ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nastal kající tento čas
Vzácného Kristu póstu,
Pre nás k pokáňú od svatéj
Uríďeného cirkvi.

Která chce bi sme trízňeňí
Radšej tu v krátce ňésli;
Než tam ve večnéj strašľivé
Muk trápeňí prepasťi.

Zďálíc sa tehdi rozkoší
Prísné konajme pósti;
A prestanúce ráz hrešiť
Zlú majme v uzďe žádosť.

V modľitbe též a bedľivéj
Pilní trvajme stráži.
Ščedrosť i hojňejšú chudím
Ukážme lásku bratrom.

Starích oplačme zlosťi vinn,
V drahích sa cvičme čnosťách,
A všecki slušné kresťanom
Všemožňe čiňme skutki.

Abi sme tak po kvíľeňú
Bílé dosáhli rúcho;
A k veľkonočnéj hosťiňe
Baránka mohli sadnuť.

Ó Kriste, laskaví Paňe!
Na kríži prostred oškľivích
Ňevinňe usmrťen lotrov,
Abi s’ mňa pekla pozbavil.

A já, čo bich sa mal ňejak
Za toľko láski odmeňiť,
Novím a horším, než prví,
Tvojím hľe zostal sem katem.

Skrz mnoztvo hríchov spáchaních
Zlím sem ťa zapredal židom,
Řeťazmi zvázal, rozšlahal,
Ostrím trňím ovencoval.

Na smrť vidal, na kríž pribil,
Horkú napájal tam žlčú,
Krutím prebodnul bok hrotem,
A všech muk obnovil boľesť.

Za ňešľechetní ten skutek
Ňejsem hoden vác zem šlapať;
Ňejsem hoden vác oblohu
A svetlo slnka spatrovať.

Viďím prepasť ošklébenú;
Viďím hrom už namírení,
Čo má do méj tresknuť hlavi,
A v ohňiví zrúťiť žalár.

Padnuť ňedaj mi tam, Paňe,
Tak laskaví, že aj za svích
Si Otca mordárov prosil,
A všem kajícím dal milosť.

Ach! príjmi aj mňa, keď celím
Už včil sa srdcem obracám,
A skrúšeních horkí ľejem
Jak Magdaléna slz prameň.

Do tvích, na hríšní rod luďí
Vždi vistretích, vezmúc mňa ruk
Do svého sťiskňi náručá,
A tvím ňedaj vác biť katem.

Volnú k dobrému chuť zapál,
Ke zlému spósob oškľivosť,
Koňečňe popraj, bich s ťebú
Sa ňekdi jak loter ťešil.

Hrozné ďivadlo! Sin boží,
Na kríži sem tam rozpatí
V prostredku dvoch visí lotrov,
Jak bol bi najvatší zloďej!

Na svích rukách a svích nohách
Tupími kľincí prehnatí,
Ostrím prebodlú skrz trňím
Na bok je prekloňen hlavú;

Celí po tvári zaplutí,
Celí po všeckích až do pat
Údoch šlaháňím zedraní
Jednú je toľko ľen ranú.

Zlostní sa rúhajú židé,
Voják napráhlím v bok hrotem
Mrtvému srdce otvoriv
Z vodú posľednú krv ceďí.

Kdo však ho toľkím dal mukám?
Kdo tak prehrozňe zmordoval?
Ach! já prvú sem príčinú;
Já sem ho strašňe usmrťil.

Ba každoďeňňe hríchami
Ňechcem ho prestať ďál mučiť.
Ach! kam sa ňeščastní ďejem?
Večného trestu bich minul.

Ó Kriste z láski čo s’ puhéj
Tak veľmi veľké trízňeňí
Rád všecko zňésol, bi s’ mňa ľen
Z večného vidrel trápeňá.

Ach! tú prehorkú smrť ňedaj
Tak biť nade mnú zmárňenú!
Ňech aj mňe platná s prospechem
K rajskím poslúží rozkošám.

