ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Jožko braček!

Celý sa síce trasiem od hnevu a škrípem zubami, ale Ľudovít ide zajtra do Prešporka, teda i v takomto rozpoložení Ti písať musím. Ja sa všetkého literárneho spojenia s Tvojím časopisom na všetku budúcnosť zriekam, a ak neprestaneš, okrem štýlu, to, čo som ja napísal, tak impertinentne premeňovať, ako je tá prvšia scéna, z celej svojej charakteristiky na hanbu zoblečená a sfušovaná, že to iste dakto v rukaviciach urobiť musel, teda urobím to, že Ti tomu ani koniec nepošlem, a radšej zahodím pero na smetisko, akoby sa tak s mojimi prácami malo zachádzať. Ostatne prosím ťa, aspoň mi môj rukopis nespáľ, ale pošli mi ho nazad, lebo to predsa svet vidieť musí, aké fušeriády a karikatúry sa z mojich vecí stali. — Druhé, čo ma dopálilo, je to, že som ja chcel z estetického stanoviska Licharda začiahnuť, a Ty sám, čos’ dobre urobil, si veľmi mierne odpovedal, mne ale ta „jazykov vyplazovanie, behanie dákesi, smetiská novinárske“ a podobné veľmi estetické obrázky napísal, k čomu sa ja ináčej priznať nemôžem, a čo hneď v Lichardových Novinách odkryjem tú estetiku, čo nie je moja, lebo kto pre ľudí takých, čo mu jazyky vyplazujú, má slová a ich za hodných drží im odpovedať, ten nech sa za života už zakope. Das ist nicht drastisch, das ist gemein.^[31]

Ja Ti ešte raz hovorím, že radšej pero na smetisko hodím, ako čo by si ja mal dať moje veci tak škandalózne fušovať, ako ste to s mojou povesťou urobili, a nepošlem Ti, ak sa to ešte raz stane, viac ani litierky z nej, a rob si ju ďalej sám, keď sa Ti tak páči. Len Ťa ešte raz o môj rukopis prosím — Ľudovít je s touto violenciou,^[32] čo ste mne porobili, tiež nie veľmi spokojný.

Zbohom Tvoj Kalinčiak

*

V Modre 16/8 1857

Braček môj!

21. b. m., ako znáš, máme sa zísť v Prešporku o ustálenie dákej spoločnosti literárnej. Ja som sľúbil stanovy tatrínske ta doniesť nazdajúc sa, že sa ony v Orle nachádzajú; ony sú ale v Pohľadoch. Tu mám len jeden ročník celý, ostatné sa rozhádzalo. Prosím Ťa teda najprv, pošli mi všetky úplné ročníky Pohľadov sem do Modry, keď sa zídeme, všetko Ti statočne zaplatím, čísla ale, kde sa stanovy tatrínske nachádzajú, pošli (už moje súce), ale hneď po pošte do Prešporka na adresu: A. Martin Čulen,^[33] Professor an dem K. K. Katholische Staats Gymnasium in Presburg, Grüner Markt Nro 519,^[34] aby sme ich do 21. b. m. tam mali; keby si ale sám prišiel, o čo Ťa menom slovenčiny sám prosím, na 21., teda dones všetko sám. Času ďalej písať nemám, teda boh Ťa žehnaj i s Tvojimi.

Tvoj Jano K.

*

V Modre 1. mája 1858

Braček môj!

Lichard mi písal, žes’ Ty spolu vo Viedni na moje zdravie pripil, a tak ďalej Ti hovoriť nič netreba, len môj vysloviť kompliment a vďaku.

Teraz málo slovy Ti nasledujúce na známosť dávam. Vieš, čo sme o Tvojom synkovi hovorili, a tak priprav ho do konca júla z toľko škôl, koľko myslíš, a príď potom sem s ním na exámen, t. j. pokiaľ som ja tu, lebo potom by sa to ani stať nemohlo, ani by nemalo žiadnej formy. Toto Ti píšem, abys’ nezabudol sám na beh žitia svojho vlastného dieťaťa.

