ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mocnáru náš ňebeskí!
Čo mračna sám rozháňáš,
K vrúcím nakloň sa prosbám,
A laskavú ukáž tvár.

Zlú déžďa stav zbitečnosť,
Kalní vijasňi oblak.
Ňech slnko zem sušícé
Škodnú viťáhňe mokrosť.

Daj čas, zdravé povetrí,
Bi všecko pekňe rostlo,
A chráňené vždi od skáz
Hojnosť priňéslo úrod.

Abi sme mohli ščastňe,
Čo s’ nám v polách požehnal,
Na místo své zhromážďiť,
A v potrebách užívať.

Abi sme tak ťi, Otče,
Že s’ v prosbe visľišal nás,
V každí čas horľivejšej
Z vrúcnosťi mohli slúžiť.

Hrozné sa mračna zdvíhajú,
Krížem sa blíská, strašľiví
V kalních hrom huhľe oblakoch,
A zlú vihrážá záhubú.

Ti ľen vševládní sám Paňe,
Kerého poslúchať mosí
I búrka, nás pred škodľivú
Móžeš zachráňiť pohromú.

Od nás, a od všeckích stavaň
I statkov ukrutních vsťeklé
Odvráť vždi žúreňí hromov,
A nasľedovní s ňích oheň.

Od rol, vinohradov, stromov
A lúk tlčící zďál kameň,
Zďál príval; hurtovnéj ňedaj
Povodňi úrodám škoďiť.

Ťichí a ťeplí ľen z mračen
Na žížňivú zem spusťi déžď,
A s ňím prehojné tvé svaté
Na nás požehnáňí viľej.

Ó veľkomocní náš Paňe!
Čo s’ všecko tvím stvoril slovom;
Čo všecko sám opatruješ,
Všeckému svoj dáváš pokrm,

Milosťiví obráť pohľed
Na bídu trápeních luďí:
Jak zemdľení krutím hladem
Horkích ľejú slzí potok.

Ti móžeš aj z malích vecí
Hojnosť požehnáňá vivésť,
A toľko jedním ľen chľebem
Ťisíce lačňících siťiť.

Zastav prehrozní tento hlad,
Odejmi bídu s trápeňím,
Živnosťi popraj dostatek,
A svích ňedaj verních moriť.

Bi z núdzi každí vidretí
K tvéj lásce vác zapáľení
S prehorľivú ochotnotú
Svatú vždi vólu tvú plňil.

V hrozních postavení ranách a ťažkích
Úzkosťách k ťebe včil sa obracáme,
Najvišší Paňe náš, a tvú z visosťi
Prospešnú si pomoc hľedáme získať.

Nákazná z ďňa na ďeň vždi kam na vácej
Rozmáhá sa ňemoc, krutí a strašní
Žúrí mor naporád, i veľmi veľké
Náhlú mnoztvo luďí smrťú porážá.

Ach, prehlédňi na nás! a tak škoďícé
Odvráť zlé, i pre náš zaslúženú hrích
Odlož metlu; chovaj zdravích, ňemocních
Bozkím ovlaženích lekárstvom uzdrav.

Stálé bi sme čiňiť za zlosť pokáňí,
Dlh viplácať, a vác dobrím zhromážďiť
Skutkem zásluh, i tam s ťebú v ňebeském
Tom králostve ťešiť sa večňe mohli.

Najlaskavejší náš Paňe,
Kerí z dobitka též ludom
Živnosť a veľmi žádanú
K ťažkím si prácám dal pomoc.

A včil hľe tento škodľivú
Ňeščastňe dotklí nákazú
Zhubním zahíná úpadem,
A bídu z úzkosťú množí.

Smutné to, k trestu zeslané,
Oďejmi preč dopusťeňí,
A ňezdravého nastalí
Pretrhňi statku úpadek.

Bi zas pomocné s prospechem
Nám práce zastávať mohel;
Živnosť a súcí v potrebách
Vládal prinášať úžitek.

Za tú abi sme tvú milosť
Hodné ťi ďéki zdávali,
A v najsvaťejšéj službe tvéj
Vždi horľivejší bívali.

