Katolíckí spevňík I.

Pocti všéj hodní, Blažeju, prekrásnéj
Vždicki príkladné že si bol zrkadlo
Čnosťi, biskupskí podajú ťi úrad
                       Mesta Sebasti.

Vládar ukrutní pre miláčka tvého
Krista rozkázal ťa tuhími napred
Obkovať krúhí, a potom do strašnéj
                       Ťemňice zavreť.

Keď ťa vácejkrát skuseného žádním
Vábeňím, žádnú prikloňiť ňemóže
Vihrozú márním škaredú čiňívať
                       Poklonu modlám:

Panno čistotná, Doroto, pre Krista
Zjímaná, padlím do modlárstva spátki
Dvom daná sestrám, bi na zlé pohanstva
                      Zvédli ťa blúdi.

Zvíťaziť snážá; než ináč sa stává;

Čistotú veľká, Apoléno, veľká
Čnostmi, keď márním škaredú zapíráš
Poctu dať modlám, zubi ven ze škraň ťi
                      Všecki vitlkľi.

Zlostľiví ohňem, ňezapreš-li Krista,
Chcú živú spáľiť katové; svaťejším
Rozžatá vácej plameňem na vatru
                      Od seba skáčeš.

Včil sa už s krásním Žeňichem ťešícá,
Prímluvú mocná si zubov lekárka,
Pros, bi ukrutné sa jejích boľesťi
                      Ďáľili od nás.

Pros, plameň bozkéj abi láski v prázních
Ňezhasel srdcách; aľe vždicki prudšú
Plápolal vládú; a priísť do večnéj
                      Slávi pomáhal.

Horľiví Kristov miľenec, Vaľentín,
Keď mnohích stálím učeňím a všeckích
Príkladem čnosťí na pravú dovádzá
                      Víru modlárov:

Rozloben zlosťú ho pohan katovskím
Káže popravcom do žalára ťáhnuť,
Z rúcha zvlécť, prúťím a tuhími hrozňe
                      Štrankami zmrskať.

Než keď aj ďáľej vazení sa žádnú
Ňehňe vihrážkú: poručí ho tajňe
Z mesta ven preč vésť, a mečem veľebnú
                      Tam hlavu odňať.

Kresťanskéj ve mladích hňeď, Juliáno, sa
Oddáš víre letách. Sám Afrikán za to
Bezbožní ťa roďič vizľečenú ze šat
      Ukrutními šlahá bičí.

Prehrozného potom císara náhľiví
Úradňík, že vidať zaňho sa ňechcela
V púchnúcí ťa žalár vsťekľe hoďí, a tu
      Najdlžšú zľe mučí dobu.

Keď vrúcí olovom zvíťazuješ kotel;

V márnosťách sa kocháš zamladi, Margeto;

Prečnostní Maťejú, všecko ňecháš sveta
Ščasťí; predňe jeden s’ bol ze seďemďesáť
   Učnov Krista ve pravďe
      Krásní predzvoľeních obraz.

Keď zlostní zahinul špatňe Judáš, zboru
Od všeckého ze dvoch predstaveného ťa
   Los padlí k jedenásťí
      Dává spolku apoštolov.

Kresťanskú ďivokím, jak v ťeba Duch Svatí
Zestúpil, pohanom víru tedáž iďeš
   Kázať, sám chovající
      Napred všecko, čo jích učíš.

Vistátích po mukách večňe oslávení
Primlúvaj sa za nás, bi sme ke zríďením
   Patrící vivoľencom
      Ščastnú mohli zejíť smrťú.

Kvítku najkražší, Kazimíru, polskéj
Vlasťi v královském vikvitlí paláci,
Časňe už lúbú spaňilími dáváš
                       Čnosťami vóňu.

Hňeď malí ostrím ťelo ešče útlé
Mrtveňím trízňíš; na holéj spočíváš
Dlážce, najvatšú noci časť ve vrúcnéj
                       Stráva modľitbe.

Stáľe rozjímáš muki Pána, stáľe
Tvój celí s ňím duch spojení je. Omšu
Tak zdvihlú slícháš vždi mislú, že zamdľen
                       Bez seba zdáš sa.

   Ó céro královská svatá
Agneško! od prvích rokov
S celého srdca oddaná
Večnému už si Pánovi.

   Císar ťa darmo sám za svú
Manželku obsáhnuť hľeďí;
Milému čistotné raďej
Panňenstvo Kristu posvaťíš.

   Dvorská ťa sláva ňesľepí;
Ostrí nosíváš pod drahím
Obľek; v modľitbe, v posťeňú
Stálá si, postel tvá je zem.

