Zlatý fond > Diela > Jánošíkova večera


E-mail (povinné):

Jonáš Záborský:
Jánošíkova večera

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Nina Dvorská.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 56 čitateľov


 

Dejstvo prvé

(Javisko: hora.)

Výstup 1.

Bartoš a Motúz, oba s paličkami a remennými kapsami pri boku.

BARTOŠ:
Tak placho sa obzeráš, Motúze.

MOTÚZ:
Či sa, reku, z tej jánošíkovskej
čeliadky tu nezjaví dajeden.

BARTOŠ:
A čo keby? Jánošík nie zbojník,
čo lúpi bez rozdielu každého.
On len pánov, židov a mešťanov;
chudobným sám ešte dáva ľuďom.
Bo je priateľ a mstiteľ chudoby.

MOTÚZ:
Svedčí mu to, bo je sedliacky syn
a učený človek. Vychodil vraj
deväť škôl a mal byť jezuitom;
ale sa mu lepšie zapáčily
zástavy a bubny Rákócziho[6]
nežli knižky a kláštorské múry.

BARTOŠ:
Nehľadal ich, ani keď povstanie
Rákócziho bolo už pritlmené,
ale stal sa krčmárom v Grachovej,[7]
oženil sa a išlo mu dobre.
Šťastie jeho zvrátil panský synak,
zvedúc ženu jeho k nevernosti.
Jánošík znal márnosť všetkých žalôb
proti pánom; pomstil sa teda sám.
Zastreliac i bujdoša i ženu,[8]
prchol do hôr a vzal jedenástich
k sebe smelých, počal lúpiť pánov
i náhončích ich vo všetkom židov.

MOTÚZ:
Na zimu sa rozpŕchnu a na jar
schádzajú sa na mieste dorieknutom.

BARTOŠ:
Obyčajne dajú sa do služby.
Jánošík sa často preoblieka
za žobráka, za pána, za mnícha,
aký práve smyslí vyviesť fígeľ.

MOTÚZ:
A stojí vraj vo spojení so zlým.
Jeho žiadna sa nelapí guľka
a môže sa i neviditeľným
učiniť.

BARTOŠ:
Tak povedajú ľudia.
Lebo že má prsty z obesenca
a do košele votkané niti,
upradené Panenkou Máriou.
Na najväčšej však pomoci mu vtip.
Či si počul, ako sám jediný
vzal desiatim ozbrojeným mužom
kŕdeľ volov?

MOTÚZ:
Nie.

BARTOŠ:
To ti bol fígeľ.
Obesil sa na strome pri ceste.
Pohoničia, keď ho uvideli,
poznačili sa znamením kríža
vzdychnúc si a hnali voly ďalej.

MOTÚZ:
A čo z toho?

BARTOŠ:
Počkaj len. Keď prešli,
Jánošík ich predbehol a zasa
ovisol pri ceste tým spôsobom.

MOTÚZ:
Nono! Toľké vešanie.

BARTOŠ:
V tom fígeľ.
Ako ho zočili zadivení
chlapi, jedni tvrdili, že to ten,
ktorého už videli predošle,
iní, že nie.

MOTÚZ:
No, už trochu chápem.

BARTOŠ:
Strhne sa ti medzi nimi hádka.
Príde ti na stávku. Moji chlapi
poď všetci na miesto, kde po prvé
ho uzreli, zanechajúc voly.

MOTÚZ:
A Jánošík ich vtedy odohnal.

BARTOŠ:
Celý kŕdeľ. Tak vtipná to hlava!

MOTÚZ:
Či už ozaj. A čerstvý to šuhaj.
Pri zbojníckom vraj tanci, keď Ilčík
hrá na gajdách, toľme vyskakuje,
že vrcholce dosahuje jedlí,
svíjajúc valaškou ponad hlavu.
Musí ten už mať drahne pokladov.

BARTOŠ:
Toľko už do akejsi jaskyne
navláčili zlata, striebra, perál,
že by z toho mohli vybudovať
celý zámok.

MOTÚZ:
Čit len! Ktosi ide.
Tu ti ich máš.

BARTOŠ:
Istotne, to oni.
Odstráňme sa trochu. Postriežme ich.

(Oba preč.)

Výstup 2.

