Zlatý fond > Diela > Kratšia epika historická a spoločenská


E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Kratšia epika historická a spoločenská

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Michal Belička, Mária Kunecová, Zuzana Babjaková, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Miloš Gočik, Radmila Pekárová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 181 čitateľov

Proťajšky

[210]


Zasadol súdiť prísny tribunál.
A mladý zločinec[211] už pred ním stál.

„… Nuž, zabil si ho?“ predseda sa pýta
obvineného.
„Zabil, zoznávam.“
Odpoveď jeho znela dourčita.
„A schválne?“
„Um i srdce boli tam.“

„Či želieš svojho úžasného skutku?“

„Nie; aspoň ticho v mojom svedomí —“

„Kornaté! čo len kára prelomí…
A povedz, zurvalče, čo za pohnútku
si pocítil, kú zlorečenú chuť:
na vzácny život kradmo zasiahnuť
a uviesť šíre kraje do zármutku?“

„Nie krvižízeň… (ja nie ľudožrút!);
nie ziskubažnosť (zlato je mne blatom,
jak zbojník nezmýšľa…); ni ctižiadosť
(odmietam od seba sluť Herostratom!),[212]
ni inú z nectnôt… Ale, áno, cnosť
ma pohla k tomu —“
„Čože? Nestydatá
to domýšľavosť!… Skazeného zlosť,
rec, srdca! za ňuž odpovedáš hlavou —“
„Cnosť, vravím ja, mi bola predsavzatia
vnuknutím — Ona! za tehotných dôb
čo nadme prsia túžbou nedočkavou;
u čakateľov ostrohou zhrá žhavou
a v svätom horlení —“
„im dlube hrob;
rýč sloje zavše, čo raz v ľadvie zatne —“

„Hoc! — život nasadí i zlatokop —;
lež ktorá, ako svedčia nepodvratne
z dôb podobných nás došlé dejiny,
keď zapustí im ostne v slabiny,
i decka sily umocňujúc v zdatné,
ich nutká, durí, ženie k počinom
tým vyšších mier, čím záujem v hre väčší:
tak v stupňovaní námah povinnom
z područia okov, z tlamy nebezpeči
krb otcov, oltár, mrav, česť, rodnú reč či
krv slobodiacim —“
„Och, hej! k zločinom,
krv cediacim: to jediný ich cieľ,
kam smerujú — Tak bolo, bude vždycky;
ak zjavne nejde, teda zákernícky —“
„Nie cieľ! len, žalostný bár, prostriedok,
bez nehož cieľa nikto nedošiel;
však nie div, hruď kde hrudi na odpore
s presilou protív, nástrah, prekážok,
i krv tiecť musí: krvavé sú zore,
než z rán tmy rozleje sa jasna more —
V tej vidiny ja službe teda dlel,
nech vlastenectvo je či rodoľubstvo,
tak či tak — vznešeného pôvodu,
na lone blizny: svetlo, slobodu,
k nimž zrada nesmie dôjsť ni svätokupstvo;
nado mnou i včuľ liece ligotave —
Tam cit môj zvrel, mi v dumnej blysklo hlave
a ruka — konala —“
„Dosť! Táraš hlupstvo,
streštenče! Na vraždu niet dôvodu
ti v moci; všetko vytáčok to biednosť,
čo zamak neobľahčí zodpovednosť:
len slamka topiacim sa zlapaná,
jejž márne však sa oplan pridržiava.
A zákon čo ždá od narovnania,
odplata pomerná, nie dravá mstivosť:
,za oko oko —‘, z počiatočných škôl
znáš ešte var’?“
„A sebaobrana?“
sa vzpriamil, štrknúc puty sprava-zľava,
s úsmechom trpkým ohliadnuc sa kol;
„tej neznala by vaša spravodlivosť?“

„Si drzec! mätežník! —“
A odvisol.
priam dľa výroku hrdelného práva.

