Mam a klam alebo Falošné diamanty

Jožko, Elena.

JOŽKO (obzerá sa): Aha, už sme doma! Nepovedal som, čo sa stane, keď sa budú tie dve panie často schádzať? Vedel som, že čo jedna nevie, naučí sa od druhej. Už len aby mi Zuzku nepokazily!

ELENA (vystúpi čierno odetá; utiera si slzy).

JOŽKO (k obecenstvu): Ó, svätá Genovéfa, patronka všetkých utrápených žien — aká je! Ešte som jej akživ takej nevidel! Čo sa jej len stalo?

ELENA (smutne): Jožko, chcem tu byť sama, máš možno aj inde robotu!

JOŽKO (pokloní sa): Prosím, milosťpani, ako rozkážete. (K obecenstvu, nedôverčive.) Čo len rozmýšľa? Iste nič dobrého! Pán Boh s nami a zlé preč, veď len hádam nemá pri sebe nejakú smrteľnú zbraň, alebo nejaký jed! Nech Boh chráni, aby takáto čierna po smrti mátožila, strachom by som zahynul!

ELENA: Ešte si tu?

JOŽKO: Už idem, prosím ponížene, už idem. (Stranou.) No, hlavu stavím, že tá nič dobrého nezamýšľa. Len kde je Zuzka? Ale poviem našej panej, aby si ju vzali na starosť, lebo ja chcem mať čisté svedomie. (Odíde.)