ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Boh nám pomáhaj veselie^[109] začínať,
a zajtra navečer dobre odpočívať.

Pojdeme my zrána do hory —
hander, minder, matatri,
zatri, matri, trimatri,
zrána do hory.

Vezmeme si malú sekerku —
hander, minder, matatri,
zatri, matri, trimatri,
malú sekerku.

Nasekáme drobného prúťa —
hander, minder, matatri,
zatri, matri, trimatri,
drobného prúťa.

Upletieme z neho zahradku —
hander, minder, matatri,
zatri, matri, trimatri,
z neho zahradku.

Nasejeme ruty, šalvije —
hander, minder, matatri,
zatri, matri, trimatri,
ruty, šalvije.

Vyrastú z nej pekných šesť kvetov —
hander, minder, matatri,
zatri, matri, trimatri,
pekných šesť kvetov.

Jeden dáme pánu mládenku —^[110]
hander, minder, matatri,
zatri, matri, trimatri,
pánu mládenku.

Druhý dáme pánu družbovi —
hander, minder, matatri,
zatri, matri, trimatri,
pánu družbovi.

Tretí dáme pánu žákovi —
hander, minder, matatri,
zatri, matri, trimatri,
pánu žákovi.

Štvrtý dáme peknej panence —
hander, minder, matatri,
zatri, matri, trimatri,
peknej panence.

Piaty dáme panne družici —
hander, minder, matatri,
zatri, matri, trimatri,
panne družici.

Šestý dáme mladej neveste —
hander, minder, matatri,
zatri, matri, trimatri,
mladej neveste.

Už sa zimozel stele:
poctivý sa pár bere.

Už sa zimozel zostlau,
poctivý sa pár sobrau.

Ništ to preto,
hoc je blato,
keď je diovča peknuo
a za muža hodnuo,
ništ to preto,
hoc je blato!

Čierna vlna na bielom baranci:
Kamže ideš, kučeravý Janči?
Čierna vlna na bielej kozičce:
Idem, idem k tej mojej Zuzičce.

Idem, idem, na dalekú cestu,
hýn do Brna pre mladú nevestu.
Ale vravia, že ti ju nedadia.
Dadia, dadia, ešte odprevadia.

Ešte sme len boli pri lučenskom moste,
už sa nás spytujú: Chlapci, zkadeže ste?

Ver sme my z Bystrice, prosíme velice,
dajte mám to dievča z Nongradskej stolice.

Ešte sme len boli za Váhom na piesku,
už mám zažihali u Jančuškov sviečku.

Prátelé, vďačne nás majte,
čo prosíme, to nám dajte!

Dajte nám mladú nevestu,
nezarubujte nám cestu!

Otvárajte dvere, novotná rodina,
ideme zdeľaka, veru nám je zima.

Pusťteže nás, pusťte, aspoň pred čeľuste,
ak nás nepustíte, zvalíme ohnište.

Prestieraj, Jančuška, prestieraj obrusy,
už tvoja družina predo dvermi brúsi.

Veď sme my neprišli poháre podvíhať,
ale sme my prišli Haničku odberať.

Otvorte, otvorte, vari nás neznáte?
Vari nám to diovča ukiazať nedáte?

Veď ste ho videli v zahrade pri ruži,
keď si utieralo s bielou šatkou slzy.

Nepuojdem tu za muž, trebárs by ma chceli,
mám ja frajeríka v Sedmohradskej zemi.

Načože ste prišli, Sedmohradia pyšní?
Nemáme my diovča podľa vašej mysli!

Veď sme my neprišli na nejakú vadu,^[115]
ale sme my prišli pre tú našu mladú.

Keď ma ta povezú ti Sedmohraďania,
budú banovati ti Veľko-Čomania.^[116]

Bude banovati aj tá moja mati,
bude banovati, dosť bude plakati.

Pod Muráňom v tej doline,
sivý holub vodu pije.

Biela ruža prekvitala,
matka dceru zapletala.

Nepleťže ma, matka, tuho,
už nebudem vaša dlho.

Mala bys ma pliesti slabšie,
žeby bola doma dlkšie.

Čiaže budeš, moja dievka?
Šuhajkova švárna žienka.

Akože ho budeš zvati?
Andelčok moj, pyšťok zlatý.

