ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mnohí pre strach muk s kresťanov
Do hor sa pustích ukrijú;
Floriáne údatní v bojoch
Pred sudca schválňe sám iďeš.

Vládar pohanskí Akvilín
Obeť porúčá dať modlám;
A jestľi rozkaz ňesplňíš,
Krutú sa vihrážá smrťú.

Keď vóľi ňechceš dosť čiňiť:
Prudkím sa rozpálí hňevem,
Celého dá ťa obnažiť,
A hrozňe tlcť paľic biťím.

Než jak pri všeckích strašľivích
Ranách pokojní zostaňeš:
Tu končitími káže ťi
Zeľezmi s pľec trhať ťelo.

Koňečňe keď sám nad ťebú
Ňijak ňemóže zvíťaziť:
Hroznú vinášá vípoveď
V blízkéj ťa réce usmrťiť.

Vojáci k Enži zvodňenéj
Z veľkím ťa hurtem odvedú.
Na krk ťi vážú hňeď kameň,
A z mosta v prostred vln zhoďá.

Včil už za všecko trápeňí
Večnú tešíš sa odplatú,
A škodľivého tam daní
Si nám od ohňa ochranec.

Pros tehdi aj ďáľéj, bi tu
Časní ňebíďil nás oheň,
A ňekdi veční strašľivéj
Prepasťi ňetrápil plameň.

Dar z ňebes vrúcnú dlho tak ňeplodních
Viprosen prosbú roďičov Stanislav
Od malích už let veľikí svatosťi
Príklad ukázal.

Všecko najmnožšé ubohím ďeďictvo
Rozďeľil; kňazkí sebe stav zvolící
Horľiví rečňík napravil ňejedni
Kázňami srdca.

Svéj na biskupskí proťi vóľi úrad
Zvíšení, každú sa tu vác dobrého
Vodca skvel čnosťú, aľe zvlášť chudobním
Ščedroti láskú.

Predca ukrutní, že ho chcel poľepšiť,
V chráme jak slavnú vikonával omšu,
Král mu pretnucí hlavu sám iné dal
Rozsekať údi.

Včil keď osláven v ňebesách pomáhá
Vzívačom, stálé jemu klaďme prosbi,
Svú bi nám prosbú večitú pomáhal
Slávu dosáhnuť.

Najpotrebňejší sveta stav sedláckí
Tvím stavem bívá Izidóre; polnú
Prácu zastáváš, a sitú dobíváš
Volkami živnosť.

Rukma pluh ríďíš; aľe svú sa mislú
Vždicki podvíháš k ňebesám, o Stvorcu
Vrúcňe rozjímáš, a milé mu pesňe
Ustami spíváš.

Nad sebú víťaz ťelo póstmi karháš.
Buď hrešiť, buďtož sa hňevať, buď inším
Záviďeť ňeznáš; miľerád proťivné
Všecko trpíváš.

Pánu poslušní vždi preverňe slúžíš.
Lásku aj k blížním zjevuješ, z dorobku
Sám si odjímáš a chudím na koľko
Možno pomáháš.

Horľiví k bozkím obetám a bozkích
Slov počúváňú, abi s’ omšu každí
Ďeň mohel slíchať noci časť k povinnéj
Práci dodáváš.

Rádňe sváteční, ba celí i všední
Žehnaních od prác čo ťi ňekdi vistal,
Čas k pobožnosťám a samím nakládáš
Toľko modľitbám.

Už včil osláven pros, abi sme všeckích
Vzďáľení zlosťí, a daním spokojní
Nám stavem každú Bohu vždicki verňe
Slúžili prácú.

Preslavná Žofio, svích trojo cér, božích
Troch čnosťí volaních ménom, uvážľivo
Hroznú smrť pre milého
Znášať Krista posilňuješ.

Prvnú Víru, dvakrát šestoľetú prutí
Bezbožňíci šibú; ďál na pekáč hoďá,
S panňenskích oďerú prs;
V posľed zlím dorazá mečem.

Než Náďej do dvakrát páťi rokov prišlú
Napred žilmi bijú, v kotľe potom smažá
Vrícém smolmi; ke koncu
Hrozním rovňe mečem zňesú.

Najmladšá aľe zas Láska ďevaťročá
Nad škripcem šlahaná bičmi a páľená
V prudkém ohňi za krásním
Pospíchá Žeňichem k ňebu.

Nábožná sama hňeď matko, jejích ťela
V hrob dáváš, a na ňem posvaťení Bohu
Vek skončíš, i za veční
Svój časní premeňíš život.

