Zlatý fond > Diela > Jánošíkova večera


E-mail (povinné):

Jonáš Záborský:
Jánošíkova večera

Dielo digitalizoval(i) Viera Studeničová, Silvia Harcsová, Nina Dvorská.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 56 čitateľov


 

Dejstvo štvrté

(Javisko: svetlica v dome Ihásovom so zrkadlom a stolíkom, na ktorom kalamár a pero.)

Výstup 1.

SIBYLA:
Nakázané sedliakom, Paleček?

PALEČEK:
Majú všetci rozkaz byť na nohách
cez celú noc s cepami, vidlami,
sekerami. Ale niet čo veriť.
Sedliak chytré a zradné stvorenie.

SIBYLA:
Slabá, pravda, v sedliakoch nádeja.

PALEČEK:
Oni by zo srdca boli radi,
keby kaštieľ olúpili a nás
poškrtili všetkých v ňom zbojníci.
Ba ešte by im snáď pomáhali.

SIBYLA:
Veru na trsť sa opiera panstvo,
keď ráta na sedliaka v nehodách.
Keby len tí páni už nadišli.
Nepokojná som. Zvečerieva sa.
Snáď už ani neprídu.

PALEČEK:
Na dvore
hrmot vozov. To istotne oni.

SIBYLA:
Chvalabohu. Teraz mi odľahlo.

Výstup 2.

K predošlým Jánošík, Garaj, Rajnoha v mentiekach, dolománoch, so šabľami.

JÁNOŠÍK:
Hotová pre zbojníkov večera?

SIBYLA:
Na službu, ako si rozkázali:
milosti však páni bratia strovia.[27]
Je to síce nepodobné k viere,
aby zbojník svoj príchod oznámil,
ale predsa človek sa obáva.
Tešíme sa z príchodu a veľmi
sme povďační, že ste prišli, páni.
Vo vašej sa teraz prítomnosti
cítime úplne bezpečnými.
Iď, Palečku, oznám príchod vzácnych
hostí, kde sa tam baví, pánovi.
Ten vždycky len okolo gazdovstva.

JÁNOŠÍK:
A pošli mi richtára.

PALEČEK:
Na rozkaz.
(Preč.)

SIBYLA:
Zlých sme veru sa dožili časov.
Napred zhubné rákóczovské búrky[28]
a teraz zbojníci, osmelení
už i v samom dome vyhrožovať,
a skazená nespokojná sedľač.

JÁNOŠÍK:
Tak je, tak. Niet nikde bezpečnosti!
Kto dačo má, musí dobre ukryť.

SIBYLA:
My sme naše peniažky a čo jest
vzácnejšieho, tu zamurovali,
tu pod týmto zrkadlom, pánovia.

JÁNOŠÍK:
Múdre. Tam by to nikto nehľadal.

SIBYLA:
Odpustíte preto, že na stole
nájdete len chudobné náradie.
Čo máme zo zlata a zo striebra,
všetko je tu, nechceme to vybrať.

JÁNOŠÍK:
I škoda by. Čo tam do náradia?
Len večera nech bude poriadna.
Bo sme veru hladní.

SIBYLA:
To ma teší.
Ja len hladných hosťov mávam rada,
lebo hlad najlepšie korenivo.
Za chvíľočku prosím sa zabaviť.
Idem sama dozrieť na kuchyňu.
(Preč.)

JÁNOŠÍK:
Šťastie, že sme ju postretli napred.
Vyjavila sama, hlúpa baba,
kam ukryli svoje drahotiny.
Môžeme ináč gazdovať tu smelo.
Obec celá drží nás za pánov,
predstavení pôjdu nám po ruke.

Výstup 3.

K predošlým Bartoš a Motúz.

BARTOŠ:
Sme ku službám veľkomožným pánom.

JÁNOŠÍK:
Statoční ste a poslušní ľudia.
Vyriadili ste dobre môj rozkaz.

BARTOŠ:
Aký rozkaz? Nevieme o žiadnom.

JÁNOŠÍK:
Aby páni vaši prichystali
večeru pre Jánošíka dobrú.

BARTOŠ:
Či možno? Mne rozum stojí. Motúz!
(Klmne Motúza.)
Pozri, pozri.

MOTÚZ:
Opravdu. Podivné.

JÁNOŠÍK:
My sme. Ale ticho.

BARTOŠ:
Neškrkneme
a sám na to nikto nepomyslí.
Lebo veď ste v panských prišli šatách,
s hajdúchami. Ale prosím pekne,
či i títo z vašej spoločnosti?

