ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

GRIGORIJ:
Či to rozum?

SEMEN:
Čo zase, Grigorij?

GRIGORIJ:
To podivné osvedčenie.

SEMEN:
Aké?

GRIGORIJ:
Boh mi svedkom, zavolal hlasite,
Že nebude vo dŕžave mojej
Ni biedneho, ni osirelého.
Oddám môjmu i toto národu,
Dodal, svojou keď potriasol šubou.

SEMEN:
To dobrota srdca.

GRIGORIJ:
Ba nerozum.
Chcejúc byť až príliš dobrotivým,
Stáva príliš sa neopatrným.
Rozumné to činiť také sľuby,
Ktoré nikto vyplniť nemôže?
Kde to cárstvo, kde by ni biedneho
Nebývalo, ni osirelého?
Kto učiní všetkých zámožnými?
Sľuby také prijíma s úchvatom
Radosti ľud, lež i nehoduje,
S oklamanej nádeje jarosťou,
Keď zostávajú nevyplnené.
Po výchlube jeho môže žiadať
Každý nahý, aby ho priodial,
Každý hladný, aby ho nasýtil;
A kde vezme toľko šúb a chleba?
Koľko bude v dŕžave holomkov,
Toľko bude pre Borisa svedkov,
Že neplní, čo sľúbil tak sväte
Pri venčaní. Panovníku sluší
Položiť na vážky každé slovo.

SEMEN:
Je skutočne veľmi, veľmi štedrý.
Úradníkom všetkým a služobným
Podaroval dvojnásobnú plácu.
Všetkým hosťom dovolil do roka
Trhovať bez dane a pošliny.^[28]
Všetku v celom gosudarstve sedľač
Oslobodil na rok od poplatkov.

GRIGORIJ:
Škoda len, že pokladnica nie je
Nádobou tou vdovy sareptanskej,^[29]
Ktorá olej liať neprestávala.
Jeho štedrosť povedie ku zdierstvam.
Teraz nič, a potom neúnosné
S neúprosnou bremená prísnosťou.

SEMEN:
On nájde si spôsob pokladnicu
Naplniť bez uhnetenia ľudu.
Láske všetko možno.

GRIGORIJ:
Čakaj, Semen,
Čo to bude z velikej tej lásky.
Pod tou jeho tak lahodnou berlou
Prídu časy Ivana Hrozného.

SEMEN:
Z čoho veštíš tak smutnú budúcnosť?

GRIGORIJ:
Z toho, že na prestol nesie vinu
Velikú a zjavnú. Ona splodí,
Udržovať bude neprestajne
Podozrivosť v ňom, v iných pohrdu.
Bo nikoho neoklamal svojím,
Leda seba samého, pokrytstvom.
Dobre každý vie, ako si kliesnil
Ku tej cestu zďaleka hodnosti,
Ktorú prijať toľmi sa zpečoval.
Vidí každý, že železnou držal
Rukou berlu, keď sa tak dal prosiť.
Známe je, že vyprázdnil k hostinám
Pokladnicu a k podkupovaniu,
Keď sa hral na prílišne skromného.
On sa predo svetom pretvaruje
A svet pred ním. Akú môže pritom
Sľubovať si rozumne budúcnosť?
Ja sa bojím tých otrockých duší,
Čo zle o ňom myslia, vravia dobre,
Zatracujú ho a povyšujú.
Podlosť ho podnáša, podlosť zradí.
Bez svedomia sa mu plazia u nôh,
Bez svedomia zradia ho v nesnádzach.

SEMEN:
Príchylnosť ku nemu je srdečná.
Ukázalo sa to pri zbrojení.
Vystúpilo polmiliónové
Zo zeme na slovo jeho vojsko.
Také divy môže len srdečne
Milovaný ukázať panovník.
Boris dobre získať vie si srdcia,
Bo je štedrý, dostupný, láskavý.

