Zlatý fond > Diela > Jánošíkova večera


E-mail (povinné):

Jonáš Záborský:
Jánošíkova večera

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Nina Dvorská.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 56 čitateľov


 

Dejstvo tretie

(Javisko: zasa hora.)

Výstup 1.

Zbojníci ležia a spia, len Garaj a Rajnoha sú hore.

RAJNOHA:
Dobre by i mne padlo podriemať.
Sen ma koná. Biedny ten náš život.
Ni v noci, ni vo dne odpočinku.

GARAJ:
Slúž pánom, nuž budeš v noci drichmať,
keď vyrobíš sa ako vol v jarme.

RAJNOHA:
Hovorím len, že i tento život
voľný v horách má svoje nesnádze.
Musíš vždycky strihať ako zajac
ušami, bys’ nebol prekvapený.
Nás sa boja všetci a my všetkých.
V ustavičnom žijeme zápase
s oprávnenou ľudskou spoločnosťou.

GARAJ:
Milšia mi však táto nespokojná
sloboda než sedliacke otroctvo.
Pracovať vždy a žiť na kysele[21]
a ovsenom chlebe, chodiť v handrách,
dať sa drábom, hajdúchom otĺkať,[22]
to je život biedneho sedliaka.

(Za stenami zahvízdnutie.)

Hop, hop! Hore, bratia. Zbroj do ruky.

(Zbojníci vyskočia, každý lapí svoju zbroj.)

RAJNOHA:
Jánošík sám. Ide so Surovcom.

Výstup 2.

K predošlým Jánošík a Surovec.

JÁNOŠÍK:
Vravels’ teda s našimi, Surovec.

SUROVEC:
Za humnom som prehovoril s Garkom.
Potom striehol som na kraji lesa,
čo sa bude diať ďalej následkom
Ihásovho príchodu v Mikuláš.
O dve asi po jeho odchode
hodiny som zbadal vyjazdiť koč
a vyjazdiť plný hajdúchov voz.
Predbehol som ich jelením skokom
až ta, kde sa započína chodník,
abych videl, či sosadnú páni.

JÁNOŠÍK:
No, a čože?

SUROVEC:
Sosadli skutočne,
sám podžupan, slúžny a prísažný.
Nastúpili chodník s ručnicami,
sprevádzaní Ilčíkom a Garkom.

JÁNOŠÍK:
Všetko dobre. Tu ich obrobíme.
Skryjeme sa dokola za stromy.
Na znamenie každý rýchlo ku nim.

GARAJ:
A čo potom s nimi?

JÁNOŠÍK:
Pôjdeme my
miesto nich ku Ihásovi v koči.
Ja podžupan, ty slúžny, Garaje,
a ty budeš prísažným, Rajnoha.[23]
Ďurica a Mucha budú ich tu
do našeho ostríhať návratu,
Ilčík však a Garko pôjdu s nami.
Vy ostatní budete zďaleka
sprevádzať nás tajne, aby ste nám
v čas potreby boli naporúdzi.

RAJNOHA:
Hajdúsi pri vozoch nás poznajú.

JÁNOŠÍK:
Posadíme sa mlčky do koča.
Vo dvore ich pošleme do krčmy
a budeme hospodáriť sami.
Prirazíme asi na súmraku;
nebudeme teda hneď poznaní.

(Hvizdnutie za stenou)

Idú. Rozstúpme sa. Na znamenie
všetci razom s otrčenou flintou.

(Rozpŕchnu sa všetci.)

Výstup 3.

Po ich odchode vystúpia Svätojánsky, Paludzský, Detro, Ilčík, Garko, všetci s ručnicami.

SVÄTOJÁNSKY:
Poi akých nás tu vodíte debrách![24]
Už nevládzem ďalej.

PALUDZSKÝ:
Ani ja nie.

DETRO:
I ja som už ustal.

ILČÍK:
Len trošičku
ešte. Hneďky budeme pri vozoch.

SVATOJANSKÝ:
Naposledok práve tu vrazíme
na zbojníkov.

GARKO:
Zbojníci pri cestách.
Tu nemajú čo hľadať.

