ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jožko, Zuzka.

JOŽKO (stojí na pravo v popredí javišťa, na stoličke má leštidlo a kefy; prespevujúc, čistí topánky podľa taktu.)

ZUZKA (vystúpiac s trsťovou metlou zľava, počúva pieseň, nepozorovane prejde až k samému Jožkovi, opre ruky o pás a keď Jožko dospieva, udre ho lakťom; s výčitkou): Veru pekne, veľmi lichotive pre mňa! Nuž či tak spieva si mladoženích pár týždňami pred sobášom?!

JOŽKO (preľaknute): Ty tu, Zuzička? Odpusť! Nevedel som, že ma počúvaš. Konečne, nech ťa to nezarmucuje, lebo pieseň nešla, vieš, od srdca, ale len z prázdneho žalúdka, v ktorom už celá banda cigánska hrá, a našim pánom sa ešte ani len nesníva, aby vstávali!

ZUZKA: To sa mi ešte lepšie pozdáva! Ty, môj milý, premilený mladý zať, ktorý, ledvaže zo sna oči pretre, myslí prvej na žalúdok, ako na svoju milú, a keď nemôže hneď svoj hlad uspokojiť, zanevre na ženbu a spieva: Načo mi je, načo, mladá žena!

JOŽKO (v rozpakoch): No, teda — ale veď — (Spamätá sa.) Vidíš, Zuzička, veď keď my budeme svoji, bude to celkom ináč: lebo ty uvaríš a pripravíš raňajky prvej, ako ja vstanem a —

ZUZKA (vpadne mu do reči): Čože?! No, to sú ver’ krásné výhľady do budúcnosti! Ja teda mám vstať, kúriť, robiť, variť, a ty si budeš hovieť ani pán?

JOŽKO (tíši ju): Ale počuj, Zuzulienka —

ZUZKA (chytro): Oj, z toho nebude nič, môj milý pane! (Hrozí mu.) Maj sa na pozore, aby som ti i ja nezaspievala (spieva koketne):

JOŽKO (objíme Zuzku): Zuzka, nehovor, že ťa nikto nechce! Veď ja ťa ľúbim nadovšetko a teším sa ani decko, že budeme svoji!

ZUZKA: Ale že mi nesmieš, keď budeš hladný, hneď vytýkať: načo mi je, načo, mladá žena!

JOŽKO (škrabe sa za uchom): Zuzka, prisám vačku, keby si slúžila u našich pánov, obával by som sa, že si sa pokazila od mojej panej a stala sa razom zručnou krajčírkou.

ZUZKA (zadivene): Krajčírkou? A to už zas ako myslíš? Ja, čo som tu, nevidela som v ruke tvojej panej ihly, tým menej som ju videla šiť, a razom má byť zručnou krajčírkou.

JOŽKO: No, vieš, ona nešije ihlou, ale jazykom vypichá každého, ale najviac svojho muža!

ZUZKA: Či tak? Nuž a pán?

JOŽKO: Pán je veľký dobrák, vyhýba hriechu, a preto radšej trpí a robí jej všetko po vôli.

ZUZKA: No, u nás je to celkom ináče. Naši páni žijú tak rozkošne, milo, ani pár holubov! Sú jedno srdce, jedna myseľ, jedna vôľa, tak že sám Pán Boh musí mať nad nimi radosť, bo u nás ešte hriechu nebolo. Keby som sa vydala, i u mňa muselo by tak byť.

JOŽKO: Pán Boh uslyš, Zuzka moja! A ako dlho sú už tvoji páni spolu?

ZUZKA: Hneď po sobáši sme sem odcestovali a už sme tu tri týždne.

JOŽKO: No, to je ešte nie dlho, a čo nebolo, môže sa dohoniť, zvlášte ak bude tvoja pani tak často obcovať s mojou paňou, nuž sa ľahko priučí.

ZUZKA: Nehovor také hlúposti! To sa akživ nestane; naša pani je pravý anjel a pán tiež poriadny človek.

JOŽKO: Ale, Zuzička, čo nás po nich, nech sa sporadajú, ako sa im páči! Hovorme radšej o sebe! Tedy o tri týždne, ak Boh dá, sme svoji! Ach, ako sa na to teším! Uvidíš, nám sa nevyrovná nik na svete!

ZUZKA: Daj Bože, aby tak bolo!

JOŽKO (rázne): I bude, to ti sväto sväte sľubujem. A aby nás sľuby naše nesklamaly, môžeme si ich hneď bozkom potvrdiť. (Chce bozkať Zuzku.)

ZUZKA (vymkne sa mu): Ešteže čo! Ty si celý advokát: nadarmo uňho neslúžiš, všetko chceš mať bozkom potvrdené! Len aby si neprehral!

JOŽKO: Neprehráme, Zuzička; ale tvoj bozk musím dostať na preddavok k dobrej výhre. (Chce ju bozkať.)

ZUZKA (bráni sa): Pusť ma!

JOŽKO: Nepustím, kým ma nebozkáš!

(Počuť zprava volať: Jožko!)

ZUZKA: Pani volajú! Pre Boha, blaznieš?

JOŽKO (mierne): Veď oni dočkajú! Zuzička, musím ťa bozkať.

ZUZKA: Ale dnes nie! (Vymkne sa mu a ustupuje.)

(Počuť znovu volať: Jožko! a zvoniť.)

JOŽKO: Zuzka!

ZUZKA: Choď už! Páni idú! (Zametá.)

JOŽKO (odchádzajúc, hrozí): No, len no, počkaj! Ja blčím láskou k nej, a ona —

ZUZKA (chytro): I od toho je pomoc, pokropím ťa, aby si nezhorel. (Vezme pohár s vodou so stola a kropí odchádzajúceho Jožka.)

JOŽKO (obráti sa, žartovne): Ej, ty veverica!

ZUZKA: Ešte sa vráti! Pre Boha, choď! Počuť kroky! (Obzerá sa.) Pán idú!

JOŽKO (posielajúc jej bozk, schytí obuv, leštidlo, kefy a odbehne).

ZUZKA: Furták kadejaký! Takto ma zabaviť, že nemám preň ani zametené. (Zametá chytro.) Ani stôl prikrytý, a páni už idú. (Obzerá sa vľavo.) No, veď smetí niet (Díva sa po zemi.) Len aby nepoznali, že tu zas obuv čistil; bolo by zle-nedobre. (Odstaví stolicu, na ktorej boly kefy, k stolu a vôkol trochu zametie.) Tak, už ani svätý nezbadá, že tu kto bol.