ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mala som frajerov sedemdesiat sedem,
pri mojom sobáši nebou chyba jeden.

Dolina, dolina, na doline jetel,^[217]
veď som opustila pre šuhajka mater.

Akože tam u nás, keď ma doma nemáš,
na koho, na koho, mať moja, zavoláš.

Na kohože by ja, diovka má, volala,
čos ty robievala, už ja musím sama.

Ťažko mi odvykať, k čomu naučená,
so šuhajky sedať celuo odvečeria.

Nepozeraj za mnú,
očká ti vypadnú,
bolo tebe pozerati,
kým si bola pannú.

Keď som bola pannú,
bola som po vuoli,
teraz, keď som sa vydala,
hlavička ma bolí.

Slobodička moja, zle ma slobodila,
jako ma mamenka do vody hodila.

Darmo mi je, darmo, mám na hrdle jarmo,
jarmo zajarmenuo, srdce zarmúcenuo.

Jarmo mi nerobte, ja vám nepotiahnem,
jamu mi kopajte, radšej do nej ľahnem.

Jarmo mi spravili, však som nepotiahla,
jamu mi kopali, do nej som neľahla.

Jajda, mamko, jajda, diovke ma rozniesly,
že som sa vydala len v jednom kinteši.

Ja som sa vydala, čo som jedon mala,
a té zostávajú, čo perkále^[219] majú.

Veď som sa vydala, Bože Hospodine!
Veď sa mám nachodiť s hrncom po dedine.

Medzi sto drahýma ver som si zvolila,
s vysokej lavičky do najnižšej sadla.

Veď som sa vydala, leda muža mala,
leda mi postieľka klobúkom voňala.

Veď som sa vydala na malý, krátky čas,
veď som sa nazdala, že budem dievkou zas.

Keď som bola dievkou, videli ma dierkou,
teraz som nevestou, nevidia ma cestou.

Veď som sa vydala, že mi dobre bude,
že z mojej mladosti nikdy neubude.

Už z mojej mladosti pomaly odbýva,
jako tá vodička, čo brehy podmýva.

Vydalo sa diovča, ako by zomrelo,
ako by ho nikdy na svete nebolo.

Vydalo sa diovča dolu do vidieka,
čo na horu pozre, iba prenarieka.

Vydalo sa diovča až na veky amen,
ako by zalúčiu^[220] do Dunaja kameň.

Veď sú chlapci potrební^[221]
za mládenstva pochlební:
Dobrotu a lásku sľubujú,
potom keď sú muži, sužujú.

Veď sú diovky potrebné
za panenstva pochlebné:
Poslušnosť a lásku sľubujú,
potom keď sú ženy, trucujú.

Matka má uprimná, povedala si mi,
že sa dosť naplačem, kde ma nik nevidí.

Pravdu mne moja mať, pravdu povedala,
žeby som mládencom ešte pokoj dala.

Mala som ho, mala, za muojho milého,
a teraz poznávam, že v ňom ništ dobrého.

Žiale moje, žiale, sama som vás našla,
že som od mamičky svojou vuoľou tašla.

Moja mať, muoj otec, moja dobrá rada,
keď sa mi pominie, ktože mi ju dodá?

Dodá mi ju, dodá, šuhajkova mati,
ale mi ju bude beda počúvati.

Keď ma moja mati doma zobúdzala,
ešte som sa lepšie ta dnu zakrúcala.

Ale šuhajkova keď ma zobúdzala,
tak som hor skočila, ako by nespala.

Vstaň hore, nevesta, už si sa vyspala,
choď tvé kravy dojiť, čo si si prihnala.

Vyberala som si medzi mládencami,
vyberala som si medzi malinami.

Však som si, mamičko, vybrala kyselú,
že ma nevidíte do roka veselú.

Do roka ďaleko, do smrti ešte dál,
však je to, mamičko, prežalostný pohár.

Azda mňa moja mať na kameni mala,
že som si lepšieho muža nedostala.

Dali ste ma, dali, nie po mojej vuoli,
ver muožte banuvať, rodičovie moji.

Banujte, banujte, jaj, ver je už pozde,
ach, veď vy mne z toho nikdá nespomuožte.

Dali ste ma, dali, z vuoli do vezenia,
ako by nebola z vášho pokolenia.

Veď som sa vydala z džbana do šechtára,^[225]
veď som si dostala na krky ťažiara!^[226]

Mať moja uprimná len ma jednu mala,
i tú si ma, i tú, ledakomu dala.

Ledakto, ledakto, ledajaká sviňa,
nehoden si poznať tej mojej matera.

V Liptove dva duby, tu sa mi neľúbi,
a v Turci je tretí, ta mi srdce letí.

Dali ste ma, dali, nie po mojej vuoli,
teraz banujete, rodičovia moji.

