Katolíckí spevňík I.

   Mocnáru náš ňebeskí!
Čo mračna sám rozháňáš,
K vrúcím nakloň sa prosbám,
A laskavú ukáž tvár.

   Zlú déžďa stav zbitečnosť,
Kalní vijasňi oblak.
Ňech slnko zem sušícé
Škodnú viťáhňe mokrosť.

   Daj čas, zdravé povetrí,
Bi všecko pekňe rostlo,
A chráňené vždi od skáz
Hojnosť priňéslo úrod.

   Abi sme mohli ščastňe,
Čo s’ nám v polách požehnal,
Na místo své zhromážďiť,
A v potrebách užívať.

   Abi sme tak ťi, Otče,
Že s’ v prosbe visľišal nás,
V každí čas horľivejšej
Z vrúcnosťi mohli slúžiť.

   Hrozné sa mračna zdvíhajú,
Krížem sa blíská, strašľiví
V kalních hrom huhľe oblakoch,
A zlú vihrážá záhubú.

   Ti ľen vševládní sám Paňe,
Kerého poslúchať mosí
I búrka, nás pred škodľivú
Móžeš zachráňiť pohromú.

   Od nás, a od všeckích stavaň
I statkov ukrutních vsťeklé
Odvráť vždi žúreňí hromov,
A nasľedovní s ňích oheň.

   Od rol, vinohradov, stromov
A lúk tlčící zďál kameň,
Zďál príval; hurtovnéj ňedaj
Povodňi úrodám škoďiť.

   Ťichí a ťeplí ľen z mračen
Na žížňivú zem spusťi déžď,

   Ó veľkomocní náš Paňe!
Čo s’ všecko tvím stvoril slovom;
Čo všecko sám opatruješ,
Všeckému svoj dáváš pokrm,

   Milosťiví obráť pohľed
Na bídu trápeních luďí:
Jak zemdľení krutím hladem
Horkích ľejú slzí potok.

   Ti móžeš aj z malích vecí
Hojnosť požehnáňá vivésť,
A toľko jedním ľen chľebem
Ťisíce lačňících siťiť.

   Zastav prehrozní tento hlad,
Odejmi bídu s trápeňím,
Živnosťi popraj dostatek,

   V hrozních postavení ranách a ťažkích
Úzkosťách k ťebe včil sa obracáme,
Najvišší Paňe náš, a tvú z visosťi
Prospešnú si pomoc hľedáme získať.

   Nákazná z ďňa na ďeň vždi kam na vácej
Rozmáhá sa ňemoc, krutí a strašní
Žúrí mor naporád, i veľmi veľké
Náhlú mnoztvo luďí smrťú porážá.

   Ach, prehlédňi na nás! a tak škoďícé
Odvráť zlé, i pre náš zaslúženú hrích
Odlož metlu; chovaj zdravích, ňemocních
Bozkím ovlaženích lekárstvom uzdrav.

   Najlaskavejší náš Paňe,
Kerí z dobitka též ludom
Živnosť a veľmi žádanú
K ťažkím si prácám dal pomoc.

   A včil hľe tento škodľivú
Ňeščastňe dotklí nákazú
Zhubním zahíná úpadem,
A bídu z úzkosťú množí.

   Smutné to, k trestu zeslané,
Oďejmi preč dopusťeňí,
A ňezdravého nastalí
Pretrhňi statku úpadek.

   Lútosťiví ňebes Paňe!
Kerí sa prosbú dáš skloňiť,
Ze srdc idúcú sľiš peseň,
A v zlém zmiluj sa súžeňú.

   Hľe vojna hrózú strašľivá
Ťisíce smutních škod množí.
Na skázu dává úrodi,
A mesta obracá v popol.

   Človek, boží ten tvój obraz,
Tvojého pred vekí Sina
Drahú vikúpení krvú,

   Najzvíšeňejší náš Paňe,
Čo všecko podla svéj čiňíš
Múdrosťi, všecko pred škodú
A zlú vždi chráňíš záhubú,

Čož mal bich stažovať sebe,

Kriste, najviššé všeľikého kňaztva
Kňíža, uprímní z visokosťi tvého
Trónu ráč pohľed na našého otca
                      Pápeža znášať.

Ti s’ ho najvatšú na zemách dopusťil
Pocťiť hodnosťú, abi tvój porádní
Bol tu námestňík, a prvé držával
                      Cirkvi pravidlo.

Daj mu údatnosť, bohatí majetních
Všech poklad čnosťí, bedľivé pri toľkích
Snážeňí správách a celú pri každém
                      Úraďe vládu.

Daj proťivňíkov mu premocť, kacírské
Blúdi vivráťiť, stuďenú k dobrému
Zastaviť vlažnosť, a pravéj ňeverních
                      Víre prizískať.

Králu všech králov, dlho živ našého
Krála, pred každím ho ňebezpečenstvom
Ochraňuj, čnosťú a plními slávi
                      Skutkami ozdob.

Praj mu tvú múdrosť, umelí a ostrí
Rozsudek v toľkém a preveľmi ťažkém
Ríďeňú; praj též mu ve všem potrebnéj
                      Vládi konáňú.

