ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jak ťi Kriste najmiľejší
Dosťi ďékov máme zdať?
Že s’ po svém večnéj do slávi
Od luďí vistúpeňú
Ustavičnú láski veľkéj
Nám památku chcel ňechať.

Pripravil si nám preslavních
Úplnú skvostnosť hodov;
Kďež samím svím najsvaťejším
Tvích sluhov hosťíš ťelom,
Predrahú do všéj sitosťi
Svú napájáš nás krvú.

Často tehdi pristupujme
K tím hodám z vírú živú,
Srdcem od každích haňebnéj
Zlosťi vinn očisťením,
Zňížením a náľežícú
Vrúcnotú plním duchem.

Tak bi ten prijímaní hosť
Stáľe v nás bíval, mi v ňem;
Ťeskľivích ťešil, ve vláde
Zemdľeních posilňoval.
Ňekdi od časních ku večním
Svím privédol nás hodám.

Kriste, najvatší dobroďinče, ti s’ nám
Pres celí v bídách vždi život pretráven,
Zvlášť pri ukrutnéj smrťi svéj, puhú ľen
Lásku ukázal.

Tvém po preslavném do ňebes vibráňú
Téjto ňezmernéj abi láski verní
Dókaz aj stálá do samého konca
Stála památka:

Dal si anďelské ťelo své za chutní
Nám pokrm, bozkú svoju krv za sladkí
Predložil nápoj; takovími chcev nás
Častovať hodmi.

Ó za tak veľkú, dobroďinče, lásku
Najsrdečňejšé ťebe ďéki príjmi
Vzdávané od nás; a takími aj ďál
Hodmi pomáhaj,

Bi sme jích časťej tu požívající,
Jak ťa pod rúchom chľeba včil viďíme,
Ňekdi tak též aj v ňebesách na tvém ťa
Zhlédali tróňe.

Mocní Kriste, kerí v predloženéj k cťeňú
Nám svátosťi živí jak Boh i jak človek
Prítomní s’ ňeináč, než jako tam na tem
Najviššém v ňebi prestoľe.

Odtáď príveťivím zhľedňi na nás okom,
Keď nám ďňes ročitá včil zase poklona,
Keď vrúcné skorením odbavovať ku ňéj
Srdcem nastalo modľeňí.

Oblúb dobre si v nás. Ďéki za všecku nám
Prátú skrz ňu milosť príjmi, a skládané
Visľiš prosbi; i ráč jak ťelu tak duši
Potrebné darovať veci.

Vezdajšého uďel nám chľeba dostatek,
Súcú k práci uďel vládu, ňemoc zďaluj,
Bezpečnosť a milí krajňe a meščanom
Doprávaj vždi pokoj zažiť.

Odpusť hríchi, slzú daj za ňe dlh zetreť.
Než posľedňe uďel, jak zreme v téjto ťa
Včil svátosťi: tak aj bi sme ťa tam v ňebi
Zhlédať s tvári ve tvár mohli.

Ó srdce Krista Pána,
Prvého od počátku
Samého až do konca
Čiréj plné si láski!

Po svém ba aj skonáňú
Pres bok hrotem prebodlé
Z vodú si krv posľednú
Za nás vilélo hríšních.

Ach! láski tak horúcéj
Prameň do srdca vpusťi,
A dávno v ňom zamrzlú
Ladov prepukňi kóru.

Zlú všecku spál tu žádosť,
Vodú oplákňi hríchi,
Krvú k dobrému posvať,
A svú opoj radosťú.

Abi sme ľen s ťebú žiť,
S ťebú i mohli umreť;
A ňekdi aj ňebeskú
S ťebú dosáhli slávu.

Vlastní bratre Petrov, lovče rib, Ondreju,
Napred Jána učeň, Krista potom jeden
S prvních nasľeduješ, zvan
Od síť ňím za apoštola.

Kresťanskú, metané jak ťi pripadnulo
Ščasťí, víru ďivím oznamuješ Čudom.
Odtáď hňeš sa k Epircom,
V trácké též sa bereš kraje.

Keď blúdní všaďe už bez všeho počtu lud
Obráťíš, a pravím jasňe rozum svetlom
Osvíťíš: do Acháje
Pospícháš a tu ďál učíš.

