ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Daromná, muoj milý, naša verná láska,
pokiaľ nám nebude v kostole ohláška.

Falešné diovčatko, falešná tvá láska,
nebudem ti veriť, než bude ohláška.

Ešte po ohlášce často sa to stáva,
že milého svého milá zanecháva.

Jestli to, diovčatko, jestli to tak má byť,
volím^[91] ja pred časom s tebou sa rozlúčiť.

Ide, ide muoj koník vraný po poli hržúci,
videu som ja moju najmilšú v okienku šijúci.

Šila, šila, zlatom plnila na čiernom damašku,
už jej vyvolau klečiansky^[92] páter ostatniu ohlášku.

Ta ja puojdem, ta ja, do cudzieho kraja,
kde by mi svokruša nerozkazovala.

Ani tá svokruša, ani žiadna duša,
ani žiadna duša, kreme mojho muža.

Vesel mi je, vesel, kým mi príde jeseň,
a keď mi príde jar, na muoj veliký žiaľ.

Bolíže ma, bolí, tá moja hlavička,
ništ ma nešanuje^[93] tá moja mamička.

Šanujže ma, šanuj, mati moja, šanuj,
keď od teba puojdem, potomže nebanuj!

Tedy moja mati bude banovati,
keď ja za jej stolom budem ďakovati.^[94]

Čoby len za stolom, ale i za dvorom:
Zostávajte zdravi, s milým Pánom Bohom!

Počkajte, maminka, ej, na druhú sobotu,
ktože vám odmení,^[95] ej, v ručičkách robotu?^[96]

Počkajte, maminka, ej, na druhej nedeli,
a keď vám nebude, ej, pitvor vymetený.

Veselú, mamička, veselú chyžu máš,
veselú chyžu máš, počim ma v nej chováš.

Ta sa ti pominú všecky veselosti,
keď sa ti ja ta dám k šuhajku odviezti.

Dvor si, diovča, dvor si, v materinom dvorci,
lebo si nebudeš v vyšívanom čepci.

Ešte som si ledva počala dvoriti,^[97]
už sa mi strojíte jarmíčka robiti.

Dobre mi je, dobre, u materi mojej,
akože mi bude, šuhajko, u tvojej?

U mojej materi žitný chlieb na stole,
u tvojej, šuhajko, ovsený v komore.

U mojej materi varenuo, pečenuo,
u tvojej, šuhajko, ani postavenuo.

U mojej mamičky pečené rybičky,
u tvojej, šuhajko, krvavé slzičky.

Ktorá sa zle vydá, jako by zomrela,
jako by tá nikdy na svete nebola.

Kto sa zle ožení, jako by sa topiu,
jako by jabĺčko do Dunaja hodiu.

Okolo Trenčína tečie voda,
napiže sa, milá,
holubičko sivá,
veď je dobrá.

Už som sa napila, už mi je dosť,
ďakujem ti, milý,
holubečku sivý,
za uprimnosť.

Ešte je košeľka nie spravená,
už si, moja milá,
holubičko sivá,
spohanená.

Ktože ťa spohaniu? muoj kamarát!
Prečo ťa spohaniu?
Preto ťa spohaniu,
sám by ťa rád.

Letela, letela biela hus nad vodou,
zaplakalo diovča nad svojou slobodou.

Dobre je tej dievce, kerá je sverená,^[99]
ešte je tej lepšie, kerá je slobodná.

Tá slobodná ide, kde len je jej vuoľa,
tá sverená nesmie, len kde jej dovolia.

Tá sverená išla len von predo vráta,
priam na ňu kričali: Kde ideš, ebbata!^[100]

Kdeže by som išla, kutya teremtette!^[101]
Kutya teremtette! len ku mojej sestre!

Zasvietilo slnce na susedovie dom,
veru už nebudeš, diovčatko, dlho v ňom.

Potešenia jedno, kedy budem vjedno?^[103]
Od dneška na týdeň, a potom každý deň!

Hotuj mi, mať moja, rysavú perinu,
veru sa ti vydám na druhú dedinu.

Akože tu bude, keď mňa tu nebude?
Veď tým naším dvorom hradská cesta bude.

Nebudem, nebudem v tej Ľubeli^[104] bývať,
mutná voda tečie, nemuožem ju píjať.

Nebudem sa dlho tuná prechoditi,
po tejto zelenej ľubelskej pažiti.

Nad potokom dľa zahrád,
stojí pekných stromov sad;
a v tom sade panička,
triasla zralé jabĺčka.

Keď ich ona nemohla,
Pána Boha prosila:
Poduj, vetre, od dola,
zroň jabĺčko lebo dva!

Neráňajže zelené,
ale krásne, červené,
mám ich komu poslati,
s ktorým sa mám sobrati.

Išla milá do Lemberku^[106]
kupovati na košeľku.
Kúp mi, milá, kúp,
máš-li ke mne chuť.

Pakli nemáš ke mne chuti,
netreba ti kupovati.
Ani nekupuj,
já nebudem tvúj.

Já sem sic k tobe vždy chuť mal
a verne som ťa miloval,
co ty sama víš,
jenže nepovíš.

Než i tvoja láska ke mne
veľká byla ustavične,
túžilas po mne
v noci i ve dne.

Nyní pak mne zanecháváš
a jinému se oddáváš,
miluj koho chceš,
mne víc nebudeš.

Ach, neboj se, múj milenký,
nečiň sobe té myšlénky!
Já chci býti tvá
pokud sem živá.

Já te také verne ľúbím
a na košeľku ti kúpím,
k tomu rada dám
i co v srdci mám.

Košeľuočka tenká,
šila ju milenka,
šila ju cez týdeň,
plakala každý deň.

Keď ju došívala,
horko zaplakala:
Bodaj som ťa, milý,
bola nepoznala.

Nebola poznala,
ani ruku dala,
teraz by som doma
smutná neplakala.

Kto sa pustí do ľúbosti, musí múdry byť,
od mladosti do starosti horký nápoj piť.

Išlo dievča do hájička, do zeleného,
postretnulo šuhajíčka veľmi švárneho.

Jednému som ruku dala a druhému žiaľ,
tretiemu som povedala, že nepuojdem zaň;

štvrtý sedí zavrch stola jako z ruže kvet,
čierne očká vyplakané, mení sa mu svet;

piaty sedí na stolici, všecek omdlieva,
že už Marka ohlášená čepiec obšíva.

A tak istá jest to pravda, že kto miluje,
mnohé smutné i radostné veci skusuje.

Dobre je gazdovi, čo štyri voly má,
ešte tomu lepšie, čo štyri dcéry má:

Jedna izbu metie, druhá kravy dojí,
tretia šaty perie, štvrtá svadbu strojí.

V nedeľu doma nebudem,
v pondelok na jarmok puojdem,
v utorok z jarmoku,
ve stredu do šenku, do šenku.

Ve štvrtok, dušička moja,
či budeš ženička moja?
A v piatok rúčku dáš,
v sobotu puojdeme na sobáš.

Povedzte mi, ľudia boží,
čo ten švárny Janík robí?

Rozosiela svatom koláč,
že mu bude zajtra sobáš.