ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

GRIŠKA OTREPIEV(sám):
Už čo by ten zosnulý cár Fedor
Bol ukrutným býval Herodesom,
Vyspievame mu a vymodlíme
Prvé miesto v kráľovstve nebeskom.
Ale práca táto nie je pre mňa.
Hlava mi je celkom otreštená.
To najväčšie a najtrvácejšie
Napnutie síl duševných pri knihách
Tak veľmi by ma neumorilo
Ako bezdušné to žalmovanie.^[8]
Ba radšej by som či kosou máchal,
Či cepami. Tu si odpočiniem,
Na chvíľočku aspoň, po nepráci.

OTREPIEV:
Ty mi môj. Už je po odpočinku.
Moja milá, ľúbezná Nikolská
Ide za mnou až do cárskych palôt.
Čo tu hľadáš?

NIKOLSKÁ:
Teba, milý drozde.

OTREPIEV:
Ako tieň sa vlečieš všade za mnou.
Rozkopám ťa, vyšklbem ti vlasy,
Rozmliaždim ťa päsťami na kašu,
Bezočivá nehaneblivica,
Nenásytná, hnusná pijavica.

NIKOLSKÁ:
Oj, oj, oj! Tej hrozby ja sa bojím
Toľko ako lanskej hrmavice.

OTREPIEV:
Veď ty drzá jašterka.

NIKOLSKÁ:
A ty ľstec.
Keď dostaneš dačo, hneď premárniš;
Nuž idem za horúca za tebou.
Dostal hodne si teraz peňazí.

OTREPIEV:
Akých?

NIKOLSKÁ:
Akých? Zadarmo spievate
Nado cárskou tu žalmy mŕtvolou?

OTREPIEV:
Ničoho sme ešte nedostali.

NIKOLSKÁ:
Dostanete. A to ti povedám,
Že mi oddáš všetko do kopejky.

OTREPIEV:
Aj, aj, aj!

NIKOLSKÁ:
A potom bude: Jaj, jaj!

OTREPIEV:
Čože bude?

NIKOLSKÁ:
Nechoď viacej ku nám.

OTREPIEV:
I nepôjdem.

NIKOLSKÁ:
Jestliže neprídeš,
Strhám ťa, kde najviac bude ľudí,
Na ulici a zvlečiem ti riasu.

OTREPIEV:
No, či toto už nie arcikľampa?
Jedným razom i zakazuje prísť,
I hrozí mi, jestliže neprídem.

NIKOLSKÁ:
Ha, boh by ťa! Chcel by si už teraz
Striasť Žofiu s krku, bo máš Švábku.^[9]
(Tlčie si na ľavú dlaň pravou päsťou.)
Nestrašieš ju, nestrasieš, nestrasieš!
Mám ťa v ruke ako psa na svorke.
Práve zato musíš dať všetko mne,
Aby dávať si nemohol Švábke.

OTREPIEV:
(krotko).
Iď už.

NIKOLSKÁ:
Idem, aleže pamätaj.
(Odíde.)

OTREPIEV:
Pre tú kľampu musím sám uskočiť,
Jestli ma z kláštora nevyhodia.
Tak je to tak pľuhať sa s ľompami.^[10]

OTREPIEV:
Už ja si tu ozaj odpočiniem.
Tu zas nová, premilá návšteva.
Ako nahý v tŕni. Koho hľadáš?

SMIRNÝ:
Príbuzného Grišku Otrepieva.

OTREPIEV:
Tu býva cár, nie Griška Otrepiev.

SMIRNÝ:
Ale tu vraj modlí sa nad cárom
Zosnulým. Ty možno že ho i znáš.

OTREPIEV:
A čo chceš s ním?

SMIRNÝ:
Nuž, vyhoreli sme.
Prišiel k nemu som na spomáhanie.

OTREPIEV:
Nedarmo ho v cárskych hľadáš izbách.
Polovica kremeľských pokladov
Je už jeho, druhú dúfa dostať.

