Katolíckí spevňík I.

V chráme váľečné zavesíš, Ignácu,
Zbrojstvo, už ďáléj v krvavích potíkať
Prestaňeš bitkách, a inú zachistať
                      Prípravu mislíš.

Vojsko nazbíráš, a do všech rozešľeš
Končin údatní pod ochranca Krista
Zástavú boj vésť a širé mu získať
                      Krajni majícé.

Premnohích zvíší pohanov, z modlárskích
Vidre ťemnosťí; škodľivé bludárov
Sekňe zmáháňí, a hrdé vipínať
                      Víš hlavi bráňí.

Sám ňeustálú spaseňí o dušné
Všech luďí peč máš, až ohromňe toľké
Snážeňá, toľké silu tvú ťi celkom
                      Práce vitrává.

Nábožní ve malích dáš sa rokoch život
Vésť, Alfonze, iních rovnovekích sebe,
   Chlapcov též ku takému
      Zbúdzáš slovmi a príkladem.

Svíťící po celém bľesk, Dominik, sveťe,

Možní v Ríme boháč, Ján, že je bez ďeťí,
Z manželkú ťa prosí, Panno, ňejak zveďeť,
   Jak vlastné bi ťi máňí
      Najľepšej poručiť mohel.

Vrúcné visľišané prosbi oboch; nebo
V ten prám čas napadlí sňah v noci, v Ríme keď
   Najvatšá je horúcosť,
      Eškvilskú hori časť krije.

Tú též noc v sňe prišlá jím zjevuješ na tom
Bozkí chrám založiť mísťe, a svému ho
   Oddať ménu; jejích že
      Tak chceš statku ďeďička biť.

   Ó králu kresťanskí, svatí
Ožvalde, nábožní, a všech
Čnosťí milím vencem celí
Okrásení život veďeš.

   Obzláštňe však poňíženosť,
Stálé v modľitbe strážeňí
A láska núdzním svedčená
Prednú ťi bívá úťechú.

Troch Kristus visokéj pojme na vrch hori
Najmilších ze sebú učňov, a zrázu sa
V najvatšéj premeňí kráse, i pred smrťú
      Jasnosť slávi ukáže jím.

Kristovích pastíru ovec, Donáte,
Keď ťa ukrutňík napeká ohavním
Poctu dať modlám, toľikéj sa ňechceš
                      Zlosťi dopusťiť.

Predňe rozľičné za dlhí mosíš čas
Trápeňí znášať, všeľiké boľestních
Mnoztvo muk vistáť, až holí svatú ťi
                      Meč hlavu zetňe.

Ó Vavrinče, dobrí jáhne, že pokladi
Cirkevné, bi do ruk zlím sa ňedostali
   Modlárom, na chudobních
      Predkem všecki si rozďeľil:

Bezbožní riďitel mesta ťi Krista sa
Odreknuť naloží. V rozkazi oklaman
   Prehrozními ukrutním
      Trápiť mukmi ťa dá katom.

Strašňejším ťi napred rozšlahané celé
Mrzkáňím zeďerú údi, potom na rošt
   Rozťáhnú, a pomáľi
      Nad žarním ťa pečú uhlím.

Než prudším ti božéj láski zapáľení
Ohňem v nútri horíš, nežľi čo z venku ťa
   Trízňí, svój dokonáváš
      Rád v modľitbe za Rím život.

   Ó Kláro Kristu oddaná!
Celí chudobním dáš statek.
Svatí pre mňíški rád zbuďíš,
A správu bezďečná bereš.

   Premúdro ríďícá svojím
Jak slnko svíťíš príkladem,
S kerého ostatné žiťá
Pravidlo sestri čerpajú.

   Drsní ťa prikrívá oďev
Na kusmi trísek postlanéj
Dosť často léháváš zemi.
Klátek majícá pod hlavú.

   Póst každoďeňňe s tak tuhú
Príľiš chováváš prísnotú,

Jak žární sa na ďál bľesk ľigotá? jaká
Píščal, trúb a hravích strun koľem húdba sa
Rozléhá, a nové pesňe i tak sľichu
      Ľúbežné provoďí spevi?