   Ve svém opátka klášteri
Sestrám na službu tam stojíš
A všecki dávaním k saméj
Svatosťi ťáhňeš príkladem.

   Včil už ve sláve pros za nás,
Abi sme zhrdli nádherú,
A zňíženosťi oddaní
Večnú dosáhľi též radosť.

Nábožní sľišaním, Jáne, božím slovom
Začneš hňeďki život vésť, a o svéj duše
Z najvatšú sa pečú dáš spaseňí starať
      Čnosťám celki oďezdaní.

Zvlášť ohňem k ubohím láski zapáľení
Z almužnéj založíš bidla pre ňezdravích,
Vlastní též založíš rád; v ňemocách čo bi
      Núdzních stáľe opatroval.

Z najvatšú po domoch pilňe hľedáš chorích
Snážnosťú, a na svích sám do ňemocňice
Odnášáš ramenách; jak ve ďňe tak v celéj
      Tam jím posluhuješ noci.

Nábožní Gregore, v pravďe pre čnostľivé
Veľkím číni volan, statki celé chudím
   Rozdáváš, a preveľmi
      Prísní stáľe život veďeš.

Svornú všech k voľeňú predstaveních mislú
Najvišším proťi svéj vóľi si pápežem
   Zríďen. Tvú kdo tu dosťi
      Vládá visloviť horľivosť?

Kresťanskú zveľebíš víru, oťec živíš
Núdzních, preškodľivé blúdi kacírstva preč
   Odvráťíš, a britanské
      Získáš Kristovi národi.

Čoskoľvek hovoril, buď čo si bol čiňil,
Buď písal, nebo čo s’ cirkvi ku prospechu
   Zríďil: všecko je ďivné;
      Ačkoľvek vždi chorí ťelom.

Včil večnú v ňebesách obdaren odplatú
Primlúvaj sa za nás, bi sme ve skutku tu
   Nábožné zachovávať
      Čas každí učeňí mohli.

Ó apoštolskí mužové, Cirille,
Bratre nábožní i Metóde, bozkú
Skvúce múdrosťú pohanov horíťe
                     Kristovi získať.

Keď naších slavní preďedov panovňík
Rastislav súcích zve do krajni majstrov
Svój cvičiť národ, ku takéj Michal vás
                     Práci oďešľe.

Pravďivú blúdní lud učíťe víru,
Oškľivé z márnú vihlavíce poctú
Modľi najmnožšé ku božéj staváťe
                     Pokloňe chrámi.

Najpaterňejšú ve svatích mající
Zákonoch zbehlosť na jazik Slovákom
Obviklí vnuklé preložíťe zdárňe
                     Od Ducha Písma.

Nad proťivňící všemi zvíťazíce
Aj naďál bozké takovím konávať
Službi vísadné dosaháťe právo
                     Od hlavi cirkvi.

Rozmilú národ zaplesá radosťú,
Keď božé ďivné v reči svéj tajemstva
Hlásiť uslíchá, a celí ke Kristu
                     Rád sa obráťí.

Včil sa tak hojních večitú ťešící
Odplatú zásluh Boha prosťe, bi sme
Kázanú od vás vždi dobrími skutkí
                     Krásili víru.

Panňenskí Jozefe, z dávidového si
Pošlí rodstva, daní Matce božéj žeňich,
Pestún Krista, malí síce tu pred ludem,
      Pred večním veľikí Bohem.

Psotňejší sa tesar prácu konáš v poťe;
Známí však pre milú tvích všech u súsedov
Nábožnosť; pre božú bázeň a čnosťi si
      Najmilším ňeba práťelem.

Sám višlého prví Pána viďíš, spevi
Anďelské usľišíš, poklonu pastuchov
Uhlédáš, i danú od mudrcov jemu
      Bozkú poctu okom spatríš.

Jak rozkaz počuješ, s ňím do Eďipta sa
Odbíráš; pozatím keď sa ťi bol straťil
Z Matkú pilňe hľedáš, až z učitelmi sa
      Meškať v chráme nalézňeš ho.

Ó ščastní že choval s’ Pána, kerí sveta
Ostatné stvoreňí svú zaopatruje
Živnosťú; že ťa král jak ňeba tak zemi
      Poslúchal vždi z ochotnotú.

Včil skvúcú večitím pred jeho prestolem
Okrásen laľiú vipros, abi sme tu
Čistí vždicki život vésť a pri skončeném
      Ščastnú mohli zejíť smrťú.