Raň tehdi srdce, ňech živí
Horkích vilévá slz prameň,
A hríchi zmívá oškľivé,
Abi s’ mi odpusťiť mohel.

Pomož sa chráňiť všech novích,
Na uzďe žádosť zlú držať.
Čnostní do konca vésť život,
A ňekdi v tvú kročiť radosť.

Pozdravme pať ran Kristovích
V rukách, nohách, svatém boku
Zeľezmi hrozňe vbodnutích,
A jím sa zverme v ochranu.

Neb sú ten obzláštní poklad,
S kerého všecki žádané
Milosťi jak prameň ťečú
A hojňe nás občerstvujú.

Ó stáľe nám otevrené
Ku prispeňú bozké rani!
Porúčaních pod laskavú
Mávajťe nás vždi ochranú.

Poprajťe vinni spáchané
Srdcem kajícím oplakať;
Novími hríchov zlosťami
Ňedajťe nám vás obnoviť.

V zármutku buďťe úťechú
A v sužeňú polahčeňím.
Uďelťe slušné obsahať
Víťaztvo nad ňepráťelí.

A keď sa skončí ráz život,
Ňech tam je skrz vás nám daní
Prístup, kďe v sláve žárením
Sa skvíťe bľeskem nad mesác.

Ó venče hrozních od katov
Z drsného upľeťen trňá,
Na Krista Pána presvatú
Ukrutňe vťisknutí hlavu!

Keď predňe bol na svém celí
Náramňe zmrskaní ťeľe,
A medzi hrozním posmechem
V šarlátoví plášč obľečen.

Ti sám božú skropen krvú
Mnohem si dražší váženích
Od králov, od všech císarov,
A všech panovňíkov korun.

Ach! vbodňi aspoň ľen jeden
Ostrí do zlého srdca trň,
A všecko škodľivé starích
Vipichňi hríchov ihľičí:

K opravďivému pohnuté
Nakloň pokáňú; čnostľiví
A stáľe kvitnúcí v dobrém
Budúcňe popraj vésť život.

A keď sa priblíži koňec,
Daj s tím, kerého presvaté
Prebil si mozgi, v žádaních
Ťešiť sa večňe rozkošách.

Ó kríže, slávo kresťanov!
Na ňem drahú krv Sin boží
Do kapki posľednéj vilél,
A v prekrutích skonal mukách.

Údatňe nad smrťú, peklom
A ďábla vládú zvíťazil,
Večného Otca hňev skroťil,
A svím odemknul raj sluhom.

Ó kríže cirkvi základe!
Plná požehnáňá, plná
Každéj milosťi studňico!
V našém sa srdci rozkrovať.

Horkosťi krížov oslaďuj
Polahči ťerchi, trúchľivú
Boľesť a zlí ťeš zármutek,
I všecki obľev súžeňá.

Buď nám zbrojú, abi sme s ňú
Premohli všech ňepráťelov,
A kúpení na tvém dreve
Veční dosáhli ráz život.

Jak veľká zvoľenéj, céro Sióna, ťi
Dostává sa radosť! Ten hľe na osľici
Tvój král ťáhňe, a k tvím sa
Jak víťaz bere ohradám.

Zešlí od všeľikáď lud k Veľikéjnoci,
Keď dozví sa o tom, vezme do svích tedáž
Ruk jabrátka, a z hurtem
Pospíchá jemu naproťi.

Pred ňím jedni tu hňeď rúcha na zem sťelú;
Blízkím náhľe iní zas haluzí stromom
Oblámú, a na cestu
Rozhádžú, po keréj mal ísť.

Preslavní, ži a buď zdrav, Sinu Dávida!
Náramními kričá hlasmi, požehnaní
Stokrát buď, čo prichádzá
K nám král méňe ve Pánovém.

Ó ďivná meňeních jak povetrí luďí
Ňestálosť! Toľikú ďňes čo privítali
Slavnosťú, teho zlostňe
V krátkém ukrižujú časi.

