Katolíckí spevňík I.

Jak ťi Kriste najmiľejší
   Dosťi ďékov máme zdať?
Že s’ po svém večnéj do slávi
   Od luďí vistúpeňú
Ustavičnú láski veľkéj
   Nám památku chcel ňechať.

Pripravil si nám preslavních
   Úplnú skvostnosť hodov;
Kďež samím svím najsvaťejším
   Tvích sluhov hosťíš ťelom,
Predrahú do všéj sitosťi
   Svú napájáš nás krvú.

Často tehdi pristupujme
   K tím hodám z vírú živú,
Srdcem od každích haňebnéj
   Zlosťi vinn očisťením,
Zňížením a náľežícú
   Vrúcnotú plním duchem.

Kriste, najvatší dobroďinče, ti s’ nám
Pres celí v bídách vždi život pretráven,
Zvlášť pri ukrutnéj smrťi svéj, puhú ľen
                       Lásku ukázal.

Tvém po preslavném do ňebes vibráňú
Téjto ňezmernéj abi láski verní
Dókaz aj stálá do samého konca
                       Stála památka:

Mocní Kriste, kerí v predloženéj k cťeňú
Nám svátosťi živí jak Boh i jak človek
Prítomní s’ ňeináč, než jako tam na tem
      Najviššém v ňebi prestoľe.

Odtáď príveťivím zhľedňi na nás okom,
Keď nám ďňes ročitá včil zase poklona,
Keď vrúcné skorením odbavovať ku ňéj
      Srdcem nastalo modľeňí.

Oblúb dobre si v nás. Ďéki za všecku nám
Prátú skrz ňu milosť príjmi, a skládané
Visľiš prosbi; i ráč jak ťelu tak duši
      Potrebné darovať veci.

Vezdajšého uďel nám chľeba dostatek,
Súcú k práci uďel vládu, ňemoc zďaluj,

   Ó srdce Krista Pána,
Prvého od počátku
Samého až do konca
Čiréj plné si láski!

   Po svém ba aj skonáňú
Pres bok hrotem prebodlé
Z vodú si krv posľednú
Za nás vilélo hríšních.

   Ach! láski tak horúcéj
Prameň do srdca vpusťi,

Vlastní bratre Petrov, lovče rib, Ondreju,
Napred Jána učeň, Krista potom jeden
   S prvních nasľeduješ, zvan
      Od síť ňím za apoštola.

Kresťanskú, metané jak ťi pripadnulo
Ščasťí, víru ďivím oznamuješ Čudom.
   Odtáď hňeš sa k Epircom,

Ó svatí Francišku, zroďen v Ksavéru,
Najpaterňejším všeľikéj si čnosťi
Príkladem, ščastnú v chorobách ležícím
                       Službu konáváš.

Ľen podlú žíjáš potrovú, troďenním
Trízňené póstem bičuješ začasto
Údi, prekrátkí na holéj požíváš
                       Sen zemi pres noc.

Indiám hlásíš a potom Japonsku
Víru: najmnožšé kďe ťisíce ludstva
Z blúdov obráťíš; ba samích i králov
                       Kristovi získáš.

K Chínčanom zajďeš, bi si též podobním
Kázal úžitkem: tu ňemoc ťa smutná
Zrázu obklíčí, ducha až do bozkích
                       Stvorca ruk oddáš.

Preslavného pošlá od rodu, Barboro,
Ňemravní ťa oťec zatvorenú v dutéj
   Ostríhá veži celki
      Pred ludskím ukritú okom.

Kresťanskú že volíš víru a čistotu
Panňenskú, škaredé modľi tupíš: za to
   Rozpáľen ťa krutému
      Poddá sudcovi k trápeňú.

On keď ňišt lahodú, ňišt aňi slúbením
Ňevládá vikonať statkem a odmeni
   Hojnosťú: volovími
      Napred káže ťa žilmi biť,

Od ňebes vrúcnú, Mikulášu, prosbú
Viprosen, koľká buďe dospelého
Tvá svatosť, svetlé znameňí v ďeťinskéj
                       Dal si kolísce:

Všecki potrebním uďelíš chudobním
Statki; zvlášť noční veno čas pres okno
Trom hoďíš pannám, abi svú ochráňiť
                       Čistotu mohli.