Daj prevíborním jeho vždicki správcom
Pravdu hájívať, z ochotú a veľkím
Snážeňím každé zvereného zastať
                      Úradu práce.

Najlaskavejší Otče ňebes, tvoja
Žádného ňikdá konca ňemá ščedrosť,
   Kerú na každích aj ňehodních
      Techto okrška luďí viléváš.

Ti s’ nás a inšé všecko pre nás stvoril,
Ti každoďenním nás pokrmem siťíš;
   Ti nás oďíváš, práve ščastních
      Vždicki i časňe i večňe chceš mať.

I včil si prajnú zas ruku otvoril,
Našéj požehnal práci a dostatek
   Zemskích dal úrod, bi sme hodné
      S tvích mali obživeňí darunkov.

Zvíšme nábožní k ňebu spev, na hroznú
V srdci mislící povodeň, čo v ďňešní
Ňekdi ďeň zbehlá s pohromú na bídních
                      Prišla Važancov.

   Daj Otče nám ňebeskí
Pozorňe včil počúvať.
Čo ňekdi tvój milí Sin
Na svet prišlí učíval.

   Zapáľením tmaví náš
Rozum vijasňi svetlom,
Vernú k tuhému dopraj
Pamať zamerkováňú.

   Daj všecko stáľe v rovném
To srdci nám nosívať,
A ňikdi tak ze vdačnéj
Vác misľi už ňepúščať.

   Vdačné s celého, Otče,
Zdáváme srdca ďéki
Za všecki víri pravdi,
Keré sľišať si poprál.

   Daj nám ňe ľen počúvať
Tvé ušma náboženstvo,
Ňe ľen chovať na misľi;
Než skutkem aj plňívať.

   Daj predrahími kam ďál
Vácej ho čnostmi krásiť,
A ňekdi tam ve večnéj
S ťebú radosťi bívať.

Víri

   Jedného ľen verím Boha,
Bár v ňem je trojakosť osob.
Oťec je Boh, Sin též je Boh,
I Duch Svatí rovní je Boh.

   Verím čo Rímská pravďivá
Cirkev porúčá nám veriť;
Neb všecko sám to Boh zjevil,
Kerí ňemóže oklamať.

Náďeje

   Dúfám, že skrz tvú laskavosť,
Skrz najsvaťejšú Krista krv
A toľko zásluh spáchané
Mňe hríchi odpusťíš, Bože.

   Dúfám, že veční též mi dáš,
Jak sám si prislúbil, život;
Neb vždicki verní v zisťeňú
Si ňeklamúcích tvích slubov.

Láski

   Nad všecko najdražšé mňe sám
Jeden miľejší ó Bože!
Neb jak to najviššé dobré
Možnéj si láski všéj hoden.

   Ó téjto prudší rozpaluj
Vždi láski v srdci mém plameň
Bich v ňéj ťi mílo žiť mohel,
A v ňéj ťi mílo aj skonať.

Ľútosťi

   S téj tehdi láski tvéj, Bože,
Srdečňe skrúšení želím,
Že sem ťa najvatšé dobré
Tak často hríchí obrazil.

   Od včilka však už slub čiňím
Hríšní poľepšiť svój život.
Radšej ťisíckrát chcem zemreť,
Než ešče ráz ťa rozhňevať.

   Svú ľen milosťú, ó Bože!
Upevňi mé predsavzaťí,
Čo sem zaslúbil pred ťebú,
Abich to skutkem aj plňil.

Ó večnosť! kdo ťa svím bár jako zostrením
Uvládá rozumem dosť pochopiť, nebo
   Bez všeckého počátku,
      Bez všeckého i konca si.

Tvé jak vistreľená šípka bežá leta;
Jak dím, jak ňesená víš k povetrú para
   Preč miznú; sama avšak
      Ňikdá predca ňeprestaňeš.

Koľké prešlo rokov mnoztvo, čo svet stojí;
Toľké predca ňeňí mnoztvo prirovnané
   K tvéj stálosťi jeďinké
      Najmeňšé ľen okamžeňí.

Stokrát prejďe ťisíc let; to ňeňí zase
Najmeňšé jeďiné jedno okamžeňí.
   Jak ľen sám potrvá Boh:
      Tak též aj ti buďeš trvať

Jak ščastná si dobrím, tak strašľivá si zlím,
Stajnú tam ti radosť mať, veľiké tito
   Bez všeckého budú vždi
      Znášať konca utrápeňí.

Ó ňech tvá trvalá v misľi památka nás
Od všeckého drží zlého a zbudzuje
   Ľen k dobrému, abi sme
      Ščastní tam v ťebe mohli biť.

Ó smrť! jak veľiké a jak
   Hrozné právo na všech máš stvoreních luďí.
Tvú král, tvú prepovíšení
   Císar moc zakusí prám jako poddaní.

Jak ňízké ubohím, tak i
   Nádherné bohatím podrazuješ hlavi.
Žáden ňikdi ňevíš čiňiť
   Rozďíl medzi mladím neb dozretím vekem.