Ako toto píšem, dostávam list Tvoj. Predsa dobre bude, keď chlapec u nás na jednu alebo druhú školu testimónium^[35] dostane; potom to v Tešíne podľa vôle sklepeme, ale formality sa zachovať musia. Píš mi, ale hneď, čo učíš chlapca, a ako ďaleko je v latinčine. Ak dlhší čas v Tešíne zostanem, budem strážcom našim šuhajcom, a zvlášť našich dobrých ľudí. Svetozára vrhneme zadarmo do alumnie, kde aj hospodu mať bude, a chlapov vychováme, neboj sa, ako bukov. Kdo jen na Boha se spoléha a v něm skladá svou naději, ten i když kríž na něj doléhá, nepohnute stále stojí!!! A pán boh, Jožko môj drahý, ten i Tvoje deti odchová! A podivné sú cesty jeho!!

Teraz o Tvojom článku.^[36] O kriku, čo narobil, som nehovoril nič, lebo som si s Daňom^[37] ten pôžitok zadržal aj z druhej strany Ti to osobne oznámiť, citujúc Ťa k nám. Keď tak stoja veci, ako hovoríš o Šoltísovi,^[38] tak píš, ale len, prosím Ťa, aby to nemalo formu polémie. Napíš samostatný článok a v ňom spomínaj a vyšibaj Šoltísa, ako sa Ti len páči. Dobre bude, lebo Tys’ chameleón, nie v zlom zmysle, ale tak, že sa znáš do každého položenia hodiť. Ja myslím, že o pár rokov Ty budeš auctor classicus evanjelickej cirkvi v Uhrách.

Príď skoro k nám, lebo my sme teraz predsa len centrum, potom doveď svojho chlapca koncom júla na exámen, a buď dobrým bratom

Tvojho Jana

Hodžovi budem zajtra písať v tom istom zmysle o jeho chlapcovi. Tys’ prvý.

*

V Modre 6. červenca 1858

Braček môj Jožko!

Seberiniho^[39] list Ti posielam. O ňom myslím, že je to docela jalová intriga, lebo keď sa znajú tí páni starať o založenie maďarskej a nemeckej katedry, t. j. učiteľa pre tú alebo tú reč, nuž sa nazdajú slovenských proletárov nahnať do saku, aby si, keď chcú, oni sami učiteľa pre seba platili, nestarajúc sa a nepomysliac si na to, že v ich dištrikte tri štvrtiny najmenej na celú školu platia, a k celej škole i slovenská reč prislúcha. O tomto ale ďalej, keď sem prídeš. Never Brezníkovským priateľom.^[40]

23. b. m. máme posledný exámen. Potom by som rád na viac dní preč. Píš teda, kedy prídeš, poštou, aby som sa domov ustanovil. Vieš, že mi je teraz každá minútka vymeraná.

Keď sem prídeš, budem Ťa žiadať, abys’ išiel osobne k Michalovi do Ivánky,^[41] lebo neviem, čo so Štúrovskými chlapci počať. Píš do Srbska, o čo som Ťa v jednom liste žiadal, a píš druhým Srbom, aby na tieto deti dáku collectu^[42] urobili, t. j. Tvojím známym u Srbov. Prosím Ťa o to. Ja tiež budem písať.

Dones mi Neandra,^[43] Karamzina a Tholuka, a k tomu poslednú Nitru, bo svoju som daroval Čulenovi. Štúrovské ruské knihy, čo máš, tiež, iba ak ich chceš zadržať, nie.

V náhlosti Tvoj vždy verný Jano

*

V Tešíne 17. mája 1860

Braček zlatý!

Tvoj list, a druhý Hodža zas senior;^[44] či to nie zvláštna prípadnosť? Tvoj prvý a Tvoj druhý list prišiel sub eodem omine.^[45] No nech im tam pán boh pomáha! Že by Patent^[46] nazad vzali, nemyslím; že by starouhorskú konštitúciu zaviedli, ešte menej myslím. Dajú síce dač polovičatého, ale to neuspokojí nikoho. Nemožno ináčej. A predsa mňa to veľmi teší. Staré hriechy sa odplácajú; nemúdrosť sa tresce. A finis finalis^[47] z toho čo? Braček môj, Ty to tak znáš ako ja. Mne sa to všetko páči. Ty keď sa pozastavuješ na tom, že každý človek nie je človek princípu ako Ty, mýliš sa; takých ľudí málo. A teraz žijeme zo dňa na deň a neznáme, na čom stojíme, ako tí neznajú, čo nad osudmi národov rozhodujú; čo zajtra príde, neznajú tí sami, a či to nezatratia zajtra, čo dnes sami ustanovili, to neznajú tiež oni sami. V takom sme teraz položení. Princíp platí a ďalej nič; kto sa ho drží, je povýšený nad všetky mizérie života. — Nerob si zo sveta nič. Či tak, či tak, on inakší nebude.

