ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Škoda, Bože, mej mladosti,
že ju trávim v samotnosti,^[1]
ani ve dne, ani v noci,
nemám v potrebe pomoci.

Škoda, Bože, mej podoby,^[2]
že mi hyne bez ozdoby,
trebárs som nie najpeknejší,
ale aj nie najšpatnejší.

Škoda, Bože, mojho statku,^[3]
všecek prichodí do zmatku,
nemám síce veľké panstvo,
ale dobré hospodárstvo.

Škoda, Bože, tej komory,
tej kuchyne bez podpory,
škoda celého života:
Bez ženy je život psota.

Kto by sa mi oženiti kázau,
ako by ma na sto koní sádzau
a kto by mi peknú ženu radiu,
ako by mi korunu posadiu.

Žeňteže sa, chlapci, ak sa máte, žeňte,
z Turčianskej stolice diovčence si berte!

Horička, horička, pod ňou borovička,
vzau by ťa, dievčička, ale si maličká.

Diovča, biela ruža, netreba ti muža,
muožeš rok, dva počkať na svojho frajera.

Keby ja mau, čo muoj tata,
nehľadeu by na dievčatá.

Muoj tata má peknú ženu,
nehoden je hľadeť na ňu.

Košieľku mi šijú, perečko^[4] mi vijú,
lebo^[5] ma oženia, lebo ma zabijú.

Šuhajček mladý,
zažívaj rady,^[6]
dajže pokoj ženení!
Keď sa oženíš,
farbičku zmeníš,
nebudeš tak červený.

Musíš ráno vstávať,
na ženu zarábať,
do roboty musíš iť.
Potom prídú drábi,
poberú ti háby
a budú ťa ešte biť.

Chlapci neženatí, nič sa nestarajte,
nech sa tí starajú, ktorí ženy majú.

Dva bučky, dva bučky, jeden je tenučký,
nežeň sa, šuhajko, ešte si slabučký.

Nežeň sa, šuhajko, škoda by ťa bolo,
pohov si ešte rok, chodiaci okolo.

Nežeň sa, obes sa, na jedno ti padne,
vezmi mrcha ženu, do pekla ťa vtiahne.

Sedí ptašok vo vrbine, zima tam,
kedy sä jä mladej ženy dočekám?
Dočekám sä mladej ženy na jeseň,
keď odpadne drobný lístok s čerešieň.

Včera večer moja milá plakala,
že som zaspal pod obločkom do rána.
Neplač, milá, veď ťä vezmem na jeseň,
keď odpadne drobný lístok z čerešieň.

Stará baba zlá,
švárno dievča má,
keď ja puojdem hore, dolu,
pomodlím sa Pánu Bohu,
azda mi ho dá.

Ja som šuhaj z Domaníc,^[8]
nemám svého zhola nic!
Načo mi je žena,
když nemám nic doma?

Žena pýta čižmičky,
ja rád vidím skleničky.
Načo mi je žena,
když nemám nic doma?

Žena pýta črievičky,
ja rád vidím dievčičky.
Načo mi je žena,
když nemám nic doma?

Žena pýta múky, soli,
mňa za krajciar duša bolí.
Načo mi je žena,
když nemám nic doma?

Žena pýta hustečku,^[9]
a ja nemám babečku.^[10]
Načo mi je žena,
když nemám nic doma?

Žena pýta pekný čepec,
a ja mám vždy prázny mešec.
Načo mi je žena,
když nemám nic doma?

Žena pýta pentličky,
ja si kúpim husličky.
Načo mi je žena,
když nemám nic doma?

Na husličkách zahudiem,
na ženu si zabudnem.
Načo mi je žena,
když nemám nic doma?

Oliva, oliva, lístoček zlatušký,
nežeň sa, šuhajku, ešte si mladušký.

Čo tí zvíťazili, čo se poženili?
Jako té húsatká krídla ovesili.

Nežeň sa, šuhajko, netreba ti ženy,
polož si za klobúk rozmarín zelený!

Bárs si ja položím červenú ružičku,
predsi ja nenehám tú moju Aničku.

Nebudem sa ženiť, volím mládencom byť,
a len v samotnosti švárne dievča ľúbiť.

Nebudem sa ženiť ani tej jeseni,
vyberiem si dievča v Brandeburskej zemi.

Nebudem sa ženiť krome na ostatku,
vyberiem si dievča z krásneho poriadku.

Z krásneho poriadku, z dobrého plemena,
neboj sa ty, dievča, môjho zimuvania.

Jedna vránka, dve vránky,^[12]
neberže si zemianky!
Ale si ber sedliačku,
ty muoj milý synáčku!