ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

BIELSKY:
Jestli teda vzdáva sa hodnosti
Slabá sestra, ty zaujmeš prestol.
Tebe národ ho pririeka celý.

BORIS:
Nie tak. Ja chcem predísť možným sporom.
Aby nikto podobne neriekol,
Že tajomne ide z ruky v ruku
Cárska berla, nech si volia cára:
A aby sa nikto nesťažoval,
Že som silou zrušil voľnosť voľby,
Odídem so sestrou do kláštora.

BIELSKY:
A tam v dobe budeš sa rozhodnej
Nečinne a záhalčive modliť?

BORIS:
Tu budete vy, priatelia moji.
Skrze vás prítomný budem všade.
Vy ramená, oči, uši moje.
Spoliehajúc sa na vašu vernosť,
Krajnej národ chcem podrobiť skúške,
Či ver’ pravú má príchylnosť ku mne?
Vy budete bdieť na všetky strany.
Majte všade svojich naslucháčov
A zpravte ma o všetkom v kláštore.

MARŽERET:
Spoľahni sa na bedlivosť našu.

BORIS:
(odvedie Bielskeho bokom).
Tys’, Bielsky, splnomocnený zdvihnúť
Bez odčetu desať miliónov.
Z toho budeš hostiť nielen vojsko,
Lež i meštianstvo a duchovenstvo,
Zvlášte však voličov shromaždených.
Hotovými dáš, komu rozumieš.
Pokladnicu teraz šetriť nelze,
Keď ide o zachovanie ríše.
(Ku všetkým:)
Pôsobte i na verejnú mienku,
Na mysle i srdcia národa.

MARŽERET:
Rozumie sa. Tvoje mnoholeté
Zásluhy a vysoké schopnosti.

RÓZEN:
A výhľady na blažené časy.

BORIS:
Pôsobte i ustrašením ľudu.
Vypusťte zvesť o vpáde Tatárov.^[14]
Jestli by sa dakto opovážil
Dráždiť národ neskromnými rečmi,
Alebo mätežné vzniklo hnutie,^[15]
Zakročte v tom okamžení silou.
Také veci netrpia odkladu.
Pri vzniku sa ľahko dá udusiť
Každé hnutie: ťažko, keď sa vzmohlo.
Buďte krotkí ako holubice,
Včas potreby ale srdnatí levi.
Iďte, buďte vždy napnuté luky.

Dômyselný človek môže mnoho
Predvidieť i bez daru proroctva.
Ide všetko vyznačenou cestou
A tak pôjde, dúfam, až do konca.
Svrhnem potom pri cieli si masku
A oddýchnem si odo pokrytstva
Nemilého, nepohodlného.

BORIS:
Tu zas musím slúchať od príbuzných
Dobré rady.

EKATERINA:
Ty si veštec, švagor.
Povedzže nám, čo to bude teraz?

BORIS:
Národ cára si vyvolí, nuž to.

SEMEN:
Vyvolí? Ty sám tak nebezpečnú
Vystavuješ v Rosii zásadu?
A chceš vôli vrtkavej národa
Sveriť osud svoj? Si o tom istý,
Že na teba padne potom voľba?
Pomni, že máš mnohých nepriateľov.
Oni chopia sa príležitosti.

IVAN:
Nie, voľba sa dopustiť nemôže.
To by bolo pokúšanie boha.

BORIS:
Ja však stojím na tom, že Rosia
Musí si dať voľbou panovníka,
Aby bola predom odstránená
Nepokojov a klebiet príčina.
Vyšvihnúť sa na prestol nie je dosť;
Väčšia vec potom obsedieť na ňom.
Národ nech si volí svojho cára;
Ja idem so sestrou do kláštora.

DIMITRIJ:
Ešte i to! Keď sa má rozhodnúť
Osud tvoj, ty budeš vo kláštore?

EKATERINA:
Odmietaš snáď to náročky teraz,
Po čom s toľkýms’ dychtil namáhaním?

BORIS:
Práve to. Musím hrať na skromného,
Dať sa prosiť, bych zmenil súd sveta.

IVAN:
Brat náš Boris činí ako dievka,
Ktorá by sa veľmi rada vydať
A predsa si dá činiť násilie.

BORIS:
Tak, Ivane.