Posielam Ti tu 50 zl. a ľutujem, že toho viac niet.

S nemčinou Svetozára^[48] ber prísnejšie, keď chceš, aby Ti ho do prvej klasy nevrhli; on sa musí znať vysloviť v tejto reči, ak chceš, aby ho do tretej klasy prijali. A potom u nás nič nejde more patrio^[49] ako v Uhrách. Uč chlapca to, čo do tretej klasy prislúcha, to potom nič, ak ho znovu do tej istej zhodia; my ho dáme pri skúške zapísať do štvrtej vediac, že neobstojí. U nás je učenie docela inakšie ako v Uhrách. Hodina bije, musím ísť do kostola, a chcem list predsa odoslať. Boh s Tebou i s Tvojimi,

Tvoj Jano

*

V Tešíne 26/11 1860

Braček môj!

Tiež v krátkosti. Práve som chcel do Cirkevných novín písať „Patent a Diplom“,^[50] ako Tvoj článok prišiel. Mne sa nezdá, že bys’ bol z praktickej stránky predmet vyčerpal. Ja som chcel písať toto: Patent a Diplom ako čo by si boli z oka vypadli, je to jedno a to isté, lenže na rozličnom poli; Patent nepotvrdzuje starú sústavu ev. cirkvi, ako bola pred 1848 v Uhrách, ale na základe vtedajších pomerov vystavuje novú sústavu, poriadok v cirkvi smerujúcu, Diplom zas nepotvrdzuje Bullu aureu,^[51] ani poriadky roku 1848, ale na základe starých pomerov označuje cestu, ktorou krajina uhorská má kráčať. Tam synoda je to isté, čo tu primaciálne konferencie^[52] a snem. Kde je teda historické právo? I v jednom i v druhom alebo v žiadnom. Pri celej komédii je len to smiešne, že hlavní odporníci Patentu Zsedényi,^[53] Zay, Szentiványi,^[54] Lonay^[55] atď. (Tisza^[56] aspoň zostal dôsledný) úrady podľa Diplomu poprijímali, t. j. tým samým prakticky vyslovili, že vec cirkevnú nie za takú, ale len za môstok k dosiahnutiu ich chúťok považovali. Patentisti mysleli, že cirkvi Patentom, diplomisti že Diplomom politickej zpráve pomôžu na nohy. Ako jedni držia Diplom, tak sa druhí musia pridŕžat Patentu. Je to jedno a to isté; že to naše hlúpe kňažstvo nepochopuje, je škandál, a práve preto sa len toto obviňovať musí. To som chcel v mojom článku povedať - teraz ho viac písať nejdem, ale myslím, že bude dobre Tebe myšlienku oznámiť, a Ťa na to upozorniť, ako máš paralelu ťahať, ktorou sa Tvoji protivníci iste porazia. Ostatne tí páni dlho panovať nebudú a nemôžu, bo i v cirkvi i v štáte len hnusný aristokratizmus chcú upevňovať. I Patent i Diplom majú docela nové pomery založiť, a prečo páni podľa Diplomu úrady dosiahnuvší Patentu polená pod nohy kládli? Z cirkevných pohnútok? Ja neviem, ale pravda je, že je tu najmrzkejšia nedôslednosť. Preto Ti zas len Tiszu chválim.

Jožko, nože nebuď taký prajný s titulmi. Martinovi Szentiványimu si vo svojom článku do Excellencií nadával. Zato Ti môže úplným právom dať proces, bo sa to od vzdelaného človeka len za satiru považovať musí, pri tej skúsenosti, že len Cigánovi jedno, či mu ten, či od koho grajciar pýta, je Nagyságod, či Méltoságod^[57] a či až hen Excellencijád. Excellencia je len wirklicher Geheimerrath, Hoffrath je Magnificus,^[58] hlavný župán Illustrissimus = osvietený, podžupán veľkomožný (nie ale každý pisár), slúžny pán urodzený. Tá Excellencia ma hrozne mrzí preto, žes’ to Ty napísal, a bude to iste ako Szentiványimu, tak i Tvojim nepriateľom voda na mlyn. Či je sám Zay Excellencia, neviem, ale ako minister hádam.