JÁNOŠÍK:
Len tí dva na dvore. Ostatní však,
ktorých sme do krčmy odoslali,
držia nás tiež za stoličných pánov.
Nevyjavte im teda tajomstvo.

BARTOŠ:
Uchovaj boh. Veď len obci našej
ničoho sa nestane, dúfame.

JÁNOŠÍK:
Vám nesieme i pomoc i pomstu.

MOTÚZ:
Žehnaj vás boh. Len neopomiňte
úradníka Palečku pri treste.
Muž ten sa nás už mnoho natrápil.
Je síce syn sedliacky, lež horší
tisíckrát od rodzeneho pána.

JÁNOŠÍK:
Vezme svoje. Ale nás musíte
za stoličných i vy držať pánov.
Čokoľvek pán a pani povedia,
neuveríte im. Rozumiete?

BARTOŠ:
Hoc by ste nám nakázali dať im
po sto palíc, i to učiníme.
Bo vy páni.

JÁNOŠÍK:
Tak. Ja som podžupan.
Tento slúžny a tento prísažný.

MOTÚZ:
Ale prosím, čo so sedliakmi?
Úradník im nakázal bdieť cez noc.

JÁNOŠÍK:
Páni kážu im ľahnúť na pokoj.
Len daktorí najspoľahlivejší
nech striehnu dvor, aby nikto z čeľade
nemohol von.

BARTOŠ:
Čeľaď bude rada,
bude mlčať, keď zavonia dačo.

MOTÚZ:
A hajdúsi budú korheľovať.
Dáme im piť.

JÁNOŠÍK:
Dobre, deti moje.
Zato o vás postarám sa napred.

Výstup 4.

K predošlým Ihás, Sibyla, Paleček, Ilčík, Garko.

SIBYLA:
Poďže, starý. Páni už tu chvíľku
a ty chodíš kdesi a nespiechaš
privítať tak milovzácnych hostí.

IHÁS:
Chcel som napred porobiť poriadky,
aby potom mohol som pokojne
tráviť v milej spoločnosti večer.
Páni bratia dodržali slovo.
Som najväčšou zaviazaný vďakou.

SIBYLA:
Páni bratia priniesli so sebou
hladné, ako vyznali, žalúdky.
Mohli by hneď z príchodu zasadnúť
ku večeri tej Jánošíkovej.
Hotové je všetko.

IHÁS:
Vravíš dobre.
Páni sú akísi málovravní.
Pri stole sa hovorí čerstvejšie.
Prosím teda, ráčte do jedálne.

JÁNOŠÍK:
Ba skončíme napred isté veci.

IHÁS:
(pojmúc s predesením Sibylu stranou)
Zle! Zbojníci.

SIBYLA:
Jaj! Umriem.

IHÁS:
Čit! Ticho.
(Vráti sa nazpäť k zbojníkom.)
Čo sa bude ráčiť, páni bratia?

JÁNOŠÍK:
Poddaní zadali na stolicu
sťažnosť, že pán Ihás chce prisvojiť
skrz násilie sebe les obecný.
Stolica les prisúdila obci
a pán Ihás má teraz podpísať,
že dá pokoj majetku cudziemu.

IHÁS:
Ako mohla stolica odsúdiť
bez výsluchu panstvo?

JÁNOŠÍK:
Pri násilí
zjavnom žiadnych nepotrebno pravôt.

IHÁS:
Ráčte, prosím, ukázať mi písmo.
Musí vedieť, čo kto podpisuje.

JÁNOŠÍK:
A prečo by musel práve vedieť?
Sedliak musí podpisovať písma,[29]
zo ktorých slovíčka nerozumie.

BARTOŠ:
Veru pravda, pane veľkomožný.

IHÁS:
Ja nie sedliak. Prosím, nech uvidím.
(Prevezme a obzrie písmo.)
Pečiatky i podpisy pravdivé.
Ale vo vás, hoc máte ich rúcho,
podpísaných pánov neuznávam.

JÁNOŠÍK:
Tak? Teda pochybnosť o osobách,
keď sa nám súd stoličný nepáči?[30]

IHÁS:
Úradských znám našich, vás však neznám.

GARAJ:
To veľká vec.

RAJNOHA:
To opovážlivosť.

JÁNOŠÍK:
Ani naši hajdúsi by nás už
nepoznali? Kto ja?

ILČÍK:
Pán podžupan
Svätojanský.

GARAJ:
A ja?

ILČÍK:
Pán Paludzský.

RAJNOHA:
A ja kto som?

ILČÍK:
Pán prísažný Detro.

GARKO:
Veď asnáď len známe pánov našich.

JÁNOŠÍK:
Tak svedkami sme sa vykázali,
kto sme, keď nás pán Ihás znať nechce.

