ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V kostole — divná vec! —
kruchty^[163] kde zákutie,
stojí si kostlivec,
tri prsty zdvihnuté
nad črepom pospolu —
Čo raz boli pochovali
kedysi mŕtvolu:
falošnú, vraj, pre prísahu
vyvrhla ju zem;
voľky-nevoľky ju dali
naposledy sem…
Stojí — vari — na výstrahu —

„Čože sa tak meceš na posteli,
pán a manžel môj? I dnes som sama
vystlala ti… ,Hajušky‘ var’, ,beli‘
mám ti spievať, ,môj anjelik biely…‘?
V hniezdku tom — preds’ páper! a nie slama —
verabože!
kráľ spať môže…“
„Kráľ, môž’… no, mne nedajbože! zaspať —
Dva ma duchy skubú: ,napred!‘ ,naspäť!‘…“

„Duchy! blúzniš?… A ak ony predsa:
chlap si, ktormu spriečiť sa, sa zaprieť —“
„Čím, och! čím?…“ „Nač ramená ti, plecia,
päty… nač? A hračka, oželieť sa: —
povoľ tomu, čo ťa poďká — napred —“
„Tomu? Divieš,
žena!… či vieš?
On mi zajtra odprisahať káže
fafrnok ten kliaty! — U čierťaže…“

„Fafrnok že? Čuj ho — velikáša!
S kventínkom ti vhupne na prístupky;^[164]
nech nie ja: mu chôvou — múčna kaša…
Ľubelská som! nevie milosť vaša?
Z môjho vzrástols’ do výšky i hrúbky,
nezabudni!“
„Po deň súdny —“
„Naše siaha — do hatí až mlynských!…“
„Ejch! hoc s krivdou biede Malatinských…?“

„Nuž! — a vari neprisahal by si?
Návoj spustíš…? Zračkuješ, kdes’ kráčal
strmo?“ „Tys ma popchla, kočiš kýsi —
Pre teba mám uchytiť, uf!… z misy
beztak prázdnej —“ skašľal. „Ty si začal! —“
„Ba — z úst sirôt!…“
„,Sused — psí rod!‘
s tým si prihnal z poľa jedno ráno,
obrechli ma!… hoc som — richtár, Hanno…

Nie tak…?“ „Veď tak; ale — ale —“ „Trsti
podobne čo šušleš smiešne ,ale‘,
bez vetríčka?“ „Už mi tŕpnu prsty —“
„Salatín ni lejak neprekrstí!…“
„Veď ty jemu rovná: tvrdej skale —
Na svedomie
hľaď —“ „Myš v dome;
pascu jej!…“ „Dbaj na úbohú dušu —“
„Bodaj! — štence tie ťa priam i kúšu!…
Zdurím dcéru preds’, nech zas ti povie,
jak ju potom — v chráme znevážili.
Evka! vstaň!…“ „Cit! — Dosť som v pomykove;
ešte tej mňauk?… Pasca pohotove
na mýša: ty!…“ „Chceš nás — do mohyly
zniesť, há? Áno —
Joj! ty, Hanno
svätý — martalúz,^[165] lhár… svätokupče!…
ale, pravda! hlava — slávnej Ľupče —“

„Milosť, Fružko!?…“ „Dobre, od prísahy
uskoč… Však i — krpce obuj, orať —;
neprekroč viac ,pánov bratov‘ prahy,
Likava v mrak… Ten ti posmech! drahý…“
„Pahreb pôda tam… Och! vlahy poraď
na to — sucho —“
„Jednoducho:
zo záhrady máš už prsti — v čižmách…
Búvaj…“ Schrápal. „Spíš — hľa, sňatý kríž —“ „Hm-ach…“

— Deň nato zem odprisahal smele,
pod nebesy… (Za krom striehla Fruža.)
Priciepkal. „… Bŕŕ z prstov drgľot v tele…“
„Slabosť srdca… Ľaž si do postele:
vypotíš — strach… Najskôr zase ruža;
zvýšil olej —“
„Temä polej!
opieklo ho slnce… Tliem — fi! dym je…?“
„Pre lopúch bež, Evka! Zahasíme…“