Lútosťiví ňebes Paňe!
Kerí sa prosbú dáš skloňiť,
Ze srdc idúcú sľiš peseň,
A v zlém zmiluj sa súžeňú.

Hľe vojna hrózú strašľivá
Ťisíce smutních škod množí.
Na skázu dává úrodi,
A mesta obracá v popol.

Človek, boží ten tvój obraz,
Tvojého pred vekí Sina
Drahú vikúpení krvú,
Zhubním traťí život mečem.

Odvráť to vojni búreňí,
Žehnaj našého vojska zbroj,
Na veľmi potrebnú pomoc
Svatích mu zešľi anďelov.

Ňech tíchto mocním prispeňím
Nad škodľivím ňepráťelem
Údatňe v bitce zvíťazí,
A skór pokoj nám spósobí.

Abi sme odňatím strachem
Vésť mohli bezpeční život;
A ráz po časném skončeňú
Veční dosáhli tvój pokoj.

Najzvíšeňejší náš Paňe,
Čo všecko podla svéj čiňíš
Múdrosťi, všecko pred škodú
A zlú vždi chráňíš záhubú,

Vrúcné milostním ráč uchom
Včil zas voláňí usľišať;
A v čom srdečné pred ťebú
Skládáme prosbi nám popráť.

Pošlí ze zlosťi, neb saméj
Ňedbanľivosťi, neb padlím
Z visosťi spósoben hromem
Každí čas odvráť ďál oheň.

Bi hrozňe žúrícím na prach
Príbitki ňestrel plápoľem,
A nás do bídi strašľivú
Svojú ňeňésol pohromú.

Has též i zlého v nás plameň,
A ľen k dobrému rozpaluj,
Abi sme hríchom zemrelí
Večného ušli trápeňá.

Čož mal bich stažovať sebe,
Najvišší že Oťec ňeba
Ňeprávostmi zaslúžením
Naščívil mňa tu krížem.

Radšej chcem to trpezľivo
Znášať všecko utrápeňí;
Radšej nasľedovať daní
Nám od Jéžiša príklad.

On sám koľko mosel krutích
Podstúpiť muk, i strašľivú
Smrť vistáť; a do svéj sa tak
Vlastnéj slávi oďebrať.

Já též tam vikročiť za ňím
Inšéj náďeje vác ňemám,
Ľen skrz mého trpezľivé
Znášáňí proťivenstva;

Neb kríž, bída a súžeňí
Z ostatních jeďiná je tá
Rovná cesta, kerážto nás
K večnéj sláve privádzá.

Kriste, najviššé všeľikého kňaztva
Kňíža, uprímní z visokosťi tvého
Trónu ráč pohľed na našého otca
Pápeža znášať.

Ti s’ ho najvatšú na zemách dopusťil
Pocťiť hodnosťú, abi tvój porádní
Bol tu námestňík, a prvé držával
Cirkvi pravidlo.

Daj mu údatnosť, bohatí majetních
Všech poklad čnosťí, bedľivé pri toľkích
Snážeňí správách a celú pri každém
Úraďe vládu.

Daj proťivňíkov mu premocť, kacírské
Blúdi vivráťiť, stuďenú k dobrému
Zastaviť vlažnosť, a pravéj ňeverních
Víre prizískať.

Daj svatí pod ňím vždi pokoj, z braterskú
Lásku svornosťú, pretuhú ve bozkích
Horľivosť službách; a do svéj koňečňe
Vezmi ho slávi.

Králu všech králov, dlho živ našého
Krála, pred každím ho ňebezpečenstvom
Ochraňuj, čnosťú a plními slávi
Skutkami ozdob.

Praj mu tvú múdrosť, umelí a ostrí
Rozsudek v toľkém a preveľmi ťažkém
Ríďeňú; praj též mu ve všem potrebnéj
Vládi konáňú.

Daj prevíborním jeho vždicki správcom
Pravdu hájívať, z ochotú a veľkím
Snážeňím každé zvereného zastať
Úradu práce.