Aj, sladkím preťichéj snem smrťi usnulú
Anďelskí duchové Matku božú, Paňu
Kražšú, nežľi mesác, slnko než ohňivé
      Jasňejšú do ňebes ňesú!

Róchu, prevrúcéj čo si láski príklad,
Keď mnohú blížním v ňeduhoch ľežícím
Službu zastáváš, zlobiví samého
                        Mor sa ťa dotkel.

Od luďí vzďáľiť na ďivé mosíš sa
Púšče; než ďivním už umírající
Spósobem našlí k predešléj s’ očisťen
                        Od moru vláďe.

Včil prerozkošné v ňebesách mající
Bidlo, jak mocní proťi nákazám všem
Ochranec, v zhubnéj cťitelom pomáhať
                        Bíďe ňeprestaň.

Stáľe prospešné k Bohu tam vilévaj
Prosbi, od hroznéj abi nás ňevolních
Skázi, od nahlích ňemocí a zlého
                        Od moru chráňil.

Zvláštňe však prázní všeľikích abi sme
Od duší poškvrn, hotoví na úmor
Vždicki, čistotním jemu verňe slúžiť
                        Vládali srdcem.

Než keď už časní dokonáme tochto
Beh žiťá jednúc, s plačľivého bi sme
Údolá k večnéj za ťebú sa Róchu
                        Dostali sláve.

   Ó Róchu! v mladších hňeď rokoch
Ostrí začínáš vésť život.
Vlastní chudobním dáš statek,
Na pút sa k Rímu vistrojíš.

   Do Vlach sa pútňík dostaňeš;
Hrozní kďe ludstvo mor hubí.
Tu cestu hňeď svú pristavíš,
A ňezdravích opatruješ.

   Radem prechádzáš z mest do mest,
Kďe tu sa trápá nákazú.
Všemožňe slúžící druhím
Ňejednu zňésť mosíš ňemoc.

   V posľed naťáhna sám ňeduh
Do hor sa blízkích odbereš.
V pustéj opusťen od luďí
Ležíš chalupce, až staňeš.

   Do svéj sa vlasťi navracáš;
Kďe v mesťe tvém jak vizvedač
V žalári pať rokov seďíš,
A v ňem koňečňe aj zemreš.

   Ti s’ ešče živ mnohích znakem
Svatého kríža uzdravil,
I včil ve sláve pred Bohem
Svú nám vimáhaj prímluvú.

   Bi vždicki nás opatroval
Jak pred ťeľesním všem morem,
Tak pred duchovnú škodľivích
Zlosťí a hríchov nákazú.

V čnosťi zakládáš sebe vác, Jacinte,
Nežľi v hodnosťách a bohatstva hrivnách;
Jasňe múdrosťú a mravov svatosťú
                     Od mali svíťíš.

Najhorúcejšú k Bohu svém na srdci
Plápoláš láskú, scela noc na vrúcních
Často modľitbách a samích pokáňá
                     Skutkoch utrávíš.

Nad ťelom víťaz vždi ho prísňe trízňíš.
Jestľi máš spávať, na holú sa toľko
Ľen zem ukládáš a kameň, podušku,
                     Pod hlavu dáváš.

Preskvelé bratrom stavaňá a bozké
Chrámi podvíháš, a prehorľivími
Najpočetňejších k spaseňú privádzáš
                     Kázňami blížních.

Včil po vistátích v ňebesách ťešící
Svú sa mzdú prácách pros, abi sme dobrích
Zásluhú skutkov za ťebú sa k večnéj
                     Dostali sláve.

Preslavná Heľeno, skvíš sa pre císara
Konštantína porod; však zňešeními sa
   Vácej skvíš a zaslúžíš
      Vatšú pochvalu čínami.

Modlárské zaňecháš blúdi a presvatí
Prímáš krst; i celí toľko v opravďivéj
   Nábožnosťi a každéj
      Stálá čnosťi život veďeš.