Tvoj spis som dostal^[59] i ďakujem Ti zaň. Vynechaj svoje heiligkeity,^[60] ako napr. heilige Kirche… a iné epitetá ornantia, píš po nemeckých novinách a staneš sa za desať rokov u Nemcov auctor classicus. Čo je vo výraze u Teba tvrdé, to mierni; naše časy, už je to raz darmo, majú druhé výrazy, ako časy lutherovské. Oproti Tvojmu kňazskému smeru, krem hádam, že sa tak nemilosrdne po kalvínoch vozíš, nikto nič povedať nesmie (ačpráve i títo sú kresťania a evanjelici), ale nejeden bude Tvoj výraz za jadro veci považovať a tak celú pravdu podozrievať. Rezkosť zmýšľania je, pravda, dar boží, ale keď kto svojou rezkosťou apriori sám seba ničí, a nič ňou nevyzíska a len že sám sebe obľahčí, keď sa vyhovoril, je hriech tam, kde je človek k vyšším cieľom povolaný. Myslím, že Ti môžem písať, čo sa mi len páči na svete, bo myslím spolu, že sme celým životom jedno a to isté.

Alumnický plat za Svetozára je len polročný; na začiatku marca sa zas 25. zl. zložiť má. Chlapec sa riadi dobre, len že je vraj veľmi citlivý. Dobre, že došiel len do druhej klasy; české práce mi prináša dobré.

Krásovi^[61] som písal, aby nefušoval slovenské výrazy vo svojich Novinách, ako arvanská stolica,^[62] Trenčínska st., Jageru, komitátní dům atď.

Za listy platíš Ty 10 gr., a ja tiež toľko; polovicu doplatok, a polovicu pokutu.

Buď mi pozdravený i s Tvojimi, nezazli mi moje reči, a buď vždy taký úprimný ku mne, ako som ja k Tebe,

Tvoj Jano

*

V Tešíne 8. mája 1861

Braček môj!

Neviem, čo si s Tvojím listom počať; tón, v ktorom je písaný, docela od Teba neprijímam a nechcem najmenej Ti v podobnej mrazivej šate odpovedať. Prečo? Preto, že predmet, o ktorom sa jedná, sú za jedno pletky, po druhé, že ja slovo priateľa nikdy na vážky neberiem, hocby bolo aké trpké, pokiaľ som presvedčený, že sa úmyselne nevypovedali.

Tys’ otec, máš dieťa a staráš sa oň dobre; ja som učiteľ, starám sa o svojich zverencov, zvlášť keď sú deti mojich priateľov, nakoľko môžem. Z týchto dvoch rozličných stanovísk vec považujúc, nerozumiem, prečo Ty len natoľko píšeš, nakoľko sa chceš dozvedieť, či som od Teba poslané peniaze dostal, t. j. toľko: Kebys’ nebol početvedúcim mojich peňazí, tak by som Ťa mojím písmom ani neobťažoval, lebo si si dovolil, muž dospelý, a k tomu učiteľ a priateľ, ktorému som svojho syna zveril, o chlapcovi tak písať, ako to chlapec nedospelý, nedozrelý nezasluhuje. Ty, brat môj drahý, ma kladieš do jednej kategórie s Tvojím chlapcom. Braček môj, to nerob, lebo myslím, že moje slovo u Teba viac váhy zaslúži ako slovo chlapca, ktorý môže sto ráz byť Tvojím synom, ale predsa len vždy chlapcom zostane, a uvážiť, čo hovorí, nikdy nie je vstave, lebo je len chlapcom. Že by som sa o dieťa Tvoje mne zverené prostredne alebo bezprostredne nebol staral, povedať nesmieš, ale slová chlapcove mi nikdy tak neimponujú, lebo však pätnásť rokov medzi chlapci a s chlapci žijem, žeby som ich za meradlo svojich krokov držal alebo na ne priveľkú váhu kládol. To už vek tak so sebou donáša.

Prvý raz Ti písal chlapec, že sa mu vraj v alumnii rúhajú, keď sa modlí. Už odpusť, že tak hovorím, ale nie pre Tvojho chlapca výlučne, ale pre ústav mne zverený som bol prinútený rúhaniu oproti bohu medzi mládežou koniec urobiť. A čo vyšlo z veci? Že si Tvoj Svetozár pekne-krásne celú vec vymyslel, aby so známymi a kamarátmi mohol bývať. Ku mne príduc sa poplakal a osvedčil sa, že mu čert pošepol, aby Ti tak písal, i vyhlásil sám svoje tvrdenie za úplnú nepravdu. Dieťa je dieťa, a hovorilo mi to medzi štyrmi očima, preto som Ti to ani nepísal, aby nezničil k sebe dôveru chlapca, ktorému si sám naložil za svojho otca odteraz mňa považovať.