IVAN:
Čože ale, bratu,
Jestli tebe taktiež sa prihodí,
Čo dievkam nadmieru opatrným,
Že muž nad ich zmiluje sa žiaľom
A nechá ich sedieť?

SEMEN:
Ty potiaľ hrať
Budeš s myšou, pokiaľ neutečie.

BORIS:
Strany toho som vcele bezpečný.
Ruka moja bude nebadane
Vystretá i z kláštora nad Moskvou
I nad celým šírym gosudarstvom.
Po mihnutí mojom pôjde všetko.
Ja budem bdieť, keď sa bude vidieť,
Že len trúchlim, plačem a modlím sa.
Dám národu domnele slobodu,
A predsa mu učiním násilie.
Viem, čo robím, buďte na pokoji.
Učiním si malý žart s Máriou.

BORIS:
Mária, ja idem do kláštora.

MÁRIA:
Odprevadiť sestru je vec slušná,
Keď konečne chce dať výhosť svetu.

BORIS:
Ale ja i zostanem v kláštore.

MÁRIA:
Zostaneš? A načo?

BORIS:
Budem mníchom.

MÁRIA:
Ty vieš v dobe tak prísnej žartovať?

BORIS:
To nie je žart. Ja sa dám ostrihať.

MÁRIA:
Zanechal bys’ ozaj ženu, deti,
I kynúci tebe cársky veniec?

BORIS:
Odhodlaný som pevne ku tomu.

MÁRIA:
Povedzže mi teda, čím ťa tvoja
Obrazila Mária? Čím deti?
(Plače.)

BORIS (objímuc ju):
Nemaj strachu, krotká holubica.
Na čas ale musím do kláštora
S Irinou. Tu prichádza úbohá.
Musím byť i proti nej pokrytcom.
Vezmite vy taktiež tvárnosť žiaľu.

IRINA:
Žiadam ešte prehovoriť s tebou,
Brate, prv než složím to bremeno,
ktoré moje prevyšuje sily.
Ty musíš byť mojím následníkom.

BORIS:
Nikdy, duša anjelská. Jestli ty
Vnesieš žiaľ svoj do múrov kláštorských,
Ani moja viac nebude noha
Šliapať tieto paloty kremeľské,
Kde ma všetko naplňuje žiaľom.
Tu sa živo mi stavia pred oči
Márnosť všetkých podo slncom vecí.
Tu cítim, že ničomné je všetko,
Po čom ľudia tak dychtivo pachtia,
Čo vospolok tak sebe závidia,
Čo tak snažne, lopotne hľadajú
A tak úzkostlive udržujú:
Bohatstvo, česť, sláva, moc a vláda.
Lebo tu ten učinen podobným
Poslednému zo svojich poddaných,
Ktorý žil za chvíľu jak pán všetkých.
Tu ľahol ten jak neciteľný trup,
Kto videl sa svetu všemohúcim.
Tu podľahol sám smrti ten, ktorý
Bol pánom života miliónov.
Roky jeho minuly ako sen
A pri moci najvyššej žil biedne,
Strádal večne, dával príležitosť
Tebe zjaviť anjelskú dobrotu.
Viedol unylé dni na prestole.
Chmáry duše jeho žiadne blesky
Cárskej slávy nemohly vyjasniť.
Povýšený stavom nado všetkých,
Pravým blahom stál podo všetkými.
Nič z celého svojho povýšenia
Nemal ako veliké bremeno
Strašnej pred bohom zodpovednosti.
Lebo mocný mocne bude tázan.
Súkromný len za seba samého
Zodpovedá, cár za milióny.
Nedivím sa tebe, sestra drahá,
Že sa žiadaš preč zo palôt týchto,
Preč vo svätú tíšinu kláštorskú.
Musím vyznať, že si vyvolila
Stránku blažšiu pre seba s Máriou:^[16]
Ale tú som vyvolil ja taktiež.
Skúsil i ja som hojne, že všetko,
Po čom túži človek, je márny sen.
Nezaslúži ani to najvyššie,
By mu človek venoval svoj život.
Cesty klzké, súd za hrobom prísny.
Nemôže ten zostať bezúhonným,
Kto so svetom obcuje oklamným.
Ach, a čo by získal, kto by celý
Opanoval svet so škodou duše?
Najlepšie si radí, kto len sebe
A svojemu je živý spaseniu;
Kto roztrhne odhodlane sväzky,
Ktoré viažu ho ku hrude zemskej.
Zavrem teda sa i ja do svätých
S tebou múrov. Tam spolu budeme
Na modlitbách trvať, vzdychať, plakať,
Až nás boh povolá do lepšieho
Života z údolia tohto smrti.
Ako ty pre nebeský pohŕdaš
Vencom cárskym: tak i ja chcem svetu
Odumrieť, bych živ bol Kristu s tebou.

