Mam a klam alebo Falošné diamanty

Ružena. Predošlá. Potom Zuzka.

RUŽENA (vystúpi počas reči Eleninej zprava, sebe): Jožko má pravdu, tu deje sa čosi neobyčajného. (Škodoradostne.) Pre Boha, Elenka, čo ti je? Prečo plačeš?

ELENA (vstane a hodí sa Ružene do náručia): Ach, duša moja, ja som nešťastná!

RUŽENA: Prečo, Elenka? Požaluj sa svojej úprimnej priateľke, a iste sa ti uľaví na srdci.

ZUZKA (vystúpi zľava): Bože môj — ako sa to len skončí!?

ELENA: Ruženka, mala si pravdu! Všetci, všetci sú rovnakí, ani môj manžel nerobí výnimky!

RUŽENA: Vidíš, už teraz uveríš!

ELENA: Ach, uverím! On ma neľúbi tak, ako sľuboval. To dokázal teraz, keď mi nechcel vyplniť ani malichernej žiadosti. Odvolávala som sa na jeho lásku, prosila, lichotila, aby mi kúpil diamantovú garnitúru, ale on chladnokrvne odoprel moju žiadosť a tým dokázal, že jeho láska je len strojený mam a klam.

ZUZKA (sebe): Už teraz viem: ak mi Jožko chce dokázať svoju lásku, musí mi kúpiť diamanty.

RUŽENA: Nuž a ty čo si mu na to?

ELENA: Mne sovrelo srdce tak, že som nemohla zamedziť tok slzám. Nepovedala som ani slova a odišla som preč, nechajúc ho tu samotného.

ZUZKA (pre seba): Ej, však by som ja nebola ticho, ja by som Jožkovi ináč vyspievala!

RUŽENA: A on?

ELENA: Počula som, ako za mnou volal; už-už som sa chcela obrátiť, ale urazená hrdosť zvíťazila; odišla som, ako by som jeho hlasu nebola počula.

RUŽENA: Výborne, Elenka! Zadržala si sa hrdinsky! Ale utíš sa! Či by boli hodni, tí sebci, ukrutníci, aby sme pre nich slzy vylievaly a tým škodily svojej kráse, svojmu zdraviu?

ELENA: Ver, že také sklamanie bolí, a úľavou bôľu sú slzy.

ZUZKA (utiera si oči): Sama by som sa nad ňou rozplakala!

RUŽENA: Naši slávni tyrani slzy síce neradi vidia a často možno ich plačom získať, ale keď neúčinkoval tvoj plač v prvej chvíli tak, že by bol tvoju žiadosť hneď vyplnil, tvoje slzy sú už márné, už ho viac nepohnú.

ELENA: Či by bol už všetek cit ku mne ztratil?

RUŽENA: Akokoľvek, ale jestli chceš prísť k cieľu, musíš iné struny natiahnuť. Zahrávaj si na urazenú — napodobni plač ukradomky pred ním, ale tak, aby to videl; ak to nebude účinkovať, zaviaž si hlavu, urob sa nezdravou. On ťa odpýta — ale ty buď chladná, odmeraná; bude ti už teraz sľubovať splnenie žiadosti, ale ty neprijmi; však keď mu bude prihárať, sám ti donesie, čo si chcela. Ale ty ho musíš hneď pri prvej príležitosti náležite potrápiť, pokarhať, aby sa nabudúce chránil podobného výstupu. (Prihráža jej prstom.) Ale ak sa poddáš pri prvom raze, bude s tebou zle. On si namyslí, že je všemocným pánom v dome a ty jeho poddanou, ktorej treba sa riadiť podľa jeho sebeckých náhľadov.

ZUZKA (sebe): Tej to ide ani na kolovrátku.

ELENA (Ružene): Ale, prosím ťa, zkadiaľ to všetko vieš? Kde si sa to naučila?

RUŽENA: Zkadiaľ? Z vlastnej zkúsenosti. Čo ma stálo bojov, kým som si svojho muža vycibrila tak, ako je! Teraz je už dobre, neosmelí sa mi protirečiť! A tak si to zariadi každá rozumná žena. No, to by ešte bolo treba, aby sme boly otrokyňami ich samovôle! Preto len statne, Elenka, v začatom boji! O chvíľu zas kuknem; možno, že dovtedy budeme mať už i zvesť o nádejnej výhre. (Podáva jej ruku.)

ELENA: Počkaj, idem chvíľku s tebou.

RUŽENA: Ako chceš.

ELENA (na odchode, pre seba): On je zlý, že nesplnil mojej prosby, ale ja ho predsa len ľúbim, a to z celej duše! (Odíde s Ruženou vpravo.)