Mam a klam alebo Falošné diamanty

Rovinský, Elena.

ROVINSKÝ (ide do popredia; zbadajúc Elenu, urobí krok zpät): Ach, hodila sa do smútku! Alebo banuje, alebo vzdoruje, alebo sa hnevá. Takejto som jej ešte nevidel. Aká je roztomilá! Ľutujem, že som ju zarmútil; už by som slovo svoje odvolal a kúpil jej tie nešťastné diamanty, ale to by nebolo po mužsky.

ELENA (k obecenstvu): Zvedavá som, čo robí? Obzrela by som sa, ale ak sa on díva na mňa, bola by som zahanbená. Azda sa len sblíži. (Utiera si oči vzdychajúc.)

ROVINSKÝ: Zdá sa, že plače. Aká mrzutosť! Sĺz nerád vidím. Čo robiť? Poddať sa? Osloviť ju? Ale jestli sa naozaj hnevá a nedá mi odpovedi? Potom budem zahanbený a musím odtiahnuť s dlhým nosom! Nie, už len dočkám.

ELENA (stranou): Nemôžem sa opanovať, že by som nekukla, čo robí. (Kukne ukradomky na Rovinského.)

ROVINSKÝ: Zdá sa, že sa obzrela. Azda sa predsa nehnevá. (Ide bližšie k Elene a osloví ju nežne.) Elenka!

ELENA (ani sa nehne).

ROVINSKÝ: Elenka, hneváš sa?

ELENA (ako vyššie).

ROVINSKÝ (stranou): Predsa sa len hnevá; ani sa neobzre, ani nehne, ako socha, predstavujúca urazenú ženu. (Ide k Elene, položí ruku na jej rameno a hľadí jej do očú.) Elenka, hneváš sa naozaj?

ELENA (mlčí).

ROVINSKÝ (chladne): Nuž, darmo. Ja urobil som zadosť svojej povinnosti. (Sadne si stranou a číta noviny.)

ELENA (stranou): Och, ako rada by som mu padla do náručia a odpýtala ho, ale nesmiem! Čože by Ružena povedala!

ROVINSKÝ (sebe): Keby aspoň Ľubovič nebol zasvätený do celej tej komédie, nemohol by som odolať jej žiadosti, aby som ju smieril. Ale nesmiem; on by ma verejne vysmial, hoci je sám najväčším slabochom. (Číta.)

ELENA (kukne na Rovinského): Číta. No, teraz sme už pekne! On sa tiež nahneval! (Starostlive.) Bože môj, ako sa to len skončí?