ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na Vindšachte 13/10 1845

Ondrej môj!

Duša zlatá!

Z pomoci božej, alebo radšej z určenia osudov, som už vyše týždňa na Vindšachte. Prešiel som popri Rybároch a podľa sľubu Teba nenavštívil. Však je to nie pekne? Však je to nedbanlivosť, keď človek priateľa dobrého, ktorého nám nebo popraje za roky len raz vidieť, nenavštívi? — Ej, brat môj drahý, viem ja to všetko, ale vôľa naša tak bývava často obmedzená, že či chceš, či nechceš, kor sa pred časom, pred okolnosťami. My sme nocovali 2. októbra na Čiernom blate, do Hájnik sme nemohli pre hroznú tmu a hroznejšie blato dotiahnuť. Ráno sme šli zavčasu okolo Vašej dediny — furmanovi sa nevidelo čakať, lebo pre zlé cesty nemohol ani okamih obetovať, a tak sa stalo, že sme nemohli Teba vidieť a ruku Ti stisnúť. Šiel som s Hugom Kellnerom. — No však mi odpustíš. — Ja Ťa prosím, abys’ mi rovným za rovné neodplácal, a abys’, keď kedy do Štiavnice prídeš, i ku mne vybehol.

Prečo sme my to takí chudobní ľudia? Ja neviem, ale ver’ mne sa to nevidí, že musíme čas náš a vek náš najkrajší takto svetu zapredávať. Ja som ešte len desať dni na tej milej paidagógii, a hoci som u ľudí dobrých, kde mi, aspoň posiaľ, nič nechybí, predsa sa mi to nepáči. Ty sa, viem, zasmeješ na tom; ale čože robiť? Aspoň to poviem duši známej, ktorá vie, čo je to byť odorvaným od ohniska, ktoré zohrieva jednotlivé uhle, ktorá vie, čo je to vyhnanstvo na púšti, kde človek milého hlasu nepočuje a odkiaľ slyšaný nebýva. — Ja si žijem tak ticho, tak melancholicky ako mních v kláštore; a hoc ma obtočujú príležitosti k vyrazeniu sa, čo ma do toho? — Ja nechcem spoločnosti. Ach, ale duša sama so sebou tým viac sa pasuje, tým väčšmi v sebe koncentrovaná ubieha do krajov ideálov. Šťastie pre nás a obzvlášť pre mňa, že nepokoj duše, ktorý v prsiach mojich buráca, má dosť potravy vo vnútornostiach vlastných, že má dosť pokrmu, keď sám seba zožiera — Ja sa veru nečudujem našim ľuďom, že oni zanechajú obrazy snov mládeneckých, zavrhnutí do krajov, kde ani vtáčik ani vrábik nedoletí, začasto zabúdajú na vystavené zlaté zámky, ktoré si v mladosti v zápale neobmedzenom, neskrotenom natvorili; lebo oni navyknutí ustavične sa teplom bratov svojich v mladosti zohrievať, keď odlúčení od svojho predošlého sveta bývajú, nevedia, kde stoja, kde majú kroky obrátiť. Šťastný, kto sa spolieha sám na seba: bo hoc ťa svet opustí, ty iste neopustíš sám seba — Mne teraz už tie dakedajšie bomby o tých všeobecnostiach dosť smiešne prichádzajú, ony nemajú skutočnosti ani za mak a obzvlášť u nás. Čím človek bližšie sebe samému žije, tým je aj on bližší všeobecnosti. To ja teraz cítim a uspokojujem sa v hodinách samotnosti tým, že nie to, čo nám je od druhých dané, ale čo si sami vystavíme, čo je vec, ktorá jedine z našej duše je vyčarovaná, môže nás šťastnými a spokojnými urobiť. Goethe vraví: Was ich weiss, kann jeder wissen, mein Herz habe ich alein.^[7] Len to, čo sa nás najbližšie týka, môže byť záležitosť srdca — zväzy ďalšie sú výtvory rozumu alebo oheň druhými rozdúchaný — Dobre teda, nech si druhí robia svoje, ja im nezávidím ich svety, ja budem tak ticho-ticho si žiť sebe a hodiny tichej samotnosti posvätím potom — komu? — Kto ich vďačne prijme, kto im bude rozumieť.