Než nám, králu ňebes, tvého památku tú
Víťazného naším próvodu próvodem
Slávících, ku dobrému
Stáľejšú uďeluj misel.

Chráň nás vinn; a po všech tak naše ríď kroki
Cestách, bi sme do tvéj mohli sa ščastľivo
Dostať slávi, a tam ťa
Večním oslavovať spevem.

Za lásku ňezmernú celím
Ďekujme srdcem Kristovi,
K nám až do konca svedčenú,
Kerí mu k umreťú prišel.

Keď hod baránka odbavil,
A z noh milím apoštolom
Umil prach, oltárnú tedáž
Svátosť naríďil svú mocú.

Tu chléb a víno posvaťil;
I chléb na vlastné své ťelo,
A víno vlastnú krv zmeňil;
A jím užívať predložil.

I koľkokrát jedať budú
Ten chléb, a ten píjať kaľich,
Na ustavičnú jím to svú
Památku rozkázal čiňiť.

Tak veľmi laskaví Paňe!
Daj nám to presvaté ťelo
A predrahú krv, jak patrí,
Čistím vždi vinn srdcem prijať.

A skrz ten hodní zríďenéj
Svátosťi téjto úžitek
Všeckích milosťí nám tvojích
Ňeprebraní otvor poklad.

Ó už na kríži král ňebes
V hrozních skonává strízňení mukách!
Vlastnú celí zabarvení,
Celí zalétí až do noh krvú.

Trúchlá je všecka príroda.
Jasní zakrívá slnko obľičaj,
Sľepím tma zastre svet mrakem,
A zem sa híbe, skal tuhosť puká.

Svatí, predešľe zesnulí,
Živí z odemklích stávajú hrobov.
Trhá sa plachta chrámová,
Na znak, starí že zákon vzal koňec.

Ľen já, čo sem ho zmordoval,
Tvrdšého sem sám srdca nad kameň.
Žádnú preň útrpnosť ňemám,
A jednu ňechcem kapku slz roňiť.

Ó Kriste veľmi laskaví!
Kerí s’ i lotra prosbu visľišal!
Ach visľiš aj mňa! skrušením
Obmakči mé to srdce potreňím.

Bich horce vinni oplakal,
Hríšní pokáňím napravil život,
V dobrém do konca až trval,
A ňekdi večnú obdržal radosť.

Ó ščastľiví hrob! v ňem boží
Sin Kristus odpočívá;
V kerém ho nábožní Jozef
Sňatého s kríža ukril.

I veľmi veľkí k zavreťú
Dverí kameň priválal,
A zlostľiví židé koľem
Rozkládľi stráž vojákov.

Než Pán dlhí čas pod skalú
Mrtví ľežať ňezostal.
Neb sotva ďeň treťí prišel,
Víťaz ve sláve povstal.

Živí mi už v ňeščastľivích
Hroboch ľežíme hríchov;
A predca bár zľe páchňeme,
Ňedbáme s púchu povstať.

Ti Kriste, vševládní Paňe!
Svú zdvihňi nás milosťú;
A od ňečistot obmitím
Do ňích ňedaj sa vráťiť.

Ňezríďené v nás túžeňí
A zlú umrtvi žádosť.
K dobrému zavdaním tuhéj
Tvéj láski pozbuď ostňem.

Koňečne pod zem ukritím
Daj sladko odpočívať;
A v ďeň posľední skríšeňá
S ťebú do slávi kráčať.

S celého skončením plačem
Pľesajme srdca kresťaňi,
A najveselšú zvíšením
Spívajme ďňes hlasem peseň;

Keď Sin boží oslávení
Ze svého povstává hrobu
K radosťi svích apoštolov
A k hanbe všech ňepráťelov.

Hľe už nad ukrutnú plné
Víťaztvo obsáhel smrťú,
Spúrného ďabla moc potrel,
A peklu hojnú vzal korisť.