Sama, sama kázala si,
zapleťže mi, milý, vlasy,
moja duša, pricifruj ma,
bude zo mňa pekná žena.

Ešte by to nič nebolo,
keby diovča naše bolo,
ale diovča neni naše,
napime sa z práznej fľaše.

Ešte by to nič nebolo,
keby diovča naše bolo,
už je, diovča, už je naše,
napime sa z plnej fľaše.

Jest tam jedno černooké,
ale je veľmi divoké.
Lepšie je to sivooké,
neni je to tak divoké.

To nám hnedky rúčku dalo,
medzi nás sa zverbovalo.
Už je teda diovča naše,
napime sa z plnej fľaše.

Dajže mi, mamko, obrus bielený,
čo si ja zastrem vienok zelený.

Dajže mi, mamko, niečo nového,
z toho jablčka rozkrojeného.

Vráť sa, pane družba, vráť sa, mladý zať,
otcu, materi za dievča ďakovať!

Ta ja puojdem, ta ja, ta ja povandrujem,
komuže ja, komu, pekne zaďakujem?

Komu by ja, komu, pekne ďakuvala,
otcovi, materi, čo ma vychovala.

Moja milá pani mladá,^[119] kľakaj na kolená,
odpytujže, odpytujže od otca, matera!

Bolaže mi, bola, u moj matky služba,
ale ju vynesie na tri razy družba.

Jedon raz duchničku, druhý raz truhličku,
a na treťom raze diovča za ručičku.

Nebudem už viacej moj matki slúžiti,
a tá bude za mnou i s plačom túžiti.

A keď sa ja z toho domu presťahujem,
otcovi, materi takto zaďakujem:

Rodičovia moji, zdravi ostávajte
a za svojou dcérou veľmi neželejte!

Pán Boh vám vynahraď tú stratenú pomoc!
Pán Boh vás opatruj! Pán Boh daj dobrú noc!

Kvitniže mi, kvitni, krásna ratoliestka,
už mi dohorela u moj matky sviečka!

Už mi dohorela naprostred pitvora,
keď som ostatný raz dvere zatvorila.

Zostávajte zdravy této naše prahy,
čo vás prekráčaly moje biele nohy.

Zostávajte zdravy této naše kľučky,
čo vás otváraly moje biele rúčky.

Ešte sa vás, mamučička, spýtať mám,
či ja s vami ešte ďalej bývať mám?

Ach, ni so mnou, dievka moja, ni so mnou,
koho si si vyvolila, ten s tebou.

A ja som si vyvolila z ruže kvet,
lepší je muoj najmilejší než ten svet.

Ešte sa vás, muoj tatíčku, spýtať mám,
či ja s vami ešte ďalej bývať mám?

Ach, ni so mnou, dcérka moja, ni so mnou,
koho si si vyvolila, ten s tebou.

A ja som si vyvolila sokola,
zajtra puojdem k nemu bývať z kostola.

Ešte sa ťa, muoj bratríčku, spýtať mám,
či ja s tebou ešte ďalej bývať mám?

Ach, ni so mnou, sestra moja, ni so mnou,
koho si si vyvolila, ten s tebou.

A ja som si vyvolila perličku,
zajtra ma s ním osobáša, bratríčku!

Ešte sa ťa, sestričko má, spýtať mám,
či ja s tebou ešte ďalej bývať mám.

Ach, ni so mnou, sestro moja, ni so mnou,
koho si si vyvolila, ten s tebou.

A ja som si vyvolila mužíčka,
s Bohom, matka, otec, brat i sestrička!

Moja milá dobrá vuoľa, už jej ja nemám,
u matera za stolíčkom, tam hu ja nehám.

Pozri si, Anička, na onenno^[123] klinček,
kde si si vešala tvoj zelený venček.

Mládenci, mládenci v tej príbelskej^[124] fare,
pekne vám ďakujem za tie vaše dare.

Aj my tebe, Anka, za tvoju dobrotu,
čo si nám dávala hlavničke v sobotu.

Odmeň sa, družba, odmeň,^[125]
veď si nám ešte dlžen.

Ej, dali sme ti pannu,
zaplať nám, družba, za ňu!