„… Po doktora — poslať, fyzikusa —“^[166]
„Hej!… Staš, priahaj vrance; hneď a hnedky
bude tu —“ „On azda — kmotor, drusa…
Malatinské kliať ma — plakať musia,
verím“ — „Čo ťa po ňom? Rôsol riedky…“
Lekár, Kyseľ,
kutá zmysel…
Mnie: „Plást z žaburín ak…“ „Mlák čo! a — niet —“
zbledla Fruža. Šept: „Kŕč…? Mozgu zánet —“

„Chceš čo, holúbku, riecť?“ „Po farára —“
„Neviem, načo! Balzam hádam z fary…?“
„Čo sa — s mojou dušou — pozhovára —
s dušou hriešnou — veď znáš —“ „Nedohára!
nepracuješ, jak ti čítam z tvári,
oj, nie! k smrti…“
„Už ma — škrtí;
prsty suché —“ „Pletky!…“ „Zlá si — saňa —
Varuješ ma, ach! i — od pokánia —

Ale — v pasci myš! — Ja, podlý, núdzny…“
Zreval, zvil sa, oči na výskoky:
„Aha, kliešte — žeravia už v kuzni^[167]
tovariši…“ „Beda! zúri, blúzni…“
Fruža zdúpla. Zhon — hluk pod obloky —
Von sa vyhla:
„Čvarga!…“ šprihla.
„Diváky tu?… Okná zavrieť! dvere…“
Malatinské: „Hľa, že čert ho berie…“

Tri dni sa tak zvieral na postlaní,
trápil, treštil chýrny richtár — Hanno.
Naraz skrotnul — na zásvit dnu ranný:
„Lúče tri, ľaď! prsty… vidíš, pani?
horia — tebe kvôli… Však som pán? — no!?“
„Zmier sa s hrobom!…“
„Zíva — obom —
Bodaj! z pekla psi i — teba kúšu!…“
spreklínal ju a — vypustil dušu.

— Pochovali Hanna, pochovali
za búrky, čo skrsla z čista jasna.
Vdova v smiech: „… že pohreb okázalý?
Svadba skôr!… V skok, svati! hudci zhrali…
Ženích kde? — Leť, nevesto ty krásna!
čaká doma;
doma?… Hroma!
muž a pán môj súdi — na ratúži…“
Vbehla. Ratúž, hrk! vtom — hrobom Fruži…

Zjara, len že zišli snehy-ľady,
na hrob otcov Evka, smutná dcéra,
usilovne kvety seje, sadí,
vybraté i milej zo záhrady —
Ale čud! ker, kvieťa chradne, zmiera,
plač bár, dažde
skropia každé;
v jeden deň však — úžasom až stuhla —
na povrchu, tuliti! i — truhla…

Pochovali Hanna, uložili
do posvätnej znova zeme; priam i
na rov pozdĺž kameň zavalili,
pomník uhláv^[168] veľkej váhy-sily —
Prísahy však deň sa okľukami
vracia ročne…
Div sa počne:
schvie sa hrob… prásk! balvan v mrvín sprchu,
s mŕtvolou zas rakev — na povrchu!

A tak sa to opakuje roky:
pohreb, výhost — pokým telo zhníva,
rozkladá sa na pokrmu broky;
o červač, jak vôbec o živoky,^[169]
pečuje zem, matka starostlivá…
Tú že kojí,
stíchla v broji;
kostlivca len — vyprie navždy! z prsti,
na nocľah bár nechce pre tie — prsty…

Čo s ním? rady neznali si ľudia.
Až im vnuklo: — zem je príkrov boží,
ako hviezdy — len tým prítulku dá,
ktorí z pravej cesty nezablúdia…
Iba, kde čo človek zlepí-zloží,
tam ak jesto
zadné miesto
suchým hnátom — krivoprísažníka —
Tak sa dostal pod chór — do kútika…