Svú, Ambróze, rečú jak hluk a postalí
Rozbroj v chráme kojíš, od skriku chlapčeka,
Od všeckého potom ludstva za biskupa
      Jednosvorňe vihlásení.

Toľkú odporuješ ťerchu prijať; teprv
Až keď sám, ňemalú v srdci majíc radosť,
Císar predňesené od ludu túžeňí
      Vislíchá, nakloňiť sa dáš.

V modľitbách, ve tuhích póstoch a trízňeňú
Vek trávíš; zverené stádo porád učíš,
Bídňejších pomocú stáľe ťešíš; k tomu
      Nábožné hotovíš kňihi.

Jak čistú spaňilé slnko od hor k ňebu
Zdvíhá tvár, a celú svími ojasňuje
   Zem prúhí a šerednéj
      Rozháňá noci mrákotu:

Tak čistá bola tá Panna bez úhoni
Ďňešní ďeň počatá; tak za celí život
   Čistá hríchu a každéj
      Prázná zostala poškvrni.

Svím rodem slavná, Lucio, prehojní
Dáš statek núdzním, a trvať mající
Stáľe v panňenském založíš Svatému
                    Chrám Duchu srdci.

Keď preukrutní aňi modľikáňím,
Zlú aňiž hrozbú ťa privésť ňevládá
Správec ostudním škaredú vidávať
                    Poklonu modlám:

Káže prehríšné ťa zavlécť na místo,
Kďež bi čistotná bola tvá ňevinnosť
Odňatá; než Boh ťa poďivňe od téj
                    Poškvrni chráňí.

Ohňem obkládléj, živicú a vrúcím
Vókol oblátéj oľejem plameň sa
Ňetkňe; až množšú zmorenéj mukú meč
                    Hrdlo prebodňe.

Včil pomoc dáváš z ňeba nám a ťemním
Zvlášťňe prispíváš, pros abi sme vždicki
Jak ťelom tak též i dušú ňevolnéj
                    Ušľi sľeposťi.

Ščastná Panno, keréj tak veľiká a tak
Ňezmerná je daná z víški milosť, jakú
Z nábožních aňi ľen jedna opravďive
     Zaslúžiť si ňemohla žen.

Sám z horného na náš svet ňeba zeslaní
Archanďel Gabriel rád ťebe zvestuje,
Najviššého že už ráz poroďíš Sina;
     Biť však panna ňeprestaňeš.

Ó skór tehdi viňes tento na svetlo plod
Víťazní, čo padlích v zatraťeňí luďí
Má zostať Spasitel, tak ňetrpezľivo
     Od dávních čekaní rokov.

Ňech jasného pravím jích učeňá svetlom
Osvíťí, a šeré rozžene mrákoti;
Mocnú zláme pekel vládu, a zavreté
     Toľkí čas ňebo otvorí.

Klaď též prosbi za nás, bi sme to tak svaté
Z najvatšú po celí vek zachovávali
Snážnosťú učeňí; večnovekéj potom
     Rozkoš slávi požívali.

Oslávíme našú rovňe Tomášu ťa
Pesňú, čo s’ ňeverú Majstrovo skríšeňí
   Vácej bol preukázal
      Skoršé než vereňí iních.

Kresťanskú prijatím rádňe Duchem Svatím
Pospícháš v ďivokích víru učiť zemách
   Partov, Médov a Perzov,
      Též Hirkánov a Baktranov.

V posľed k Indom iďeš. Tam cvičeňím, svojím
Príkladním životem, ďivmi a zázrakov
   Mnoztvom všem prehorúcú
      Zažňeš lásku ke Kristovi.

Modlárskí za to král rozlobení tuhím
Rozpálí sa jedem; hňeďki na zlú ťa smrť
   Odsúďí, i krutími
      Tehdáž hrotmi si rozboďen.

Včil prátím v ňebesách vencem apoštola
Okrásen viprosuj, bi sme v opravďivéj
   Stálí víre pochibnosť
      Žádnú ňikdi ňemávali.

Od prvních raňení od šlaku, Servuľe,
Už let, buďto seďeť, buďto ke svím ruki
Ustám ľen priložiť, buďto na bok z boka
      Obráťiť sa ňeňí s’ v stave.

