Národnie spievanky 1 – Svadba a manželstvo

Keď ja puojdem cez hory,
postavím si komory,
keď sa ženiť mám.

Štyri husi biele a piata kochlatá,
ja ťa diovča vezmem, trebárs nie bohatá.

Povedz, diovča, povedz pravdu,
či máš duchny, či máš ládu?
Ak aj nemám, budem mati,
keď sa budem vydávati.

Čo to teraz za svet, čo sú to za časy?
Nechcú brať panenky, kde málo peňazí.

Nerúbaj, šuhajku, s vysoka do bučku,
neberže si, neber bohatú devečku!

Aleže si odtni od zeme jedličku,
vezmiže si radšej chudobnú dievčičku!

Chudobná dievčička bude ti poslušná,
ale tá bohatá veru bude pyšná.

Berieš si ty ženu len pre krásu,
krása netrvá, len do času.

Musíš jej povoliť, čo len žiada,
daremná je, šuhaj, tvoja rada.

Berieš si ty ženu pre tisíce,
snáď bude milovať iných více.

Ale, milý šuhaj, radím tebe,
vezmi si ženičku rovnú sebe!

Pozriže, dievčatko, na ten suchý topoľ,
keď sa ten rozvije, potom ja budem tvoj.

Ťažko je rozvíjať suchým haluzinkám,
ťažšie sa vydávať chudobným dievčinkám.

Chudobné dievčatko mezi boháčkami,
ako šutá ovca^[67] mezi roháčkami.^[68]

Tá koza rohatá priam tú šutú strčí,
tá dievka bohatá s chudobnou nedrží.

Žeň sa, šuhaj, žeň sa, keď ti ponúkajú,
veď tebe dievčatko s tisícma dávajú.

Moja mati nedá, lebo sama nemá,

Žeň sa, šuhaj, žeň sa, kde ti ponúkajú,
a kde ti s dievčatkom tisíce dávajú.

Tam si ty dostaneš statky a tisíce,
so mnou nedostaneš iba dobruo srdce.

Chudobné dievčatá duodatkov^[70] nemáme,
ale na to mesto dobre robiť známe.

Nechcem ja, má milá, nechcem ja tisíce,
len ja chcem dostati tvoje dobruo srdce.

Čo to tie tisíce, to je len na krátce,
a táto tvoja cnosť trvá až na večnosť.

Čo to tie tisíce, tisíce sa minú,

Nechcela za mňa isť, že nemám nohavíc,
a ja som ju nevzau, že nemala hlavníc.

Nič to, diovča, nič to, všetko dobre bude,
hoci si chudobnuo, z teba žieňa bude.

Mal som frajerečku v oravskom vidieku,
statočných rodičov poctivú^[71] panenku.

Písala mi ona na hárku papiera,
že si včilek našla iného frajera.

Rodičia, rodičia, čo ste za rodičia,

Keby sem vedela, že budeš moj,
dala bych ti nosiť ručníček svoj!
Ale ja dobre vím, že nebudeš,
darmo moj ručníček špiniť budeš.

Veru ty, duša má, mluvíš pravdu,
pre mojích rodičú tvoj nebudu.
Moji rodičové takoví sú,

A mne, šuhaj, tvoja matka takto odkázala,

Vydám sa ja, vydám, na moj vieru rada,
veď je to pekná vec, keď je žena mladá.

Vydám sa ja, vydám, po otcovej vuoli,
ale mu neduojdu jeho štyri voly.

Štyr a dvadsať sukní mala
a predsa sa nevydala,

a ja nemám len tú jednu,
pýtajú ma až za Viedňu.

Až za Viedňu, až do Prahy,
tam kde býva ten muoj drahý.

Nechcem ja boháča, radšej dočkám času,

Keď nemám sklenice, napijem sa z kupky,^[75]
chudobný som šuhaj, puojdem na prístupky.^[76]