Pevňejší nežľi sám je dub
   Zakládá ve tuhéj vláďe si mláďeňec;
Kražšá od laľií a rúž
   V rozkošnéj sa ťeší ozdobe ďevčica;

Usmívá sa na matkiních
   Ňemluvňátko rukách sotva na svet prišlé;
Ňeklamnú virazíš strelu:
   K presmutnému ľežá pohrebu vistretí.

Žáden pred raňením tvojím
   Bezpeční aňi ľen chvílu ňeňí človek.
Každí vždicki na tvój mosí
   Útok biť hotoví, vždicki prichistaní.

Tvá ňech tehdi památka nás
   Pred každím zachová hríchem, a čnosť množí;
V ľepší ňekdi abi sme tak,
   Keď nás ráz porazíš, mohli prejíť život.

Hroznú slnko, mesác, hvezdi a všecka zem
Skázú rozvaľené ňízko ľežá v prachu.
Anďelská po celém trúba hučí sveťe:
   Mrtvé vstaňťe nad súd hrobi.

V jasném ozdobení bľesku Suďec boží
Stred skvúcého seďí prestola v oblaku.
Pred ňím rozďeľené sem tam a od strachu
   Laklé mnoztvo luďí stojí.

Tam každého na jev darmo tajívané
Pred tím skutki idú, všecki idú slova;
Buď márného čo ľen misľel a zlím konať
   Brával pred seba úmisľem.

Obráťen veselú tvári milostnotú
K nábožním, na pravéj postavením straňe,
Sin bozkí hovorí: Poďťe požehnaní,
   Večnú majťe ňebes radosť.

Než k zlostním, na ľevéj odďeľením ruce,
Náramnú jako hrom prudko hrmí rečú:
Bezbožníci krutí iďťe do plápola,
   Stálé trpťe pekel muki.

Otvárá sa ďivá pekla prepasť a všech
Najďál rozkľeňenú zhltňe tlamú zlochov.
Nábožní sa do svéj odplaťení z dobrím
   Sudcem slávi pobírajú.

Ó strašní ďňe! naším vždicki pravidlo buď
Mislám predstavené, bi sme sa, keď sa ráz
Priblížíš, na pravú medzi osláveních
   Dostať mohli radem stranu.

Strašná pekla prepasť, zatraťením daná
K trestáňú! kďe kerí s nás tu človek tvoje
   Ukrutné sto jazikmi
      Uvládá visloviť muki?

Čožkoľvek na celém bídi plném sveťe
Najhoršého sa ľen móže nalézť, v ťebe
   Jednéj všecko sa najďe.
      Žádná ňikďe pomoc ňeňí.

Tam strach, hróza, šerá mrákota, sírka, púch,
Stálá búrka, hrmot, príval a z víchorem
   Ňezňesná zima, horko,
      Plápol, hlad, smad a zármutek.

S prezlostními kruté čertami bidľeňí,
Zúfáňí, klnuťí, darmo vidávaní
   Plač, kvíl, nárek a vsťeklé
      Škrípaní sekaních zubov.

Tam vinné zlobiví ňikdi ňeprestaňe
Červ hriznuť svedomí, srdce užírať had.
   Svá každému ňeprávosť
      Večním stáľe katem buďe.

Ňech nás tehdi dobrí tvá pripomínka vésť
Podbúdzá vždi život, bi sme do tochto sa
   Tak hrozného ukrutních
      Trápeň místa ňedostali.

Ščastné místo, keré svojím
   Boh verním za drahú pripravil odplatu.
Tam žádného utrápeňá,
   Vác žádného aňiž zlého ňenajďe sa.

K tvéj peknosťi celá sveta
   Najšíršého radem krása prirovnaná
Najmeňší aňi stín ňeňí,
   Najmeňšá aňi ľen kapka ňeňí k moru.

Tam stálé trvajú hodi,
   S preskvostními trvá pľes radovánkami.
Najsladšé všaďe zňá spevi,
   Anďelská naporád húdba kojí uši.

Vencem švárňe okrásení
   Jasňejší samo než slnko ňebeščaňi
Z rozkošného na tvár božú
   Ďíváňá takovú vždicki majú radosť:

Jak veľkú ňemohel viďeť,
   Jak veľkú ňemohel ňikdo uchom sľišať;
Buď srdcem sebe predstaviť,
   Neb vlastnú pochopiť bol bi mislú v stave.

Ó príbitku ňebes! naším
   Prítomní vždi očám, všech priťahuj k sebe,
Krátkím bi sme si trápeňím
   Tvú tam večnovekú slávu zaslúžili.

   Ó Otče náš ňebeskí!
Pred zlú milostňe včil nás
Ochráň ňebedľivosťú;
A nasporuj pozornosť.

   Abi sme tak ňeblúdnú
Učiť sa mohli mislú
A s tochto píľeňá vždi
Hojní dosáhli prospech.

   Buď česť a chvála tvému
Svatému, Otče, ménu
Za všecko, čo s’ ze svéj nám
Milosťi dal sa naúčiť.

   Popraj to z bedľivosťú
Na misľi též chovávať;
A tak pomáľi k vatšéj
Múdrosťi nás privádzaj.