Až v Patrách Egeáš vládar ukrutňe bol
Odsúďil ťa na smrť kríža; milé drevo
Hňeď vítáš, a na ňom rád
Časní svój dokonáš život.

Včil z bozkím v ňebesách Majstrem oslávení
Prosbú nám dopomož, bi sme z ochotnotú
Každé práce a všecki
Znášať kríže uvládali.

Ó svatí Francišku, zroďen v Ksavéru,
Najpaterňejším všeľikéj si čnosťi
Príkladem, ščastnú v chorobách ležícím
Službu konáváš.

Ľen podlú žíjáš potrovú, troďenním
Trízňené póstem bičuješ začasto
Údi, prekrátkí na holéj požíváš
Sen zemi pres noc.

Indiám hlásíš a potom Japonsku
Víru: najmnožšé kďe ťisíce ludstva
Z blúdov obráťíš; ba samích i králov
Kristovi získáš.

K Chínčanom zajďeš, bi si též podobním
Kázal úžitkem: tu ňemoc ťa smutná
Zrázu obklíčí, ducha až do bozkích
Stvorca ruk oddáš.

Včil v ňevislovnéj sa tam už ťešící
Sláve primlúvaj sa, abi sme každú
V pravďe kresťanskí vždi život vedúce
Kvitnuli čnosťú.

Preslavného pošlá od rodu, Barboro,
Ňemravní ťa oťec zatvorenú v dutéj
Ostríhá veži celki
Pred ludskím ukritú okom.

Kresťanskú že volíš víru a čistotu
Panňenskú, škaredé modľi tupíš: za to
Rozpáľen ťa krutému
Poddá sudcovi k trápeňú.

On keď ňišt lahodú, ňišt aňi slúbením
Ňevládá vikonať statkem a odmeni
Hojnosťú: volovími
Napred káže ťa žilmi biť,

V prehroznéj pozatím ťemňici faklami
Bok páľiť, stidľivé zodrezovať prsa.
Besní až ťi roďič sám
Vlastnú zetňe rukú hlavu.

Včil v stáléj po mukách sláve povíšená
Primlúvaj sa za nás, bi sme opatrení
Anďelskím pokrmem náš
Skončiť ščastňe život mohli.

Od ňebes vrúcnú, Mikulášu, prosbú
Viprosen, koľká buďe dospelého
Tvá svatosť, svetlé znameňí v ďeťinskéj
Dal si kolísce:

Všecki potrebním uďelíš chudobním
Statki; zvlášť noční veno čas pres okno
Trom hoďíš pannám, abi svú ochráňiť
Čistotu mohli.

Keď pobožnosťú a milím všemožních
Príkladem čnosťí jako slnko svíťíš,
Otcové jednú vivolá ťa mislú
Biskupa Míri.

Aj tu v modľitbách, bedľeňú a póstoch
Vek celí trávíš; sirotám uťisklím
Všem vdovám raddú, pomocú a skutkem
Verňe pomáháš.

Krista že s’ hlásil pohanom, v žalár ťa
Zavľečú. Odtáď viňatí s kacírmi
Boj veďeš, chitrosť porazíš a viznať
Blúdi prinúťíš.

Včil za tak veľké v ňebesách osláven
Číni primlúvaj sa, abi sme k blížním
Lásku svedčící za ťebú do večnéj
Prišli radosťi.

Svú, Ambróze, rečú jak hluk a postalí
Rozbroj v chráme kojíš, od skriku chlapčeka,
Od všeckého potom ludstva za biskupa
Jednosvorňe vihlásení.

Toľkú odporuješ ťerchu prijať; teprv
Až keď sám, ňemalú v srdci majíc radosť,
Císar predňesené od ludu túžeňí
Vislíchá, nakloňiť sa dáš.

V modľitbách, ve tuhích póstoch a trízňeňú
Vek trávíš; zverené stádo porád učíš,
Bídňejších pomocú stáľe ťešíš; k tomu
Nábožné hotovíš kňihi.

Veľké podstupuješ práce za Kristovu
Cirkev, spátki do jéj premnoho odpadlích
Vráťíš lóna; ze všech stran sa hrnú k ťebe
Pítať raddu ve potrebách.

Včil večnú za takú úradu horľivosť
Okrásen korunú vipros, abi sme ťa
V čnosťách nasľedovať mohli; potom s ťebú
V bozkéj sláve prebívali.