Pres toľko zavreté rokov
Už bráni otvoril ňebes,
A nás o povstáňú našém
Svojím uisťil skríšeňím.

Ó Kriste z mrtvích povstalí!
Daj nám ze zlostních vstať hrobov
A všecki hríchi v ňích ňechať,
Noví a čistí vésť život;

A ňekdi keď všeckích luďí
Z mrtvích sa zblíží skríšeňí,
Tenkrát v ťelách osláveních
Do svéj radosťi nás uveď.

Ten ejhľe Kristus, hojňe kerí svatéj
Ťisíce horkích lél kropají krvi;
Kerého uplétlím s trňá je
Rozboďená hlava celki vencem;

Kerí povíšen jak zločinec na kríž
V krutích boľesťách svój dokonal život,
Slavní v paterném bľesku víťaz
S pritvorenéj hrobu skríše stává.

Strhá sa veľké zatraseňí zemi;
Strážní sa hrozním rozďešujú strachem,
A jak hromem na blíze padlím
Omračení dolu tvármi kľesnú.

Anďel pobožné slovmi ťeší ženi,
K trúchlému prišlé smutňe plakať hrobu,
A predrahími vóňe lúbéj
Usmrťené ťelo mastmi natreť.

I káže chitrím brať sa k apoštolom
Krokem radostnú oznamovať povesť,
Že slavňe stal z mrtvích, a všecci,
Jak povedal, ho majú zas uzreť.

Ó Kriste slavní víťazu! daj milosť,
Abi sme zvíšiť všech tu ňepráťelov,
A ňekdi z mrtvích povstanúcí
V tvéj spatrovať ťeba sláve mohli.

Najvatšá hlava tá naša
Kristus ďeň na treťí z hrobu
Povstává, a to, v nomž ľežal,
Prázné místo ňechává.

Svím nám úplňe skríšeňím
Svedčící, že mi též k jeho
Patrící ťelu údové
Povstať máme ze mrtvích.

Ó ščastné abi ľen toto
Povstáňí naše mohlo biť,
Daj nám, Kriste, trpezľivím
Bívať, jak si ti bíval.

Daj nám hríchu ňečistotu
V páchnúcém zaňechať hrobe;
Nábožní vždi život v samích
Čnosťách toľko pretráviť.

Daj v posľed za ťebú hore
Vstúpiť nám, a ňeslíchanú
Rozkoš tam ve požehnaném
Tvém králostve požívať.

Bez konca laskaví Paňe,
Vrúcnú pobožních sľiš peseň,
Keď v tíchto k prosbe ďňoch daních
Žádáme tvú z ňebes pomoc.

Ve zrosťe cirkev rozmnožuj,
Rímského otca pápeža
S celím duchovním ríď stavem,
Svatú uďel všem horľivosť.

Vikľesňi blúdi, škodľivé
Zahlaď kacírstva, odpadlích
A v tmách vezících pravďivéj
Do lóna víri doprovoď.

Živ krála, pred zlím vládarov
A všecku vrchnosť obraňuj;
I vojsku slavné praj v bojoch
Víťaztvo nad ňepráťelí.

Mocnárom aj všem kňížatom
Svórnosť i stálí daj pokoj.
Ňech vojna, svár a búrľiví
Od nás je rozbroj zďáľení.

Morem, ňemocmi, súžeňím,
A zlím ňekarhaj nás hladem,
Od mest a od ďeďin plameň,
Od lichvi odvráť úpadek.

Zemskú požehnaj úrodu,
Škodného mocňe ochraňuj
Od mrázu, krúpov, prívalov,
Od skáz a strašních všech pohrom.

Smrť zlú a náhlé skončeňí,
I všecko ňeščastním dušám
Večnú strojícé záhubu
Ňebezpečenstvo odďaluj.

Od hríchov ostríhaj, v milích
Čnosťách a každém tvrď dobrém.
Padlích k pokáňú, skrúšením
Slzám a lepšeňú priveď.

