ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Marcinko náš!

Redaktor Gwiazdký Cieszyńskej Stalmach^[78] píše poľskú gramatiku, kde by rád aj próby z iných slovanských nárečí umiestil, i prosil ma teda, aby som mu dáky otčenáš v slovanských nárečiach zvážil; nikoho neznajúc, krem Teba, čo by mu úplne z toho ohľadu pomôcť mohol, obraciam sa k Tebe i prosím Ťa, aby si nám staroslovanský, ruský, rusínsky, srbský, slovinský, lužický a bulharský otčenáš v odpise zdelil.

Krem tejto prosby mám k Tebe ešte i inú. Roku 1858 som od Ferd. Fingerhuta^[79] prvoročnú rátu do Matice vyplatil, ktorá i v poslednom zväzku kvitovaná bola; 1859 som tomuže pánovi poslal rátu druhoročnú s prosbou, aby sa dozvedel, prečo spisy múzejné ani na rok 1858 ani na 1859 nedostávam, i pripojil som k tomu 1 zl. pre podomka múzejného za expedíciu. Potom ani kníh, ani odpovede nedostávam. Prosím Ťa, teda, Marcinko môj, prezveď sa u patričného miesta, prečo sa mi Musejníky i múzejné spisy, právom mi na rok 1858 a 1859 prislúchajúce, neposielajú? Ak by čo platiť prišlo za expedíciu, zaplať to a odpíš; prvou poštou Ti navrátim. Prosím Ťa, spýtaj sa i Fingerhuta, či dáky krok z tohoto ohľadu urobil.

Pána Fingerhuta som krem toho poprosil, aby u kníhkupcov, spisovateľov atď. podnikol zbierku kníh pre našu českú pri gymnáziu stávajúcu knihovňu, aby tak hodní šuhajci, žiaci moji, tým väčšmi v svojej materčine sa vzdelať mohli. Odpovede som nedostal. Prosím Ťa, Marcinko, urob dačo v tejto veci a ver, že tak švárnych šuhajcov českých máloktoré gymnázium vychová ako moje. Len chudoba všade. Slovač u nás študujúca sa tiež dobre chápe.

Tvoju gramatiku som uviedol do vyššieho oddielu.

Toho roku budem písať povesti do Sokola i do Lipy. Dosť mi to práce dá, bo k tomu potreba čerstvý rozmar, ktorý človek prácami každodennými skvantovaný nie vždy mať môže.

Ty čo robíš? Rozpamätáš sa tu i tu na mňa? A predsa sme starí kamaráti. Ak budem mať na leto peňazí, pôjdem Ťa pozrieť, čo tam v Tvojej Prahe robíš. U nás, ako sa mi zdá, začína sa znovu život pohybovať, i dal by to Pán Boh, aby sa čo zo všetkého toho vykľuvalo. Ja z mojej strany budem robiť, čo budem môcť, i písmom i predplatky.

Teraz sa mi, Marcinko, zdrav maj! — Ešte jedno. Povedz v Koberovskom kníhkupectve, aby tunajšiemu Procháskovmu kníhkupectvu poslali s druhými, už odo mňa predpísanými knihami i „Taras Buľbu“, povesť Gogoľovu v českom preklade. — Buď teda i ďalej mojim maličkým, utešeným, krásnym Marcinkom.

Tvoj J. Kalinčiak

*

V Tešíne 15/1 64

Marcine nezdarný, neverný Slávie synku!

Pred dvoma rokmi som Ťa ja s Ferdom Fingerhutom v Prahe navštívil, a nebols’ doma; to isté sa stalo s Tebou, keď si tu bol so Seberinim. Škoda i jednej i druhej chvíle.

A hľa, teraz Ti píšem nevediac, ako som k tomu prišiel, presvedčený ale súc, že ohlas odo mňa neočakávaš.

Môj priateľ a kolega Dr. Med. Fišer ide skladať posledné skúšky do Prahy, a čo viac i u Marcina nezdarného! Ale si Ty, Marcinko, veľký pán! Bodaj Ťa porantalo!

A tak vidíš, píšem Ti tento lístok len preto, abys’ môjho priateľa s dlhým nosom a s rozšírenými okuliarmi neprijal, lebo ináčej accipies per braccas,^[80] a vieš, že ja, ukrutný človek súc, by som sa veru hodne na Tebe vypomstil, kebys’ môjho Fišerka, hoc je katolík, len tak qui pro quo^[81] prijal a s ním podobne zachádzal. On je, t. j. nie z môjho gymnázia.

Rád by som sa s Tebou pozhovárať o istých punktoch z gramatiky slovenskej, lebo naši chlapci hrozne reč fušujú, Viktorinova gramatika,^[82] podľa Tvojej vypracovaná, nepostačuje, a Ty máš dač podobného znova vypracovať.

Teraz, Marcinko môj, zdrav sa mi maj, prijmi môjho Fišerka ako mňa a buď dobrým bratom vždy Tvojmu

Janovi Kalinčiakovi