IHÁS:
Ba znám vás už.
(Do ucha Bartošovi.)
Zbojníci, richtáru. Svolať skoro chlapov.

BARTOŠ:
Prosím pekne.
Vrchnosti sa protiviť nemôžeme.

JÁNOŠÍK:
Nuž, káže vám teda protiviť sa?

BARTOŠ:
Veď čujete, veľkomožní páni,
že vás nazval zbojníkmi, a káže
sohnať obec, aby vás schytali.

JÁNOŠÍK:
To zaslúži príkladnú pokutu.
Vyveďte tam Ihása, hajdúsi,
a dajte mu dvanásť na dereši.

BARTOŠ:
Je práve tam na dvore hotový.
I železá na ňom, ktorými sa
pripínajú i nohy i ruky.

MOTÚZ:
Veru dobre, keď už raz i páni
skúsia, ako to bolia palice.

IHÁS:
Uhorskému pánovi palice?

JÁNOŠÍK:
Tak odsúdil som a tak sa stane.

(Ihás mihne na Palečka, tento chce von, Garko ho pristaví.)

GARKO:
Ani krok bez dovolenia ztiato.

JÁNOŠÍK:
Tento by snáď chcel vzbúriť dedinu.
Odčítate mu zato dvadsať rán.

SIBYLA:
Ja sa vkladám do sporu tohoto.
Prosím, páni, ráčte sa udobriť.
A ty podpíš listinu, Ihásu.
Nebuď blázon. Neprotiv sa pánom.

(Ihás podpíše, Jánošík podá písmo Bartošovi.)

JÁNOŠÍK:
To nedajte sebe vziať nikomu.
Ak vezmú vám nasilu, tu sme my.

SIBYLA:
Teraz nech sa páči na večeru.

JÁNOŠÍK:
Napred slušné zadosťučinenie.
Pán Ihás nás nazval zbojníkami
a Paleček chcel vzbúriť dedinu.
To nemôže zostať bez pokuty.
Na dereš ich.

IHÁS:
Neopovážte sa.

SIBYLA:
Len to nie, hoc všetko nám vezmete.

JÁNOŠÍK:
To je výrok neodvolateľný.
Pán dvanásť, úradník jeho dvadsať.

IHÁS:
Musím teda vám povedať zjavne,
Bartošu a Motúzu, že títo
sú tí, ktorých ste opovedali.
Podo vašu staviam sa ochranu
a činím vás, ako predstavených
obce, za všetko zodpovednými.

BARTOŠ:
My vidíme tu zákonnú vrchnosť.
Za to ste ju uznali i sami,
pokiaľ vám neriekli, že priniesli
priaznivé nám súdne rozhodnutie.
Že teraz už páni počínajú
bez ohľadov súdiť, to je dobre.
Bo jednému tak ako druhému.

IHÁS:
Lož hovorí z vás. Či nevideli
nikdy pravých ste stoličných pánov?

MOTÚZ:
I videli i nie. Bo my radšej
zrieme chrbty pánov než ich tváre.

SIBYLA:
Tak vy takí ľudia?

BARTOŠ:
Boh nech živí
spravodlivosť a dobré vrchnosti.
Bo to veru riedke u nás veci.

JÁNOŠÍK:
Preč na dereš! A to vám povedám,
zneste svoju pokutu v tichosti.
Bo za každý výkrik pod úderom
tri nové sa pričítajú rany.
Pani však dá za ten čas domáca
večeru na stôl Jánošíkovu.
Chatrné však náradie stolové
zamení sa strieborným a zlatým.

IHÁS:
Moje hnáty!

SIBYLA:
Moje drahotiny!

(Všetci preč, opona spadne.)



[27] Milosti však páni bratia strovia. Zdvorilostné oslovenie zemanov („vaša milosť pán brat“, prípadne „pani sestra“).

[28] Napred zhubné rákócovské búrky, totiž nedávno doznelé povstanie Fraňa Rákócziho II. Preto „zhubné“, lebo povstanie dlho trvalo a obidve strany pustošily slovenské kraje.

[29] Sedliak musí podpisovať písma… Poddaní tie písma obyčajne len krížikom opatrili (znakom ruky), keďže zväčša nevedeli písať. Písma boly latinské, ktorým sedliaci ozaj nerozumeli.

[30] Keď sa nám súd stoličný nepáči, lebo rozhodol v prospech poddanskej obce a proti jej zemskému pánovi. Stoličný súd sa skladal zo samých zemanov (predseda, notár = zapisovateľ, slúžny, prísažný a viacej prísediacich, za akých boli vymenúvaní význačnejší a zaslúžilejší ľudia v stolici).

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.