Koňečňe aj tú daj milosť,
Abi sme pres celí život
Vždi vóľi tvéj sa lúbili,
A slávi účastní boli.

Kristus boží Sin víťaz oslávení
Prevládající všech tu ňepráťelov,
A cirkev usporádající
Víški do svích sa ňebes pobírá.

Veľkí sprovádzá zástup ho anďelov,
Hojné sa znášá mnoztvo za ňím svatích;
A spívající rozmilími
Oblohu všecku plňá ohlasmi.

Prišlí na vlastném tróňe sedá, čo mu
Veční prichistal pred pravicú Oťec,
A všecku najviššú celého
Jak ňeba tak zemi dal mu vládu.

Ó Kriste veční králu! čo slavňe si
Do tvích na ďňešní ďeň vikročil ňebes,
Abi s’ verícím práve ščastné
Místo ve svéj pripravil radosťi,

Keď ňekdi časní ráz dokonáme tu
Život, do večnéj slávi i nás uveď,
Abi sme v tvém králostve vďačnú
Oslavovať ťeba mohli pesňú.

Z milími Kristus náš voďec
Lúčiť sa má apoštolí.
Svatého prislúbiv Ducha
Na Vrch vivádzá jích oľiv:

Tu svú požehnav jím rukú
Vlastnú sa zdvíhá hňeď mocú.
Jasní ho vezmúcí oblak
Z jejích oďejme pohľedu.

Keď tak za ňím sa ďívajú;
Dvoch pristojících anďelov
Bílím oďátích obľekem
Takíto zrázu hlas čujú:

Prečož hľeďíťe z obďivem?
I tento Jéžiš jak je včil
Od vás do svích vzatí ňebes:
Tak ňekdi príjďe zas na svet.

Ó Kriste z víťaztvom prišlí
Do slávi z večním jednakí
V hodnosťi Otcem postaven,
Mocní si tam náš zástupec.

S ňím nás mer, ukroť prchľivosť;
Ňedaj ho už vác rozhňevať.
Čnostní vždi popraj vésť život;
A ňekdi v tvú stúpiť radosť.

Jakí to hluční zrázu sa zvuk strhel?
Náramňe prudkí jakbi fučal veter.
Celí plňí dom, kďež ve vrúcních
Kristovi učňi seďá modľitbách.

I veľmi ďivné v tom jazikov tuhím
Ohňem horících mnoztvo ukáže sa;
A rádňe nad každého s tíchto
Rozďeľené posaďí sa hlavmi.

To ejhľe už ten verňe prislúbení
Svatí prichádzá Duch na apoštolov;
I hňeďki rozľičními všecci
Práve dajú hovoriť sa rečmi.

Hojné sa zbehnú zástupi zmámené
V mislách, a z veľkím ustrnuťím ďivá
Sľišíce, jak jejích poďivné
Správi božé hovorá jazikmi.

Ó najsvaťejší zestup i k nám Duchu!
A náš jazik ríď, bi sme ho ľen k dobrím
Vecám, a bozkéj toľko chváľe
Mohli, zakáď sme živí, nakládať.

Plňí sa Kristov slub; Svatí
Už zejďe Duch k apoštolom,
A s ňích viléťím svích darov
Novích naráz čiňí luďí.

Jasním preďešľe tak tupú
Svím svetlom osvíťí misel.
Dodá smelosťi bez strachov
Kázať, čo kázal Pán učiť.

Všeckích rozumnosť dá rečí.
I hňeď sa rozprávať dajú
Cudzích jazikmi národov,
Až poslucháči híkajú.

Žádním sa ňehnú zákazem;
Žádních ňelaknú víhrozov.
Z veľkú pre Krista k strašľivím
Mukám radosťú kráčajú.