Jak čistú spaňilé slnko od hor k ňebu
Zdvíhá tvár, a celú svími ojasňuje
Zem prúhí a šerednéj
Rozháňá noci mrákotu:

Tak čistá bola tá Panna bez úhoni
Ďňešní ďeň počatá; tak za celí život
Čistá hríchu a každéj
Prázná zostala poškvrni.

Jéj zvláštná je daná táto milosť jako
Slavnéj Otca ňebes céri, miléj ducha
Najviššého ňevesťe
Od večnosťi uríďenéj,

Od večnosťi daná tá je milosť jako
Ščastnéj matce, keréj sin spolu Bohčlovek
Od hroznéj Adamov rod
Padlí visloboďil smrťi.

Než v hríchoch počatí všecci pri ščastľivém
Dostáváme božú krsťe milosť; aľe
Pácháňím škodľivéj zas
Ňeprávosťi traťíme ju.

Ach! pros, Panno, za nás, tvého památku tu
Slávících počaťá, bi sme opravďivím
Obsáhlú ju pokáňím
Vácej ňikdi ňepozboli.

Svím rodem slavná, Lucio, prehojní
Dáš statek núdzním, a trvať mající
Stáľe v panňenském založíš Svatému
Chrám Duchu srdci.

Keď preukrutní aňi modľikáňím,
Zlú aňiž hrozbú ťa privésť ňevládá
Správec ostudním škaredú vidávať
Poklonu modlám:

Káže prehríšné ťa zavlécť na místo,
Kďež bi čistotná bola tvá ňevinnosť
Odňatá; než Boh ťa poďivňe od téj
Poškvrni chráňí.

Ohňem obkládléj, živicú a vrúcím
Vókol oblátéj oľejem plameň sa
Ňetkňe; až množšú zmorenéj mukú meč
Hrdlo prebodňe.

Včil pomoc dáváš z ňeba nám a ťemním
Zvlášťňe prispíváš, pros abi sme vždicki
Jak ťelom tak též i dušú ňevolnéj
Ušľi sľeposťi.

Ščastná Panno, keréj tak veľiká a tak
Ňezmerná je daná z víški milosť, jakú
Z nábožních aňi ľen jedna opravďive
Zaslúžiť si ňemohla žen.

Sám z horného na náš svet ňeba zeslaní
Archanďel Gabriel rád ťebe zvestuje,
Najviššého že už ráz poroďíš Sina;
Biť však panna ňeprestaňeš.

Ó skór tehdi viňes tento na svetlo plod
Víťazní, čo padlích v zatraťeňí luďí
Má zostať Spasitel, tak ňetrpezľivo
Od dávních čekaní rokov.

Ňech jasného pravím jích učeňá svetlom
Osvíťí, a šeré rozžene mrákoti;
Mocnú zláme pekel vládu, a zavreté
Toľkí čas ňebo otvorí.

Klaď též prosbi za nás, bi sme to tak svaté
Z najvatšú po celí vek zachovávali
Snážnosťú učeňí; večnovekéj potom
Rozkoš slávi požívali.

Oslávíme našú rovňe Tomášu ťa
Pesňú, čo s’ ňeverú Majstrovo skríšeňí
Vácej bol preukázal
Skoršé než vereňí iních.

Kresťanskú prijatím rádňe Duchem Svatím
Pospícháš v ďivokích víru učiť zemách
Partov, Médov a Perzov,
Též Hirkánov a Baktranov.

V posľed k Indom iďeš. Tam cvičeňím, svojím
Príkladním životem, ďivmi a zázrakov
Mnoztvom všem prehorúcú
Zažňeš lásku ke Kristovi.

Modlárskí za to král rozlobení tuhím
Rozpálí sa jedem; hňeďki na zlú ťa smrť
Odsúďí, i krutími
Tehdáž hrotmi si rozboďen.

Včil prátím v ňebesách vencem apoštola
Okrásen viprosuj, bi sme v opravďivéj
Stálí víre pochibnosť
Žádnú ňikdi ňemávali.

Od prvních raňení od šlaku, Servuľe,
Už let, buďto seďeť, buďto ke svím ruki
Ustám ľen priložiť, buďto na bok z boka
Obráťiť sa ňeňí s’ v stave.

