ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nebudem se více túlat,
radnej si budem namlúvat
frišké devče jako ryba,
pekné, bílé jako krída.

Švarné devče jako ruža:
Ber si, milá, ber si muža!
Veď si je čo rozmýšlati,
keď má šuhaj devče brati.

Nebere ho na rok, na dva,
než ho bere do skonania,
do skonania mého, tvého
nemilujem víc žádného.

Javoria, javoria, zelenuo javoria,
kedyže to dievča ko mne nahovoria.

Mala som šaty zvárať,
prišli ma nahovárať,
abych som rúčku dala,
abych sa vydávala.

Mamka sa nahnevala,
že bych sa vydávala,
ja som však ništ nedbala,
nech by len muža mala.

Na zelenej lúce dva junce sa dolia,^[78]
pre moju diovku sa dva mládenci vadia.

Oba sa súsedi, jeden býva shora,
druhý tiež tak blízko, hneď vedľa nás zdola.

Oba sa majetní, ten dvoje sedenia,^[79]
tento má na holiach pre sto oviec sena.

Ten ju pýta dneska, tento pýtau včera,
ktorémuže ťa dať, moja milá dcéra?

Otec má rád role, ja ovce a kravy,
voľ si teraz, diovča, podľa svojej hlavy.

Ani sa ma netýkaj,
matera sa opýtaj!
Ak ti matka dovolí,
i ja budem po vuoli.

Daj Boh štestia, matko, pekné dcéry máš,
prišiou som z nich pýtať, kterúže mi dáš?

Tamto, tamto na konci,
čo má té sivé oči,
daj ho, matko, daj,
darmo nechovaj!

Nebuď smutná, buď veselá, duša moja,
sobrať se nám dovolila mati moja.

Belej sa, černej sa, poď za mňa, neboj sa!
Čo by sa ťa bála, dávno som ťa znala.

Anka, krásna diovka, vyjdiže ty vonka,
že ťa my vidíme, aká si ty diovka.

Anka, krásna diovka, vyjdiže ty vonka,
daj svatom^[81] vítania, za peknuo pýtania.

Konali, konali, nemohli dokonať,^[82]
nemohli diovčatko z komory vyvolať.

Nebuď, šuhaj, nebuď blázen,
nenamlúvaj všecky rázem.
Nechaj toho na podruhé,
až keď budú noci dlúhé.

Nebuď, šuhaj, nebuď blázen,
nenamlúvaj všecky rázem.
Nechaj toho na dva rázy,
až sa šuhaj neurazí.

Neráňaj, neráňaj, zelené padajú,
vtedy si diovča ber, keď ti ho dávajú.

Ani som neráňau, samé mi padaly,
vtedy som diovča bral, keď mi ho dávali.

Preveďže ma cez té hory,
veru ti dám mariáš^[84] nový!
Veru mám, veru dám mariáš nový,
že si ma previedou cez té hory.

Preveďže ma cez ten hájik,
veru ti dám dolománik!
Veru mám, veru dám dolománik,
že si ma previedou cez ten hájik.

Preveďže ma cez tú vodu,
veru ti dám misku bobu!
Veru mám, veru dám misku bobu,
že si ma previedou cez tú vodu.

Preveďže ma cez tú lúčku,
veru ti dám moju rúčku!
Šuhajko, tu ju máš, moju rúčku,
že si ma previedou cez tú lúčku.

Na zelenej lúčki pri studnički,
tam sme si my dali s milým rúčky.
Rúčky sme si dali, zaplakali,
tam sme sa my s milým srukovali.

Dal mi milý prsteň, ja mu šatku,
to nám bude trvať na pamiatku.
Moja biela šatka za toliare,
a tvoj zlatý prsteň za krajciare.

Už si ty, Anička, raz veliký blázon,
načo si si dala obe rúčky razom?

Však som ich nedala na voz furmanovi,
ale som ich dala mojmu frajerovi.

V oku som vám, v oku, vy Dúbravci, v oku,
ale vám nebudem iba toho roku.

Potom ja, muoj milý, potom budem tvoja,
keď na našej veži kohútik zaspieva.

Chytiu sa muoj milý rozumu dobrého,
vyniesou na vežu kohúta živého.

Už si teraz, milá, už si teraz moja,
už na našej veži kohútik spievava.

Chceu by ma, chceu by ma jedon šuhaj vziati,
nemusela by mu obyčaj^[85] poznati.

Ale som mu, ale obyčaj poznala,
moja múdra hlávka zviesti sa nedala.

Bola by to rosa, čo by sa urosiu,
bolo by to dievča, čo by sa mu prosiu!

Povedzže mi, moja milá, tento týden,
aby si ma nešálila, keď k vám prídem:
Budeš moja, či nebudeš,
či len ešte pannou budeš?
Vydáš-li sa za druhého, obanuješ!

Poviem ti ja, šuhajíčko, nezatajím,
ani teba, mé srdečko, neošálím:
Pannou vždycky nestem^[86] byti,
za druhého nestem jíti,
ale ja stem, šuhajíčko, tvoja byti.

Tvoje reči, moja milá, veď sú hladké,
obsahujú v sobe sluby sladké,
ale ja im nesmiem verit,
mohly by sa lehko zmenit,
lehko može tvoje srdco pochybné byt.

Kedy prídeš, šuhajíčko, som hotová,
jakú ma len žádat budeš, som taková,
ja sa tobe oferujem,^[87]
moje srdco zavazujem,
že ma hledáš v falešnosti, to banujem.

Šla by ja, šla by ja, šuhajík, za teba,
ale ja sa bojím tej tvojej matera.

Šuhaj, tvoja mati z ocele jazyk má,
veru tá nebude na nevestu dobrá.

Šuhajkova mati tak mi odkázala,
že by som sa za jej syna nedržala.

A ja som jej zasa takto odkázala,
žeby mi v komore tri kúty pratala.

Jeden na postieľku a druhý na škrinku,
tretí na zrkadlo, hladiť moju hlávku.

Za našima humny slepá makovica,
nechoďte k nám, chlapci, už som oddanica.

Už som oddanica hore do Pravenca,^[88]
ale ja ništ nedbám, keď len za mládenca.

Ach, Bože moj, Bože, čo som urobila?
Že som pre jedného všeckých opustila.

Neplač, dievča, neplač, nehub oči svoje,
a tvými slzámi neraň srdce moje!

Keď sa my stretneme, čože si riekneme?
Dobrý deň si dáme, že sa viac neznáme.

Ťažká tomu chvíľa, komu som ja milá,
ešte tomu ťažšia, komu som sľúbila.

Komu som sľúbila, bielu rúčku dala,
s mojej bielej rúčky zlatý prsteň sňala.

Čože si mi, milá, za perečko dala,
keď mi už ružička z neho odpadala?

Čože si mi, milý, za prstenčok kúpil,
keď sa mi kamenčok^[89] von z neho vylúpil?

Oprelo sa slnko o té naše vráta,
zlomil Janík pero^[90] zo striebra, zo zlata.

Čože si ho, Janík, čože si ho zlámal?
Že som ťa, mladucha, tak tvrdo dostával.