GRIGORIJ:
To všetko sa v čase zmení krátkom
A prejde vo vlastnosti opačné.
Vidno toho počiatky už teraz.
Bo odkiaľ tá jeho úzkostlivosť
V poistení sebe budúcnosti?
Nielen že vzal pod prísahu všetkých
Bojarov, dvorianov, duchovenstvo,
Vojsko, stráže, meštianstvo, úradských:
Lež i písmom sebe dal poistiť,
Že ho žiadnym nezradia spôsobom,
Nebudú mu umýšľať na zdravie,
Ani škodiť jemu čarodejstvom.
Zaviazal ich doniesť mu o všetkých,
Ktoré by zbadali, zahovoroch.^[30]
Znak dôvery to, Semen? Bojí sa,
A má slušnú ku tomu príčinu.
Nemožno tam očakávať vernosť,
Kde raz zlé o človeku domnenie.

SEMEN:
Ty by si do zúfalstva priviedol
Večným tvojím strašením človeka.
Na proroctvá však tvoje nič nedám.
Predpovedal si i to, že Boris,
Nedosadne nijako prestola;
A hľa, sedí v plnej na ňom sláve.

SEMEN:
Skoro skončia sväté sa obrady?

OTREPIEV:
Sú pri konci.

SEMEN:
Vostúpme, Grigorij.

OTREPIEV:
Už predsa raz došiel k cieľu Boris.
Šiel na Paríž z Moskvy do Kalugy.^[31]
Hahaha! Koľko sa ten dal prosiť!
Múdra to a opatrná hlava.
Nebude mu to nikto závidieť,
Čoho on sa tak nesmierne hrozí.
A to každý vidí však zreteľne.
Že mu všetko to ide od srdca!

OTREPIEV:
Ha! Tu zase zlé moje svedomie.

NIKOLSKÁ:
Ja zase tu, Griška.

OTREPIEV:
Mohla by si
Prepadnúť sa aspoň na stotisíc
Niže pekla míľ, dravá vlčica.

NIKOLSKÁ:
A ty krotký, nevinný baránok.

OTREPIEV:
Daj mi pokoj aspoň v dome božom.

NIKOLSKÁ:
Zakázal si na bráne pustiť ma
Do kláštora.

OTREPIEV:
Áno, zakázal som.
Neslobodno ti viac chodiť ku mne.

NIKOLSKÁ:
Ale Švábke slobodno, podliaku
Neuznalý? Znám ja cesty tvoje.
Keď hladoval, Nikolská mu bola
Dobrá; keď je sýty, teda Švábka.
Podkúrim ja tebe, nevďačníku!
Poviem všetko archimandritovi.

OTREPIEV:
Ty?

NIKOLSKÁ:
Ja, ja, ja! Poviem, veru poviem.

OTREPIEV:
Čuj! Ja prídem ešte raz ku tebe.

NIKOLSKÁ:
Aká milosť! Oči ti vydriapem,
Obarím ťa, metlou ťa vybijem;
Ty, čo sa za peniaze modlievaš,
Chodíš za mzdu na božiu panštinu.^[32]

OTREPIEV:
Naučila si sa odo matky
Začitovať?^[33]

NIKOLSKÁ:
Čo teba do toho?

OTREPIEV:
Iďže teda, začítaj si chrbát
Predo palicovým krupobitím.
Bo ťa vpravde omlátim ako snop,
odrežem ti vrkoč a zasmolím
Hlavu, potom však uskočím takto.
(Odstrčiac ju, odíde rýchle.)

NIKOLSKÁ:
Naženieš ty mne istotne strachu!
Bo nič snadnejšieho ako s popom.
Svetský ti dá v leb a vystrčí ťa;
Pop však musí chlácholiť a platiť.
Popa dorvať^[34] znamená dochytiť
Dojnú kravu. Teraz preč, bo ide
Mešťanosta Tučkov a Morozov.
(Odíde.)

TUČKOV:
Bude z neho výtečný panovník.
Na púhu vesť, že on vyvolený,
Prchli z ruských Tatári predielov.