Z almužnéj sa mosíš tehdi pri chrámovích
Žebrúcí dverajách, kam ťa nosá, živiť,
Z almužnéj aľe sám predca iním chudím
Almužnú uďelíš bratom.

Stálé bídu za svú ďéki čiňíš Bohu;
Krásné pres ďeň a noc Žalmi a Chváľi mu
Spíváš; neb sa modlíš, neb z veľikú svaté
Čítať Písmo sľišíš chuťú.

Anďelské, jak umreť máš, očuješ spevi;
Než čím ľen dokonáš, izbu celú tedáž
Lúbežná naplňí vóňa; a tam trvá
Až tvé v hrob zaňesú ťelo.

Včil rovní v ňebesách králom a císarom
Primlúvaj sa za nás, bi sme trpezľivo
Každú núdzu premocť mohli; potom s ťebú
Večnú slávu požívali.

Ó v apoštolském zvoľení za jáhna
Spolku, nábožní Štefane, preveľkú
Skvíš sa múdrosťú, u luďí preveľké
Zázraki stváráš.

Keď ňepráťelskí ťa židé prehádať
Rečmi ňevládnú; tu krivích na súďe
Postavá svedkov, bi krutí ťi mohli
Prisporiť úmor.

Než ti svíťící jako anďel ustmi
K odkritím patríš ňebesám a bozkú
Slávu uhlédáš; i samého tam stáť
Jéžiša spatríš.

Z mesta ven ťáhnú ťa na smrť, kamenní
Rúcajú príval; ti za ňích poklaknúc
Sám sa hňeď modlíš, a za hrích to ňeklásť
Jím Boha žádáš.

Včil do téj istéj, čo živí si uzrel
Slávi podvihlí pros, abi sme všeckím
Aj proťivňíkom naporád braterskú
Svedčili lásku.

Najmilšému ze všech Kristu apoštolov
Zaspíváme novú, Jáne, peseň ťebe.
V posľedném večeráňú
Sám bozkích na prsách ľežíš.

Od hroznéj na krutú Pána daného smrť
Lútích zberbi židov nasľeduješ samí
Až pod kríž; kďe porúčá
Vlastnú Matku za matku ťi.

První hrob jeho zreš, stáť na brehoch pri rib
Poznáváš loveňú. Všecki temer potom
Rodnéj Ázie cirkvi
Zakládáš a opatruješ.

S prevrúcéj oľejem nádobi o mnoho
Čerstvejší vikročíš, nežľi si tam vešol.
Avšak predca na Patme
Vihnáňí okusiť mosíš.

Odtáď spátki v Eféz k svému sa ríďeňú
Zas vráťíš. Ti božím navnukané Duchem
Píšeš písma; i najvác
Kážeš lásku chovať ludom.

Včil z dobrím v ňebesách Majstrem oslávení
Primlúvaj sa za nás, bi sme ňe ľen slovom,
Než skutkem to plňívať
Veľké mohli prikázaňí.

Ó mláďátka milé, sotva na tento náš
Dostáváťe sa svet, dobre aňiž luďí
Ňevládáťe život poznať; a už krutá
Znášá vás meča ostrota.

Bezbožní usľišíc od mudrcov Heród,
Král králov že sa už bol naroďil, celí
Zarmúťí sa, a svú berlu bi ňestraťil,
Rozkaz dá ho zamordovať.

Lútích pošľe katov s ňím v Betľehéme bi,
Všeckém též okolú ďétki zabíjali;
Ňišt plač, ňišt ubohích kvíľe matek naplat
Ňejsú, hrozňe mosá umreť.

Bezbožňíku čo však toľko pomohlo ťi
Ukrutnosťi? Na smrť ten, čo hľedáš jeho
Kristus, visloboďí s tvích krvavích sa ruk
Ujdúcí do Eďipta sám.

Toľké ďétki, keré zaňho poléhali
Ščastňejší v ňebesách našľi život, kerí
Ňikdá konca ňemá; sám večité, jako
Zaslúžil si, ňeseš muki.

Včil mláďátka, prvá Pánu obeť daná,
Prímlúvajťe sa tam stáľe za nás, abi
Nám všeckím vaša krv, darmo viléváná,
K večnéj sláve pomáhala.