Zvlášť hojnú zjevuješ lásku chudím, mnohé
Zdvíháš k jích živeňú bidla, opatrené
   Dostatkem; za čo matkú
      Núdzních práve si nazvaná.

Preskvostné založíš chrámi; a v kosteľe
Prostred pospoľitích místo berúc luďí
   Vrúcňejší na pobožnosť
      V srdcách rozpaluješ plameň.

Včil s Kristem sa, jehož kríž si najíť mala
Ščasťí, večňe ťešíc vipros, abi sme tu
   Nábožné vikonávať
      Ňikdá skutki ňeprestali.

Králu nábožní, Štefane, pre dobrích
Mnoztvo účinkov si na česť a slávu
Ňésť apoštolské, to dané ťi, méno
                      V pravďe zaslúžil.

Ďeň celí v zemskích poradách a krajni
Ríďeňú trávíš; aľe noc ze vatšéj
Stránki k modľitbám, slzeňú a skutkom
                      Srdca nakládáš.

Ti s’ predevšeckím o pravú starostní
Víru, kresťanskú do celéj uvédol
Vlasťi nábožnosť, a sľepé vivráťil
                      Blúdi pohanstva.

Premnohé sem tam zbudoval verícím
Chrámi, potrebné k učeňú a rádu
Kňaztva rozmáhal s’, a obom prehojní
                      Dóchod opatril.

Tvá ňeustálá ke chudím ve krajňe
Poddaním ščedrosť, ba chudím i v cudzích
Končinách žádnú zachovať do konca
                      Ňeznala míru.

Včil tam už jasnú v ňebesách za toľké
Číni okrásen korunú, uherské
Chráň patrón králostvo; a nám do večnéj
                      Slávi pomáhaj.

Ó Bernarde, čo tá ozdoba, ten čo si
Najvatší veku bol svého poďiv, že máš
Panňenskú zachovať čistotu úmisel,
      Odbíráš sa do kláštera.

Najtužším tu celí póstom oďezdaní
V modľitbách, bedľivéj stráži a mrtveňú,
V nábožních mišľeňách, v práci a všéj Bohu
      Vzácnéj čnosťi život veďeš.

Múdrosťú veľikú skvíš; na podávané
Odpíráš sa chiťiť biskupov úradi.
Nad vlastními opát ustanoven bratrí
      Množšé jím založíš bidla.

Víborné hotovíš písma, bez odtuchi
Bozkú rozširuješ slávu, ňejednotu
Najvatších pomeríš kňížat, a povstalé
      V prvném blúdi potreš zňiku.

Včil večnú v ňebesách obdaren odplatú
Nám prosbú dopomož, bi sme tu jak naše,
Tak blížních spaseňí ňeznovanú hľedať
      Prácú ňikdi ňeprestali.

Ó v apoštolskéj cvičení ňebeskím
Hňeď samím Majstrem škoľe, Bartoléme,
Jak ťi los padnul zmučeného kážeš
                      V Indii Krista.

Než keď už množších na pravú obráťíš
Víru modlárov, ňemalé trpící
Bídi k Arménom takoví konávať
                      Úrad oďejďeš.
                      
Aj tu z najvatším zjevené vikládáš
Pravdi úžitkem: nebo svéj Políma
Krála s královnú a celích dvanásť mest
                      Cirkvi dokládáš.

Až v posľed spúrní za to brat ťa krála,
Astiag, trápí; kožu dá živému
Odrať ukrutňík a mečem cťihodnú
                      Sťať hlavu káže.

Včil po prestátích večitú ťešíc sa
Odmenú prácách pros, abi sme ráďi
Všecko odporné za milého znášať
                      Vládali Krista.

Sláveňá hodní, Jozefe, mlaďunkí
Sám chlapec chlapcom zjevené tajemstva
Víri prednášáš a sväté modľiť jích
                      Prosbi učíváš.

Kňaz dušám slúžíš, skazenú zverencov
Napravíš mravnosť, k predešléj bezuzdních
Kázňi privráťíš , a kruté proťivních
                      Rozbroje zhášáš.

Prísnotú, stálím bedľeňím a póstem
Údi trízňíváš; i celé v pobožních
Ľen premíšláňách a samích modľitbách
                      Z ďňem noci trávíš.