V predposlednom liste píšeš, aby som sa postaral o opateru syna Tvojho, pretože má niekedy nápady slabosti. Ja u chlapca nespozorovavší do toho času nič, pýtam sa ho, čo je vo veci, a on mi odpovie, že mu nič nechybovalo, ani mu nič nechybí, len že ho vtedy, keď Vám písal, hlava bolela. Čo som mal teda robiť? Vo veci nebolo nič, prikázal som teda chlapcovi, aby mi povedal alebo odkázal, keď mu dačo chybí, že sa potom postarám ja oňho, a práve preto, že vo veci nebolo nič, som Vám napísal, že ste mamičkári — a v tom okamihu som Vám neodpovedal, lebo nebolo potreba. Na to mi Ty odpovedáš — že však chlapec beztoho píše, t. j. Tvoj list nepotrebujem. Môj list? Ani ako znak priateľstva? Jožko, pomysli si, čo je to, a uvidíš, ako mi to chutnať muselo. — Odpoveď nebola treba, hoc by Tvoj chlapec bol anjelom býval — lebo zas len celá história nebola pravdivá.

Píšeš ďalej o nohaviciach, že však si ho s dvanástimi nevyštafiroval. Chlapec dôjde o nohavice a tvrdí specifice, že však si mi Ty o tom písal. Ja hovorím, že nie, lebo Tvoj mandát bol genericky^[63] vyslovený, i poviem mu, aby na druhý deň ku mne došiel, že pôjdem s ním do sklepu a kúpim mu, aké sa mu budú páčiť. Chlapec až podnes nebol u mňa — a nešiel si nohavice so mnou kúpiť. Prečo, neznám. Ja ho k tomu siliť nemôžem. Preto som sa Ťa pýtal, čo je s nohavicami. — A preto som Ti písal o nohaviciach. Nezaslúžil som trpkostí Tvojich. Tvoj chlapec nebol ani v Tvojom dome svätý, ani nie je teraz taký, ani nebude nikdy, tak ako si ani Ty nie tým, ani ja. — Preto Ťa nerozumiem a neprijímam trpkosti listu Tvojho, bo hoc je Tvoj chlapec krv Tvojej krvi, predsa je len chlapec a musí predsa raz vyhodený byť do prúdu života, kde ho ani mať, ani otec vždy obraňovať nebudú vstave, a to ani oproti výbuchom prirodzenosti vlastnej, ani oproti návalu vplyvu cudzieho. Nač by ste teda chlapca domov brali, keď mu zhola nič nechybí? — Nech sa chlapec vo svete otrie. To je s Tvojím synom moja hlavná zásada, a dobre bude, len Vy nefušujte do toho. To som rozumel pod výrazom „mamičkárstvo“, a pravdu som mal.

Peniaze som dostal všetky a zložím Ti počty úplne.

Jožko, nože nemaj zazle slová moje! Ja myslím, že Ti písať môžem, čo sa mi len páči, a ja Tvoje slová, čo by sa mne nepáčili, tiež s pokorou prijímam, neberiem ich na vážky, a nič menej nie som pritom ako citlivý, lebo znám od priateľa tiež niečo strpieť, hoc by ma to aj svrbelo. Neverím, že bys’ ma v záležitosti dieťaťa svojho za nespravodlivého držať mohol, a preto nač komédie? Nechaj vodu bežať a kamenie ležať — Tvoj syn sa Ti nestratí, je chlapec ináčej dobrý, ale je predsa len chlapec.

Teraz mi pozdrav srdečne Tvojich a buď vždy až do smrti dobrým bratom

Tvojmu Janovi

Na kapitolu Ti tu držanú neber otrocký ohľad, bo ju šulmajster^[64] písal.