Z almužnéj sa mosíš tehdi pri chrámovích
Žebrúcí dverajách, kam ťa nosá, živiť,
Z almužnéj aľe sám predca iním chudím
      Almužnú uďelíš bratom.

Stálé bídu za svú ďéki čiňíš Bohu;
Krásné pres ďeň a noc Žalmi a Chváľi mu
Spíváš; neb sa modlíš, neb z veľikú svaté
      Čítať Písmo sľišíš chuťú.

Anďelské, jak umreť máš, očuješ spevi;
Než čím ľen dokonáš, izbu celú tedáž
Lúbežná naplňí vóňa; a tam trvá
      Až tvé v hrob zaňesú ťelo.

Včil rovní v ňebesách králom a císarom
Primlúvaj sa za nás, bi sme trpezľivo
Každú núdzu premocť mohli; potom s ťebú
      Večnú slávu požívali.

Ó v apoštolském zvoľení za jáhna
Spolku, nábožní Štefane, preveľkú
Skvíš sa múdrosťú, u luďí preveľké
                      Zázraki stváráš.

Keď ňepráťelskí ťa židé prehádať
Rečmi ňevládnú; tu krivích na súďe
Postavá svedkov, bi krutí ťi mohli
                      Prisporiť úmor.

Než ti svíťící jako anďel ustmi
K odkritím patríš ňebesám a bozkú
Slávu uhlédáš; i samého tam stáť
                      Jéžiša spatríš.

Z mesta ven ťáhnú ťa na smrť, kamenní
Rúcajú príval; ti za ňích poklaknúc
Sám sa hňeď modlíš, a za hrích to ňeklásť
                      Jím Boha žádáš.

Včil do téj istéj, čo živí si uzrel
Slávi podvihlí pros, abi sme všeckím
Aj proťivňíkom naporád braterskú
                      Svedčili lásku.

Najmilšému ze všech Kristu apoštolov
Zaspíváme novú, Jáne, peseň ťebe.
   V posľedném večeráňú
      Sám bozkích na prsách ľežíš.

Od hroznéj na krutú Pána daného smrť
Lútích zberbi židov nasľeduješ samí
   Až pod kríž; kďe porúčá
      Vlastnú Matku za matku ťi.

První hrob jeho zreš, stáť na brehoch pri rib
Poznáváš loveňú. Všecki temer potom
   Rodnéj Ázie cirkvi
      Zakládáš a opatruješ.

S prevrúcéj oľejem nádobi o mnoho
Čerstvejší vikročíš, nežľi si tam vešol.
   Avšak predca na Patme
      Vihnáňí okusiť mosíš.

Odtáď spátki v Eféz k svému sa ríďeňú
Zas vráťíš. Ti božím navnukané Duchem
   Píšeš písma; i najvác
      Kážeš lásku chovať ludom.

Včil z dobrím v ňebesách Majstrem oslávení
Primlúvaj sa za nás, bi sme ňe ľen slovom,
   Než skutkem to plňívať
      Veľké mohli prikázaňí.

Ó mláďátka milé, sotva na tento náš
Dostáváťe sa svet, dobre aňiž luďí
Ňevládáťe život poznať; a už krutá
      Znášá vás meča ostrota.

Bezbožní usľišíc od mudrcov Heród,
Král králov že sa už bol naroďil, celí
Zarmúťí sa, a svú berlu bi ňestraťil,
      Rozkaz dá ho zamordovať.

Lútích pošľe katov s ňím v Betľehéme bi,
Všeckém též okolú ďétki zabíjali;
Ňišt plač, ňišt ubohích kvíľe matek naplat
      Ňejsú, hrozňe mosá umreť.

Bezbožňíku čo však toľko pomohlo ťi
Ukrutnosťi? Na smrť ten, čo hľedáš jeho
Kristus, visloboďí s tvích krvavích sa ruk
      Ujdúcí do Eďipta sám.

Toľké ďétki, keré zaňho poléhali
Ščastňejší v ňebesách našľi život, kerí
Ňikdá konca ňemá; sám večité, jako
      Zaslúžil si, ňeseš muki.

Včil mláďátka, prvá Pánu obeť daná,
Prímlúvajťe sa tam stáľe za nás, abi
Nám všeckím vaša krv, darmo viléváná,
      K večnéj sláve pomáhala.