Ňezdravím, núdzním a žalármi bídňe
Trápením bíváš pomocú; ba svíma
Aj na mor zešlé pochovať donášáš
                      Mrtvini pľecma.

Rádu dáš základ, čo bi zvlášť chudobnú
Vicvičil mláďež v umeňách a všecku
Najpotrebňejšú do mladého vléval
                      Srdca pobožnosť.

Toľko prác, toľké po porádku bídi
Ňezmohlím zňésol si duchem, že všeckích
Bol si prekrásní zmužilosťi zázrak
                      Ustami nazvan.

Včil za tak veľké v ňebesách nováňá
Večňe osláven pros, abi sme dobrím
Oddaní skutkom ke chudím všemožnú
                      Svedčili lásku.

Preslavní ve pravéj cirkvi učitelu,
Augustíne, za svích ňekdi mladosťi let
   Rozpustní, pozatím tak
      Príkladní vždi život veďeš.

Prekrásné ťa kladú časňe na biskupa
Úrad čnosťi; tu aj rúcho a nábitek
   Sú mírné; i pri skrovném
      Nábožné reči zňá stoľe.

Vlastné všecko chudím rozďeluješ napred
Ímáňí, pozatím keď sa ináč ňedá,
   Posvatné na pomoc jím
      V bídách nádobi obracáš.

Bozké ňeznovaní ohlasuješ slovo,
Bezbožné porazíš blúdi, kacírstva preč
   Odháňáš a napáchlé
      Od ňích krajni očisťuješ.

V najmnožšém zhotovíš počťe vivíšenéj
Dókladnosťi plné písma, a k obďivu
   Kresťanského čo najvác
      Osvíťíš učeňá pravosť.

Včil jasním v ňebesách svetlom ožárení
Prosbú nám dopomož, bi sme opláknutí
   Od vinn slzmi do ščastnéj
      Též večnosťi sa dostali.

Ó svatí Ščastní, že hluchím sa ňechceš
Pokloňiť modlám, a ze svéj že víški
Pred ťebú padnú, všeľikími napred
                      Mukmi si trápen.

Keď na smrť hroznú ťa vedú, jakísi
Náhodú potká sa na cesťe kresťan.
Zhlédna kam spícháš, hlasitími takto
                      Ustami rekňe:

Já i tím istím jako tento živ sem
Zákonem; blúdné si hnusím pohanstvo,
Krista viznávám a pravú samému
                      Poctu konávám.

V tom ťa božkává; i tedáž katovskú
Vás oboch zetnú sekerú; a techto,
Kresťanom v známosť že ňeprišlo méno,
                      Nazvali Zbožním.

Včil sa pred bozkím večitú ťešící
Odmenú trónem za to prosťe, bi sme
Všecko ostatné hotoví pre víru
                      Bívali znášať.

Anďelé strážní, do kerích premúdre
Všecko ríďící Boh opatrováňá
Lud zveril, vrúcné sa uťíkajících
                       Sľišťe voláňí.

Nás po vezdajších sprovoďujťe cestách,
V predvzatéj každéj ode zlého chránťe
Práci, v ňeščasťách a ňebezpečenstvách
                       Vidriťe skáze.

Pred ňepráťelskím obhajujťe vpádem,
Nám pokúšáňí a na zlé pomožťe
Vábeňí zvíšiť, ňepravé a hríšné
                       Skutki zavrhnuť.

Presvatú v bozkéj rozum osvecujťe
Pravďe múdrosťú, ku dobrím zbuďujťe
Vnuknuťí čínom; ve samích abi sme
                       Kvitnuli čnosťách.

Skládané od nás obetujťe prosbi,
Prímluvú platné sami čiňťe; všecki,
Zvlášňe slúžícé k spaseňú a sláve
                       Prosťe milosťi.

Než keď už časní zaňechať mosíme
Ráz život, k rajskéj duše veďťe bráňe;
Bi sme tam zešlí ve vašém sa mohli
                       Spolku ťešívať.