Otče nábožní, Benedikte, Kristu
Dichťiví slúžiť, bohaté opusťíš
Statki, mláďenček do dutéj na púšči
                      Jaskiňe vchádzáš.

Tam v premíšláňú o vecách ňebeskích,
V bedľeňú, póstoch, ze vrelého létích
Srdca modľitbách a tuhém strváváš
                      Toľko pokáňú.

Keď pokúšání k ňepravím ťa vábí
Rozkošám, ostrém po trňú sa váláš,
Až ťi krv kapká a celú zahášá
                      Plápola faklu.

Než jak už známú učiňá povesťi
Tvú svatosť: veľké naporád učencov
Mnoztvo pospíchá vzňešení počúvať
                      Od ťeba zákon.

Rád a posvatné založíš pre tíchto
Bidla, jasňejšé z ďňa na ďeň zrkadlo
Čnosťi zostáváš, a božú prirostáš
                      Ďivno milosťú.

Včil za nábožné v ňebesách osláven
Číni primlúvaj sa, abi sme svetskú
Zhrdli márnosťú a prvú o večné
                      Peč mali ščasťí.

Krásní chlapče, teprv dvoch, Simeóne, let,
Jak pred svími seďíš dvermi, a kresťaňi
Z najvatšéj pri božích v chráme sa zebraní
      Službách částki nachádzajú:

Vábící ťa daním žid jablkom veďe,
Kam prední sa židé zešli, o pólnoci
Prehrozní vikonať čín; abi vác svoju
      Ňím Veľkúnoc osláviľi.

Ručňíkem spaňilé usta ťi zacpajú,
V najmnožších narežú od hlavi až do pat
Místách údi, a krv, hojňe čo léla sa,
      Prestrannú lapajú misú.

Ukrutní na to hňeď jedni chiťá nohi
Bezbožňíci, druhí zas na pravú ruki
Rozťáhnú podobu kríža; na tvé ťa tu
      Pólmrtvého kladú pati.

Tak rovného držá, medzi ťisícerím
Kláňím, medzi ďivím Kristu a kresťanom
Rúháňím ťa pichať šidlom a ihlami
      Klať začnú ducha až vidáš.

V tom besním sa dajú prospevovať hlasem:
Tak s Kristem sme Bohem pekňe zachádzali.
Ó bár tak bi naší všecci ňepráťeli
      V kažďí čas hubení boli.

Včil stálú skusujíc už z ňeviňátkami
Rozkoš pros, na pravú bi sme obráťeních
Uzreť víru židov mohli; potom s ťebú
      Večnú slávi radosť mali.

Od vlastného božú ména silú zvaní
Archanďel Gabriel, v dóľežitích vecách
   Najvatším ku poselstvám
      Od večného vibran Boha.

Nábožnému napred ti s’ Daniélovi
Modlícému za svój vrúcňe sa lud zjevil
   Posvatné to tajemstvo
      Zňícé Krista o príchoďe.

Najvatšého ze všech rovňe si Otcovi
Oznámil zroďeňí Jána, čo Pánovi
   Rovnal cestu, i sám krst
      Mal ščasťí uďeľiť jemu.

Ti s’ čistéj veselé od hora zeslaní
Ňésol pozdraveňí Panňe, a zmúťenéj
   Ohlásil, že Božého
      Počnúc už poroďí Sina.

Pred bozkím v ňebesách blízko umísťení
Trónem, tam viprosuj, bi sme po skončeních
   Úzkosťách večitého
      Účastní spaseňá boli.

S toľkú dávno za čím túžili otcové,
Žádosťú, čo celí v hríchu zahrúžení
Svet k večnému privésť ráz spaseňú malo,
      Ďňešní ďeň splňené bolo.

Archanďel Gabriel, Panno, od Otca ťi
Zeslan, pozdraveňí dá a milosťi ťa
Bozkéj nazve plnú, nazve ze všech ťa žen
      Najvácej tu požehnanú.

Nad tím rozďešenéj strach virazí, a ďál
Hlásí: Ňišt sa ňeboj, počňeš i svím časem
Najviššého ňebes Pána zroďíc Sina
      Nazveš z ména ho Jéžišem.

Jak možná bi to vec mohla ve pravďe biť?
Anďelskému takú poslovi odpoveď
Dáváš, jak sa to stať? Keď muža panna sem
      Ňikdá ešče ňepoznala.

