Katolíckí spevňík I.

Víťazké znameňí, kríže, a studňico
Svátosťí, na kerém náš je prevíšení
Ňepráťel, na kerém nám večitého je
      Obsáhlí spaseňá život.

Slavňejším nadutí víťazeňím ďiví
Perzov král, Chozroes z místa, na ňemžto si
Nábožnú položen bol Heľenú svojéj
      Odvážá ťa do Perzie.

Navráťen pozatím od sina Síroa
Nábožní v chatrném rúchu Heráklius
Odnášá ťa na svích tam ramenách, kďe si
      Napred Pánovi postaven.

Najľepší Paňe náš, Kriste, kerí živí
Prislúbil si, že keď ňekdi na kríž hore
Od zemského buďeš lóna povíšení,

Ó slavná zmužilích, Ludmilo, kňežno Čech
Nábožná ve sľepém ešče pohanstve si;
   Nábožná aľe vácej,
      Keď čistí si dosáhla krst.

Posvatné založíš chrámi a už celá
Najviššému ňebes Pánovi oddaná
   Kresťanskú vinaúčáš
      Nábožnosť vnuka Václava.

Snážíváš sa božú slávu a poddaních
Rozšíriť spaseňí. Svekruša tvá za to
   Modlárská Drahomíra
      Zňésť lútú ťa hľeďí smrťú.

Jáne, slúžící na počesť Polákom,
Ti s’ ňevinnosťú a mravov svatosťú
Od mladích už let veľiké ukázal
                      Príkladi čnosťi.

Pres mnohí bozké poslucháctvu pravdi
Rok vikládáváš, spolu aj pobožnosť
Rozžiháš v srdcách: neb učíš a v skutku
                      Všecko plňíváš.

Z vínosného volá míta, Matúšu, ťa
Kristus; hňeď zaňecháš všecko, a rád za ňím
   Pospícháš; i tedáž mu
      Skvostné pripravuješ hodi.

Múdrosťú ťeba keď Duch naplňil Svatí,
Kresťanskú u Židov napred a súsedov
   Kážeš víru, a první
      Čínoch píšeš o Kristovích.

Svetlo kresťanskéj, Emeráme, cirkvi,

Nábožní za malích hňeď sa Gerarde let
Pristáváš ku božéj službe do kláštera,
V modľitbách ve tuhích póstoch a strážeňú
      Ostrí veľmi život veďeš.

Prijdúcí do našéj krajni prehorľiví
Zostáváš učitel kňížaťa Imricha.
Než jak dosť v umeňú bol si ho vicvičil,
      Odbíráš sa ťichú na púšč.

Kozmo, z nábožním Damiánem, hodní
Bratri, obzláštní v ňemocách lekári;

Kňížatskí zmužilích Čech kvete, Václave,
Panňenskú chovajíc čistotu vek celí
Úplnkem všeľikích jasňe ožárení
      Čnosťí jak zora ľeskoceš.

Modlárské vivracáš blúdi, pre kresťanov
Nádherné založíš chrámi; a sám v noci
Aj zimních za časov pres lad a sňah bosú
      Rád jích naščivuješ nohú.

Preščedrú sirotám, utlačením vdovám,
Bídním vazňom, a všem núdzami trápením
Prispíváš pomocú; jím si za česť klaďeš
      Vlastnú posluhovať rukú.

Kňíža anďelské, Michaľe, preverních
Vodče vojsk, ti s’ zlú nadutého píchú
Spúrca z odbojním do vrelého zahnal
                       Pekla komonstvom.

Jasno svíťícá, Jarolíme, cirkvi
Hvezdo, nábožním učeňím a každú
Ozdobiť čnosťú ve prvéj sa snážíš
                     Hňeďki mladosťi.

Od hlukov svetskích a ťelám lahodních
Vzďáľení rozkoš ve samém celí vek
Bedľeňú, póstoch, ve slzách a hroznéj
                     Prísnoťe trávíš.

