Kratšia epika historická a spoločenská

  Háj v úboči si zastal chmúrny, dumný,
    a u nôh mu v šír strie sa jasný luh.
Tam smreky: kolumna^[207] jak v chráme u kolumny,
čo mocne držia strop dnes kľudný, zajtra šumný;
      tu v rozkvitku už pásma dúh…

  Keď onehdy som stezkou pomedzi ne,
    v snáh spola, spola zmyslov vnímavých,
hneď v jase od luhu, hneď v horskom kráčal stíne:
tu — plnú živice, zas vône — pojedine
      som občul zalkať sťažnosť ich:

  „Och! — zosŕkal háj — čniem tu, dumný, chmúrny;
    čečinky sviečky, ináč chvoj ni dym…
Tie kmene machnaté, sťa na cmiteri urny;
v sokorcoch mátoží, jak vo bezvonnej turni…
      Jak luhu tomu závidím!

  Ten, i len pažitnatie, usmieva sa,
    je fénix vzletlý z prachu mohyly;^[208]
a v kvete kalíšky i zvonci hrdo hlása:
nad silu surovú s jej slávou platí — krása!…
      I čo mi bez tej zo sily?…“

  Luh zúpel vtom: „Ach, moja sudba trpká!
    Mdliem — hliviem, až sa zorou zastydím;
veď šťavu srkám ak, kým iný miazgu črpká —
Tá moja nádhera za chvíľu — sena hŕbka…
      Jak tomu háju závidím!

  Ten pnie sa vozvýš v sily povedomí,
    zaväziac^[209] v tôňu bylín životy;
mňa scuchá vetrík, tam i víchor cúvne chromý,
ak v divom zápase mu vetvu poulomí…
      Čo z bezvládnej mi krásoty?…“

  Mňa zadivila táto nespokojnosť.
    Preds’ každý dosť z pŕs matky koristí:
tam rek, tu krásavec — nie zvrchovaná hojnosť?
a jeden druhého by popchli na výbojnosť!…
      Či ľudskej chlipli závisti?

  No stalo sa (— i pre mňa ťažké chvíle! —),
    že zoťali háj a luh zorali:
i samej po kráse, po samej bolo sile!…
Ba nik sa — šomraním pre údel — rozpustile
      nebeskej netkni povaly!