Preslavní mužové, svú sťe pre múdrotu
Hodnosťú jako prám kráľi vivíšení.
   Čím ďivnú sa viďíťe
      Liščať hvezdu na obloze:

Pospícháťe tedáž krála Židov, čo sa
Tenkrát bol naroďil, pilňe hľedať, bi sa
   Patrícá jemu od vás
      Vzdávať poklona vládala.

Jasné vás na celéj cesťe porád svetlo
Predchádzá; staven až zrázu prisekňe beh
   Nad místom, kďe sa Bozké
      V jaslách ďéťa kolísalo.

Tam padnúce na zem náľežití mu dar
Prednášáťe rizé aj s kaďidlom zlato
   Aj z mirhú jako králu,
      Najviššému i jak Bohu.

Vráťící sa inú svích do krajin drahú,
Pretrávíťe celí ľen ve saméj život
   Nábožnosťi, a Krista
      Vlastním kážeťe národom.

Včil stálú v ňebesách obdarení jeho
Slávú prosťe za nás, bi sme obeť jemu
   Najmilšú ode poškvrn
      Čisté srdce prinášali.

Pavľe, otcovské z ňemalím opúščáš
Statkem ímáňí, a do hor na veľkú
Púšč oďejdúcí ve dutéj celí vek
                     Jaskiňi bíváš.

Blízo prístojná tu stuďenka nápoj,
Palma skrovňunkú ovocím ťi živnosť,
Utkanú lisťím jeďiné za rúcho
                     Sukňu podává.

Ďál žiješ jak sám Eliáš; za všeckích
Šesťďesáť už let krkavec poďivním
Spósobem každí polovičku žemľe
                     Ďeň ťi prinášá.

Včil po vistátích v ňebesách ťešící
Svú sa mzdú póstoch pros, abi sme svetskích
Vzďáľení rozkoš po saméj ňebeskéj
                     Dichťili sláve.

Královskéj sploďená od krvi, Margeto,
Slavních od roďičov, z ruk vraha vimsťeních,
   Bozkím, než naroďíš sa,
      Službám už si prireknutá.

Ostrú mňížka bereš žinku, tuhá za pás
Slúžívá ťi reťaz, hlavňicu máš skalu,
   Častí póst o suchém ľen
      Strídmá odbavuješ chľebe.

V modľitbách, bedľivéj stráži a mišľeňú
Nábožních o vecách stáľe zahrúžená
   Trávíváš čas, a závoj
      Od slz vždicki mokrí nosíš.

Královská sa volať céra ňedáš; a tak
Misľíš, tak sa chováš, jak sama bi s’ v dome
   Najmeňšá bola služka,
      Najvatšá bola hríšňica.

Královskí naporád svú za ňevestu ťa
Dostať chcú sinové; než ti volíš raďej
   Zemreť, nežľi milí tvój
      Panňenskí z hlavi dať veňec.

Včil z ľepším sa ťešíc tam Žeňichem v ňebi
Primlúvaj sa za nás, bi sme čiňívali
   V čnosťách prospech, a každéj
      Ňeprávosťi sa chráňili.

Almužňíku, svatí Jáne, pre svedčeňí
Najvatšéj ke chudím láski, pre čnosť a tvú
Nábožnosť proťi svéj vóľi prijať si bol
      Úrad biskupa nahnatí.

Od zlích hňeď zverenú cirkev očisťuješ
Blúdov, náľežití kázňe a slušnoti
Rád vráťíš, ku božéj pocťe ňekončení
      Chrámov rozmnožuješ počet.

Najmnožšé zbavením vládi klaďeš bidla,
Najmnožšé choravím, všech z ďňa na ďeň živíc.
Ňezmernú veľiké tak tvoje dóchodi
      Almužnú sa chudích stanú.

Sám psotní chatrné rúcho nosíš, v noci
Bídnú potrebuješ postel; a v ňížeňú,
V modľitbách a tuhém pósťe samému sa
      Pústevňíku ňedáš premocť.

Včil pros v sláve za nás, bi sme chudím, kerích
Svích pánov si volal, vždicki z ochotnotú
Dobré všecko čiňiť mohli; a tak sebe
      Almužnú ňebo kúpili.

Jak v patnásťi letách svích roďičov straťíš,
Nábožnému tedáž Jozefu práťeľi
   Zaslúbá ťa, čo jak ti
      Póvod z Dávida krála mal.