Po ich odchode vstúpia Jánošík, Garaj, Surovec, Rajnoha, viac zbojníkov. Všetci majú zelené košele s rozpustenými rukávmi, nohavice biele s červenými šnúrami, krpce čiernymi remienkami k lýtkam popriväzované, nízke čierne klobúky so zastrčenými jedľovými halúzkami, opasky remenne s mnohými sponkami a gombičkami. Z opasku visí v pošve nôz, za opaskom trčia dve pištole. V rukách majú valašky, na pleciach ručnice (flinty). Jeden nesie mimo toho gajdy, druhý drevený kulač.

JÁNOŠÍK:
Tu, chlapci, sa trochu zabavíme.
Zbroj na stranu. Napred sa napime
a potom si trochu zakrepčíme.
Hory naše zámky a paláce.
Sem kulač. Na dobrý zdar a zdravie
všetkých mojich verných tovarišov.

(Zbojníci poopierajú ručnice o stromy, potom pijú zaradom z kulača, ostatní spievajú a po každej slohe tancujú „od zeme“, vytáčajúc pritom valašky ponad hlavy.)

Hučia jarky v dolinách,
kape sneh po výšinách.
Hore, chlapci, hore sa,
zeleného do lesa.

Z koliby sa už čadí,
už bača mlieko cadí.
Hore, chlapci, atď.

Bude syr i žinčica,
i varená jahnica.
Hore atď.

Potom čo sa nadmaní,
páni, židia, mešťani.
Hore atď.

Bohatým sa bude brať
a chudobným rozdávať.
Hore atď.

So našimi po našsky,
berte flinty, valašky.
Hore atď.

To naše pluhy, srpy,
muž otroctva nestrpí.
Hore atď.

Vitajte nám svrčiny,
stráne, grúne, doliny.
Hore atď.

Vy ste naše stodoly,
sypárne a komory.
Hore atď.

Tu je život, tu je svet;
to sú chlapci ako kvet.
Hore atď.

Pod prútmi sa netrasú,[9]
vedú pánov k úžasu.
Hore atď.

Komu milá sloboda,
ajta, nech sa ku nám dá.
Hore atď.

JÁNOŠÍK:
Prestaly viať víťazné zástavy
Rákócziho, podo ktorými sme
drancovali až po samú Viedeň.
Bojovníci uhorskej slobody[10]
robotujú vierolomným pánom;
len my v horách vzdorujeme ešte.

GARAJ:
Boh ich stresci. Sľubovali voľnosť,
a keď už viac nemajú potrebu
na ramená biedneho sedliaka,
musí tučiť ich košové bruchá:
Počať by nám dačo vážnejšieho,
vyvolať by ku povstaniu sedľač.

JÁNOŠÍK:
Nezkýveš tou zotročenou masou,
bo i duchovenstvo drží s pánmi.

GARAJ:
Lež kráľ s nami. Nedávno ho svrhli.[11]

JÁNOŠÍK:
I kráľ pánom zachodí za láskou.
Od nich vymôcť chce uznanie práva
dedičného ku prestolu ženských.[12]
Páni všetko, sedliak nič po veky.
Nezbýva nám teda nič iného
ako takto v malej spoločnosti
udržať sa pri slobode v horách
a odtiaľto, z týchto urobených
prstom božím zámkov, desiť pánov,
pomáhať dľa možnosti chudine.

RAJNOHA:
Ide ktosi.

JÁNOŠÍK:
Zbroj do ruky, chlapci.

(Každý pochytí svoju ručnicu.)

Výstup 3.

K predošlým Bartoš a Motúz.

BARTOŠ:
Dajboh šťastia.

JÁNOŠÍK:
Dajbože. Vy čí psi?

BARTOŠ:
Ihásovi.

JÁNOŠÍK:
Znám ho. Kam idete?

BARTOŠ:
Ku stoličným pánom na žalobu
proti panstvu.

JÁNOŠÍK:
K tigrom proti vlkom.
Stoliční sú len na to pánovia,
by vás dali biť na žiadosť panstva.

BARTOŠ:
Tak, žiaľbohu. Ale čože robiť?
Ku komu sa utiecť?

JÁNOŠÍK:
Čo vám chýba?