*

A na priestranstvách v diali oproti
pred tvárou slnka, v nočné mrákoty
nie jeden krehký, anjelské bár líce,
lež sto či tisíc ich, ba státisíce
sú! — zadŕhané v kvete životy
nárazy vražedlnej povíchrice,
a to nie živly rozkatenými,
imž velie náhoda, ten vodca strašný,
lež podráždenej ľuďmi samými.
Čo človek tam, to lovec samopašný,
surový dobrodruh i nekľuda,
rab pudu nešťastný a otrok vášní;
čo človek, to z hôr, z púšte obluda:
v ňom tiger zbudil sa, lesť scitla hada,
i zmijou-šelmou číha, v skoku zrada,
na seba — brata — Boha zabúda;
čo človek, to zbroj; bod, sek, blesk i hrom —
smrť proti smrti v tanec na orgie,
kde srdcia mliaždi, z čriev si vence vije…
Tak kántria sa, si škodia navzájom…
a prečo: deti tejže matky-zeme,
na ňadrách jejž preds’ všetkým miesta jest?
Že iné to a iné ono plemä,
i jedno musí padnúť za újesť
druhému!… Čo to v styku za ostražnosť,
nie miesto rozumu v spor znova päsť?
nie krvilačnosť zrovna, zverská snažnosť?…
Ten národ, honiac fantóm naoslep,
bár výdobytky ľudstva skruší v črep,
chce svetovlády svitnúť na vrcholi
ni slnce, všetko podrobiac si vôli;
ten do kapsy zas strčiť zem ni chlieb…
Nie mrzká ctižiadosť tiež, ziskubažnosť?…
Hej, ľudských pokleskov kvas odveký,
nač zákony ich ukladajú tresty,
ten popchnul ich v tie besné preteky —
On, vidiac márnosť zemskej bezpeky,
kto nežalostí dnes, kto nebolestí!?…

Sťa háveď mravcov (iskier mih a žih),
vyhrklá v stretky z kopňov protivných:
sprteli, zrážajú sa páchatelia,
po krvi žízniac, snujúc úklady,
čím viac jej natočiť z pŕs nepriateľa,
či zoči-voči a či znezrady;
nástroje slepé, kruté jak ich ciele,
dych bez ducha a srdce skamenelé…
Sám strojca tu-tam žmurká v úzadí,
ich podpaľač i štváč…
A vetra van,
zástera umkla dymu znad ostudy:
a krvou rudá pnie sa zeme pláň,
nad sebou oblúk neba ohňom rudý;
tou medzerou však rovno s krvou z rán
krik bôľu šumí, mrúcich srká ston,
a v diaľach ozvenou kviľ žiaľu budí…
Pohaslo krásno: tvar, kvet, vtip i tón;
na trosku znehodnené pravdy zlato;
ľudskosti purpur zašliapaný v blato,
a v ríši ducha povalený trón…
Zájď, slnko, zájď — diaľ neľze hľadieť na to…

A heslá zmaru, skazy príčiny
v hluk vyznievajú ponad končiny
čo hudba v pochod, v útok lahoda:
Vlasť na srdci, vraj, tým! tým rodoľubstvo,
osveta oným, pokrok, sloboda…
to cieľ, kam hrmí válečné ich zhubstvo;
a nikto nepozdvihne protestu
nik nezahriakne trpasľa či obra,
čo balvan zavaliac im prez cestu:
Vždy barbarstvo je, bláznovstvo i hlupstvo,
chcieť národ spasiť smrťou národa,
uhájiť dobro spustošením dobra!…
Tak zem sa mení v cintor tichučký,
pričíňa čo deň kuňmu pomstychtivosť
viac než mor čierny, v trapiech horúčky
balušiac vo svet: koná — spravodlivosť…

Len kde sa schodia krvi potoky
u ústia smrti, biedy, trápenia,
nad hekatombou žertiev[213] vážne vstáva
sťa palma, bez straníctva bremena,
žalobník: genij ľudstva vysoký,
by obvinil…
Však kde je tribunál,
zasadnúť k súdu, jak tam zasadal,
neprávosť ubiť? — Číre prchlé tiene…
A vinníci kde? mnohá hriešna hlava
i ruka, v práci hrúzy súdejná?
trest odniesť za všeľudské utrpenie!?…

Mlk.
Až vtom zvrieska mienka verejná:
„To samý bohatier! Tým česť i sláva! —“



[210] (I. vyd. ZSBH.)

230, 7: do určita — dourčita; 230, 17: krvožížeň — krvižízeň; 230, 21: ctnosť — cnosť; 232, 17: spravedlivosť — spravodlivosť; 233, 2: zcítla — scitla; 233, 6: orgije — orgie; 233, 7: miaždi — mliaždi; 233, 30: žížniac — žízniac; 234, 34: bez stranníctva — bez straníctva; 235, 4: zasedal — zasadal.

[211] mladý zločinec — myslí sa Gavrilo Princip, ktorý 28. júna 1914 spáchal v Sarajeve atentát na rakúsko-uhorského následníka trónu Františka Ferdinanda

[212] odmietam od seba sluť Herostratom — Herostratos bol Grék, ktorý r. 356 pred n. l. podpálil chrám bohyne divej zveri a lovu Artemídy, aby sa takto stal slávnym; podľa Hviezdoslava Gavrilo Princip netúžil po herostratovskej sláve.

[213] nad hekatombou žertiev — u starovekých Grékov hekatombou sa volala obeť sto býkov; v prenesenom význame hekatomba znamená aj akúkoľvek veľkú obeť.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.