Než zas jak hovorí, z víški že Duch Svatí
Zestúpí na ťeba, z víški mocú že ťi
Vševládní zacloňí Boh; že i Alžbeta,
      Ňeplodná dlho, plod nosí:

Svú poddáš k tomu už vólu, čo skrz ťeba
On míňí vikonať. V tom s pokorú timi
Rekňeš slovmi: Hľe sem Pána služebňica;
      Včil tak staň sa mi, jak pravíš.

V tom veční z ňeba Sin zejďe a s tvích ťelo
Údov k svému dodá Boztvu; božéj tedáž
Hodnosť Matki bereš; predca ve čistoťe
      Pannú biť si ňeprestala.

Primlúvaj sa, bi ten ďňes počatí v ťebe
Najvišší sveta Pán, toľko poňížení,
Keď skončíme život, svú premilosťivo
      Dal nám slávu povíšením.

Smutná už sa plňí Matko, čo ňekdi ťi
Nábožní Simeón, jak si uvádzala
   Pred ňím Ďéťa ve chráme,
      Bozkím predpovedal Duchem.

Keď pod vistavením krížem opusťená
Zostáváš, a patríš, jak premilí na ňem
   Ten tvój ukrižovan Sin
      Dvoch v prostredku visí lotrov;

Keď patríš, s prebitích jak ruk a noh ľeje
Krv hojnú, a celí jedna je ľen rana;
   Keď slícháš jemu od zlích
      Rúháňí čiňené židov:

Hrozní tvé prerazí srdce boľesťi meč.
Neb trpkú všeľikích horkotu muk, čo sám
   On znášá, ti na vlastnéj
      Též znášáš a trpíš duši.

Než včil nad stvoreňá všecki povíšená
Primlúvaj sa za nás, bi sme trpezľivo
   Každú znášali úzkosť,
      Každé kríže a trápeňá.

Primlúvaj sa i též, bi sme sa bedľivo
Od každého, naších príčini bíd, mohli
   Chrániť hríchu, a večnéj
      Účastní boli rozkoše.

Vrúcňe nábožní k ňebesám povíšme
Hlas ve spíváňú, a prehorľiví ťa
Najsrdečňejšú oslavujme, otče.
                      Vojťechu pesňú.

Ti s’ v ňeustáléj sa celí zanášal
Práci, keď rodních si Čechov, keď Uhrov,
Keď s’ i súsedních obojím Polákov
                      Bíval apoštol.

Než jak aj lútích si Prusov z modlárstva
Kristu chcel získať: tu seďem ťi hrozních
Údi rozrážá kopií a ostrí
                      Meč hlavu sťíná.

Včil ňevadnúcím za to už ve sláve
Ozdoben vencem zverenú do stráže
Ochraňuj cirkev, čo ťi král, kerého s’
                      Krsťil, oďezdal.

Zmáhané vihlav z ňeverú bludárstva,
Odvracaj vlažnosť, zapaluj horúcú
Srdca vrúcnosťú; a prijíť do večnéj
                      Vlasťi pomáhaj.

Večňe osláven Juro, náš ochranče,
Srdnatí v pótkách a bojoch vojáku;
Však statečňejší za milého zostal s’
                       Krista bojovňík.

Všecku hodnosťí zavrhel si márnosť,
Všecko v ukrutném robené žalári
Trápeňí, hrozné v mučeňú boľesťi
                       Všecki prevíšil.

Až svatú v posľed na katov rozehnan
Z vládi besnéj meč hlavu dáš, a slavní
K najradostňejšéj pre veňec ponáhláš
                       Odplaťe víťaz.

Tam vždi primlúvaj sa za nás, abi sme
Ščastňe náš boj vésť, a ňepráťelov tak
Zlích dušám v každéj dokonáľe mohli
                       Bitce premáhať.

Škodľivé márních zapovrhli rozkoš
Pestováváňí; a raďej tu časné
Trápeňí, než tam večité v horúcém
                       Znášali pekľe.

Predňejšého ze všech Petra apoštola
Verní stáľe učeň, Marku, na tvích bratov
Žádosť, v Ríme živích, jak si čul od ňeho
      Skutkoch píšeš o Kristovích.

Kresťanskú pozatím víru Eďipt učiť
Pospícháš; a tu svój Kristovi získaních
Príkladní a celí čnosťami ozdoben
      Núťíš nasľedovať život.

Rovnú túže konať prácu do Líbie
Odchádzáš. Keď i tam správcov a k potrebe
Cirkevních naporád ustanovíš sluhov,
      Odtáď spátki sa navracáš.

Než jak náľežitú omšu konáš krutá
Lútích zber pohanov hádže provaz na krk,
Z vreščáňím sem i tam pres kameňí uľic
      Vláčí, až ťa tak usmrťí.

