SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Výstup 18.

Elena sama.

ELENA (ide od Ľubovičov, v ruke košíček na ručnú prácu): Teda nikoho niet! Kto zná, či je už doma? Ja som len predsa nepekne konala. Ľúto mi je, že som mu krivdila. Nuž ale i Ružena má mnoho pravdy. Čo tu robiť? Pôjdem mu v ústrety s usmiatou tvárou a poviem mu, aby sa nehneval, že to bol len žart. Ale čo, jestli si práve tým vec pohorším? On potom bude zakaždým myslieť, že len žartujem. Nie, už len musím vytrvať v svojej úlohe. Budem vážnou, nahnevanou, ako mi Ružena kázala. Uvidím, aký to bude mať účinok. (Počúva.) Zdá sa, že už ide (Pozre medzi kulisne.) Áno, on je. (Vytiahne z košíčka výšivku, sadne chrbtom v tú stanu, odkiaľ Rovinský vystúpi; pilne vyšíva.)

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama