ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zuzka. Neskôr Jožko.

ZUZKA (prejdúc z úzadia do predku, zalomí rukami): Pane Bože! to je veru dar Boží, taký jazyk! Ba prečo ju len nespravili advokátom — tá by musela všade vyhrať!

JOŽKO (smeták v ruke, celý prestrašený): Zuzka, Zuzička, počuj, ona už máta, to bol jej duch. (Skrýva sa za Zuzku.)

ZUZKA (naľakane): Čí duch? Kto máta? Pre Boha, nestraš ma! (Stane si za Jožka, ustrašene hľadiac vpravo.)

JOŽKO: Nuž ona máta! Otvoril som dvere, vedúce do nášho salóna, a ona tam stojí pri okne, čierna ako noc a bledá ani mesiac, kývajúc na mňa bielym ručníkom. Sám Pán Boh vie, čo chcela so mnou.

ZUZKA (zvedave): Nuž a —?

JOŽKO: Ja som chytro dvere zavrel a bežím ani bez duše sem, aby som teba zachránil. (Skrýva sa za Zuzku.)

ZUZKA: Človeče, ty ma o rozum pripravíš!

JOŽKO: Ach, veď som ja dobre vedel, že nič dobrého nezamýšľa, lebo sa obliekla ani na pohrab a chcela tu byť sama. (Škodoradostne.) Ale nech, nechže si ju má teraz naša pani na svedomí, však som jej dobre povedal, aby si ju vzala na starosť. Ba kto vie, akým spôsobom sa zmárnila. Bože, odpusť jej hriechy!

ZUZKA: Veď už mi raz povedz, o kom rozprávaš? Kto sa zmárnil?

JOŽKO: No, ktože iný, ako tvoja nebohá pani!

ZUZKA: Človeče, ty blaznieš! Moja pani že je nebohá? Že máta? Nuž veď teraz išla k vám i s vašou paňou!

JOŽKO (zadivene): Teda by bola azda za živa taká strašná?

ZUZKA: Chuderka, veď mi jej ľúto, celá je zmenená.

JOŽKO: A prečo chcela byť sama?

ZUZKA: Preto, že nechcela, aby si ju videl plakať.

JOŽKO: No, nevídali! Či sa nazdáva, že som ešte nikdy nikoho nevidel plakať? Naša pani má každý deň ručník pred očima, keď jej pán nechce čo po vôli urobiť. A prečože toľko plače?

ZUZKA: Pýtala od pána, aby jej kúpil akési diamanty, ale on jej to neurobil k vôli.

JOŽKO: A ona preto plače?

ZUZKA: Naskrze nie je pekne od nášho pána, mať driečnu, dobrú paniu, a neurobiť jej ani takej pletky po vôli. (Lichotive.) Pravda, Jožko, ty by si nemohol byť takým krutým? Ó, ja viem, že si ty najlepší zo všetkých mužských na svete.

JOŽKO (radostne sa usmeje): Hehehe, to si aj myslím! A ty, Zuzička, si zas lepšia, ba najlepšia z celého ženského pokolenia. (Objíme ju.) Nám to tak pekne spolu pristane!

ZUZKA: Ja som presvedčená, že keby som ťa ja prosila o pár tých akýchsi diamantov, ty by si na zlomkrky bežal do sklepu a kúpil by si ich. Pravda, kúpiš mi ich, aby si dokázal, že si lepší, ako môj pán?

JOŽKO (pokrčí plecami): Hm, a čo ja viem, čo je to?

ZUZKA (chytro): To ti netreba vedieť, ani ja neviem, čo je; ale musí to byť niečo dobrého, keď našej panej ide chuť na to. Choď len do sklepu a pýtaj diamanty, však ti tam ukážu, čo je to, a ty si môžeš vybrať.

JOŽKO (váhave): Ani neviem, v ktorom sklepe to predávajú.

ZUZKA: No, to je najmenšia starosť; kde kupuješ všetky ostatné dobré veci: cukor, mandle, hrozienka, pomaranče, škoricu, dostaneš i diamanty.

JOŽKO: Ale čo tam po tom, Zuzka! Čo ťa po takých pletkách!

ZUZKA: Počuj, Jožko, urob mi to k vôli; dokáž, že si lepší, ako náš pán.

JOŽKO: Ale, Zuzka, či sa ti to prisnilo?

ZUZKA: Mne sa nič neprisnilo, ale chcem, aby si mi splnil, o čo ťa žiadam! Ale mne sa zdá, že sa chceš z toho vymotať! Popredku ti hovorím, že ja nebudem také komédie robiť, také plače vystrájať, ako moja pani! (Dôrazne.) Alebo mi kúpiš, o čo ťa žiadam, alebo je medzi nami koniec naveky! Rozumieš? (Obráti sa chrbtom a spratuje so stola.)

JOŽKO (stranou): Čo s ňou robiť? Kúpil by som jej čosi — sám neviem, čo to chce; ale jestli sa stane to, čo môj pán práve spomínal, a ona si zo mňa tiež (jazdí na smetáku) koníka spraví? Nie, Bože uchovaj! Mňa za mladi dosť tým naprezývali, a ešte by som na starosť mal ním ostať? (Nahlas.) Z toho nebude nič.

ZUZKA (stranou): Čo hovorí, že z toho nebude nič? No, počkaj, veď ťa ja pokarhám! (Jožkovi.) Teda ako, hovor!

JOŽKO: Ale, Zuzička, čo nás po tom, nechajme také pletky! Preto sa mi ľúbime (chce ju objať) väčšmi, ako naši, alebo vaši páni.

ZUZKA (odskočí nahnevaná): Až pozajtre, ale dnes nie, ošemetník, skupáň! Keď sú ti milšie peniaze, ako ja, teda si ich drž, ale (hrozí mu prstom) obanuješ! (Schytí tácňu so šálkami a odbehne nahnevaná.)

JOŽKO: Ale, Zuzka, Zuzička! (Beží za ňou.)