IRINA:
Ty máš hľadať spasenie na inej
Ceste. Ja nič neosožím svetu:
Tvojich služieb nutno gosudarstvu.
Ja som vdova bezdetná, samotná:
Ty máš vernú manželku i deti.

BORIS:
Všetkému dám bez otiaže výhosť,
Tebe nikdy, ó duša anjelská.
Moja verná manželka Mária
Pôjde tiež za nebeským ženíchom,
Ktorý chodí medzi ľaliami.

IRINA:
Rozmyslíš si ináč, keď vzbúrené
City srdca trošku ti ochladnú.
A prosím ťa, učiň koniec smútku,
Ktorý hlodá na tvojom živote.
Ty si muž. Hľa, ide zemská duma.

BORIS:
Ty zaujmi prestol, sestra drahá.

IRINA:
Slávna duma, bojari a kňazi!
Poslednýkrát zaujímam toto
Nepríhodné pre mňa sväté miesto.
Dosadla som vôľou zvečnelého
Cárskeho manžela na prestol ten:
Vôľou vlastnou sostupujem s neho,
Chcejúc vcele venovať sa bohu.
Vy si voľte gosudara muža,
Čo by silnou chopil berlu rukou.

JÓB:
So najväčšou čujeme bolesťou
Osvedčenie to, gosudarina,
A dúfame, že tým len skusuješ
Vernosť našu. Preto ti bijeme
Čelom, vezmi nazpät slovo svoje.

IRINA:
Predsavzatie moje nepremenné.

JÓB:
Ó aké sa na osirelom tom
Dejú rýchle premeny prestole!
Obsadený pred deviatimi dni,^[17]
Už znovu sa uprázdňuje zase.
Keď sa nedáš, ó gosudarina,
Nakloniť ku podržaniu jeho,
Všemohúci nech ti dá teda nájsť
V bohabojnom odchode to šťastie,
Ktorého vo svete nenachádzaš.
Vyplň ale napred, čo vymáha
Pokoj zeme. Teba vymenoval
Následnicou prestola cár Fedor;
Vyznač ty nám následníka svojho.
Skloníme sa s pokorou pred každým,
Koho ty nám odporučíš v cárov.

VŠETCI:
Tak je.

BORIS:
Proti tomu vkladám odpor.
Keď sa pásmo pretrhlo dedičných
Panovníkov, nech sa osirelý
Voľbou prestol obsadí slobodnou.

ROMANOV:
Nebezpečná a v Rosii nová,
Ktorú hlásaš, Borise, zásada.
Rosia vždy štítila sa voľby,
Pre spojené s ňou vždy nepokoje
A pre vrchnej oslabenie moci.
Kto volí, moc dáva volenému;
Pravá teda moc u voliteľov.
Títo však ústrednú vládu
Obmedzujú istými predpismi
A zriedka sú medzi sebou svorní.
Kde volí sa panovník, tam všade
Príliš slabá ruka panovníka:
Všade búrky, rozruchy a vrenie
Zápasiacich jedna s druhou stránok.
Preto žiadna volebná dŕžava
Ni pokoja nemá, ni stálosti.

GRIGORIJ:
Lepší tyran dedičný než večné
Hádky o moc najvyššiu v dŕžave.

BORIS:
Ako ale vyhnúť zlému teraz,
Keď niet dedičného následníka?
Ak povýši sa, koho vyznačí
Cárica nám, či nebude potom
Reptanie, že potutme prechádza
Z ruky v ruku ľubovoľne berla?
Či nevzniknú z toho časom vzbury?
Ochotnejšie pokorí sa tomu,
Koho si raz sám vyvolí národ.

