ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Braček zlatý!

Neskoro sa ozýva ohlas rodinný od srdca večne spriateleného ta ku Vám k svätým Tatrám, neskoro sa ohlasuje bitie srdca pobratimského ta ku Vám k duši dobrej, zapálenej, o krajoch večnej mladosti snívajúcej. No, teda raz dobrý deň! Mnoho sily! Mnoho snov o piesňach v duši Vašej sa ohlasujúcich!

Myslite si orla, ktorý smelým okom pozerá do nekonečnej ďalekosti priezračnej belavosti nebeskej, ktorý trepe krídlami a chce vyletieť nad svety a nemôže, bo je reťazami na zem okovaný: a máte stav môj. Duša sníva — a každodennosť jej sny morí, srdce letí a každodennosť mu krídla obstrihuje, myseľ ničí prekážky a hate a každodennosť sa jej vysmieva i odberá bystrotu údom, vyhasuje oheň zrakov, zatupuje útlosť sluchu. Však keby bolo možno túžby naše natoľko a v tom spôsobe uspokojiť, ako my si želáme, čo by bolo z nás, čo by bolo zo sveta? — Ale predsa drahé, krvavé platíme úroky, že sa opovažujeme ďalej pozerať smelými očami nad každodenné zháňanie sa ľudské, že sa opovažujeme snívať o krajoch večnej Slávy!

Čo robia Tatry? Tie už pre mňa na tento čas skutočne zhynuli a nežijú pre mňa, len pred očami duše mojej. Čo robí budúcnosť naša? Tá je temná, ale jej určenie je ohnivým písmom napísané ma čiernom plášti tmavej noci vekov našich. Čo robia sily naše? Tie sa očisťujú z chaosu bezpodobého a namáhajú sa uspodobniť v údy krepké, mysle bujaré, duše zapálené.

Tak mi je tu dakedy smutno, tak ťažko na srdci, bo stojím osamotený ako malá oáza na púštiach afrických a vetry, ktoré sa zo všetkých strán zháňajú, hrozia otupiť vôľu granitovú. Nič nepočujem, čo sa v svete našom robí, nik nezahrieva rodinným teplom srdce moje, myšlienka sa stavia oproti citu, rozum oproti srdcu, v prsiach mojich boje večné búria. Keď myslím na Slovanstvo, rozum mi káže zúfať, bo ukazuje i v predošlosti i teraz na slabosť jeho; keď sa ale opýtam srdca, čo ono na to povie, nuž ono sa ohlási: Hľadaj silu sám v sebe a vydaj svedectvo potom o sile národa, tak ti nebude treba pochybovať o sile jeho. Však čože obmedzený človek?

Jedine, čo ma spokojnejším robí, je, že sme sa so Štúrom dokonale vyrovnali a statočne (?) sa postavili na stanovisko, totiž uznali sme každý zmýšľanie osobné a na pletky, čo sa medzi nami stali z klebiet, ako mi Štúr píše, sa zabudlo.

Čo robí Váš Liptov? Počul som, že ste len chorý. Nuž, prepánaboha, čože je to? — Písať nemôžete, Liptov sotva teda vyjde. Keby ste iné nemali v pláne ako knihu vydať, muž by som Vás oslovil, aby ste prenechali usporiadanie mne a ja by som to pod Vaším menom do poriadku uviedol; ale Vy písať nemôžete, nedošiel by teda spis tento ani cieľa svojho. Ja som Knieža liptovské ešte nedohotovil, hoc už deväť hárkov mám hotových. To sa bude ešte dlho ťahať. Bol som pretrhnutý v práci najprv článkom o Štúrovom nárečí a teraz povesťou, ktorú za dakoľko dní dohotoviť musím, bo druhú povesť, Svätého Ducha, cenzúra preto, že bola z časov Rákócziho, prepustiť nechcela. Keby ste Liptov vydali, mohli by ste ju tam vydať, bo je len osem hárkov a druhí cenzori by ju pustili. — V posledných časoch som sa predsa odhodlal za povesti, budem ich drhnúť, hoc sa dokonale presvedčiť nemôžem, či v nich živel básnický a či len prosté vyprávanie dejov prevahu má dostať. Buď, ako buď, z potreby sa človek i neba lapá a u nás sa musí všetko vďačne prijať. Moje heslo je: „Čokoľvek to bude, len rob!“ Ani sa ja mnoho nejdem ohliadať, či je tam dačo slovanské, či romantické; ale si pomyslím: Čokoľvek v duši slovenskej sa vychová a zrodí, to je všetko slovanské. My musíme najprv mať dáta, keď chceme ukázať, čo je slovanské a čo je duch diel našich.

Čo robí Miško Hodža i s Ondrejom a čo v Trnovci? Keby som mohol na okamženie, ale len trošku ta nakuknúť, tak by mi odľahlo. — Na Tatrín, ak ma pustia, prídem. Na rok neviem, kde sa obrátim, bo mi jeden chlapec ide do školy a pre jedného sotva učiteľa držať budú. Ale však sa zas dakde strecha nájde. Aj to by nedbal, keby som aspoň pol roka zas troška slobodnejšie mohol dýchať. — Gáber mi z Halle už viacej listov písal. Chudák, pasuje sa sám so sebou, duša jeho prechádza cez oheň a topí sa sama sebou. Uvidíte, čo z toho ešte za chlapa vykvitne. — Nože pozdravte Vašich pánov rodičov úprimne a v tom Trnovci povedzte, či ich dakedy v noci duch môj nemáta, lebo vo dne nemám kedy pre zaneprázdnenia na duše drahé myslieť. Nebuďteže chorý, nebuďte, mňa to hádam väčšmi ako Vás bolí, bo Vy ste už privykli na chorobu a mne, keď si na ňu pomyslím, prejde strela ohnivá cez srdce. Zbohom, duša zlatá, zbohom.

Váš Jano