ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ako by nám nebolo
v tomto dome veselo,
kde je otec, matka,
aj rodina všetka!
Ako by nám nebolo
v tomto dome veselo!

Už sme sa napili piva, páleného,
dajže nám, kuchárka, niečo vareného.

A to vtáča veseláča do poľa letí,
a ten Janko za stolíkom zdurený sedí.

Každuo vtáča veseláča do poľa letí,
a tá Marka za stolíkom zdurená sedí.

Sedí ona za stolíčkom jak ružový kvet,
vyplače si svoje oči, zmení sa jej svet.

Ktože na Lehote najvzácnejší?
Ten Ďurko Trnkovie, pán starejší;
na svadbe starejší,
v dedine najmenší
Hataláni.

Ktože je v Lehote pán nad pány?
Ten Ďurko Trnkovie, Hataláni;
V strnisku je pisár,
na cestách komisár,
Hataláni.

Široká, široká,^[150] požičaj nožíka,
že si odkrojíme z toho radosníka.^[151]

Daj Bože, daj Bože to o rok dožiť nám,
aby na radostník prišiou zasa bosman.^[152]

Parta moja, parta, pekná perlová,
dnes si ešte moja, zajtra družbova.

Parta moja, parta, zelený veniec,
už tebe nastáva ostatný koniec.

Družba a družica:
Dolu ten žíhľavník,^[153] dolu ten zlatý pás!
Žíhľavník družici, družbovi zlatý pás!^[154]

Mladucha:
Moja zlatá parta do hlavy vlíha,
muoj zelený veniec, družba ho sníma.

Stratila som z party zelený veniec,
našiou mi ho družba, švárny mládenec.

Ach, muoj milý družba, pekne ťa prosím,
dajže mi ten veniec, rada ho nosím.

Družba:
Aby si ho bola rada nosila,
inakšie by si zaň družbu prosila.

A keď ja vykonám s tebou ten tanec,
vezmem ti i partu, nielen tvoj veniec.

Ustúpte na stranu, panny, mládenci,
nech si ja povodím pannu vo venci.

Družba vodiac mladuchu sem-tam, spieva:
Tichá voda stála medzi brehami:
poctive si viedla medzi pannami.

Tenie prutík, tenie, po tej bystrej vode,
zabývaj, dievčatko, o svojej slobode.

Poďakuj sa, dievča, pánu starejšiemu,
že ťa doprovodil k stavu manželskému.

Povej, vetrík, povej, pod príbelský^[155] zvončok,
nakže^[156] jej preveje jej zelený venčok.

Jej zelený venčok na hlave prekvitá,
ledajaký šuhaj dolu jej ho chytá.

Jej zelený venčok na hodbábe visí,
jej panenská krása zahynúti misí.

Hoj, vienok, vienok, peknej vienok boliengovej,^[158]
veru jej on dou spadou;

hoj, vienok, vienok, peknej vienok boliengovej,
kdeže jej on dou spadou?

Hoj, vienok, vienok, peknej vienok boliengovej
v materinom dvorci;

hoj, vienok, vienok, peknej vienok boliengovej,
ak jej on dou spadou;

hoj, vienok, vienok, peknej vienok boliengovej,
hneď jej on uvadou.

Nemá Kražalkovič takých dvanásť koní,
čo by dohonily tvoj vienok zelený.

Tvoj vienok zelený do Dunaja spadne,
do Dunaja spadne, nikdy neuvadne.

Ešte ja vylezem na najvyššú vežu,
ešte sa podívam, kde muoj vienok vezú.

Vezú ho, vezú ho na tárnom vozíčku,
drží ho muoj milý v hodbávnom ručníčku.

Anka, krásna diovka, kdes vienok podela?
v zvolenskom kostole na oltár oprela.

Ej, mladá nevesta, peknes pripravená,
všecka tvoja hlava švárne ozdobená.

Ale ju nebudeš už dlho nositi,
hneď v túto chvílečku musíš ju složiti.

Kým si túto partu na hlave nosila,
dotiaľ si slobodná kam chcela chodila.

Ale už na parte stužky rozvazujem,
a s tým ťa panenskej slobody zbavujem.

Daj, daj dolu s hlavy tú partu perlovú,
ktorú nesmieš klásti viac na svoju hlavu.

A keď ja rozpletiem této tvoje vlasy,
budeš sa zvať ženou na budúce časy.

Bárs by si dávala striebro, dukáty,
už sa tvoja parta viac nenavráti.

Ej, Bože muoj na svete,
kto mi vrkoč rozplete?
Stojí za mnou družba muoj,
čo rozplete vrkoč muoj.

Poďteže už, poďte, družičky moje,
budete rozpletať vrkuočky moje!