Preslavní mužové, svú sťe pre múdrotu
Hodnosťú jako prám kráľi vivíšení.
Čím ďivnú sa viďíťe
Liščať hvezdu na obloze:

Pospícháťe tedáž krála Židov, čo sa
Tenkrát bol naroďil, pilňe hľedať, bi sa
Patrícá jemu od vás
Vzdávať poklona vládala.

Jasné vás na celéj cesťe porád svetlo
Predchádzá; staven až zrázu prisekňe beh
Nad místom, kďe sa Bozké
V jaslách ďéťa kolísalo.

Tam padnúce na zem náľežití mu dar
Prednášáťe rizé aj s kaďidlom zlato
Aj z mirhú jako králu,
Najviššému i jak Bohu.

Vráťící sa inú svích do krajin drahú,
Pretrávíťe celí ľen ve saméj život
Nábožnosťi, a Krista
Vlastním kážeťe národom.

Včil stálú v ňebesách obdarení jeho
Slávú prosťe za nás, bi sme obeť jemu
Najmilšú ode poškvrn
Čisté srdce prinášali.

Pavľe, otcovské z ňemalím opúščáš
Statkem ímáňí, a do hor na veľkú
Púšč oďejdúcí ve dutéj celí vek
Jaskiňi bíváš.

Blízo prístojná tu stuďenka nápoj,
Palma skrovňunkú ovocím ťi živnosť,
Utkanú lisťím jeďiné za rúcho
Sukňu podává.

Ďál žiješ jak sám Eliáš; za všeckích
Šesťďesáť už let krkavec poďivním
Spósobem každí polovičku žemľe
Ďeň ťi prinášá.

Včil po vistátích v ňebesách ťešící
Svú sa mzdú póstoch pros, abi sme svetskích
Vzďáľení rozkoš po saméj ňebeskéj
Dichťili sláve.

Královskéj sploďená od krvi, Margeto,
Slavních od roďičov, z ruk vraha vimsťeních,
Bozkím, než naroďíš sa,
Službám už si prireknutá.

Ostrú mňížka bereš žinku, tuhá za pás
Slúžívá ťi reťaz, hlavňicu máš skalu,
Častí póst o suchém ľen
Strídmá odbavuješ chľebe.

V modľitbách, bedľivéj stráži a mišľeňú
Nábožních o vecách stáľe zahrúžená
Trávíváš čas, a závoj
Od slz vždicki mokrí nosíš.

Královská sa volať céra ňedáš; a tak
Misľíš, tak sa chováš, jak sama bi s’ v dome
Najmeňšá bola služka,
Najvatšá bola hríšňica.

Královskí naporád svú za ňevestu ťa
Dostať chcú sinové; než ti volíš raďej
Zemreť, nežľi milí tvój
Panňenskí z hlavi dať veňec.

Včil z ľepším sa ťešíc tam Žeňichem v ňebi
Primlúvaj sa za nás, bi sme čiňívali
V čnosťách prospech, a každéj
Ňeprávosťi sa chráňili.

Almužňíku, svatí Jáne, pre svedčeňí
Najvatšéj ke chudím láski, pre čnosť a tvú
Nábožnosť proťi svéj vóľi prijať si bol
Úrad biskupa nahnatí.

Od zlích hňeď zverenú cirkev očisťuješ
Blúdov, náľežití kázňe a slušnoti
Rád vráťíš, ku božéj pocťe ňekončení
Chrámov rozmnožuješ počet.

Najmnožšé zbavením vládi klaďeš bidla,
Najmnožšé choravím, všech z ďňa na ďeň živíc.
Ňezmernú veľiké tak tvoje dóchodi
Almužnú sa chudích stanú.

Sám psotní chatrné rúcho nosíš, v noci
Bídnú potrebuješ postel; a v ňížeňú,
V modľitbách a tuhém pósťe samému sa
Pústevňíku ňedáš premocť.

Včil pros v sláve za nás, bi sme chudím, kerích
Svích pánov si volal, vždicki z ochotnotú
Dobré všecko čiňiť mohli; a tak sebe
Almužnú ňebo kúpili.

Jak v patnásťi letách svích roďičov straťíš,
Nábožnému tedáž Jozefu práťeľi
Zaslúbá ťa, čo jak ti
Póvod z Dávida krála mal.