Už je to raz smiešne s nami; raz si žiadame dačo, a keď sme to dostali, nuž len zase v žiadostiach našich utekáme napred a nikdy sa uspokojiť nemôžeme. Kým som bol doma, nuž som túžil za dákymsi kútikom, kde by som sa mohol skryť pred svetom, za pokojom, lebo som sa nazdal, že len tam opanuje človeka úplná harmónia duše, kde on nemá na čo oko oprieť, lebo vraj čo oko nevidí, to duša nežiada. Myslím, že by to pravda bolo, keby človek tak nevinný ako malé dieťa bez všetkého citu, myšlienok, žiadostí, bez rozbúrenej fantázie, bez pamiatky sa ukryl; ale kde predošlosť vždy poštycháva človeka, kde pamiatky rozohňujú city, rozmnožujú myšlienky, kde budúcnosť sa škľabí a hrozí všetky udusiť a znivočiť žiadosti — tam čo by on na kraj sveta utekal, nuž neujde sám sebe, bo city, myšlienky, pamiatky, žiadosti budú mu vždy ako diabol, ako tôňa vlastná za pätami stúpať. Tak je to aj so mnou, brat môj drahý! Lietam si, lietam, hoc by nechcel, som nespokojný, hoc by nechcel — a neviem prečo, načo — —

Hodža Ondrej Ti odo mňa poslal mená predplatiteľov na Tvoju Marínu. Ceduľku tú Ti neposielam, ale ju od slova do slova odpisujem: „Predplatitelia desiati na Marínu, p. p. Janko Lehocký,^[8] J. Bysterský,^[9] Lajo Hroboň^[10] (ktorý práve debachuje, že je drahá), J. Kalinčiak, J. Kmeť,^[11] Hugo Kellner,^[12] Ondrej Hodža 4 ex.“ — Kellner a ja sme v Štiavnici, ostatní v Liptove. — Len ju vydaj čo skorej. Ostatne, prosím Ťa, dajže si pozor na pravopis a akcentáciu. Štúr si je v Novinách nekonzekventný a má mnoho chýb. To „pokračuvanje“, „šťesťje“ atď. hrozne vrčí. Potom „peknimi horami“ a dakedy „pekními“ sa vraví, ale nikdy nie, ako Štúr, „horamí“ — to je násilie. Potom perfektá píše raz per v, druhý raz per u. Čo sa „s“ a „z“ dotýka, to Štúr celkom falošne píše. Každá litera osobitne jednu z týchto prijíma a to asi nasledujúcim spôsobom:

**************obrázok**************

^[13]

Takto sa to vyslovuje aj v prostriedku slova, aj kdekoľvek v zložených slovách. Ostatne, prosím Ťa, obzvlášť na akcentáciu daj pozor. I to „jako“ dákosi vrčí; prečo by to „ako“ nemohlo byť? — A okrem toho zmysel slovcu „ak“… odberá, lebo „jak“ je dačo inšie. Ak si poriadky k predplateniu na Marínu v Štiavnici ešte neurobil, píš mi, ja to dám dakomu a budeme zbierať, čo budeme môcť.

Miško Hodža má dnes sem do Štiavnice prísť, neviem, či to tak bude. Mali oni, tí páni, 6. októbra schôdzku v Tisovci, kde sa o fundáciách slovenských a ustálení reči radilo.

Kde pôjdeš na Vianoce? Odpíš mi to. Či by sme sa nemohli dakde zísť? Ja sa poberám do Slatiny ku Klimovi;^[14] ak v Rybároch ostaneš, bolo by nám blízko, ale ak do Krupiny pôjdeš, nuž Ťa tam vyhľadám. Na každý spôsob mi píš čím skôr, to bude balzam na moju sentimentalitu. Shakespeara že mi pošli. — Čo robí Beník? Kde je? — Launera, ako som počul, koplo v Štiavnici, aspoň ani Rudayovcov, ani jeho tam nieto; čo ten robí? — Pošli mi aj Puškina na čítanie, zväzok, ktorýs’ Ty už prečítal. — Boh Ťa požehnaj — celý Liptov Ťa dá bozkávať, a z Vindšachty

Tvoj Jano Kalina

Píš mi na adrese vždy, že ma má list u Bergratha Landerera hľadať, bo Kalinčiak je osoba ešte nie taká zvláštna, že by každý človek musel vedieť, kde a čo je on.