Včil nám s cérmi vipros, bi sme v opravďivéj
Stálí víre, tuhéj bívali náďeji
Dóverní, a božú vždi
Láskú v srdci horávali.

Slávo Čech veľká, a dobrého ména
Strážce nám prátí, z Ňepomúku Jáne,
Od mladích už let vždi život v saméj ľen
Čnosťi si trávil.

Horľiví s’ bíval kazatel, premúdrí
Králov almužňík; a takím spokojní
Úradem viššú si prijať zapíral
Biskupa hodnosť.

Však že svátostné vijeviť si ňechcel
Králu královnéj svedomá tajemstvo,
Žúriví dušném ve žalári trápiť
Káže ťa Václav.

Než keď aj ďáľej ňijakú ňedáš sa
Nakloňiť hrozbú, poručí, jak usňe
Ráz lud, ukrutním ťa katom do réki
Moldavi zrúťiť.

Hvezdi hňeď z hornéj zeslané visosťi
Nad ťelom svíťá, a vodú plujícé
Svími preslavní viprovádzajú tvój
Ohňami pohreb.

Červení dovčil držanú za tajnosť
Skví jazik; toľké dari tvím dopráté
Vzívačom svedčá ňemalú u Stvorca
Prímluvi mocnosť.

Tehdi ňeprestaň ho prosiť, bi nám zlích
Hríchov ust prázním, a tu hanbi časnéj,
Tam potom večnéj zbavením, ňebeská
Svíťila žára.

Ó Jáne, mocní v potrebách
Prímluvče! zhlédňi včil na nás,
Keď osmiďeňňé zvrúcňením
Konáme srdcem ucťeňí.

Létími súcéj bez ďeťí
Od matki slzmi viprosen
Svojému pilňe už malé
Jak chlapča slúžíváš Bohu.

Kňazkí zvolící stav božé
Kážeš vždi s prospechem slovo,
A králov almužňík chudích
Ščedrím ťešíváš prispeňím.

Než keď vždi královnéj spoveď
Ňechceš zjeviť, zlostní ťa král
V žalári trápeného prv
Rozkáže noční čas topiť.

V tom spusťeních pať hvezd z ňebes
Nad tvím sa rozžárí ťelom,
A tvé mlčáňí, tvú svatosť
Novím osláví zázrakem.

Stálú mající včil radosť
Prosiť ňeprestaň pred Bohem,
Abi sme mohli toľko ľen
K dobrému nakládať jazik,

Núdzním pomáhať, zavdané
S trpezľivosťú krivdi zňésť,
A ňekdi večné tam s ťebú
Blahoslavenstvo obdržať.

Ó svatí Urbáne, praví čo ňekdi
Krista námestňík a prví vedúcéj
Ľen k ňebes bidlám jeho cirkvi správec
V Ríme si bíval.

Horľiví pastír učeňím a dobrím
Príkladem svíťil; mnoho tak verících
K čnosťi, modlárov na pravú s pohanstva
Víru obráťil.

Až prenábožní zato rád v ukrutních
Tvój život skončil si mukách, a s časnéj
Bídi pospíchal k večitím ňebeskéj
Slávi radosťám.

Včil mnohé tam nám dosaháš milosťi;
Zvlášť vinohradské ťi dané do stráže
Kopce hájíváš, ode skáz a trúchléj
Záhubi chráníš.

Ďál i pros, dobrí abi Boh kamenní
Od viňic príval zďaloval, ze zlú mráz
Odvracal hrózú; a zreléj sporosť vždi
Úrodi prával.

Ó Norberte, padlím rozďešení hromem,
Císarskí zaňecháš dvór a celú sveta
Rozkoš; posvaťeňí príjmeš, a kňaz božé
Začneš rozhlašovať slovo.

Vlastní rozďeluješ zúbožením statek;
Sprosté veľmi nosíš rúcho a prísno živ
Póstní toľko pokrm ráz, a to až večer,
Pres ďeň skrovno do ust bereš.

Ňeščastní porazíš zlého kacíra blúd,
Hríšňíkov na pravú cestu kajičnoti,
Ňesvorních priveďeš k míru; a rád Bohu
Slúžících založíš bratov.

K óltarnéj veľikú rozmnožuješ v ludu
Česť Svátosťi. Posľéď v mesťe Ďevíne si
Biskupskí proťi svéj vóľi mosel prijať
Úrad z rozkazu císara.

