ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Leto, milé leto,
kdes tak dlho bolo?

Sedelo si na lavici,
nemohlo si k nám prijíci.

Daj, Bože, slnca,
do nového hrnca!

Veď ti ho my dáme,
keď sa naihráme.

Slimák, slimák,
vytrč rožky,
na paruožky,
ak nevytrčíš,
upečiem ťa,
zjem ťa!

Pánbožkova kravička,
kde je tvoja mamička?

Zaletela k Dunaju,
tam sa pasie po háju.
Zaletela k dúbrave,
tam sa pasie na tráve.

Svieť, svieť, svieť,
svätojánska muška,
vo sklenici, vo sklenici,
abys mi neušla.

Poďme, deti, na čačky,
a vime si voňačky,
z kikiríku,^[259] záružlia,
z králikov a cíperia.

Poďme, deti, do trávy,
natrhajme púpavy,
a pleťme si retiazky,
čo nám budú na hračky.

Poďme, deti, na lúku,
natrhajme tých turkú,^[260]
na vojnu si zahrajme,
a hlavy im stínajme!

Poďme, deti, do hory,
na sladič a jafury,
na tvarnožky,^[261] kašičku^[262]
i na koziu bradičku.^[263]

Ach, ja znám vtáčika v lese,
zelené vajíčka nese.
Ej, chlapci, poďme ich vybrať,
budeme sa s nima ihrať.

Kavky, kavky,
kde letíte?
Do Nového Mesta,
zarúbaná cesta,
kľúčom, povrazom,
sedí baba za uhlom.
Upadla jej lyžička
do sladkieho mliečička.

Ja malý žiačik,
spievam jako vtáčik;
na této sviatky,
rač vám Pán Boh dati
štestia, zdravia,
ako ľudia vravia.

Ako ja, ako ja, chudobná sirota?
Otca, mater nemám, ako sa vychovám?

Umrela mi matka, umrela mi tetka,
už je v cintoríne má rodina všetka.

Ach, ach, ja úbohá sirota Evička,
lanského roku mi zomrela mamička.

Ach, ach, toho roku už aj otca tratím,
ktože sa zmiluje, kamže sa obrátim?

Ach, ach, mám ja ešte otca nebeského,
ten ma neopustí nikdá a ja jeho.

Sihote, sihote, zelenie sihote,^[265]
komuže je horšie ako mne sirote?

Sirotu dobijú, sirotu vylajú,
ani požaluvať nikomu nedajú.

Nemáš, Bože, horšieho, ako je ten očim,
tisícuje, hromuje, keď niekde vykročím.

Nemáš, Bože, skúpejšieho, ako je macocha,
nedá chleba, len kuorky a kyseľu^[266] trocha.

A pri koscele na śivym kameňu,
śedza tam dva holubky.

Neboly to dva holubky,
ale ubohé sirotky;

jedno budze ve knižočce čitac,
druhé budze Pána Boha pytac.

Snilo sa mi snisko,
že vyskočilo oknem biele psisko.
Ej, Jano, Janisko,
ej, ty si to psisko!

Nepújdeš daleko,
než pújdeš hluboko,
kde slunce nehreje
a vetor neveje.
Ej, Janko moj, Janko!

Povedalach ráno,
že ťa vezne Parom,
povedalach ráno,
že ťa pochovámo.
Ej, Jano moj, Jano!

Čo ti my tam dámo?
Kosák a či jarmo?
Však nebudeš sekat,
ani brázdy orat.
Ej, Jano moj, Jano!

Dcéra:
Takto moj, tatko, tatko milý!
Už ste vy nejednu zimu prežili!

Vnukovia:
Dedáčku náš, dedáčku náš,
prečo ste tu nechali nás?