SMIRNÝ:
Vysmievaš sa mi, otčíčku, ale —

OTREPIEV:
Čože ale?

SMIRNÝ:
Veď tos’ ty sám, Griško,
Hlas, tvár trochu premenená, ale —

OTREPIEV:
Ale tys’ mne čo kedy dal, strýče?
Dals’ mi čo len kopejku na cestu?

SMIRNÝ:
Ja chudobný chlop.^[11]

OTREPIEV:
A ja núdzny pop.
Iď, odkiaľ si prišiel, daj mi pokoj.

SMIRNÝ:
Nono! Škoda bolo môjho trudu.
Bohatý znať nechce chudobného.
Maj sa teda dobre. Nech ťa Ježiš
Tak uvíta vo kráľovstve svojom,
Ako tys’ mňa uvítal u seba.

OTREPIEV:
Potom príď, keď budem cárom v Moskve.
(Vystrčí ho.)
Takých hosťov musí človek odbyť
Hrubo, ináč by ti nešli s krku.
Neviestky a chudobní príbuzní
To je ten hmyz, čo zožiera ľudí
Zdvihnuvších sa trochu nado chlopstvo.
Teraz sebe trochu odpočiniem
Tu na tróne, ako by to bolo.
(Sadne si na trón.)
Ó ako tu dobre, mäkko sedieť!

BORIS:
Čo ty tam, na posvätnom tom mieste?

OTREPIEV (sostúpi):
Chcem probovať, ako by to bolo.
Lebo kto vie? Povedá sa, že mám
S Dimitrijom podobnosť zosnulým.

BORIS:
To planý žart, mníchu. Preč mi z očí!

Vy prijmite potrebné úpravy.
Nastávajú časy povážlivé.
Bdite, majte vždy mužstvo hotové,
Pripravené na každú prípadnosť.

RÓZEN:
Moji Nemci budú spať vo zbroji.

MARŽERET:
Z mojich strelcov však vždy len tretina.

BORIS:
Buďte pritom moje oči, uši.
Naslúchajte všade za bojarmi,^[12]
Dvorianmi,^[13] i popmi, i mešťanmi,
A o každom mi doneste slovu.

MARŽERET:
Dobre, parbleu, znať, čo myslia ľudia.

BORIS:
Sprevádzajte i kroky Bielskeho
Pozornosťou, hoc jemu sverujem
Najvyššiu moc nado brannou mocou.
Budete ho i slúchať, i šetriť.
Jestli by ste dačo podozrivého
Zbadali, hneď ma zpravíte o tom.
Rozumiete?

RÓZEN:
Vcele, praviteľu.

BORIS:
Teraz musím vyjaviť príbuzným,
Akou mienim sa uberať cestou.
Moja je obecnou milenkou berla.
To mi činí možným zahrať sebe
Hru, akej sa nikto nenazdáva.
Myslia, že ja teraz chvatom tigra
Vrhnem sa na osirelý prestol;
Ale všetkých vyvediem z rozumu.

IVAN:
Tvoj čas je tu, Borise. Cárom ťa
Shromaždená chce vyhlásiť duma.

BORIS:
Strany toho inakšie učinil
Opatrenie zosnulý gosudar.
Jest písomný závet.

SEMEN:
Čože teda?

BORIS:
Na cárici spočinie moc cárska.

IVAN:
Na cárici? Čo to čujem, brat môj?
Jestli si to nemohol prekaziť,
Nemal nikdy lásku si Fedora:
Jestli mohol si a neprekazil,
Spreneverils’ sa samému sebe.
Lebo zmaril všetky si zásluhy,
Všetky snahy a prípravy svoje.

EKATERINA:
Irina je mladá. Pôjde za muž.
Manžel jej ťa vytisne zo dvora
A my všetci padneme v nemilosť.

SEMEN:
Muž manželky srdcu bližší brata.

EKATERINA:
Kde ten závet?

BORIS:
U mňa.