Jestľi bezďeční proťi vóľi ňekdi
Sen ťa obklíčil, ňemocú a stálú
Zemdľené prácú na holú si ľen zem
                     Údi rozestreš.

Všecki navnuklé Ducha od Svatého
Písma prekládáš, z veľikéj i částki
Múdro visvetlíš, a novími cirkev
                     Krista okrásíš.

Mocná Panno, kerá všem, čo milím ťebe
Rúžencem konajú prosbi, z ochotnotú
   Príspíváš, a od Otca
      Hojnú obsahuješ milosť.

Ďňešní ďeň toho nám dóľežití svedek:
Jak skrovnému jejích vojsku dobrí poprál
   Boh víťaztvo dosáhnuť
      Nad veľkími ňepráťeľí.

Zhlédaj též i na nás, keď modľením ťeba
Rúžencem naporád cťíme, a tvú radosť,
   Tvój žál, tvú si i slávu
      Predkládáme našéj misľi.

Vipros matce pravéj cirkvi ňepráťelov
Zvíšiť, z ďábla pošlé blúdi povivracať,
   Všech rózních a modlárov
      Ľen k jednému privésť zboru.

Vipros nám všeľikú strídmo užiť radosť,
Údatními boľesť srdcami ňésť, vrahov
   Úklad zvládať, a dušné
      Pred všeckím spaseňí hľedať.

Ó svatí Francišku, čo máš chudobním
Všecko rozdáváš, a poňiženosťi
Zostanúc príklad všeľikími svíťíš
                       Jak zora čnostmi.

Keď celí získať Bohu svet ťa žádosť
Pojme, rád Meňších založíš, a bratrov
Ďál po králostvach rozešľeš pravú lud
                       Víru učívať.

Sám i v rozľičních zjevené si pravdi
Končinách hlásil; ba plavíš sa k Sírom,
Svému bi s’ prátú mučenú naléznuť
                       Príčinu vládal.

Najhorúcejším že božéj vždi láski
Plápoláš ohňem, v ťeľe tvém nosívať,
Zmrtveném póstí, značeních si pať ran
                       Krista zaslúžil.

Včil na rozkošnú jeho tvár patrící
Mocňe primlúvaj sa, bi nám pokorná
Zňíženosť zemskích po rokoch ňebeskú
                       Získala víšku.

S kňížacéj pošlí krvi, Borgiášu,
Zázrakem kňížat rečení, ve mladších
Už letách vážní zňešeními jak muž
                      Čnosťami svíťíš.

Všech ze najvišších dobrovolňe zejdúc
Stupňov hodnosťí, tovariš v Ignáca
Spolku zostáváš a tuhím sa mrtvíš
                      Hrozňe pokáňím.

Kdož bi tvé k blížních spaseňú, k chudobním,
Ňezdravím, k vazňom ve žalári práce,
Kdož bi poslušnosť a trpezľivosť bol
                      Dosť v stave hlásiť?

Rádu najvišším proťi vóľi správcem
Zríďení množšé založíš pre bratrov
Bidla; jích polskím a našlím uvádzáš
                      Indie krajnám.

Též apoštolskích do iních oďešľeš
Vlasť robotňíkov, čo bi potňe Rímskú
Krista kázáňím, ba krvú i létú,
                      Šírili cirkev.

Včil za tak veľké v ňebesách osláven
Číni primlúvaj sa, abi sme časnú
Zhrdli márnosťú, a prvú o večné
                      Peč mali ščasťí.

Nábožná Terezo, hňeď ve prvích rokoch
Vzor ďivnéj zjevuješ čnosťi; do Afriki
   Odbíháš, a za Krista
      Časní chceš položiť život.

Naspátek volaná, mňíška do kláštera
Vestúpíš; kďe tuhé ráda porád čiňíš
   Až nad míru pokáňí;
      Bár častá ťa ňemoc morí.

Vlastné toľko ňe ľen své spaseňí hľedáš;
Najvatšé o dobré všech pečuješ luďí.
   Posvatních mnoho sestrám
      Núdzná vistavuješ bidel.