Od rádného druhí sotva zaslúbeňá
Bol míňal sa mesác, keď z ňeba zeslaní
   Archanďel ťi ohlásil
      Najviššého porod Sina.

Jak s ťažkím ťa žeňich biť životem badá,
Ňeznámí, čo ťi Boh, dobroťiví Oťec,
   Oznámil, zhola chcel ťa
      Zbehnuť tajňe prepustenú.

Než bozkí mu takú vec dokonať posel
Zabráňí; a učí ten ze Svatého že
   Plod pošlí Ducha všech má
      Od hríchov k spaseňú privésť.

Včil pros, Panno, za nás, bi sme po časnoťe
Tam večného, keré z víški ňebes prišel
   Tvój nám Sin zaopatriť,
      Účastní spaseňá boli.

Strašní Pavľe, celú Kristovu prísadu
Dichťící vihlaviť, jak do Damašku sa
Odbíráš, bi si tam viznavačov jeho
      Všeckích zjímal a dal do put:

Jasní ejhle naráz bľesk ťa prišlí z ňeba
Obklíčí; i na zem padňeš a osľepáš.
Než skvelšé zmeňeném v nútri na srdci ťi
      Bozká zažňe milosť svetlo.

Zázrační usľišíš hlas, na kerí sa hňeď
Obráťíš; i veďen rukma do mesta, tu
V modľitbách a čirém posťe trváš tri ďňi,
      Až schádzá ťi z očí povlak.

Krst príjmáš, a božím v tom naplňen Duchem
Víťazného tedáž Krista židom sa dáš
Kázať; ňišt sa aňiž muk, ba saméj aňi
      Ukrutnéj ňehrozíš smrťi.

Včil s tím už, čo ťa bol zval za apoštola,
Osláven v ňebesách pros, bi milosť božá
Túžícé vždi po zlích toľko vecách k dobrím
      Skutkom srdca zapáľila.

Ačkoľvek po samem aj sploďeňú Sina
Čistotnú i naďál vždicki pozostaňeš
   Pannú; Mojžišovému
      Poddáváš sa prikázaňú.

Keď ľen, jak porodíš, ďňí štiricať miňe,
Pospícháš sa tedáž v chráme očisťovať;
   Z vlastním kďež pacholátkem
      Prednášáš sa obeť Bohu.

Včil s ňím už večitú slávi majíc radosť,
Odtáď zhľedňi na nás temto pri próvoďe
   Hromňičních ňeseňím svíc
      Svedčících tvoju čistotu;

Svedčících, že samí ľen sme na tem sveťe
Príchodzí, a samí toľko malí na čas
   Ľen pútňíci; i večné
      Stálá vlasť je pre nás ňebo.

Vipros nám, abi svim osľepené naše
Ohňem láski zažal srdca, čo v ňích bi vác
   Ňezhášal, než horúcí
      Prudšej rozpaloval plameň.

Od všech bi sme naších hríchov očisťení
Dobré z náľežitú ľen vikonávali
   Pílú skutki, a tak vždi
      Bozkú vólu plňívali.

Než keď ráz dohorí svíca žiťá a náš
Vezdajší dokonan ščastľivo prestaňe
   Už pút, bi sme do chrámu
      Večnéj slávi sa dostali.

Čistá Panno, a všéj poškvrni zďáľená
Od veľkého daní Mojžiša keď splňiť
Chceš zákon, jak iné matki do chrámu sa
      Odbíráš ku očisťeňú.

Tam skrovní, že chudá s’, ľen dvojo hrďľiček
Zápal dáš; na obeť predstavuješ Bohu
Najmilšého potom Sinka, ze všech čo sám
      Zmerná mal biť obeť luďí.

Nábožní Simeón vezma na lokti ho
Chválné Pánu ňebes ďéki čiňí; a že
Už svím uzrel okom včil spaseňí sveta
      Žádá rád s pokojem zemreť.

Žehnáňí uďelíc ešče dodá, že meč
Vlastné tvé prerazí srdce; a tento že
Tvój Sin postavení k pádu mnohím, mnohím
      K povstáňú v Izraéľi je.

Včil s ňím už sa ťešíc vipros, abi sme tu
Od každéj svedomím vinni očisťením
Prázní hríchu život védli, a ľen jeho
      Poslušní boli zákonu.