   Daní za strážca anďeľe,
Stálú o nás bi s’ mal starosť,
Verní tu náš bol ochranec
A pred Bohem tam zástupec.

   Slušné za tvú k nám laskavú
Skládáme ďéki pečľivosť.
Srdcem prosíme skrúšením,
Našú buď aj ďál obranú.

   Po cesťe k čnosťi veď, dobrú
Navnukňi raddu, k lepšeňú
Pred očma príklad vistavuj;
Pomož pokúšáňí premocť.

   V smutních ťešívaj prípadoch,
Z ňebezpečenstva visloboď,
Pred zlími háj ňepráťelí,
A k hríchu zbudzuj oškľivosť.

   Obzlášť v posľedném, keď život
Skončíme, prispej tážeňú,
A nás do večnéj pred boží
Prestol radosťi doprovoď.

S preslavného pošlá rodstva, Rozáľio,
Otcovskí zaňecháš dvór ze hrdú sveta
   Márnosťú, a do hustích
      Odbíháš potajemňe hor.

Tam jak roztomilá prám holubička ľen
V skalnastéj a šeréj od mraku jaskiňi
   Bidlícá, o ňebeskích
      Rozjímáš ukritá vecách.

Prehrozními slabé tvé ťelo póstami
Trízňíváš, ba tuhú aj reťazú moríš,
   Najviššému ve pekních
      Čnosťách toľko živá Bohu.

Až sám upľeťením z rúž a beloskvelích
Panňenskích laľií vencem okrásenú
   Túžící na ňebeskú
      Odtáď svadbu Žeňich bere.

Včil mocná morovéj naproťi záhube
Nám patrónka daná stáľe prosiť Boha
   Ňeprestaň, vždi bi od nás
      Tak hroznú zďaloval ranu.

Nábožní veselím srdcem a zvíšením
Zaspívajme hlasem kresťaňi, keď sa nám
   Ďňešní Panna roďí ďeň,
      S královského pošlá kmenu,

Skvelšá od laľií, od vivitích s puka
Rúž kražšá, voňavé nad moki balšana
   Vzácňejšá, nade všecki
      Čisťejšá zlata leskoti;

Od večného svatím dávno zaslúbená
Otcom Stvorca, reklá od prorokov; k tomu,
   Jak známé je, obrazmi
      Rozľičních značená tajemstv.

S tak ščastného na svet príchodu zňíženéj
Najširšé sa ťeší rozložeňí zemi,
   Najviššé ňebes uhli
      Z anďelskím pľesajú zborem.

Neb s ňéj Sin sa boží má naroďiť, kerí
Od hroznéj smrťi lud visloboďí a zlích
   Sprosťí mrákot, i veční
      Vlastním dá životem život.

Už včil, Panno milá, tvého památku nám
Slávícím zroďeňá visľišanú učiň
   Žádosť, vipros, abi sme
      Všem ráz hríchom odumreli.

K dobrím obnovení skutkom opravďive
Čnostní védli život, zoškľivenú mali
   Ňeprávosť, a ňebeskéj
      Účastní boli rozkoše.

Preslavné, Maria, tvé to je od Boha
Od večnosťi dané méno, od anďela
Smrtním zvestované, méno jakož zemi
      Tak též aj ňebesám cťené.

Ďivních méno tajemstv, méno je žádanú
Hvezdú, podla keréj loď na vlnách sveta
Ríďiť všecci mosá, chcú-li na túžení
      Prístav ščastňe sa doplaviť.

Ó ščastní! kdo také Matki božéj a tak
Mocnéj všech stvoreních Otca vecí Paňej
Vzívá méno: ve svích ten potrebách a zlích
      Úzkosťách naľezá pomoc.

Svedčí ďňes toto nám svátek a úplné
Ňím odpustki dané, ustanoven preto,
Slavné nad pohanem kresťaňi v méňe že
      Tvém víťaztvo dosáhnuli.

K tak mocnému našú též obracáme sa
Prosbú ménu; pomož bi sme ňepráťelov
Zhubních jak na ťelách tak na dušách mohli
      V každém zvíťaziť útoku.