Mam a klam alebo Falošné diamanty

Predošlí. Zuzka.

ZUZKA (nesie obrus, servítky, na tácke kávové náčinie, na druhej zákusku; stranou): Teraz ešte len bude hriechu! Bodaj ťa i s Jozefom!

ELENA: No, Zuzka, ty si hádam na nás zabudla, keď to tak dlho trvá?

ZUZKA (v rozpakoch): Ach, prosím — prosím ponížene, smotánka sa mi zvarila, musela som variť čerstvú. (Postaví všetko na stôl a prikrýva.)

ELENA: Už zas? To je strach s tou smotánkou! (Pomáha jej.)

ROVINSKÝ (obzerá Zuzku): A hovoríš ty pravdu, Zuzka? Tak ti to akosi ťažko išlo z úst —

ZUZKA (stranou): Bože, už ma majú! (Smelo.) Áno, milosťpán, veru je to pravda, veď by som len necigánila.

ELENA: Ja jej verím, že sa mohla zvariť, lebo je tak teplo —

ZUZKA (vpadne jej do reči): Ba až horúco, sparno, milosťpani!

ROVINSKÝ: No, ja som si myslel, že hádam sa preto zvarila, ak by, reku, bol Jožko prikladal na oheň!

ZUZKA: Ale, Bože, milosťpán —

ELENA: Nič si z toho nerob, pán len žartuje. Dones čerstvej vody.

ZUZKA: Áno, prosím. (Odchádzajúc, k obecenstvu.) Pán má pravdu. Nešťastný Jozef ma toľko dopaľoval, až smotánka zhorela na uhoľ. (Odíde.)