O, miléže moje, vy žlté vlasy,
už mi ich prikryje čepiec belasý.

Milí páni svadebníci,
vážní a poctiví všetci,

račte dobrú vúli míti,
prišel sem se pochváliti.

Nechci mluvit mnoho rečí,
vizte, co nesem na meči.

Bojoval sem s jednou pannou,
jistému mládenci danou.

Snad budete v tom domnení,
že to veliký kunšt není?

Že jest to jen žertovati,
s panenkami se v boj dáti?

Než ale to jest vec jistá,
které múžte dáti místa,

že i láska má své strely,
ty kdyby v srdce vletely,

nic težšího nemúž býti,
človek musí omdlévati.

A tak i já byl sem v strachu,
jak bych sem byl v cizím hrachu,

když sem povstal proti panne,
musel sem popluvat dlane.

Prijda k ní nohy postavil
silne sem a takto pravil:

Bych zkusil v chvíli nynejší,
kdo z nás dvou bude mocnejší.

Dej, mladucho, venec dolu,
neb ti ho strhnem pospolu.

Nemúžeš ho více míti,
musíš ho nyní složiti.

Tuť se oborila na mne
velmi hrube a náramne.

A všelijak se bránila,
aby svuj venec chránila.

Proč mi, rekla, bereš moje?
Já tobe nechávam tvoje,

jaké ty máš právo k tomu?
Nechej, co náleží komu.

Nejedol si tolik kaše,
abys bral to, co jest naše.

A já na ty hrubé reči,
hned sem sáhnul k mému meči.

Dej, pravím, tvúj venec dolu,
vidíš moju šablu holú?

Nemúžeš jej více míti,
musíš, co chcem, učiniti.

Na to se ona ulekla,
takže ihned dolu klekla.

A já sem rýchle učinil,
co sem učiniti mínil.

Vzal sem venec její s hlavy,
nechať pak žáden nepraví,

že sem v tom neco prohrešil,
neb sem ji pri tom potešil:

že místo tohoto vence,
nositi má zlaté čepce.

Ach, už som složila panenskú ozdobu,
a s tým i skončila všecku mú slobodu.

Zdrava buď i parta, i veniec zelený,
už viacej nemáte pre mňa žiadnej ceny.

Dobrá noc, dievčatá, ja vás odpytujem,^[162]
že sa už naveky od vás oddeľujem.

Už dnes posledný raz stojím medzi vami,
zajtra budem sedeť už medzi ženami.

Na mňa i v manželstve nezapomínajte,
a jedna po druhej tiež sa vydávajte!

Dvanásť trubačov trúbilo,
ešte k tomu dvanásť
pacholátek^[164] švárnych
slúžilo.

Trúbte, trubači, vesele,
kým je muoj vienek,
a zlatý prstienek
na stole.

Šla do komory, plakala,
svoj zelený vienek
a zlatý prstienek
skladala.

Nezavracaj do pohánky, ale zavráť do žita,
lepšie dievča maličičkuo, nežli veľká, veliká.

Tú maličkú do postele, a tú veľkú do lože,
tá maličká chytro vstane, a tá veľká nemuože.

Hajnal^[166] svitá, již den biely,
stávajte veľkí i malí.
Dosti sme již dlúho spali.

By koralka^[167] neskvasnela,^[168]
která včera šmakovala,^[169]
nebo cez noc darmo stála.

Protož každý, když zasvitá,
nech tak koralku privíta:
Vítaj, nostra aquavita!^[170]

Vítaj, trunku prežádaný,
trikrát v ohni lajtrovaný,^[171]
vodkou života nazvaný.

Vyznati to každý musí,
kdo jen koralku okusí,
že ho hned kašeľ nedusí.

Protož i my posedíce,
pimeže ju z té sklenice,
a dajme si naliať více.

By ta baba z Boha byla,
čo koralku vymyslela,
nebo sama rada pila.

Amen, rač nás požehnati,
by sme mohli dobre piti,
až do noci si zdravkati.

Hotuj sa, nevesta, hotuj sa na úvod,^[172]
široká s družicou už čaká, poďže, poď!

Ráno sme prišli, večer idemo
ta domov, ta domov!

Čas nám je už veru domov iti,
slunečko nad horou.

Dobre sa tu majte, poďme s Pánem Bohem,
zapíšeme tento deň v kalendári novém.

Milá, milá, milujem ťa,
rád ťa vidím, nevezmem ťa!
Rád ťa vidím od malička,
moja milá prepelička.

Milá, milá, milujem ťa,
rád ťa vidím, nevezmem ťa!
Ak ťa vezmem, budem ťa biť,
nebudem ťa v koči voziť.

Milá, milá, milujem ťa,
rád ťa vidím, nevezmem ťa!
Veď by ťa ja dosť milerád,
ale by ťa boleu chrbát.