SVATOJANSKÝ:
Nes aspoň
moju flintu.
(Oddá flintu Garkovi.)

GARKO:
Mňa to nezaťaží.

PALUDZSKÝ:
A ty moju.
(Oddá flintu Ilčíkovi.)

ILČÍK:
Unesiem i desať.

DETRO:
Vezmi teda i moju.
(Oddá Ilčíkovi.)

ILČÍK:
Prečo nie.


SVATOJANSKÝ:
Tak. Teraz nám už bude ľahšie.

(Za stenou výkrik: Hop, hop.)

SVATOJANSKÝ:
Čo to? Sem tie ručnice.

(Každý siaha po svojej, Ilčík a Garko ich odstrčia.)

Výstup 4.

Vtom vybehnú rýchle, s otrčenými ručnicami a krikom „Hurá!“. Jánošík, Garaj, Rajnoha, Surovec, viac zbojníkov.

DETRO:
Sme stratení. Priviedla nás zrada.

SVATOJANSKÝ:
Čože chcete s nami, dobrí ľudia?

JÁNOŠÍK:
Chceme trochu byť na vašom mieste.
Dolu šaty všetci. Soblečte sa.

PALUDZSKÝ:
Tú hanbu nám len neurobíte,
aby ste nás pozbavili rúcha.

JÁNOŠÍK:
Vráti sa vám. Teraz dolu šaty.

SVATOJANSKÝ:
Z našich šiat vám nič. Ale viete čo?
Pošleme vám bohaté výkupné.

JÁNOŠÍK:
I s dodatkom povrázka na šiju.
Chytráci ste. Dolu tie mentieky![25]

PALUDZSKÝ:
Čo vám z toho?

JÁNOŠÍK:
Nebolo by slušné
ísť vo šatách takýchto zbojníckych
na večeru k pánu Ihásovi;
a už sme sa tam opovedali.

PALUDZSKÝ:
Teraz chápem.

JÁNOŠÍK:
Dobre. Dajte ale
napred svoje pečatné prstene
a podpíšte tuto mená vaše.

SVATOJANSKÝ:
Čo to?

JÁNOŠÍK:
Ihás sa odrieka lesa,
ktorý silou chcel odobrať obci.

SVATOJANSKÝ:
Protiviť sa tomu nebudeme.

(Jánošík im podá papier, černidlo, pero, oni všetci podpíšu na chrbte jeden druhému.)

JÁNOŠÍK:
Tak. Teraz mentieky, dolománe,[26]
nohavice, čižmy, pásy, šable.

(Keď počnú sobliekať sa, opona spadne.)



[21] Žiť na kysele, hustejšej kyslej polievke, ktorej bolo viac druhov (podľa toho, z čoho ju pripravili).

[22] Dať sa drábom, hajdúchom otĺkať. Drábi boli panskí sluhovia, ktorí usilovne vyháňali poddaných „na panské“ (robotovať na zemepánskych poliach a ostatných pozemkoch). Hajdúsi (maď., z tur.) boli úradní sluhovia a vykonávali ako takí aj istú policajnú funkciu.

[23] Ja podžupan, ty slúžny, Garaje, a ty budeš prísažným, Rajnoha. Podžupan bol náčelníkom stolice, skladajúcej sa z niekoľkých okresov. Nominálny šéf stolice, hlavný župan, mával totiž zpravidla rôzne iné funkcie, pre ktoré svoj úrad v skutočnosti nevykonával. Jeho stálym zástupcom bol preto podžupan. O slúžnom sme už hovorili. Prísažný bol pomocníkom slúžneho pri vykonávaní spravodlivosti.

[24] Po akých nás tu vodíte debrách!, výmoľoch (východoslov.).

[25] Dolu tie mentieky! Mentieka bola horná časť zemianskeho obleku, bolo by ju možno jednoducho nazvať parádnym kabátom. Bola vždy zo súkna. V zime bola s podšívkou, v lete bez podšívky.

[26] Teraz… dolománe. Dolomán bol mentieke podobný, ale kratší, siahal len po pás.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.