Ó darmi preščedrí Duchu!
Spósobče ďivních tak vecí,
Tmaví i náš osvíť rozum,
A spevňi vólu svú silú,

Abi sme všecko ľen dobré
V každí čiňívať mohli čas;
A tak sa lúbící Bohu
Slavní dosáhli príbitek.

Ó najsvaťejší ráč Duchu!
Z visosťi zestúpiť na všech,
Čo v chráme svátosť dávanú
Včil birmováňá príjmajú.
Učiň si v srdcách príbitek,
A svími jích naplň darí.

Múdrosťi dostatek popraj
V časních sa statkoch ňestaviť;
Prednú o večné mať raďej
Blahoslavenstvo pečľivosť.
Tvím svetlom osvecuj rozum
Svéj víri poznať pravďivosť.

Daj raddu predsabrať, čo Boh
Lúbí, čo prospívá dušám.
Daj vládu nad ťerchú a zlú
V dobrém prekážkú zvíťaziť.
Po cesťe k sláve uč choďiť;
Chráňiť sa uč ňebezpečí.

Daj všecko patrícé božéj
Ke službe s pilnosťú konať.
Daj též i bázeň, s pravďivéj
Ku Pánu láski povstalú,
Každích sa vistríhať vecí,
Keré mu pósobá ňechuť.

A tíchto toľko včil s puhéj
Milosťi poprátích darov
Ňikdá premárňiť jím ňedaj;
Než stáľe vác jích rozmnožuj,
Bi podla víri svéj živí
Čnostní vždi védli ľen život.

Za víru Krista srdnatích
Duchem vojákov s ňích učiň.
Slavné ve všeckích daj bojoch
Víťaztvo nad ňepráťelí;
Bi ňekdi vencem pocťení
Do slávi mohli vikročiť.

Z večními ludskí spojme hlas anďelí,
Kerí v ňebeskích postavení bidlách
Porád z radostním najsvaťejšéj
Prospevujú Trojici pľesáňím.

A zdajme vďačnú chváľi peseň temu
Jednému avšak troch v osobách Bohu,
Ve všem si od večnosťi rovních;
Predca sa medzi sebú ďelících.

Ó najsvaťejšé isťe tajemstvo ti
Ze všech tajemství! kdož ťa kerí človek
Na misľi posťihnuť? kdo ludskím
Dosť pochopiť rozumem ťa móže?

Ó veľkomocní trojjeďiní Bože!
Čo s’ všecko jedním toľko slovom stvoril,
Všeckému súcú chóvu dáváš,
Všecko pri tom dokonáľe ríďíš,

Daj nám ve každém vóľi sa tvéj miléj
Účinku lúbiť; daj ve pribívaních
Čnosťách a každém stáľe dobrém
Až do samého trvať skonáňá.

Buď vždicki chvála zdávaná
Veľkí ťi trojjeden Bože,
Za toľko hojních nám s puhéj
Tvéj láski prátích dobroďeň.

Ti Otče zemskích nás luďí
Na svój si obraz utvoril,
Iním za pánov dal stvorom,
A všem potrebním obstaral.

Ti laskaví boží Sinu,
Z večného svú horkú smrťú
Si nás vikúpil trápeňá,
A bránu slávi otvoril.

Ti svú boží Svatí Duchu
Si nás milosťú posvaťil.
K dobrému dáváš vnuknuťí,
Ke zlému pósobíš ňechuť.

Ó tré vi! predca Boh jeden!
Tak veľmi ščedrí k nám v daroch,
Bívajťe ďál aj laskaví,
A všecko dajťe v potrebách.

Do svích uveďťe nás ňebes,
Abi sme jak včil z národí,
Tak tam ve večních rozkošách
Vás mohli chváľiť z anďelí.

Vítaj ťisíckrát presvatá
Krv strízňeného Jéžiša,
Pri strašľivém usmrťeňú
Do kapki až vičerpaná.

Tvojím viléťím hrích zmití,
Oťec ňebeskí ukroťen,
Prepasťi odňatá korisť,
A slávi prístup otvoren.