MSTISLAVSKÝ:
Ba opačne. Koho si vyvolíme,
Tomu chceme potom rozkazovať.
Panovníka volebnosť rak dŕžav.
Našu pred ním ochrániť musíme,
Či snáď chceme i my vydržiavať
Trh na cárov?^[18] Vypisovať súbeh
Po svete na uprázdnený prestol?
Vyjednávať, kto väčším oklamať
Nás chce sľubom? Metať o svätú Rus
Žreby ako drábi o plášť Kristov?
Chráň nás ruský boh, aby Rosia
Sišla kedy na takéto sledy!^[19]

VASILIJ ŠUJSKÝ:
My nechceme vydať moc najvyššiu,
Pôsobiacu divy v ruke silnej,
V porúhanie chatrnému množstvu.
Množstva hlas je vždy hlas nerozumu.
My nechceme na náruživostí
Búrne more postaviť náš prestol.
Nechceme takého panovníka,
Ktorému by, ako pastierovi,
Podmienky sa kládly panovania;
Ktorý bol a môže byť nám rovný;
Ktorý musí, pre veci budúcich
Neistotu, hospodáriť sebe;
Ktorý budí buď závisť nízkosťou,
Buď nenávisť pôvodom nesvojským;
Ktorý ani súdiť bezohladne,
Ani smelo rozkázať nemôže.
My žiadame samodržiteľa^[20]
Vládnúceho bezo protirečia.
Nám je svätá hodnosť panovnícka.
A tým i stojíme i padáme.
Plnomocie cára naša sila,
Naša svornosť, bezpečnosť a pokoj,
Preto strežme sa prenášať prestol
Na viklavý základ volebnosti.

ROMANOV:
To tým viac, že gosudarstvo ruské
Soviera vo sebe živly rôzne.
Podrobme ho otrasom volenia,
Zrušme svätú vážnosť dedičného
Vládnutia a rozpadne sa v kusy.

JÓB:
Dojímavé a pravé úvahy.
Preto svoju opätujem žiadosť:
Menuj nástupcu, gosudarina.

BORIS:
Ja však znovu protirečím tomu.
Neprotivím sa vašim zásadám,
Nechcem prestol prestaviť na základ
Volebnosti: ale teraz musí
Pomôcť z núdze nám prítomnej voľba.
Panuj, zvolen kto bude, dedične,
Lež voľba na ten čas nevyhnutná.

JÓB:
Keď tak, teda navrhujem iné.
Ak má sa voliť cár, buď teda hneď.
A myslím, že dám výraz obecnej
Vôli všetkých, keď vykríknem: Sláva
Gosudaru nášmu Borisovi!

VŠETCI:
Sláva mu!

IRINA:
A moje požehnanie.

BORIS:
Zaviazaný som vám nekonečne
Za dôveru tú nezaslúženú:
Takú ale voľbu nerozumiem.
Musí snem byť svolaný dŕžavný,
Aby každý vzal na voľbe účasť:
Duchovenstvo, bojari, meštianstvo,
Kupci, vojsko a vôbec celá Rus.
A aby sa nedomnieval dakto,
Že ja budem pôsobiť pre seba,
Osvedčujem predom, že hoc bych bol
Vyvolený, hodnosť tú neprijmem.

JÓB:
Vyvádzaš ma z rozumu, praviteľ.

IRINA:
Nepohŕdaj, brat môj, nepohŕdaj
Všeobecnou ku tebe dôverou.

BORIS:
Nižší som, než bych pohrdol dakým,
Ale keď ty dávaš výhosť svetu,
Vyrazím i ja naň prach z obuvi.

IRINA:
Brat môj drahý!

BORIS:
Poď! Teraz už budem
S tebou ako so sestrou obcovať,
Keď si cársku odvrhla dôstojnosť.
Ach, teraz som vcele zase tvoj brat,
Keď si slávu, ktorá ťa doposiaľ
Obtáčala, vyhasila sama.
Teraz blížim sa bez ostýchania.
Tys’ pohrdla svetom pre manžela;
Ja pohŕdam ním pre teba, sestra.
Poď, budeme so spoločným plačom
Vzdychať po vyslobodení z tela.
Patriarcha zasvätí svätými
Bohumilý sľub náš ten obradmi.
(Svedie ju s prestola.)

JÓB:
My čo máme činiť, praviteľu?

BORIS:
Som odšelcom, nie viac praviteľom.
Odumrel som svetu a nič viacej
Vedieť o ňom nechcem.

JÓB:
Óvi, óvi!

IRINA:
Boris, Boris, čo robíš preboha?

BORIS:
Nasadla si tu s pompou cárice,
Sostupuješ so pokorou mníšky.