V ňezňesnéj vždi celá lásce horíš k Bohu,
Nábožné k tomu aj písma vidáš, čo bi
   K hornéj v misľi verících
      Žádosť vlasťi zapáľili.

Včil ňikdá ňezašléj slávi za všecko to
Účastná oroduj, bi sme trpezľiví
   Jak v každém proťivenstve,
      Tak v každích ňemocách boli.

Slavňejších zaňecháš svích roďičov, Havľe,
Irlandskú zaňecháš vlasť, a sľepím pravú
Odchádzáš pohanom víru a Kristovu
      Nábožnosť ščepovať do srdc.

Odbíráš sa potom schválňe na púšč; a tu
Najdúcí si milú jaskiňu k bidľeňú,
Pokládáš ju za hrob, v ňéj hotoví celí
      Svój časní dokonať život.

V modľitbách a tuhích póstoch i mrtveňú
Vek trávíš, pečujíc vždicki, abi s’ všemu
Neznámí svetu bol; predca ukrívaná
      Roznášá sa ludom svatosť.

Odtáď kňíža na svój pojme ťa dvór; i tam
Jak prv rovňe žiješ. Biskupa núkňe ťi
Úrad; však ho prijať ňechceš; iné aľe
      Rozdáváš ubohím dari.

Navráťíš sa do hor spátki na púšč, svaté
Podvíháš sem i tam klášteri; mnoztvo si
Nábožních pripojíš mňíchov; a dávaním
      Svíťíš jak zora príkladem.

Včil v bozkéj za to už sláve povíšení
Primlúvaj sa za nás, bi sme poňížením
V každí čas boli též srdcem, a v ňekľesléj
      Stálí čnosťi trvávali.

Ó skvelá, Hedvígo, rodem, skveľejšá
Však ňevinnosťú, veľikú maľičká
Už chováš mírnosť a vecí deťinskích
                     Ďéťa sa chráňíš.

Z manžeľem, bi s’ ľen Bohu mohla slúžiť,
Tvím sa rozvádzáš, a keď on do rajskích
Odľeťel stánov, do nového vchádzáš
                     Kláštera mňížka.

Bedľeňím, póstí, žiňením a sprostím
Obľekem, pres noc na holéj ľežícá
Desce, kňížatské za dvakrát dvacať let
                     Údi moríváš.

Všecki aj podlé z ochotú konávať
Práce, núdzňejším koľenački slúžiť,
Svrablavím zmívať prašivosť a božkať
                     Mílo ťi ustmi.

Včil za tak prísnú večitéj majícá
Slávi časť ostrosť pros, abi sme škodních
Jak dušám tak též i ťelám sa chráňiť
                     Vládali rozkoš.

Nábožními novú rovňe, Lukášu, ťi
Zaspíváme peseň hlasmi, ňeodďeľen
Vímluvného po všech čo s’ tovariš choďil
      Cestách Pavla apoštola.

Ti s’ napred zdarilí bol v ňemocách lekár;
Však vatší pozatím bol si lekár duší,
Kresťanskú ubohím keď pohanom v mnohích
      Krajnách víru si zvestoval.

Víborné, od iních jak s’ čul apoštolov,
Čítáňí znamenáš čínoch o Kristovích;
Slavné sám očití jak si viďel svedek
      Píšeš Skutki apoštolov.

Zázračné maloval s’ obrazi, presvatéj
Obzlášť Matki božéj. Ti s’ po celí život
Zostával paňicem; ti s’ vždi na svém ťeľe
      Ňésol kríža umrtveňí.

Včil stáléj v ňebesách slávi a rozkoše
Účastní viprosuj, bi sme opravďive
Kresťanské cvičeňí ráďi počúvali;
      Tvár bozkú potom uzreli.

Koľko bezbožním sa mečem braterskích
Strhlo vražd, koľká ve bojoch luďí krv
Léla, mocnárské abi ľen dosáhnuť
                      Mohli sa berľi.

Než ti královskí sinu, Vendelíne,
Schválňe patrící sebe trón a hodnosť
Otca z ruk púščáš; i raďej pasáckí
                      Stav si vibíráš.