Ešte jedno. Z ohľadu kolkov listových si vec naopak pochopil, píšuc mi o vyslovení poštára senického. Ja som pritom nerozumel nič inšie, len že dávaš Ty sám kolok desaťgrajciarový, a tak že sa pritom 5 grajciarov doplácať, a k tomu podľa poštového predpisu 5 grajciarov pokuta platiť musí. I povedal som, že Ty sám to isté, čo ja tiež platiť musím. Keď Ty list nefrankuješ, to ma k pokute nikto siliť nemôže, ale takto i Ty platíš i ja platím. Inými slovy: čo je vyše dvadsať míľ, platí sa 15 a nie 10 grajciarov, lebo ináčej pokuta nasleduje, čo ma mrzí nie pre 5 alebo 10 grajciarov, ale pre pokutu. Hôny soit, qui mal y pense.^[65]

*

(Asi z júla 1862)

… Ja sa Tvojich teologických spisov už bojím. Od Tvojej „Lutherovej cirkvi“ som očakával, že to bude kniha, ktorá bude musieť mať na stoloch nášho ľudu svoje miesto cez celé storočia… Ty si sa nevládal povzniesť nad osobné lapálie. Ďalším zlom v Tvojej „Lutherovej cirkvi“ je to, že si Ty horší luterán, ako by si bol katolík. U katolíkov vyhlasuje za svätých len pápež, pričom mu však pomáhajú svedkovia, ktorí majú dosvedčiť, že na nich spôsobené boli tie a tie zázraky; Ty však kanonizuješ Luthera, Melanchtona^[66] a symboly (Tridentský koncil ešte nikoho nevyhlásil za svätého… to spravil svojím spôsobom len luterán Hurban) — a všetko to robíš sám, bez pýtania sa aspoň nás pravoverných luteránov. Takto dávaš svojim a našim nepriateľom nesmierne zbrane… Ty si nie luterán, ale viac ako katolík na základe evanjelickej cirkvi. Evanjelická cirkev sa tak vzpiera proti svätým, že ani Pannu Máriu neuznáva za svätú, tým menej Luthera a Melanchtona a symboly. Ty to však robíš na vlastnú päsť a tým viac škodíš, ako osožíš: lebo zo skostnatenej ortodoxie musel sa i v Nemecku prirodzene vyvinúť racionalizmus. Beda nám však, keby zdravý rozum nášho ľudu musel v budúcnosti takto súdiť o svojich najlepších mužoch. Tvoje stanovisko, ako ho totiž zastupuješ, jakživ sa nebude držať… Odpusť, že si ja, keď hovorím priateľovi, viac dovoľujem, ako je mojím zvykom. Hlavná vec je, že spis nevydávaš v mene svojom, ale v mene Kuzmányho dištriktu,^[67] a tak v mene všetkých, ktorí sme s Tebou. Ak by si aj vo svojom spise tak mal hovoriť, ako v „Lutherovej cirkvi“,^[68] všetkých nás pochováš…

*

Tešín 9. decembra 1964

Braček Jožko, starý kamarát!

Došiel Tvoj list a tešil ma veľmi. Neviem, bude to dákesi galvanickomagnetické fluidum, ktoré sa nad nami vznáša a má u jednotlivcov rovne zmýšľajúcich moc podivnú. Neviem tiež, či je pravda, ale mne sa len tak zdá, že to bolo ten istý deň, keď bol Petrík u Teba, keď dôjduc od večere, premýšľal som o tom, o čom Vy a že mi na mysli bol práve Sokol a jeho ďalšie vydávanie. Vo Viedni hovoril Pauliny, že keby on odstúpiť mal, Ty redakciu časopisu jeho prevezmeš; i pomyslel som si: Ten Jožo je predsa len stonoha! Keď druhým para vychádza, kto potom preberá všetko na plecia svoje? Nuž on. To je genesis básničky. Demonštrácie som tým robiť nechcel, to bol čistý výplav citov mojich. Znám, čo je jadro a čo len škrupina. Zdá sa mi, že sa naši, t. j. tá Nová škola, veľmi zamilovali do maďarstvu podobným demonštráciám a že myslia s bubny si vydobyť a vyzískať postavenie také, aké majú Maďari. V tom sa klamú. Práve včera som písal Franciscimu, že sa mi jeho a Popu vymenovanie ničím iným byť nezdá ako experimentom, majúcim Maďarom auf den Puls fühlen,^[69] i že my nemáme nič, pokiaľ nemáme zákonné uznanie národnosti a jeho systematické prevedenie.