Včil mocní cťitelov pred Bohem ochranec
Ňeprestaň ho prosiť, všem na polách abi
Potrebnú k živeňú úrodu prál; potom
      Večnú dal v ňebesách radosť.

Dóverní Fiľipe, Kristov apoštoľe,
Kresťanskú u Čudov, jak ťi pripadnulo
   Hlásíš víru, a hojné
      Obráťíš na ňu zástupi.

Nahlédáš pozatím končini Fríďie;
Tam hrozní ťa na kríž v mesťe Jerápoli
   Rozťáhnú, a kamenním
      V posľed prívaľem usmrťá.

Príbuzní Jakube Kristu rodem veďeš
Ostrí veľmi život; massa a vína sa
   Odríkáš; jeďiní smíš
      Naščíviť svaťinu svatích.

Prevrúcním si celí toľko oďezdaní
Modľitbám, že na svích máš koľenách mozol
   Od stálého klačáňá
      Tvrdší než ťavová koža.

Od bratrov zvoľení Jeruzaléma si
Biskup. Krista pravé Boztvo porád učíš;
   Až zvrhlého ťa s chrámu
      Valchárská porazí strela.

Včil z vlastním oba už v sláve ťešíce sa
Majstrem prosťe za nás, bi sme daní svato
   Pretráviť mohli tak vek,
      Jak patrí na sinov božích.

Ó svatí Žigmunde, ti král, paterní
Najposľedňejšéj si poňíženosťi
Príklad, obzláštná si chudích a bozkích
                      Podpora chrámov.

Svého náramním Boha zreť horící
Plápoľem, hrozních sebe často žádáš
Muk biť účastní; a dobré vislíchá
                      Tvú ňebo túžbu.

Ejhľe prestrašní uďerí do krajni
Zrázu ňepráťel, stavané na odpor
Vojsko rozpráší, ze ženú a tvími
                      Zajme ťa sinmi.

Čas dlhí smutném ve žalári trápí;
Až v posľed všeckich spolu vás ukrutním
Sťať mečem dává, a šeréj do studňe
                      Káže pohádzať.

Včil za lúbežné v ňebesách povíšen
Čnosťi primlúvaj sa, abi sme pred zlú
Vzďáľení píchú za ťebú do večnéj
                      Prišľi radosťi.

V dávních kríže, časoch toľko ľen oškľivé,
Ľen hrozné, na samí ľen strašľivé pohľed,
Zlostním ľen za krutí trest a za popravu
      Slúžícé otrokom drevo.

Než jak pod hlbokú zahrabaní zemú
Konštantína milá matka nalézňe ťa,
Kam lútá pohanov zber ťa zahádzala,
      Tvú chtíc všecku pamatku sňať:

Zostáváš drevo ctné, chrámom a kostelom,
Zostáváš zňešená sláva; samích prvá
Císarskích si korun krása, hrdích prvá
      Královskích si čel ozdoba.

Dobrí Kriste, kerí ňekdi ňeslíchané
Z ňezmernéj si pre nás láski na kríži tem
Podstúpil mučeňí, svú bi si všech smrťú
      Z večnéj visloboďil smrťi.

Daj nám učinľivú všecki trpezľivo
Znášať kríže milosť, bi sme po skončeňú
Vezdajšého žiťá, večnovekú pre ňe
      Získať slávu zaslúžili.

Jak preohromní visokém na kopci
Dub stojí, keď naň chraplavého prudkí
Vetra fuk žúrí, a na zem ze všéj chce
                       Násiľi zrúťiť:

Tak trval víťaz Florián, ukrutní
Keď mučiť kázal ho pohan, že verní
Kristu zlím dávať škaredú zapíral
                       Poklonu modlám.

Ňišt ňeprospívá tu napred lahodné
S ňím zachádzáňí, slubi ňišt bohatstva,
Ňišt aňiž ťisklá ňeplaťí ve predních
                       Úradoch hodnosť.

Ňišt potom hrozné provazov ňevládá
Hnuť ho mrskáňí a prutov šlaháňí;
Buď preukrutní hlad a rozhorúcá
                       V ťemňici žížen;

Buď prenáramné tlčeňí a kosťí
Všech dolámáňí, ťela buď zeľezmi
Páľeňí. V posľed zatopen do réki
                       Slávu dosáhel.

Včil tam už mocní proťi ohňu strážec
Nám daní, platné Bohu prosbi lévaj,
Škod bi nás časních a potomňe večních
                       Pozbavil ohňov.