Včil večním v ňebesách odplaťení rajem
Primlúvaj sa za nás, bi sme sa škodľivích
Odreknúce vecí všecko, čo bol s’ učil,
Skutkem vždicki plňívali.

Ó apoštolskí, mužu, Barnabáše,
Všecko ímáňí a celú ďeďictva
Rozpredáš vlastnosť, a peňáze cirkvi
K potrebe skládáš.

Vážení od ňéj na samí Svatého
Od ňebes pošlí Ducha hlas modlárom
Zríďení s Pavľem si prišlého zákon
Krista učívať.

Pres mnohé blúdních pohanov choďící
Krajni z najvatším zjevenú vždi víru
Prospechem hlásíš, a pravím zaháňáš
Mrákotu svetlom.

Svím ba najvišším ťa bohem nazívá
Listre lud, bozkú i konať chce poctu.
Než v posľed starší ťi život kamenní
Odňese príval.

Včil za vistáté v ňebesách bidlící
Práce, primlúvaj sa, abi sme v dobrích
Horľiví skutkoch večitú dosáhnuť
Vládali slávu.

Od malích, ostrí život, Antoňíne.
Vésť rokov začňeš; vidanú za Krista
Krv ceďiť žádáš; aľe tú ňemoc práť
Ňechce ťi rozkoš.

Ľen božé hlásíš učeňí, a ďivním
Ust mečem zdvihlú porazíš ňepravosť,
Blúdi visťínáš, a holú na svetlo
Pravdu virúbeš.

Včil k nachádzáňú straťeních vecí už
Zríďení patrón v ňebesách pomáháš
Tvím to obsáhnuť cťitelom, čo vrúcnú
Žádali prosbú.

Nám tu najdražší zahinul ze všeckích
Pokladov poklad, škaredého keď zlím
Hríchu pácháňím zbavení božéj sme
Večňe milosťi.

Ach! vipros nám zas ho nalézť uprímnú
Srdca lútosťú, a našlí v pokáňú
Až do posľednéj zachovať všemožňe
Od strati chvíľe.

Viznavač Kristov že si mláďeňečku,
Víte, ukrutní ťa na rozkaz otca
Kijmi tlcť dává riďitel; ti jednéj
Predca si misľi.

Sám i ňevďační, bohatími keď ťa
Slubmi ňevládá nakloňiť pohanskích
Cťiť bohov, císar do sľepého v krúhoch
Zavre žalára.

Než viďíc vatšú tvoju ešče stálosť
V rád rozehrátím olovom, horúcú
Též smolú vrúcí s cvičitelmi tvími
Káže ťa spusťiť.

Však poďivňejším viňatého odtáď
Spósobem hladnému zežrať levisku
Predhoďí; než ten zvaľení slobodné
Líže podešvi.

Rozloben tím vác vsťekľeňec na strašní
Dá ťa trám navlécť, a celé šibáňím
Údi rozmrskať, čreva až sa pres ňe
Mohli uzírať.

Včil za tak veľkú sa bolesť ťešící
V lóňe všech rozkoš pros, abi sme každú
Zňésľi odpornosť, a potom do večnéj
Prišli radosťi.

Kvítku rozkošní k viďeňú, Alojzi,
Sotva lúbežné s puka ven viťískáš
Ústka: už sladkú všeľikími dícháš
Čnosťami vóňu.

Kňížacú hodnosť a milé z bohatstvom
Statki z ruk púščáš, a celí ku bozkím
Oddaní službám večitú chovávať
Čistotu slúbíš.

Zríchľení k viššéj z ďňa na ďeň svatosťi
Krok čiňíš kam ďál k Bohu vác horúcú
Plápoláš láskú, ťelo až ťi ohňem
Počňe zetlívať.

Všecku ňezbednú moreňím si citov
Ukroťil žádosť, že potomňe každá
K zlému náchilnosť k ňepravím ťa vábiť
Prestala čínom.

Bár ťi aj ťažká svedomí ňehrizňe
Vinna, anďelskí že život si védol:
Predca ostrejšé na poďiv konáváš
Z hríchu pokáňi.

Než jak obratní v morovích ležícím
Nákazách slúžíš a ňeduh naťáhňeš:
Boh ťa, lúbežní presaďí do rajskéj
Zahradi kvítku.

Včil za nás tam pros, nabudúcňe bi sme,
Tvému keď rovní sme život ňevédli,
V pravďivém aspoň zetrvať do konca
Mohli pokáňú.

Najvatší ze luďí Jáne, kerého je
Príchod zvestovaní od prorokov; ba sám
Archanďel Gabriel hlásil ho, od malích
Odbíráš sa na púšč rokov.