K želaniu Tvojmu, aby som napísal Reštavráciu Slovenstva, Ti odpovedám, že niks tajč.^[70] Rozdiel medzi Tvojimi a mojimi povesťami je ten, že Ty všade máš akú-takú tendenciu národnú, ja som ale všade práve tomu vyhýbal. Bude to, pravda, kardinálny rozdiel príčinou, ktorý máme obaja o básnictve. Tak si zostanem i teraz verným, ačpráve hádam znať budeš, že ma i Štúr v ohľade tomto odpudzoval, a vo svojom, mnou do češtiny preloženom článku docela iného bol zmýšľania. Hádali sme sa o tom mnoho. Tvoj materiál by sa u mňa len k epizódam mohol hodiť.

Hovoriac o náhľadoch Štúrových, nemôžem zabudnúť Ti odpovedať, že sa o vydanie životopisu jeho s Tebou nezrovnávam. Naopak: najprv životopis, potom báseň; tamten materiál, tento tu samostatné vyvedenie. Radil by som ale Matici, aby spis ten nevydávala bez doplnkov, pochádzajúcich z Tvojej doby. Z prvej doby by ich mohol dať Zoch^[71] alebo Hodža, z druhej (t. j. 1848/49} Ty a z tretej ja.

Píšeš ďalej o kritike diel národných. Nuž dobre, ja by som bol pritom, myslím ale, že to teraz ešte niet na čase. V Tvojom pláne vidím dač, o čom Ty hádam ani sám nevieš: luteránstvo a katolíctvo. Hodža mi hovoril pred dvoma rokmi: Oddali sme rukoväť žitia nášho katolíkom, uvidíme, čo z toho pôjde. Uvidíme, čo z toho pôjde. Ale zase len vtedy, keď uvidíme, čo z toho pôjde, s istotou vystúpiť môžeme. Povieš mi ale na to, čo to má s kritikou? Ja Ti odpoviem: Veľmi mnoho. Čo sme my ukázali, zná každý, čo ale oni, krem Hattalu,^[72] ukázali, nevie nikto. Viktorinove všetky práce sú mizerné; jeho najlepšie dielo je gramatika. Mallého práce o dopisovaní a o tých troch číslach sú žiacke cvičenia v logike; jeho Rechtscontinuität je dielo vážne, ale úplne nepraktické.^[73] Jonášove tendenčné drámy sa mi už v princípe nepáčia, tak ako i jeho kronika slovenská. Palárikove drámy kuľhajú na tú istú nemoc ako Jonášove a Tvoje povesti (Nota bene, podľa môjho zdania).

Úsudky Tvoje o časopisectve sú úplne zralé a dobré; blbosť, ako píšeš, je tu, nota bene, bez Paulinyho, Licharda a Ferienčíka.

Ak ma budete potrebovať do Vášho kola, budem iste s Vami držať, len mi označte práce; program som ale nie vystaviť vstave, bo nemám kníh, novín, jedným slovom, materiálu. Ináčej by som to vďačne urobil. Vidíš, zas ten starý veterán Hurban čos’ podobného podujať môže! A či nemám pravdu? Pravdaže ju mám, to i ty, synku, veríš. Nadal si mi síce vo Viedni do puerov^[74] za výraz tento, ale nuž nič, ja som na výraz tento zvyklý.

A tak keby sa dač podobné stať malo, dajte mi úlohu, ja jej dostojím.

Jožko môj, keď píšeš literárne a politické články, neteologizuj, a píš tak, ako si písaval predtým.

Ale čo nás po múdrych rečiach; máme ich každodenne dosť. Anička Tvoja^[75] zaslúži prvé miesto, a predsa vidíš, aký som grobian nepostaviť ju dopredu. Znám, ako to bývalo, keď sme v Sobotišti komédiu hrali, a kde mňa, sufléra,^[76] v novinách veľmi vychválili. Znám tiež, ako hrabávala lipové lístie, a nám ho vo vreciach do Prešporka posielala. My sme sa síce mŕštili, fajčiac ho, ale predsa sme to len zo samej horlivosti všetko v dýmkach našich spálili. Ja som síce do Bubna o Bolemanovských prednáškach napísal persiflážu na podobnú horlivosť, ale ma zato mali vybiť. Pošepni jej, prosím Ťa, len troška do ucha, aby to žiaden nepočul, že ja veru teraz jej Hurbana „za prvého syna Slovenska“ držím, bo viem, že keď už raz na mňa toľko drží, jej to ľahostajné nebude.

Pozdrav mi i Aničku, i deti Tvoje, a buď vždy dobrým starým bratom

Tvojmu Kalinčiakovi