Daj na boj višlím jeho vojska zbrojstvám
Nad proťivňíkem v krvavích hrďinski
Víťaziť bitkách, a milí pokoj svéj
Krajňe prinášať.

Poddaním v mislách ňepremeňňe stálú
Rozmnožuj vernosť, a tuhú v uprímních
Rozpaluj srdcách k ňemu jak dobrému
Otcovi lásku.

Daj, bi nábožnosť a celá na viššé
Rozkvitáváňí išla vlasť; bi pod ňím
Všecci ľen ščasťí a samé požívať
Mohli radosťi.

Než po najmnožších veku skončeného
Keď rokoch zemskú dokoná tu jednúc
Vládu, ňech večnéj v ňebesách dosáhňe
Odplatu sláví.

Najlaskavejší Otče ňebes, tvoja
Žádného ňikdá konca ňemá ščedrosť,
Kerú na každích aj ňehodních
Techto okrška luďí viléváš.

Ti s’ nás a inšé všecko pre nás stvoril,
Ti každoďenním nás pokrmem siťíš;
Ti nás oďíváš, práve ščastních
Vždicki i časňe i večňe chceš mať.

I včil si prajnú zas ruku otvoril,
Našéj požehnal práci a dostatek
Zemskích dal úrod, bi sme hodné
S tvích mali obživeňí darunkov.

Ó jak za toľké dobroďeňí ťi dosť
Vzdať máme ďékov? jak sa ťi odplaťiť?
Ti predca ňechceš ľen samotnú
Lásku, a svú naplňiť povinnosť.

Ráč tehdi vďačné srdce prijať naše,
A tu povinnosť verňe konať pomož.
Buď tak vždi laskaví; a všeckích
Ňekdi do svéj doprovoď radosťi.

Zvíšme nábožní k ňebu spev, na hroznú
V srdci mislící povodeň, čo v ďňešní
Ňekdi ďeň zbehlá s pohromú na bídních
Prišla Važancov.

Prebraním ťažké sa pretrhli mračna
Oblakom, častí naporád sa z hrozním
Lél zvukem príval; sama zem na víšku
Zdvíhala prúdi.

Váh tak ohromním a na toľko zmohlím
Ňestačil vodstvám, presahlími ven sa
Brehmi rúťící okolí a ňízké
Údoľi zavrel.

Žehnaní tenkrát na polách všech úrod
Dostatek pobral, dopadlú na pastvách
Lichvu uchváťil; ba luďí ňemálo
Vlnmi zatápal.

Premnohé zrúcal v ďeďinách a mestách
Bidla, plodňejším zrobenú unášal
Zem rolám, spustlosť a ďivú na vókol
Hrózu ňechával.

Ďňes pre ten prípad ročitú konáme
Túto nábožnosť, pri keréj ňebeskí
Otče, najvišší všehomíra správče
Vrúcňe prosíme:

Tvój abi s’ hodní veľiké pre mnoztvo
Hríchov odvráťil hňev, a nás budúcňe
Vždicki od rovnéj zachoval ňedotklích
Váhu povodňe.

Daj Otče nám ňebeskí
Pozorňe včil počúvať.
Čo ňekdi tvój milí Sin
Na svet prišlí učíval.

Zapáľením tmaví náš
Rozum vijasňi svetlom,
Vernú k tuhému dopraj
Pamať zamerkováňú.

Daj všecko stáľe v rovném
To srdci nám nosívať,
A ňikdi tak ze vdačnéj
Vác misľi už ňepúščať.

Vdačné s celého, Otče,
Zdáváme srdca ďéki
Za všecki víri pravdi,
Keré sľišať si poprál.

Daj nám ňe ľen počúvať
Tvé ušma náboženstvo,
Ňe ľen chovať na misľi;
Než skutkem aj plňívať.

Daj predrahími kam ďál
Vácej ho čnostmi krásiť,
A ňekdi tam ve večnéj
S ťebú radosťi bívať.

Víri

Jedného ľen verím Boha,
Bár v ňem je trojakosť osob.
Oťec je Boh, Sin též je Boh,
I Duch Svatí rovní je Boh.