Tam drsní s ťavovéj srsťi oďev nosíš,
Skrovní ľen s kobiľek, ľen z madu máš pokrm;
V modľitbách a samích ľen ve vecách svatích
Trávíš vek hluku zďáľení.

Predchodcem si hoden biť Mesiášovím,
Rovnú pripravovať cestu mu zlích učíš,
Krsťícému luďí sám sa ťi aj prišlí
Jordánskú dal umiť vodú.

Najviššá zďešeních radda židov sa ťa
Pítá, zdáľi si ten Kristus aneb prorok.
Viznáváš, že ňeňí s’ Kristus aňiž prorok;
Ľen zvúcého na púšči hlas.

Lútí však ťa Heród k vóľi tanečnice
Dává sťať; krvavú hňeďki na stól hlavu
Pred svích káže priňésť hosťov, a oškľivéj
Predkládá bohaprázňici.

Včil s tím už večitú slávu požívajíc,
Najvatším čo ze všech bol ťa luďí volal,
Primlúvaj sa za nás, bi sme živí za zlosť
Hríchov dosť učiňiť mohli.

Všecki z otcovskím zaňecháš palácem
Statki, královskí, za kerím ňemírňe
Tak mnohí díchťá, zaňecháš i z vlasťú
Prestol, Iváne.

Zďáľené s Chorvát vibraní prechádzáš
Krajni, až v posľed znovaní do Čech sa
Dostaňeš; stálé kďe volíš na púšči
V jaskiňi bidlo.

Ludstvu ňeznámí chatrním a ostrím
Prikrití rúchom, v bedľeňú, ve vrúcních
Srdca modľitbách a tuhéj živí si
Prísnoťe póstov.

Keď vekem schádzáš, a koreňki ťažko
Príjďe zbírávať, skroťenú ťi laňku
Pošľe Boh, mlékom čo ťi svím potrebnú
Dávala živnosť.

Už včil osláven v ňebesách, pomocňík
Zemčanov bídních, pros, abi sme svetskím
Vihli márnosťám a pravé za hríchi
Védli pokáňí.

Slavní králu našéj vlasťi, Ladislave,
Prekrásními celí čnosťami ozdoben
Královskú proťi vóľi
Ňúťen berlu do ruk bereš.

Vlastní často život sám do ňebezpeče
Oddáváš, bi si ľen krajnu a poddaních
Od hrózních škod a lúpež
Kúnskéj osloboďil zberi.

V otcovskéj k ubohím ščedroťe skončenéj
Ňeznáš míri; božú slávu a pravďivú
Nábožnosť rozešíriť
Najvatšé vždi veďeš peče.

Dostojné založíš prestoľi biskupom,
Nádherné v ňemalém počťe ze základu
Zdvihňeš chrámi, a všecki
Skvostním obdaruješ venom.

Včil hojnú v ňebesách odmeňen odplatú
Primlúvaj sa za nás, bi sme pre večnotu
Vácej, nežľi pre krátkú
Časnosť, práce nakládali.

Slavňejšú na počesť kňížat apoštolov
Zaspívajme peseň; náľežité za tú
Vzdajmež ďéki milosť, Boh že takích poprál
K večnéj sláve prevadzačov.

Najtvrdšá skala ti s’, Petre, na ňéjž milú
Svú Kristus založí cirkev, a dá ťi ju
Moc ríďiť, za prvú ustanoviv hlavu
Bránám pekla ňetíkavéj.

Dá králostva ňebes klúče, abi s’ ňimi
Otváral zavreté, otvorené zavrel;
Dá ďivné ťi čiňiť zázraki, sám že ľen
Tvój sťín uzdravoval chorích.

Keď hojních priveďeš k svetlu ze mrákoti;
Keď hojné opatríš cirkvi, do Rímu sa
Z biskupskú preložíš tvú stoľicú; kďe ťa
Ukrutňík obesí na kríž.

Lútím Pavľe napred Krista ňepráťeľem,
Tak veľkím si potom zastavačem; pravú
Kážeš ňeznovaní víru, a premnohích
Obráťíš pohanov k Bohu.

Koľké práce, pri tom bídi a trápeňí;
Koľké bitki, sľepé též vazeňá, puta,
Hlad, smad, póst a ťisíc preškodľivích mosíš
Podstúpiť vždi ňebezpečí.