Ač sa nám neodmeníš,
nikdaj sa neoženíš.

Nemá družba stremeňa,
len z koprivy,^[126] z koreňa.

Nemá nám družba sedla,
hyba koňacie rebrá.

Keď ma dáš odvážať, šuhajíčku švárny,
nepošli koč pre mňa, lež pošli voz tárny!

Hora, hora, cmava^[128] hora,
šiel bych k milej, niet jej doma,
išla ona do mlynečka,
moja ľuba^[129] kochanečka.

Idzže, milý, idzže, opač,
či jej daju skoro sypac.
Sype śe jej, jasnu strelu,
už to dzevče na voz beru!

Sedaj, diovča, na voz! Nemuožem pre žalosť,
starú ja mater mám, akože ju nehám?

Sadaj, Anka, na voz! Nemuožem pre žalosť,
že som narobila mojej matki starosť.

Marča krásna, Marča krásna,
už na voze tvoja kasňa,
na tej kasni tri periny,
už ťa, Marča, vyplatili.

Mladucha, mladucha, škoda sa ti stala,
keď ti tá rúšnica^[131] šaty na voz brala.

Zástavník, zástavník,^[132] hore tú zástavu,
tu máš podperený klobúčik na hlavu.

Keby si bou prišiou, keď mesiačik vyšiou,
bou by si dokonau,^[133] aj na sobáš išiou.

Ale žes neprišiou, keď som ti kázala,
tak som už druhému moju ruku dala.

Darmo si ma vábiu pod zelenú brezu,
poďže sa podívať, už Zuzičku vezú.

Vezú ti hu, vezú, v kuvanom kočíku,
a šuhaj sa nesie na vranom koníku.

Ako ten koníček prevelice skáče!
Ako tá Zuzička prevelice plače!

Hankovskí mládenci cestu zapravili,
nechcú prepustiti diovča von z dediny.

Mládenci, mládenci, odviažte tú reťaz,
pusťte nás s nevestou, čo žiadate od nás?

Paľko, veľký víťaz,
previazau nám reťaz,
cez múry, cez stenu,
dostau mladú ženu.

Hore háj, hore háj, hore hájom cesta,
ľudia povedajú, že ide nevesta.

Pošibaj, furman, kone vranie,
ďalekú cestu iti máme.

Pojdeme cez hory vysokie,
a cez doliny hlbokie.

Nechcelo dievčatko toliara nového,
veď ono volilo šuhaja švárneho.

Nechcelo diovčatko svoju matku slúchať,
veď ono volilo s kolísečkou búchať.

Ideme, ideme, cestičky nevieme,
dobrí ľudia vedia, azda nám povedia.

Ideme, ideme, ale nevieme kam?
Otvorte nám dvere, veru vnídeme k vám.

Bola to mladucha, mala tá periny,
Štyri vozy tŕňa, piaty hrachoviny.

Načo si sa vydávala,
keď si málo perín mala,
trafí byti veľká zima,
zamrznete obidvaja.

Družba bez nohavíc a starejší^[137] bosý,
a mladý zať na to práznu kapsu nosí.

Kobej to tak bolo, ako bej ja kcela,
nebola bej dievkou ani do večera.

Ani ja dievčičkou, ani nevestičkou,
lem bej sa srovnala s tou čiernou zemičkou.

Čierna kurička kráče,
Švárno dievčatko plače.

Čierna kuričko, nekráč!
Švárno dievčatko, neplač!

Zašumela hora i zelený háj,
povedzže mi, milá, čeho ti je žiaľ?
Či venečka zeleného,
či prstenka strieborného,
či žes išla zaň?

Za dvermi palica, na klinku korbáč,
jak nebudeš dobrá, teraz si rozbač!^[139]

Neplač, diovča, neplač, nehub sebe oči,
veď ťa nepovezú ďalej od Levoči.

Neplač teraz, neplač, keď si neplakala
vtedy, keď si rúčku milému dávala.

Poniže dediny v šípe trník kvitne,
ej, kedyže diovča od matky odvykne?

Odvykne, odvykne o rok, o svej dobe,
o rok, o svej dobe, ak jej dobre bude.

Ač jej dobre bude, ďakovať jej bude,
ač jej licho^[141] bude, na ňu plakať bude.