ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Šuhajko, šuhajko, nešťastná hodina,
tebe bráni matka, mne všecká rodina.

Nebráňte, nebráňte, pobrať sa nám dajte,
pobrať sa musíme, radi sa vidíme.

Nebráňte, nebráňte, už je brániť darmo,
už je moje srdce šuhajkovo dávno.

Brána moja, brána, tá zelená brána,
načože mi moji rodičovia bráňa?

Nebráňte, nebráňte, už nezabránite,
dala som mu rúčku, ako vy nevíte.

Dala som mu rúčku, dala som mu pravú,
dala som mu rúčku stojaci na prahu.

Šuhaju, šuhaju, pre teba ma lajú,
pre teba, za teba nikdá ma nedajú.

Nelajže ma, nelaj, moja matka nelaj,
za leci korheľa^[50] nedajže ma, nedaj!

Tečie voda bystrá, drobné rybky za ňou,
darmo tebe, šuhaj, pozerati za mnou.

Darmo tebe, šuhaj, za mnou pozerati,
keď sa nám nedajú ďalej milovati.

Nechoď, šuhaj, ko mne, mňa pre teba lajú,
nech ti ženu trebárs vo Viedni hľadajú.

Vo Viedni, v Prešporku alebo v Budíne,
nech sa k vuoli stane tej tvojej rodine.

Otcovi na vuoľu, materi na vdeku,^[51]
ale srdci tvojmu na malú potechu.

Šuhajík Moravan, za teba vuoľu mám,
ale mňa moja mať za teba nechce dať.

Povedala som ti, ešte ti raz poviem,
že ja na teba viac nikdá nezapomniem.

Zaľúbila som ťa nie zo všetečnosti,^[53]
ale sa mi páčia tvoje pekné čnosti.

Zaľúbila som ťa, čo ja muožem z toho,
aj ťa ľúbiť budem, čo komu do toho?

Čo tí naši hútali,
keď ma za muž nedali,
čo tá naša mati dbá,
len si^[54] ona muža má.

Čože mi je, čože, z maľovanej lože?
Keď sa mi ten šuhaj spodobať^[56] nemuože.

Dajže mi, Bože muoj, to, čo ťa ja prosím,
len toho šuhaja, čo ho v srdci nosím.

Keby mi Pán Boh dal, čo si ja vinšujem,
potom bych vedela, že na svete žijem.

Čože ma, Bože muoj, čože ma tak tresceš?
Koho rada vidím, toho mi dať nechceš.

Koho rada vidím, opustiť ho musím,
koho nenávidím, za toho iť musím.

Za Ipľom, za Ipľom na tej druhej strane,
tam ja mám frajera, čo mi dobre praje.

Koho v srdci nosím, opustiť ho musím,
koho v podkovičkách toho ľúbiť musím.

Nedajže ma, matko, tam, kde veľa bratov,
jako by som padla medzi veľa katov.

Nedajže ma, matko, medzi tri nevesty,
radšejže ma ta daj strakám, vranám zjesti.

Aleže ma ta daj, kde je syn s materou,
tak jako by padla medzi dvoch anjelov.

Vydať, Bože, vydať, ale vedieť ako,
s mrcha tovarišom do roka deľako.

Čoby len do ruočka, to by bolo málo,
ale keď na veky, veru je to darmo!

Darmo mi je, darmo, robia na mňa jarmo,
ale ma nebudú zapriahať do neho.

A keď ma zapriahnu, veru nepotiahnem,
vykopte mi jamu, radšej do nej ľahnem.

Vykopte mi jamu v tej červenej hline,
budem si v nej ležať ako na perine.

Veselá by bola na tom našom dvore,
keby neranili to srdiečko moje.

Rania mi ho, rania, i pečú i varia,
mojmu frajerovi do nás chodiť bránia.

Nebráňte, nebráňte, pobrať sa nám dajte,
radi sa vidímo, pobrať sa musímo.

Stalo sa mi, stalo, čo sa mi malo stať,
Už sa ten oženiu, čo sa mi mal dostať.

I mne sa, dievčatko, taká škoda stala,
čo som ju mal dostať, tá mi košiar dala.^[59]

Keď sa tvoj oženiu a mne košiar dala,
teraz sa, diovčatko, soberme my dvaja!

Hovoriu moj otec, spomínala mati,
že sa nám, šuhajík, nedajú sobrati.

Keď sa nám, šuhajík, tu sobrať nedajú,
puojdeme do sveta, nechže nás hledajú.

Teba puojde otec a mňa puojde moj brat,
shliadnite na Boha, dajte sa nám sobrať!

Keď my cez hory puojdeme,
čože my jesti budeme?
Jesto tam šúlke borové,^[60]
ako pečienke sviečkové.
Keď ti je dobruo, jedz si sám,
a ja sa s tebou rozžehnám.^[61]

Keď my cez hory puojdeme,
čože my piti budeme?
Jesto tam voda v koľaji,
jako vínečko v Tokaji.
Keď ti je dobruo, pi si sám,
a ja sa s tebou rozžehnám.

Keď my cez hory puojdeme,
kdeže my spati budeme?
Jesto tam lístia z javora,
jako perinka z pápera.
Keď ti je mekuo, spi si sám,
a ja sa s tebou rozžehnám.

Povedau si, že ma vezmeš, že ma nenecháš,
a teraz ty, moj milenký, cigáň ostávaš.
Jaj, jaj, či ne jaj,
ty si neverný šuhaj,
ďakujem ti za té reči, čos mi sľubovau.

Nik je tebe na príčine, iba tvoja mať,
koľko razy som ťa pýtau, nechcela ťa dať.
Jaj, jaj, nechcela,
prosiť sa mi kázala,
a ja som sa tak rozhnevau, inú som si vzau.

Priesadnuo semiačko, zváracie kamenia,^[62]
zbehla si oddanca tá Čiernych Mariena.

Zbehla ma, zbehla ma jedna diovka hlúpa,
bodaj spadla, bodaj, s kapustného hlúba!^[63]

Bodaj spadla, bodaj, a hrdlo zlomila,
za to, že mi takú hanbu urobila.

Bola pekná jako anjel,
keď ma nechceš, vem ťa ďábel!^[65]
Ona tudy tam, a ja tudy tam,
ona tam tudy, a ja zas tudy,
tudy tudy tam!

Bola pekná jako maslo,
srdce sa mi za ňou triaslo.
Ona tudy tam, a ja tudy tam,
ona tam tudy, a ja zas tudy,
tudy tudy tam!

Bola pekná jako obraz,
keď ma nechceš, hrom ťa rozraz!
Ona tudy tam, a ja tudy tam,
ona tam tudy, a ja zas tudy,
tudy tudy tam!