Verím čo Rímská pravďivá
Cirkev porúčá nám veriť;
Neb všecko sám to Boh zjevil,
Kerí ňemóže oklamať.

Náďeje

Dúfám, že skrz tvú laskavosť,
Skrz najsvaťejšú Krista krv
A toľko zásluh spáchané
Mňe hríchi odpusťíš, Bože.

Dúfám, že veční též mi dáš,
Jak sám si prislúbil, život;
Neb vždicki verní v zisťeňú
Si ňeklamúcích tvích slubov.

Láski

Nad všecko najdražšé mňe sám
Jeden miľejší ó Bože!
Neb jak to najviššé dobré
Možnéj si láski všéj hoden.

Ó téjto prudší rozpaluj
Vždi láski v srdci mém plameň
Bich v ňéj ťi mílo žiť mohel,
A v ňéj ťi mílo aj skonať.

Ľútosťi

S téj tehdi láski tvéj, Bože,
Srdečňe skrúšení želím,
Že sem ťa najvatšé dobré
Tak často hríchí obrazil.

Od včilka však už slub čiňím
Hríšní poľepšiť svój život.
Radšej ťisíckrát chcem zemreť,
Než ešče ráz ťa rozhňevať.

Svú ľen milosťú, ó Bože!
Upevňi mé predsavzaťí,
Čo sem zaslúbil pred ťebú,
Abich to skutkem aj plňil.

Ó večnosť! kdo ťa svím bár jako zostrením
Uvládá rozumem dosť pochopiť, nebo
Bez všeckého počátku,
Bez všeckého i konca si.

Tvé jak vistreľená šípka bežá leta;
Jak dím, jak ňesená víš k povetrú para
Preč miznú; sama avšak
Ňikdá predca ňeprestaňeš.

Koľké prešlo rokov mnoztvo, čo svet stojí;
Toľké predca ňeňí mnoztvo prirovnané
K tvéj stálosťi jeďinké
Najmeňšé ľen okamžeňí.

Stokrát prejďe ťisíc let; to ňeňí zase
Najmeňšé jeďiné jedno okamžeňí.
Jak ľen sám potrvá Boh:
Tak též aj ti buďeš trvať

Jak ščastná si dobrím, tak strašľivá si zlím,
Stajnú tam ti radosť mať, veľiké tito
Bez všeckého budú vždi
Znášať konca utrápeňí.

Ó ňech tvá trvalá v misľi památka nás
Od všeckého drží zlého a zbudzuje
Ľen k dobrému, abi sme
Ščastní tam v ťebe mohli biť.

Ó smrť! jak veľiké a jak
Hrozné právo na všech máš stvoreních luďí.
Tvú král, tvú prepovíšení
Císar moc zakusí prám jako poddaní.

Jak ňízké ubohím, tak i
Nádherné bohatím podrazuješ hlavi.
Žáden ňikdi ňevíš čiňiť
Rozďíl medzi mladím neb dozretím vekem.

Pevňejší nežľi sám je dub
Zakládá ve tuhéj vláďe si mláďeňec;
Kražšá od laľií a rúž
V rozkošnéj sa ťeší ozdobe ďevčica;

Usmívá sa na matkiních
Ňemluvňátko rukách sotva na svet prišlé;
Ňeklamnú virazíš strelu:
K presmutnému ľežá pohrebu vistretí.

Žáden pred raňením tvojím
Bezpeční aňi ľen chvílu ňeňí človek.
Každí vždicki na tvój mosí
Útok biť hotoví, vždicki prichistaní.

Tvá ňech tehdi památka nás
Pred každím zachová hríchem, a čnosť množí;
V ľepší ňekdi abi sme tak,
Keď nás ráz porazíš, mohli prejíť život.

Hroznú slnko, mesác, hvezdi a všecka zem
Skázú rozvaľené ňízko ľežá v prachu.
Anďelská po celém trúba hučí sveťe:
Mrtvé vstaňťe nad súd hrobi.