Sprosto v ňem čistí vždi život vedúcí
Buď sa modlíváš, a pobožňe spíváš,
Buď na lúbežnú Bohu česť a chválu
                      Píščalu zdáváš;

Buď na svéj vážíš misľi, jak premúdre
Všecko ríďívá, bedľivú o všecko
Pečľivosť mává; i samú ve všeckom
                      Lásku jevívá.

On požehnával tvoje stádo, kamďál
Vác ho rozmáhal, premilostňe vždicki
Pred ňebezpečnú chorobú a každím
                      Úpadem hájil.

Včil v milém ľepšej ňebi králující
Pros, bi mocní Boh naše též množíval
Statki; od škodních ňemocí a trúchléj
                      Nákazi chráňil.

Pros, bi nás, časní v duchu zňíženosťi
Vek pretrávících, za ťebú do večnéj
Slávi podvihnul; tam abi sme hodnú
                      Spívali chválu.

   Ó Vendelíne! od ňebes
Škótskému králu sin daní,
Jak v náboženstve, tak si aj
V múdrosťi svetskéj vicvičen.

   Že chceš ti radšej nad sebú
Než nad druhími královať;
Skvostnosť a berlu z otcovím
Samím opúščáš aj dvorem.

   Choďíš po krajnách až v posľed
Hroznú za bidlo púšč zvolíš.
V modľitbe, póstoch, bedľeňú
Večnému slúžíš Pánovi.

   Odtáď do mesta ráz prišlí,
Konať pobožnosť v kosteloch,
Jak zlačňen almužnú prosíš:
Zeman ťa stádo pásť volá.

   Na tú sa službu hňeď chiťíš,
A lichvi pastír ostaňeš.
Pánov statek paseš prutem,
Svojého modľitbú ducha.

   Potom sa vráťíš zas na púšč.
Koňečňe mňískí rád zvoľíš;
Kďe bratri čnosťú tvú hnutí
Vrchňím ťa nad sebú spravá.

   Ti živ si prosbú strašľiví
Dobitka úpad zastavil;
Tím vác už osláven staviť
Mocnú ho móžeš prímluvú.

   Tam tehdi ňeprestaň prosiť,
Bi Boh ňebeskí škodľivú
Od lichvi odďáľil ňemoc;
A v páďe jéj ňedal hinuť.

Královského pošlá od rodu, Uršulo,
Jak z množšími na svú svadbu ťisícami
   Panňen dostavuješ sa,
      Lútím padňeš Hunom do ruk.

Ukrutňíci tedáž jak raňení levi,
Rozpálá sa, a zlú chcú naporád čiňiť
   Násilnosť; i prekrásnéj
      Tak vás čistoti pozbaviť.

Než tvú podbuďené k čnosťi a ňezmohléj
Údatnosťi rečú, všecki volá raďej
   Smrť podstúpiť ukrutnú,
      Než toľkí utraťiť poklad.

Bezbožná pre takí odpor a čnostľivé
Zdráháňí škaredích zber pohanov naráz
   Rozbesňí sa, a všecko
      Naskrz mnoztvo pomorduje.

Už včil tak dvojakím ozdobené v ňebi
Vencem prosťe za nás, bi sme raďej život,
   Čistú nežľi ňevinnosť,
      Poskládať hotoví boli.

Ó apoštolskí mužu, Jáne, kráso
Cirkvi kresťanskéj, mučeňík si v pravďe
Bol pre vistáté všeľiké za víru
                       Kristovu práce.

Všecku núdzňejším poďelíš majetnosť,
Stav reholňíckí vivolíš; svatosťi
Príklad ostáváš, umeňím a čnosťú
                       Jak fakla svíťíš.

Horľiví obzlášť kazatel ňeprávosť
Pristavíš, hrozné zňivečíš kacírov
Blúdi, odtrhlích jeďinéj do lóna
                       Cirkvi navráťíš.

Zebraním vojskom na pomoc dochádzáš
Oblahlím; prosbú a preustavičním
Snážeňím Turkov porazíš a Belgrád
                       Od strachu sprosťíš.

