Národnie spievanky 1 – Svadba a manželstvo

Tak som sa nazdala, že v poli pršal dážď,
a to sa muoj milý vyberal na sobáš.

Sukne zelenej nemám,
zajtra na sobáš iť mám!
Choď, mamičko, k krajčírovi,
nech tú sukňu dohotoví.

Čižmičiek nových nemám,
zajtra na sobáš iť mám!
Choď, mamičko, k čižmárovi,
nech čižmičky dohotoví.

Partičky^[142] zlatej nemám,
zajtra na sobáš iť mám!
Choď, mamičko, k pásnikovi,^[143]
nech tu partu dohotoví.

Čepca bieleho nemám,
zajtra na sobáš iť mám!
Choď, mamičko, ku švadlene,
nech mi čepec muoj došije.

Už všecko hotovo mám,
ešte Janíčka nemám!
Sadni, družba, na koníčka,
a bež skoro pre Janíčka!

Všetko predaj, čo len máš, haj, daj, čo len máš!
Keď ty puojdeš na sobáš, haj, daj na sobáš!
I tú sukňu zelenú, haj, daj, zelenú!
Čo si mala v nedeľu, haj, daj v nedeľu!
Na pálenku medovú, haj, daj, medovú!

A té hájske^[144] zvony ako smutne zvonia,
tej bielej Aničce vienok s hlavy zronia.

Ten hájsky pán farár peknú kázeň káže,
nejednej panence slobodu zaviaže.

Veru jej zaviaže, a to na uzlíčky,
že ju nerozviažu jej biele ručičky.

Všakže ten pán farár pekne káže, pekne káže,
ide on k oltáru, ruce sváže, ruce sváže.

Ja na jeho kázeň také pojdem, také pojdem,
o jeden obrázek prosiť budem, prosiť budem.

Však je ten pán farár dobrotivý, dobrotivý,
dal mi on obrázek, ale živý, ale živý.

Čo ja s tým obrázkem urobiť mám, urobiť mám?
Keď ja preň místečka nikde nemám, nikde nemám.

Never šuhajovi jako tomu hadu,
má on pod jazykom šestorakú zradu!

Never šuhajovi ako tej nevere,
kým ťa neodvede od otca, matere.

Neverže mu, never, ani mu neuver,
počim ti neklekne pred oltár na kameň.

A keď ti tam klekne, vezme hor dva prsty,
len potom mu uver, že je už tvoj istý.

Čože si plakala, keď ťa sobášili?
Azda si myslela ešte za inšími?

Už si ty, Anička, už si ty raz naša,
už sme zaplatili od tvojho sobáša.

Už sme zaplatili štyradvadsať groší,
už teba, Anička, nikto nevyprosí.

Od mojho sobáša tvrdý toliar treba,
a na vašom stole nieto kúska chleba.

Už ideme zo sobáša,
nalej, mamko, oldomáša!
„Ver by ho naliala,
nemuožem od žiaľa.“

Obzri sa, Anička, obzriže sa hore,
ako ti pristane v tom voľačom dvore.

Otvárajte bránu, pekne maľuvanú,
veď vám my vezieme do domu gazdinú.

Otvárajte bránu, pekne maľuvanú,
že si ja nezlomím venček z tulipánu.

Otvárajte bránu, fujavica veje,
Veru neotvorím, trebárs vás zaveje.

Vymetaj, Janíčko, vymetaj policu,
ej, veď ti my vezieme dobrú maškrtnicu.

Rada si, mamička, rada si neveste?
Ej, veru som ja rada, len mi ju dovezte.

Otváraj, Jastrabská, otváraj té dvere,
veru ti vezieme starie terefere!^[148]

Otváraj, Jastrabská, otváraj komoru,
veru ti vezieme mladuchu do domu.

Hybaj dolu s voza, nestoj ako koza!
Dosť si sa nastála, kým si nás dočkala.