Ti s’ bozkím zvoľená nádoba bol hlasem
Nazvan; ti s’ na treťé až vitržen ňebo
Tajňejšú usľišal reč, jakovú ludom
Viprávať ňeslobodno je.

V posľed v Ríme, na súd kam si sa odvolal,
Rovnú Pána konáš prácu, a kresťanom
Ostatné hotovíš Listi, dokáď ťa zlí
Císar Néro ňedá zeťať.

Včil z bozkím oba už Majstrem oslávení
Ňeprestaňťe prosiť, zvazkov abi sme tu
Hríchov pozbavení večnoveké s vami
Obsáhnuť spaseňí mohli.

Jak ľen práve sľišíš, Panno, od anďela
Najviššého že máš Pána zroďiť, že i
Šéstí už je mesác, tá čo nosí sina
Príbuzná tvoja Alžbeta:

Pospešními tedáž krokmi do Hebrona
Naščíviť ju iďeš. Sotva ju pozdravíš,
Hňeď ňemluvňa pľesá, hňeď sa celá Svatím
Navnuklá naplňí Duchem.

V tom z veľkím ťa hlasem dá sa požehnanú
Hlásiť medzi žení; dá sa požehnaní
Hlásiť plod života tvého, čo svet všecek
Od večnéj vidre záhubi.

Hňeď slavné po takém ďéki čiňíš Bohu
Vítáňí, že na tvú z víški poňíženosť
Prehlédol; že ťi tak náľežitú a tak
Ňezmernú uďeľil milosť.

Včil klaď prosbi za nás, bi sme tuhím spolu
Práťelstvom spojení bívať, a tak tuto
Časnú, tam pozatím večnovekú Boha
Chválú oslavovať mohli.

Ó prenábožní Prokope, v mladosťi
Svet ňecháš; póstom, bedľeňám a vrúcním
Srdca modľitbám na ťichéj celí sa
Púšči oďezdáš.

Nasľedovňíkov ňemalém dosáhlích
V počťe príkladním životem k svatosťi,
K bedľivím prácám a ke všéj konáňú
Čnosťi ponúkáš.

Nad sebú vrchním učiňá ťa správcem;
Než ti aj tenkrát, jako prám ze bratrov
Najposľedňejší bi si bol, pri svém sa
Úraďe ňížíš.

Včil sa primlúvaj v ňebesách povíšen,
Bi sme nábožní všeľikích ve čnosťách
Vek pretrávící za ťebú do večnéj
Prišli radosťi.

V kresťanském cvičená zákoňe, Margeto,
Bezbožní ťa oťec vodcu Olíbriu
Poddává ku pohanskím
Odvésť z víri pravéj modlám.

Od veľkéj pojatí krási napred samú
Obchádzá lahodú, chcev za ňevestu ťa
Získať; než ti pohrdňeš
Svadbú Kristu zaslúbená.

Keď márním škaredú poklonu vzdať bohom
Ňechceš, dá ťa napred metlami zešlahať,
Až s každého prehojňe
Létá stríkala úda krv.

Ostrejšími potom hrozňe česákami
Rozdrápať poručí; ďál žeravé pľechi
Prikládať na život, zlím
V posľed káže mečem zeťať.

Včil stálím zato už prizdobená v ňebi
Vencem, tam Boha pros, bi sme v opravďivéj
Nábožnosťi celí náš,
Jak patrí, mohli vésť život.

Preslavní mužové, jak do vaších Svatí
Zestúpil z ňeba Duch srdc, a božú celé
Múdrosťú naplňil misľe, po všech sveta
Rozchádzáťe sa končinách.

Posvatné učeňí Kristovo národom
Rozhlásíťe, šeré zlích pohanov modľi
Rozrážáťe; dobrím slávu a zlím kruté
Oznámíťe pekel muki.

Najvatšú visokích všech mudrcov sveta
Prevládáťe chitrosť; bez strachu k vládarom
Pristúpíťe; ňijak císarom odplašiť
Svéj od práce ňedáťe sa.

V posľed víre, keréj ďivmi a zázrakí
Presvedčíťe pravosť obracaním; kerú
Všech k večnému privésť ľen spaseňú chceťe,
Vlastnú dáťe pečať krvú.

Včil s tím už, čo za svích vás si apoštolov
Bol vibral, spojení prosťe, abi sme tu
Od vás zvestované nám učeňí samím
Aj skutkem vždi plňit mohli.

Všecku pusťící sveta rozkoš Ondrej
Z nasľedovňíkem Benediktem horskú
Púšč, Zobor, napred vivolá, potom však
Jaskiňu Skalki.