Dali ste ma, dali, mohli ma nedávať,
mohli dobre vedeť, že budem plakávať.

Bože muoj, Bože muoj, prečo ma tak tresceš,
koho som ľúbila, toho mi dať nechceš.

Bože muoj, Bože muoj, prečo ma tak káraš,
koho rada vidím, toho mi nedávaš.

Plače srdce vo mne i v noci i vo dne,
ale nie najave, len tak potajomne.

Plačte, oči, plačte, aj máte čo plakať,
koho ste ľúbili, musíte zanechať.

Plačte, oči, plačte, slzy vylievajte,
komu ste privykly, tomu odvykajte.

Rada som videla jednej matky syna,
nebolo mu páru mezi tisícima.

Zaľúbila som ho, čo ja muožem z toho,
a ľúbiť ho budem, čo koho do toho?

Čože mi je z toho, čo ja tuto robím,
keď ja toho nemám, koho rada vidím.

Žialičku, žialičku, na mojom srdiečku,
prenes mi ho, milý, aspoň polovičku.

Kod si ma zvodzúvau,
tak si mi sľubúvau,
že si kúpiš volej,^[228]
mne mentiečok novej.

A kod ma on zlúdiu,^[229]
po chrbte ma cuzdiu:^[230]
To sa tvoie volej!
tvoj mentiečok novej!

Keby bola vedela, že ma budeš bíjati,
bola by si nedala moje líčka bozkati.

Ej, Bože, Bože, zase ma biješ,
keď ty mňa nikdy nepoľutuješ.
Ide muoj otec — ten ma ľutuje.
Ešte len otec dvere otvára,
pánu zaťovi ručičku dáva:
Udri, zaťko, udri, trebárs kožu zodri,
nech ťa počúva.

Ej, Bože, Bože, zasa ma biješ,
keď ty mňa nikdy nepoľutuješ.
Ide má matka — čo ma ľutuje.
Ešte len matka dvere otvára,
pánu zaťkovi ručičku dáva:
Udri, zaťko, udri, trebárs kožu zodri,
nech ťa počúva.

Ej, Bože, Bože, zase ma biješ,
keď ty mňa nikdy nepoľutuješ.
Ide má sestra — tá mňa ľutuje.
Ešte len sestra dvere otvára,
pánu švagrovi ručičku dáva:
Udri, švagre, udri, trebárs kožu zodri,
nech ťa počúva.

Ej, Bože, Bože, zase ma biješ,
keď ty mňa nikdy nepoľutuješ.
Ide muoj bračok — ten ma ľutuje.
Ešte len bračok dvere otvára,
pánu švagrovi rúčkou pohráža:
Nie tak, švagre, nie tak, dám ti hlávku zoťať,
to je krev moja!

Keby ja to bola znala,
že ja budem tvoja žena,
neďaleko voda tiekla,
bola by som do nej skokla.^[231]

Ach, Bože muoj, prebože muoj, čo mám činiť,
ako način s mrcha mužom na svete žiť.

S mrcha mužom od sobáša do starosti,^[232]
ako način na svete žiť bez ľúbosti.

A vy ženy, jestli znáte, poraďteže,
ako način s mrcha mužom žiť na svete.

A vy kňazi, čo robíte, zle robíte,
že uprimné s falešnými sobášite.

Však vy za to Pánu Bohu počet dáte,
že vy verné s nevernými sväzujete.

Bola som ja, bola, ako húska biela,
ale mi vypŕchlo moje bielo peria.

Muoj otec, moja mať dali ma maľovať,
keď som sa vydala, nemohli ma poznať.

Potrestau ma Pán Boh, neviem pre čie hriechy,
dau mi muža chyba ľudom na posmechy.

Čo ja smutná počať mám?
Chroptavého^[233] muža mám,
hľadí jak umučený,
bohdaj bol obesený.

Má tvár peknú ako kuoň,
zuby jako z plota kuol,
ach, čo je to za obraz,
keď naň pozrem, už mám mráz.

Iné idú do krčmičky
a vedú sa za ručičky,
a muoj sedí jako klát,
bohdajže ho schytiu kat!

Pánboh ma potrestau, krivý sa mi dostau,
krivý jako kľuka, plačem ako suka.

Ver aj mňa potrestau, vzau som si krivaňu,
ako by položiu ku kolesu saňu.

A mňa ešte večšmi, vzau som si hlupáka,
išla kravy dojiť, sadla pod bujáka.

Ak dojí, tak dojí milého bujáka:
Či krava jalová? Či len nemá mlieka?

Dobre mi je, dobre, ako by nebolo,
veď mi ešte maluo doma neplakalo.

Keď ženičku dačo bolí,
hned oriešok muškátový
do vínca jej škrabajú,
užívať jej dávajú,
to hu uzdraví.