BARTOŠ:
Odníma nám les obecný panstvo.

JÁNOŠÍK:
Viete vy čo? Iďte teraz domov.
Ja prídem dnes večer a učiním
medzi vami poriadok po pravde.
Ihásovi oznámte, že uňho
bude dneska večerať Jánošík.

BARTOŠ:
Jestliže prísť mieniš okrem žartu,
prisaháme, že ťa nezradíme.
Žiadna duša sa o tom nedozná.

MOTÚZ:
A nehne sa nikto čo bys’ celý
zbúral kaštieľ a všetkých poškrtil.
Bude každý i hluchý i nemý.
Lebo panstvo naše je ukrutné.

JÁNOŠÍK:
Naučíme ho milosrdenstvu.
Len oznámte bez meškania pánom,
nech večeru prihotujú pre nás.

BARTOŠ:
Skusuješ nás, či sme schopní zrady?
Prisaháme, že budeme mlčať.

JÁNOŠÍK:
To nebude zrada, keď sám kážem.

MOTÚZ:
Ale vtedy sa panstvo opatrí.

JÁNOŠÍK:
Práve to chcem.

BARTOŠ:
Pochop to, kto môže.

JÁNOŠÍK:
Pochopíte v noci. Iďte teraz,
oznámte môj bez meškania príchod.

MOTÚZ:
Ale vinu nám potom nedávaj.

JÁNOŠÍK:
Nič. Len iďte a opovedzte ma.

BARTOŠ:
Poďme teda, Motúze, keď tak chcú.

(Bartoš a Motúz preč.)

SUROVEC:
Na čo ten žart?

JÁNOŠÍK:
To nie je žart.
U Ihása budeme večerať.

SUROVEC:
Ale predom mu oznámiť príchod.
Oznámi to hneď stoličným pánom.

JÁNOŠÍK:
Na to rátam. Pánov prechvátime
a pôjdeme my ku Ihásovi.
Ty, Surovec, iď do Mikuláša.[13]
Upozorni na to predom našich,
Ilčíka a Garku. Nech privábia,
ak možno, na miesto toto pánov.
Ináč ich na ceste obrobíme.

(Všetci preč, opona spadne.)



[6] Zástavy a bubny Rákócziho, myslí sa na povstanie Fraňa Rákócziho II. (1676 — 1735), potomka sedmohradských kniežat, vodcu uhorského povstania, vzplanuvšieho r. 1703. Po porážke pri Trenčíne r. 1708 povstanie bolo zlikvidované szatmárskym mierom z r. 1711. Rákóczi emigroval do cudziny a umrel v Turecku. Na začiatku povstania ho najmä sedliactvo nadšene vítalo, domnievajúc sa, že sa mu uľaví v jeho neznesiteľnom sociálnom položení.

[7] Stal sa krčmárom v Grachovej. Má byť asi v Ťarchovej (Jánošíkovom rodisku), lebo obec Grachová sa nevyskytuje na Slovensku.

[8] Zastreliac i bujdoša i ženu, zhýralca.

[9] Pod prútmi sa netrasú, naráža sa na palicovanie poddaných, vtedy všeobecne a veľmi často používané.

[10] bojovníci uhorskej slobody, prívrženci Rákócziho

[11] Lež kráľ s nami. Nedávno ho svrhli. Bol to Jozef I. (1678 — 1711), najstarší syn Leopolda I., panujúci v r. 1705 — 1711. Trónu ho pozbavili rákócziovci na sneme v Onode r. 1707. Roku 1712, keď sa náš dej odohráva, pravda, panoval už nástupca Jozefa I., Karol VI. (ako uhorský kráľ Karol III.).

[12] Uznanie práva dedičného ku prestolu ženských. Karol VI. (1685 — 1740), posledný Habsburgovec, nemal syna, len dcéry, preto už r. 1713 vydal zákon o nástupníctve, známy pod menom pragmatická sankcia. Ním sa zabezpečovalo nástupníctvo trónu dcéram, z ktorých bola najstaršou Mária Terézia. V r. 1720 — 1724 uznaly pragmatickú sankciu stavy všetkých habsburských krajín.

[13] Ty, Surovec, iď do Mikuláša, ako sídla Liptovskej stolice.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.