EKATERINA:
Znič ho teda.

BORIS:
Nelze, lebo zná o ňom patriarcha,
Zná Ščelkalov pisár i svedkovia.

SEMEN:
Tak sme teda stratení.

EKATERINA:
Naveky.

BORIS:
Nedočkavosť vaša mohla by mi
Byť na škodu pri úmysloch mojich;
Preto vám ich už musím vyjaviť.
To vedzte, že ja som sám navrhol
Za dedičku prestola Irinu,
Aby od nej prešla berla na mňa,
Nie doprosta z ruky Fedorovej.
Tak mi menej budú ju závidieť.

EKATERINA:
Nuž či ale Irina opustí
Zaujatý raz trón kvôli tebe?

BORIS:
Irina zakrátko vnesie žiaľ svoj
Do kláštora. Vtedy príde čas môj.
Viete, v čom je vec. Dľa toho sa držte.
Idú.

JÓB:
Boh povolal, bojari, k lepšiemu
Gosudara Fedora životu.
S ním vymrel rod, jemuž náležalo
Vládnuť týmto dedične prestolom.
Otázka je, kto ho má zaujať?
A ja myslím, že my všetci na tom
Pristaneme, čo o veci tejto
Nariadil vo závete gosudar.

ROMANOV:
Hotoví sme uctiť i po smrti
Zákonného vôľu panovníka.

JÓB:
Prosím teda závet zosnulého.

Listina je zákonným spôsobom
Zhotovená, podpis gosudara
Vlastnoručný, pečať hodnoverná.
Jest viac článkov. Prítomne však len ten,
Ktorým sa následník vyznačuje.
O bedlivé prosím vypočutie.
„Gosudarstvo vručujem manželke
Mojej milej, cárici Irine;
Dušu ale svoju prikazujem
Velikému svätiteľu Jóbu,
Bratu Fedorovi Romanovi,
Švagrovi Borisovi Godunovi.“

IRINA:
Toho ešte nebolo v Rosii,
Aby slabá, krehká ženská ruka
Vládla ťažkým gosudarstva veslom.

ROMANOV:
Lebo ešte nestál osirelým
Do týchto čias posvätný ten prestol.

IRINA:
Pre mňa kláštor, modlitba, nie prestol.
Ja len slzy mám a vzdychy márne,
Nie potrebnú múdrosť na riadenie,
Sily na ochranu gosudarstva.

BORIS:
Máš lásku a anjelskú dobrotu.
To postačí. Neprotiv sa vôli
Zosnulého a vedeniu nebies.

JÓB:
Boh, ktorý ti naložil bremeno,
Dá i sily k jeho uneseniu.
Vás sa pýtam poznovu, bojari,
Dumní muži, či podrobujete
Poslednej sa vôli zosnulého?

VŠETCI:
Svätá nám posledná vôľa jeho.

JÓB:
Prestol nemá a nemôže pustým
Ani jedno zostať okamženie.
Vstúp teda naň a prijmi poddanskú
Našu poklonu, gosudarina.
(Uvedie s Borisom Irinu na prestol.)
V ruke tvojej všetka verejná moc.
Vládni mocou tou neobmedzene
Ako nástroj božieho riadenia.
Všetko naše je poddané tebe,
Vôle, statky, imanie, životy.
Ty náš zemský boh, preto v najhlbšej
Klaniame sa pokore pred tebou.

Vy bojari, či sľubujete tu
Poddanskú poslušnosť a nezvratnú
Vernosť gosudarine Irine?

VŠETCI:
Sľubujeme, tak nám pomáhaj boh!

JÓB:
Zapečaťme teda svätý sväzok
Panovníckej blažiacej milosti
A vernosti poddanskej bozkaním
Posvätného tohoto znamenia
Vykúpenia a spasenia nášho.

Prijmi nás už pod ochranu svoju,
Buď nám matkou, ó gosudarina.
Požehnanie božie budiž s tebou!