ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ľubovič, Ružena. Predošlí.

RUŽENA (v nádhernej toalette, veselo): No, čo, ako, vyhrali sme?

ĽUBOVIČ (žartovne): Sem oročku!

ELENA (ide Ružene v ústrety): Ruženka, márna naša radosť!

ROVINSKÝ (podáva Ľubovičovi ruku): Oročku vďačne dáme, ale až vyhráme, teraz pristaňme na chuti.

RUŽENA (Elene): Nerob si z toho nič! Vidíš, mňa to hneď mrzelo, že sa vopred toľko tešíš, lebo viem, že predčasná radosť mení sa v žalosť.

ELENA: Podľa môjho sna pokladala som to temer za isté!

RUŽENA: No, vieš, s tým snom sme sa trochu pomýlily, bo cigánka vo sne neznamená šťastia, ale škodu.

ĽUBOVIČ (krúti hlavou): Ale naozaj ste nevyhrali?

ROVINSKÝ: Čože, neveríš?

ĽUBOVIČ: Skoro by som neveril, ale keď vás vidím robiť také kyslé tváre, nuž už len uverím.

RUŽENA: Teraz už uveríš — a mne si veriť nechcel! Celou cestou škriepil sa so mnou, tvrdiac, že ste vyhrali, ale ja som dobre vedela, že nie. Oj, mňa moje tušenie neklame. (Ľubovičovi.) Aspoň si sa presvedčil nanovo, že mám vždy pravdu, a druhý raz sa neškriep!

ĽUBOVIČ: Ale ja, ženička? Ani sa mi nesníva o škriepke. Práve naopak, ty si tvrdila s celou určitosťou, že naši páni súsedia, v nádeji skvelej výhry, kupujú diamanty, a tu som sa ponáhľal, aby som Rovinského vystríhal.

RUŽENA, ELENA: Pred čím?

RUŽENA: Aby diamantov nekupoval?

ELENA: Aby mi radosti nedoprial?

ĽUBOVIČ: Bože uchovaj! Ale chcel som ho vystríhať pred zlou firmou, aby nekúpil diamanty falošné, ktorých je o veľa viac vo svete, ako pravých. (Pozerá ukradomky na Ruženu a šepká čosi Rovinskému.)

ROVINSKÝ (Ľubovičovi): Ďakujem za priateľské upozornenie! Diamanty musia dočkať na príhodnejší čas, keď ozaj vyhráme. Teraz, Elenka (ide k Elene a hovorí nežne), treba sa nám uspokojiť s pokladom o veľa vzácnejším, ako je diamantová garnitúra. Je to drahocennosť vzácnejšieho lesku a hodnoty, ktorá nielen krášli, ale i blaží život ľudský: je to naša pravá, vrelá láska, ktorá nám plačlivé údolie zemské mení v blahý raj. (Objíme ju.)

ELENA: A ktorá, žiaľbohu, svodným mamom lesklej mamonny dostala dnes značnú štrbinu. (Lichotive.) Odpusť, že som bola taká nerozvažitá vo svojej žiadosti. Nebudem ťa nikdy viac trápiť podobnou márnivosťou, lebo som sa presvedčila, že všetko je len púhy mam a klam. Milšia mi je naša láska, ako všetky diamanty sveta. Odpusť! (Hovorí šeptom s Rovinským.)

RUŽENA (šeptom škriepi sa s Ľubovičom).

JOŽKO (Zuzke): No, Zuzka, čo ti je milšie (významne) či láska a či diamanty?

ZUZKA (rozpačite vyrazí zo seba):. Medové srdiečko! (Odbehne vľavo.)

JOŽKO (určite): A mne tiež. (Odíde za ňou.)

RUŽENA (nahnevane, k obecenstvu): Aká nízkosť charakteru, aký skromný pojem sebavedomia: odpytovať muža, ktorý svojou sebeckosťou urazí ťa tak krikľave, že nechce splniť ani malichernej žiadosti! Ale to ti nedarujem!

ĽUBOVIČ (k obecenstvu): Aký krásny vzor ženskej nežnosti, táto Rovinská! Jej pekné pokračovanie malo by byť uvedené medzi prvé paragrafy ženského zákonníka.

ROVINSKÝ: „Diamant v hrude nezhnije“, hovorí náš slávny spevec, a tak nezhnije ani pravá láska v našom srdci!

ELENA (s citom): Vďaka ti, Ivan, ty si predsa len dobrý muž!

RUŽENA (k obecenstvu): Aká zaslepenosť! (Rovinskému, pichľave.) Pane Rovinský, veľmi krásnym spôsobom znáte v platnosť uvádzať pojem lásky. Vaše slová sú utešené! Ale viete, že slová bez skutkov nestoja mnoho; dokážte svoju lásku i skutkom, máte na to teraz najlepšiu príležitosť. Splňte žiadosť Elenkinu, hoci ste i nevyhrali. Za peniaze vami nadobudnuté kúpená garnitúra bude mať pre ňu tým väčšiu cenu!

ROVINSKÝ: Pravá láska schopná je každej obete, a preto, jestli si Elenka žiada ešte i teraz takú diamantovú garnitúru, ako je vaša, milosťpani, kúpim jej ju vďačne.

ELENA: Bože, uchovaj ma od pokušenia podobnej žiadosti, ktorou som dnes celý deň trávila a strpčovala môj i tvoj život. Naša láska má väčšiu cenu, ako podobné pletky!

RUŽENA (pichľave): Hahaha! Nazávidím ti, Elenka, slnce, mesiac, hviezdy, položené sladkými slovami tvojho muža k nohám! Hahaha! (Smeje sa.) Nie, nezávidím ti! (Víťazne.) Ja mám radšej svoje diamanty! (Pyšne odchádza.)

ĽUBOVIČ (s komickou dôraznosťou, tajne Rovinskému a Elene): Hoci sú falošné! (Odíde s poklonou.)

ROVINSKÝ, ELENA (smejú sa): Vyzradená verejná tajnosť! Dobre, že to nepočula!

ROVINSKÝ (láskave Elene): Vidíš, Elenka, akú malichernosť si žiadala! Človek musí byť dnešného dňa pri takej ohromnej konkurrencii veľmi opatrný, lebo na svete panuje len samý mam a klam!

ELENA (významne): Jedine pravá láska ho nezná! (Padne Rovinskému okolo hrdla.)

(Opona spadne.)