Ó predrahá krv! jéjž kropaj
Víší celí svet svú cenú,
Ňebuď na nás premarňená,
A darmo ľen vicíďaná.

Do žížňivích nám kapňi srdc
Ke zlému náchilnosť vitop,
K dobrému celki vischnutí
Plodnú zvlažuj rosú koreň.

Ňedostatečním od seba
Slzám, pokáňú, čnostľivím
Skutkom vždi súc privlastňená,
Platnosť a váhu jím dodaj.

I keď sa časní ráz život
Skončí, popraj nám skrz ťa s tím,
Kerého s’ údi zbarvila,
Večnú ve sláve mať radosť.

K veľkému z vinn očisťené
Pripravme srdca sláveňú;
Posťelme cestu kvítkami
Kerú ňebeskí pojďe Pán.

Ňe ľen prebívať v kosteloch,
Než venku též voľil naších
Príbitki nahlédať domov,
Bi aj tu hojné lél dari.

Hľe s chrámu už sa vistrojil,
Z vrúcním ho v slavném próvoďe
Sprovoďme k oltárom spevem,
S kerích požehnáňí chce dať.

Ó laskaví náš Ježišu!
V svátosťi téjto ukrití,
Na zem padáme pred ťebú,
Svojú nám požehnaj rukú.

Hojní rolám a všem polám
Živnosťi popraj dostatek.
Ňeprízňivé od nás škodi
A od naších odďál stavaň.

Hlad, strašľiví mor, strašľivé
Zléj vojni odvráť búreňí.
Svornosť a bezpečnosť časov
I ustaviční daj pokoj.

V každém posiľni nás dobrém,
Pred škodľivím chráň úpadem,
V zármutku ťeš, blúdních naprav,
Kľeslích k pokáňú podvihuj.

Daj bi sme svém po skončeňú
Jak včil ti prostred nás bidlíš,
Tak aj mi ňekdi tam s ťebú
Ve sláve tvéj prebívali.

Ustupťe najďál králov a zvíšeních
Vi všecki skvostné hosťini cisarov,
Čo ľen ťelám hovíťe, žádnéj
Ňepriňesúce dušám sitosťi.

Kristus panovňík jak ňeba tak zemi
Mnohem bohatšé nám pripravil hodi,
K ňím rovňe pánov, k ňím ňevolních
Rovňe sluhov povolávající.

Kďe najsvaťejšé své za pokrm ťelo,
Vlastnú za nápoj krv prijatím za stól
Stavá; samé ňetoľko lačné
Ľen ťela, než duše aj siťící.

Večného istí tak sa tu závdanek
Králostva dává, nás chca ubezpečiť,
Že aj mi tam sa máme dostať,
Sám kďe u Otca seďí na tróňe.

Ó najščedrejší Kriste! takímito
Nás hodňe ráčiž vždicki siťiť hodí,
Obzlášť posľedním pred skončeňím,
Zrovna abi sme do tvéj šli slávi.

Najlaskavejší Jéžišu!
Ňemal si dosťi sám na tom,
Že Boh ňebeskí s’ trón ňechal,
A zňížení zostal človek.

V hrozních na kríži jak zloďej
Svatí život skončil mukách,
A predrahú svú krv celú
Do kapki posľednéj vilél;

Než stáľe chcel si biť s nami
Do skončeňá všeckích vecí,
Samého keď sa nám vidal
V Svátosťi oltárnéj pokrm.

Čo s’ tehdi vác nám dať mohel,
Jak keď samého nám si dal
S celím ťelom, s celú dušú,
Z boztvom, s celú svú podstatú.

Ó praj vždi k tak skvostním hodám
V bílém sa rúchu dostaviť,
A tvój pokrm s tvím nápojem
Z veľkú požívať rozkošú.

Bi nás lahódkú svú siťil,
V čnosťách a v dobrém spevňoval,
I ňekďi časním skončením
Veční opatril nám život.