Včil po prestátích večitú ťešíc sa
Odplatú prácách pros, abi sme každú
K zlému náklonnosť a ňepráťelov svích
                       Mohli premáhať.

Archanďel Rafael, čo s’ Tobiášovi
Najľepším v ďaľekích bol viprovadzačem
   Cestách; ščastňe ho spátki
      Vlastním též roďičom dodal.

Od každích na celéj púťi ňebezpeči
Ochráňil; zňešenú čnosťami obstaral
   Manželkú, a krutého
      Od ďábelstva ju pozbavil.

Prehroznú od očí ti s’ jeho otcovi
Sňal ťemnosť, a milé svetlo na obloze
   Uhlédať dal; i hojňe
      Všeckím dom naplňil dobrím.

Nás též tvích cťitelov rádňe na predvzatích
Háj cestách, všeľikích buď v ňeduhoch lekár,
   Ňeščasťú a duchovním
      Od skáz vidri ňepráťelom.

S predních počtu jeden sedmoro anďelov,
Pred bozkím čo stojá prestoľem Otcovi
   Najbľižší, pros, abi sme
      Večné mohli viďeť svetlo.

Od mladích každém patrné ve skutku
Už rokov dáváš znameňí, Demitre,
Jak prevíbornú ovocá bi s’ hojnosť
                      Ňekdi nosíval.

Tvá ťi čnosť múdrosť a tuhá ve strhléj
Vojňe údatnosť ďaľekú vizíská
Chválu, až v posľed vzňešení dosáhňeš
                      Vládara úrad.

Slávu keď bozkú a pravú sa snážíš
Víru rozšíriť do žalára dá ťa
Vsádľiť ukrutňík a celé kopijmi
                      Rozpichať údi.

Včil mučenňíckím v ňebesách za stálosť
Ozdoben vencem pros, abi sme ostrím,
Čas zakáď zbívá, večité predešli
                      Tresti pokáňím.

Buďťe nábožnú vi, Šimóne z Júdú
Slávení pesňú; ti prví Eďiptu
Krista prednášáš, ti druhí preveľkím
                       Azie krajnám.

Než potom v perzkích spolu v jedno zešlí
Končinách hrozním a krutosť fučícím
Národom večné spaseňí a bozké
                       Kážeťe pravdi.

Z blúdu vibrodlích ňepočítatelné
Mnoztvo modlárov ku pravéj dodáťe
Cirkvi; až v posľed strašľivími ráďi
                       Zejďeťe mukmi.

Včil po vistátích v ňebesách ťešící
Svú sa mzdú prácách orodujťe, bi sme
Najstatečňejší vždi za víru bívať
                       Mohli vojáci.

Ó královno ňebes, Matko božá, duchov
Anďelskích všeľiké zástupi, víťazi
Odbojních Sinu vojsk, ctní patriarchové,
      Bozkí veščci, apoštoli,

Ukrutnú mučení víru pre Kristovu
Hroznosťú, pečľiví biskupové, kňaži,
Pústevňíci, takí viznavačov, takí
      Veľkí panňen a vdov počeť,

Nábožné vi za své čnosťi a hojnotu
Zásluh dobre danú máťe už odplatu,
Jasňejší mnoho vác, nežľi je ohňiví
      Sám bľesk slnka, ňebeščaňi.

Uhlédáťe božú tvár, a ze spatreňá
Bozkéj tvári takú rozkoš a tak mnohú
Dostáváťe radosť v sláve, jakú aňi
      Misľeť ňikdo ňeňí v stave.

Tam vás dobroťiví ustanovil Stvorec
Patrónov, bi vašú nám bolo prímluvú
Dopráté, čo našú veľmi zeslabnutú
      Obsáhnuť sa ňedá mocú.

Ňeprestaňťe prosiť tehdi, abi sme váš
Čnostní mohli život nasľedovať; mohli
Od každéj sa držať zlosťi; potom s vami
      V bozkém večňe ťešiť raji.