Tam celí k bozkéj život oddajíce
Službe ľen v póstoch, ze vrelého išlích
Srdca modľitbách a ve mrtveňú svích
Trávili údov.

Včil za príjemnú všehomíra techto
Pánu tú prísnosť pri hodách baránka
Vsádľení, všech nás ve vašéj stojících
Ochraňe hájťe;

Prímluvú mocnú škodľivím abi sme
Rozkošám víhosť mohli dať; po časních
Krúťení jak dím sa pomíňajících
Ňehnali statkoch;

Než raďej scestnú ťela vládli žádosť
Ukroťiť, z vernéj k Bohu láski všecko
Znášať odporné; a po práci večních
Došli radosťí.

Vác mnohem každú, Kunegundo, čnosťú,
Nežľi královskím uroďenstva bľeskem,
Jasno svíťícá večitú chovávať
Čistotu míňíš.

Otca než vólú vidatá za polské
Kňíža, panňenskí viprosíš si uňho
Vésť život; rovné ba držať paňictvo
Sám chce Boľeslav.

Krajňe najmnožšé dosaháš milostních
Od ňebes dobré; aľe keď na večnosť
Muž zašel, polskú siľená do ruk vzať
Berlu zapíráš.

Takto už svetskích zbavená starosťí,
Rozdajíc máňí ubohím, do svého
Medzi posvatné Bohu panni ráda
Kláštera stúpíš.

Včil z dvojím vencem trvalú majícá
Berlu primlúvaj sa, bi nám ňevinnosť
V skutku vážňejšá nade všecki časné
Bívala statki.

Pohnutá z ďivnéj Boha, Magdaléno,
Láski nádherné položíš ze svetskú
Rúcho márnosťú, a chitrími náhlíš
Krokmi za Kristem.

Hňeď mu pred hosťí nohi skrúšeními
Slzmi obmíváš, hlavi svéj uťíráš
Vlasmi, božkáváš a drahú pomasťíš
Z nádobi masťú.

Hríchi odpúščá ťi; ti aj sa vác ho
Spusťiť už ňechceš; ba pri kríži stáť sa
Ňezhrozíš; predná z hrobu skríšeného
Od všech uzíráš.

Než vek ostatní, po morách do cudzích
Zahnatá končin, ve tuhém pokáňú
V ukritéj známá Bohu ľen samému
Jaskiňi trávíš.

Včil s prerozkošním v ňebesách Miláčkem
Večňe bidlícá pros, abi sme hríšnú
Oplakať márnosť a novéj budúcňe
Mohli sa chráňiť

Nábožní Jakube, Krista porád, jako
Od síť ľen ťa volá, nasľeduješ, jeden
Z najmilších pozatím troch
Zostáváš mu apoštolov.

Napred v Júdstve, potom též ve Samárii
Kresťanskú z ďňa na ďeň víru učíš. Všaďe
V najvatšém na ňu počte
Obráťíš ludu zástupi.

Odtáď túže konať prácu do zďáľeních
Odchádzáš Špaňiel; kďežto volakterích
Keď získal si, do vlastnéj
Naspátek sa bereš zemi.

Tam lútí ťa Heród Agripa král, abi
Povďačnú u židov lásku mohel nabiť
Odsúďí, a ukrutnú
Dá odťať sekerú hlavu.

Tak první k večitéj sláve z apoštolov
Pospícháš. Boha už včil pros, abi sme tu
Každí čas v povoláňú
Verní vždicki mu slúžili.

Čnostná Anno, milosť v pravďe si nazvaná,
Najviššého ňebes Pána uríďeňím
Že s’ matkú mala biť Matki božéj, vdaná s’
Nábožného za Jáchima

V bozkéj s tímto žiješ bázňi, do schíľeních
Ňeplodná trvajíc až rokov úplním
Oddáňím do božéj vóľe za plod konáš
Vševládnému obeť Bohu.

Vrúcná usľišaná prosba; ve chráme sa
Modlícá počuješ, céru že dáš svetu,
Slavná Matka čo má biť Mesiášova
Od večnosťi uríďená.

Vzácní tento ňebes poklad obeť Bohu
Prednášáš, a ke všem náľežitím veďeš
Čnosťám, jéj spaňilé sám že si Duch Svatí
Vibral srdce za príbitek.

Včil s cérú a Sinem téjto, i techto sa
Otcem v sláve ťešíc vipros, abi sme tu
V nábožnosťi celí náš, jako kresťanom
Patrí, mohli život stroviť.