Milá, milá, milujem ťa,
rád ťa vidím, nevezmem ťa!
Nabiu by ťa, boleu by ťa,
plakala bys, želeu by ťa.

Milá, milá, milujem ťa,
rád ťa vidím, nevezmem ťa.
Už si ma vzau, nebiješ ma,
duša moja, ľutuješ ma!

Jako bych ťa neľutoval,
keď ťa maliar vymaľoval?
Maliari ťa maľovali,
rezbári ťa vykresali.

Nechodiu som za ňou, sama prišla za mnou,
jako tá ovečka za zelenou trávou.

Neprišla som sama, chlapci ma doviedli,
bodajže ti chlapci sedem hrušiek zjedli.

Káčer na doline,
kačka v bukovine,
káčer na ňu volá.
Vráť sa, duša moja!

Veru sa nevrátím,
venečok nestratím.
Predsa sa vrátila,
venečok stratila.

Rybári, rybári,
na tichom Dunaji!
Či ste nevideli
muoj vienok zelený?

Videli, videli,
pod trníkom zostal,
veru si si, šuhaj,
peknuo diovča dostal.

Ta hore som išla v ragačovom venci,
a dolu som prišla v klepnovanom čepci.

Načo ti je, šuhajíčku, žena,
keď ty nemáš zimoviska doma?
Kúpim si ja so tri vozy sena,
budem mati zimovisko doma.

K tomu ešte tri vozy otavy,
budem mati čím chovati kravy,
k tomu ešte so tri vozy repy,
budem mati čím chovati deti.

Pod dedinou mostek prehýba sa,
na ňom ďatelina zelená sa.

Ďatelina drobná, nekosená,
už je moja milá odvedená.

Kto mi ju odviedol? — Kamarádi.
Lebo by ju oni sami radi.

Kto si ju odviedol, nech si ju má,
nech sa len predo mnou neobjíma.

Keď sa i objíma, nech len v noci,
žeby nevidely moje oči.

Keď som išiel z Prešova,
odpadla mi podkova,
podkovička oceľová,
čo mi dala v noci ohňa.

Keď som išiel z Ivánky,^[178]
zlámaly sa mé sánky.
Ej, sánočky javorové,
pre mladuchu sú hotové.

Keď som už bol v Bystrici,
ona leží v zimnici.
Keď sme mali iť do chrámu,
kopali už pre ňu jamu.

Vybiraj śe, synu, v ščeślivu hodzinu,
v ščeślivu hodzinu po dobru gazdzinu.

Však śe už vybira mlady neboraček,
však nam už vychodzi nebesky meśaček.

Idzce, svaci, idzce, nebojce śe noci,
však vam mily Pan Buh budze na pomoci.

Na dobrej pomoci, jak ve dne, tak v noci,
na každem jarečku, každú hodzinečku.

Kedz prez roveň pujdzeme,
dajme pozor na śebe,
žeby nam na lukach nezastali,
co by nam šabličky nezobrali.

Kdze ja vtedy bula, kedy rozdavali,
jakže mne, Bože muj, lem leckoho dali.

Maly je, bridky je, a lem ho ľubila,
bo to mne moja mac za neho radzila.

S nami, Hančo, s nami pospeš na pridany,^[183]
ta śe ti premeni tvoj vienok zeleny.

Tvoj vienok zeleny i tvoja persona,^[184]
tam śe ti premeni dzivčenska koruna.

Pozri ty, Aničko, na stredni oblaček,^[185]
jak za cebu plače otec neboraček.

A ešče ty pohledz na tote dražečky,^[186]
skadze si chodzila s nami na pradočky.

A ešče ty pohledz na tote pešničky,^[187]
skadze si chodzila s nami do karčmičky.

A ešče ty pohledz zhury do doliny,
skadze si chodzila s nami na maliny.

Chodzi Hanča, chodzi, po koscele klapka,
až jej od serdečka červena krev kapka.

Ej, hoc ty, Haničko, teľo chodzic budzeš,
vera ty už svoju mamočku nenajdzeš.

Chodzi Hanča, chodzi, po chyži plačuci,
po chyži plačuci, macer hledajuci.

Hoc by si obešla tri raz tu chyžočku,
vera ty nenajdzeš už svoju mamočku.

Hoc by si obešla tri raz po tri razy,
bo tvoja dobra mac v černej zemi leži.

Vstaň ty, matko, hore i z tej černej zeme,
a prijdzi opatric^[189] śirotske veśele.

Poznac, Bože, poznac, že Hanča śirota,
že ju neprovadzi ocec, mac za vrata.

Išlo dzevče lesom, zaplakalo hlasom,
nośilo ślebodu za ceňučkym pasom.