Od rádného druhí sotva zaslúbeňá
Bol míňal sa mesác, keď z ňeba zeslaní
Archanďel ťi ohlásil
Najviššého porod Sina.

Jak s ťažkím ťa žeňich biť životem badá,
Ňeznámí, čo ťi Boh, dobroťiví Oťec,
Oznámil, zhola chcel ťa
Zbehnuť tajňe prepustenú.

Než bozkí mu takú vec dokonať posel
Zabráňí; a učí ten ze Svatého že
Plod pošlí Ducha všech má
Od hríchov k spaseňú privésť.

Včil pros, Panno, za nás, bi sme po časnoťe
Tam večného, keré z víški ňebes prišel
Tvój nám Sin zaopatriť,
Účastní spaseňá boli.

Strašní Pavľe, celú Kristovu prísadu
Dichťící vihlaviť, jak do Damašku sa
Odbíráš, bi si tam viznavačov jeho
Všeckích zjímal a dal do put:

Jasní ejhle naráz bľesk ťa prišlí z ňeba
Obklíčí; i na zem padňeš a osľepáš.
Než skvelšé zmeňeném v nútri na srdci ťi
Bozká zažňe milosť svetlo.

Zázrační usľišíš hlas, na kerí sa hňeď
Obráťíš; i veďen rukma do mesta, tu
V modľitbách a čirém posťe trváš tri ďňi,
Až schádzá ťi z očí povlak.

Krst príjmáš, a božím v tom naplňen Duchem
Víťazného tedáž Krista židom sa dáš
Kázať; ňišt sa aňiž muk, ba saméj aňi
Ukrutnéj ňehrozíš smrťi.

Včil s tím už, čo ťa bol zval za apoštola,
Osláven v ňebesách pros, bi milosť božá
Túžícé vždi po zlích toľko vecách k dobrím
Skutkom srdca zapáľila.

Ačkoľvek po samem aj sploďeňú Sina
Čistotnú i naďál vždicki pozostaňeš
Pannú; Mojžišovému
Poddáváš sa prikázaňú.

Keď ľen, jak porodíš, ďňí štiricať miňe,
Pospícháš sa tedáž v chráme očisťovať;
Z vlastním kďež pacholátkem
Prednášáš sa obeť Bohu.

Včil s ňím už večitú slávi majíc radosť,
Odtáď zhľedňi na nás temto pri próvoďe
Hromňičních ňeseňím svíc
Svedčících tvoju čistotu;

Svedčících, že samí ľen sme na tem sveťe
Príchodzí, a samí toľko malí na čas
Ľen pútňíci; i večné
Stálá vlasť je pre nás ňebo.

Vipros nám, abi svim osľepené naše
Ohňem láski zažal srdca, čo v ňích bi vác
Ňezhášal, než horúcí
Prudšej rozpaloval plameň.

Od všech bi sme naších hríchov očisťení
Dobré z náľežitú ľen vikonávali
Pílú skutki, a tak vždi
Bozkú vólu plňívali.

Než keď ráz dohorí svíca žiťá a náš
Vezdajší dokonan ščastľivo prestaňe
Už pút, bi sme do chrámu
Večnéj slávi sa dostali.

Čistá Panno, a všéj poškvrni zďáľená
Od veľkého daní Mojžiša keď splňiť
Chceš zákon, jak iné matki do chrámu sa
Odbíráš ku očisťeňú.

Tam skrovní, že chudá s’, ľen dvojo hrďľiček
Zápal dáš; na obeť predstavuješ Bohu
Najmilšého potom Sinka, ze všech čo sám
Zmerná mal biť obeť luďí.

Nábožní Simeón vezma na lokti ho
Chválné Pánu ňebes ďéki čiňí; a že
Už svím uzrel okom včil spaseňí sveta
Žádá rád s pokojem zemreť.

Žehnáňí uďelíc ešče dodá, že meč
Vlastné tvé prerazí srdce; a tento že
Tvój Sin postavení k pádu mnohím, mnohím
K povstáňú v Izraéľi je.

Včil s ňím už sa ťešíc vipros, abi sme tu
Od každéj svedomím vinni očisťením
Prázní hríchu život védli, a ľen jeho
Poslušní boli zákonu.