V jasném ozdobení bľesku Suďec boží
Stred skvúcého seďí prestola v oblaku.
Pred ňím rozďeľené sem tam a od strachu
Laklé mnoztvo luďí stojí.

Tam každého na jev darmo tajívané
Pred tím skutki idú, všecki idú slova;
Buď márného čo ľen misľel a zlím konať
Brával pred seba úmisľem.

Obráťen veselú tvári milostnotú
K nábožním, na pravéj postavením straňe,
Sin bozkí hovorí: Poďťe požehnaní,
Večnú majťe ňebes radosť.

Než k zlostním, na ľevéj odďeľením ruce,
Náramnú jako hrom prudko hrmí rečú:
Bezbožníci krutí iďťe do plápola,
Stálé trpťe pekel muki.

Otvárá sa ďivá pekla prepasť a všech
Najďál rozkľeňenú zhltňe tlamú zlochov.
Nábožní sa do svéj odplaťení z dobrím
Sudcem slávi pobírajú.

Ó strašní ďňe! naším vždicki pravidlo buď
Mislám predstavené, bi sme sa, keď sa ráz
Priblížíš, na pravú medzi osláveních
Dostať mohli radem stranu.

Strašná pekla prepasť, zatraťením daná
K trestáňú! kďe kerí s nás tu človek tvoje
Ukrutné sto jazikmi
Uvládá visloviť muki?

Čožkoľvek na celém bídi plném sveťe
Najhoršého sa ľen móže nalézť, v ťebe
Jednéj všecko sa najďe.
Žádná ňikďe pomoc ňeňí.

Tam strach, hróza, šerá mrákota, sírka, púch,
Stálá búrka, hrmot, príval a z víchorem
Ňezňesná zima, horko,
Plápol, hlad, smad a zármutek.

S prezlostními kruté čertami bidľeňí,
Zúfáňí, klnuťí, darmo vidávaní
Plač, kvíl, nárek a vsťeklé
Škrípaní sekaních zubov.

Tam vinné zlobiví ňikdi ňeprestaňe
Červ hriznuť svedomí, srdce užírať had.
Svá každému ňeprávosť
Večním stáľe katem buďe.

Ňech nás tehdi dobrí tvá pripomínka vésť
Podbúdzá vždi život, bi sme do tochto sa
Tak hrozného ukrutních
Trápeň místa ňedostali.

Ščastné místo, keré svojím
Boh verním za drahú pripravil odplatu.
Tam žádného utrápeňá,
Vác žádného aňiž zlého ňenajďe sa.

K tvéj peknosťi celá sveta
Najšíršého radem krása prirovnaná
Najmeňší aňi stín ňeňí,
Najmeňšá aňi ľen kapka ňeňí k moru.

Tam stálé trvajú hodi,
S preskvostními trvá pľes radovánkami.
Najsladšé všaďe zňá spevi,
Anďelská naporád húdba kojí uši.

Vencem švárňe okrásení
Jasňejší samo než slnko ňebeščaňi
Z rozkošného na tvár božú
Ďíváňá takovú vždicki majú radosť:

Jak veľkú ňemohel viďeť,
Jak veľkú ňemohel ňikdo uchom sľišať;
Buď srdcem sebe predstaviť,
Neb vlastnú pochopiť bol bi mislú v stave.

Ó príbitku ňebes! naším
Prítomní vždi očám, všech priťahuj k sebe,
Krátkím bi sme si trápeňím
Tvú tam večnovekú slávu zaslúžili.

Ó Otče náš ňebeskí!
Pred zlú milostňe včil nás
Ochráň ňebedľivosťú;
A nasporuj pozornosť.

Abi sme tak ňeblúdnú
Učiť sa mohli mislú
A s tochto píľeňá vždi
Hojní dosáhli prospech.

Buď česť a chvála tvému
Svatému, Otče, ménu
Za všecko, čo s’ ze svéj nám
Milosťi dal sa naúčiť.

Popraj to z bedľivosťú
Na misľi též chovávať;
A tak pomáľi k vatšéj
Múdrosťi nás privádzaj.