ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ej, mamko, mamko, mamičko moja,
rada by sa vydávala,
rada by ja muža mala,
ej, mamko, mamko, mamičko moja!

Ej, dcérko, dcérko, dcérečko moja,
ešte si ty, dcérko, mladá,
neni tebe muža treba,
ej, dcérko, dcérko, dcérečko moja!

Ej, mamko, mamko, mamičko moja,
čo vy, mamko, na to dbáte,
keď vy sama muža máte!
Ej, mamko, mamko, mamičko moja!

Ej, mamička moja, ľakávam sa v noci,
chodia k nám, chodia k nám pod obluočok chlapci,
na mňa rúčkou čahajú,^[14]
mne pokoja nedajú.

Dievka moja milá, nevydaj sa ešte,
nevydaj sa ešte, ty si mladá ešte.
Veď takové panny mrú,
čo sa rady za muž drú.

Vysteleme ložu^[15] naprotivia^[16] našu,
čo budeš v nej spávati,
nebudeš sa ľakati.

Ešte sa nevydám, ešte málo počkám,
urobím po vuoli mojím sivým očkám.

Ešte sa nevydám, bár len tej jeseni,
urobím po vuoli tej mojej materi.

Dobre mi je, dobre, pri mojej materi,
ako husárovi na dobrom kvartieli.

Ľubeľské^[17] paničky išly na trninu,
rady by sa vydať všetky za hodinu.

Povedzže mi, odpovedz, Dunaj, tichá voda,
či sa ja už vydávať mám, či ma ešte škoda.

Vodička mi hovorí, aj mi ona svedčí:
Vydávaj sa, moja milá, netrp teľko rečí!

Nechcem sa vydávať, budem očekávať
hore od Dunaja švarnýho šuhaja.

Hore od Dunaja šuhaj sa mi klania,
ešte je deľako, už ho ľudia hania.

Chodievau si do nás od leta do leta,
nikdy si neriekou: Diovčatko, vezmem ťa!

Chodievau si do nás od zimy do zimy,
nikdy si neriekou: Hotuj si periny!

Už celý rok minul, aj druhý sa minie,
a ja ešte neviem, či ma vezme, či nie.

Keby som vedela, že mi bude stály,
nikdy by mi oči po iných nehraly.

Na našej posteli samá rožná^[18] slama,
bola by ja blázon na nej líhať sama.

Horička, horička, pod ňou borovička,
vezmiže ma, šuhaj, ak ti je vuolička.

Martinečko, Marti, máš čižmičky z karty,^[19]
podošvy z remeňa, Martinko, vezmi mňa!

Fijala, fijala, bodaj sa prijala,
žeby mňa moja mať na jeseň vydala.

Vydám sa ja, vydám, vydám sa ja rada,
lebo je to pekne, keď je žena mladá.

Pekne je, pekne je, aj jej ver pristane,
keď sa tá Eržika Jankovi dostane.

Ja za toho puojdem, za koho sama chcem,
čo ma bude bíjať sem rázy cez deň.

Sedem rázy cez deň, sto rázy za týždeň,
predsa budem vraveť, že ma ni každý deň.

Hoja, hoja pipasára!^[21]
Nepuojdem ja za husára,
ale puojdem za Janíka,
čo mi kúpi medovníka.

Prečo sa, diovčence, nevydáte?
Keď si vy čariti neumiete!

Ja poznám na lúce taký koreň,
ktorá mi zaplatí, hneď jej poviem.

Za muž, diovky, za muž, vdávajte sa razom,
aj ja by som išla, ale je muoj kňazom.

Kňazom mi je, kňazom, v brezňanskom kláštore,
bude omšu slúžiť vo veľkom kostole.

Jeden mi je kňazom a druhý rechtorom,
a tretí mi píše za cisárskym stolom.

Žeň sa, šuhaj, žeň sa, ak ti žena treba,
ja by sa vydala, mne muža netreba.

Žeňteže sa, žeňte, starí poplesnenci,
keď sa poženíte, budú sa mládenci.

Dobre mi je, dobre, bodaj bolo lepšie,
od môjho srdiečka krev jarčokom tečie.

Netečie, netečie, ale odkvapkáva,
to moje srdiečko na kusy sa krája.

Keby mi Pánboh dau, čo je k mojej vuoli,
trebárs by mi nebou len v jednej košeli.

Jednu mu operiem a druhú mu kúpim,
aby^[23] nevraveli, že ho ja neľúbim.

Šuhajova mati do mlyna cúdila,^[24]
za dobrú nevestu Bohu sa modlila:

Daj mi, Bože, daj mi, tu dobrú nevestu,
čo by mi do mlyna odmenila cestu.

Šuhajova mati chcela by ma mati,
ale šuhaj nechce za mnou pozerati.

Muoj otec, moja mať pod kochom si šepcú,
radi by ma vydať, šuhajci ma nechcú.

Veru by ma dali, keby ma pýtali,
ale ma nedajú, keď ma nepýtajú.

Nešťastná hodina, keď som sa rodila,
nemuožem sa vydať toliká kobyla.

Boli by ťa, dievča, tej jeseni vzali,
keby si nemala predo dvermi jamy.

Povedau si u farára,
že ma vezmeš na Michala;
po Michale termín prešiou,
a on, šelma, preč odišiou.

Jajže, Bože, jaký to žiaľ,
ku mne chodiu a druhú vzal,
ku mne chodiu za tri ruočky,
inej bude stískať rúčky.

Nech si žiadna nelahodí,
že ju vezme, kto k nej chodí,
najskorej ju taký vezme,
čo sa o ňu neohliadne.

Preberaj, preberaj, veru si preberieš,
len o ruoček, o dva, veru ma spomenieš.

Preberaj, preberaj, bodaj si si prebrau,
bodaj si takú vzau, čo bys na ňu žobrau.

Počkaj o rok, o dva, keď ja budem ženou,
bude tvoje srdce vytlievati za mnou.

Na kopečku stojí rosa, pod kopečkem tráva,
na milého když pomyslím, zabolí mne hlava.

Tam mi leží telo moje, tam mi ležia kosti,
od velikej a horúcej mej vernej ľúbosti.

Radnejže ma, Bože, vezmi v tomto mém panenství,
jak by si mi nemel dati ten milý stav manželský.

Žalosti, žalosti, veď jej ja mám dosti,
veď jej ja mám dosti vo svojej mladosti.

Stalo sa mi, stalo, čo sa mi malo stať,
už sa ten oženiu, čo sa mi mau dostať.

Nie večšího žiaľa, jako ho dievča má,
jako ho dievča má, keď ho frajer nechá.

Žiali sa mi, žiali, frajer sa mi žení,
ani ma nevolá na svoje veselí.

Keby ma zavolal aspoň za družičku,
nemala by žiaľu ani polovičku.

Nebanujem teba, ale sama seba,
že som opustila moc iných pre teba.