MOROZOV:
Ľahko prchnúť, keď ich tam nebolo.
Stvorila ich povesť, povesť sfúkla.

TUČKOV:
Čo povedáš, Morozov?

MOROZOV:
Priatelia
Borisovi pustili zvesť lživú
O vtrhnutí tatárskeho chána,
Aby bol tým skorej vyvolený
A aby sa mohli potom chlúbiť,
Že odplašil púhym vraha menom.

TUČKOV:
Podozrenie.

MOROZOV:
Svätá pravda, Tučkov.
Je to samá lož, klam a pokrytstvo.
Mnieš, že Boris skutočne pohŕdal
Cárskym vencom?

TUČKOV:
Videli sme očmi.

MOROZOV:
A prečo dal zmárniť Dimitrija?
Prečo Uglič podvrátil nevinný?
Prečo vedel ostrihať cáricu
Marfu, vrhnúť Nahých do žalárov?
Prečo tak oštedril Volochovu.
I podlú rodinu Biťagovských?
Prečo vtiahol vo kláštor Irinu?
To všetko viac zasluhuje viery,
Nežli jeho vo Novodevičom
Kláštore zahrané komédie.

TUČKOV:
Nech tam bude. Dosť na tom, že Boris
Veľké budí o sebe nádeje.
Je milovník náuk, pracovitý,
Mierny, štedrý, striezlivý, nábožný,
Umný, dobrý otec, dobrý manžel.
Vynasnažuje sa osvietiť zem,
Vábi ku nám učených cudzincov,
Kupcov, umelcov, remeselníkov.
Má povesť za hranicami dobrú.
Chvália cudzí ho učení ľudia,
Panovníci želajú mu šťastia.
Zdar sprevádza všetky jeho kroky.
Pod ním bude Rus blahodejstvovať.

MOROZOV:
Daj to bože, ale ja sa bojím.
Keď zapadol, a nie keď svitá deň,
Má sa jeho história písať.

ŠČEKIN:
Panovanie to bude nešťastné.
Pri pomaziavaní svätou myrhou^[35]
Lampa sama od seba vyhasla.
Znamenia sa dejú i na nebi.
Dnes sa slnce vykatilo rudé
Na oblohu.^[36]

MEŠŤANIA:
To znamená vojnu.
Otec vyhral na udatnosť tvoju
Stávku. Prijmi maličký za to dar.

MSTISLAVSKÝ:
Štedrá ruka božia obsyp teba,
Ty Rosiu všetkým požehnaním.

TUČKOV:
(na kolenách pred Borisom).
Hlava všetkých miest vo svätej Rusi,
Sídlo vlády, Moskva, víta svojho
Chlebom, soľou vďačne panovníka.

MOROZOV:
(kľakne tiež).
A odnáša mu skromný dar na znak,
Že imanie i životy naše
Náležajú tebe, gosudare.

BORIS:
Chlieb, soľ mesta môjho sídelného
Prijímam na znamenie, že bude
Podo zvláštnou mojou stáť ochranou.
(Zje omrvinku chleba omočenú do soli.)
Dary však od nikoho neberiem.
Mne je milšie zlato v rukách verných
Poddaných než v cárskej pokladnici.

VŠETCI:
Sláva gosudaru Borisovi!

BIELSKY:
A ja mám to šťastie, priniesť prvú
Dobrú zvesť novému gosudaru.
Vojejkov náš zničil sibírskeho
Tatárskeho cárika Kučjuma.

BORIS:
Beriem zvesť túto potešiteľnú
Za záloh šťastného panovania.

VŠETCI:
Mnohé letá! Sláva! Mnohé letá!

JÓB:
Bojari, mešťania! Boh nám doprial
Panovníka múdreho, šťastného,
Ktorý novú založí v Rosii
Panujúcu dedične rodinu.
Slušná teda vec, aby sme tento
Pamätný deň zasvätili bohu.
Nech nám bude naveky sviatočným.

VŠETCI:
Sláva gosudaru Borisovi!
Sláva. Sláva!