Zlatý fond > Diela > Kratšia epika historická a spoločenská


E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Kratšia epika historická a spoločenská

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Michal Belička, Mária Kunecová, Zuzana Babjaková, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Miloš Gočik, Radmila Pekárová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 181 čitateľov

Žofia Bosňáková

[36]

[37]


Smutno, ej! tej Vešelínke, smutno! večne
osamote na vysokom zámku Strečne;
hoc je žena i nie vdova,
ktorá muža pochovala: predsa žiali,
smúti stále, akoby len za pokory —
Ach! veď muž jej, veliteľ hen Fiľakova,
nemusí bár, mesiace už mešká v diali!
ak i píše, pár slov zprávy,
a už — koniec; doloží ak: nie je chorý —
Hrdoš, snažec vypínavý,
po vojenských činoch radšej túžbou horí!
po hodnostiach, po cti, márnej sveta sláve:
rytier bez bázne a hany,
ale jakby nerozumel — srdcu práve…
hej! ohľadu nemá na ňu, vernú ženu,
ten jej Ferko milovaný,
lásku jej — ni čiernou smrťou k vyhaseniu…
Prv pribiehal domov predsa, trebárs zriedka,
potešil ju opustenú:
šťastná bola! u boka mu pevnej sily,
v ramenách, keď milučko ju oblapili;
clivosť predtým? zmizla ako s vetrom smietka —
Bohužiaľ, len nemal dlho pobudnutia
na zámku či panstve vôkol,
na poľovkách, vyrazeniach so susedy
(so Starhradom prervaná bár známosť všetka…).
Sníval s povstalci či s Turky?
,Zbohom!‘ naraz ráno… sťaby zhodil putá,
za chvíľku na osedlanom koni sedí,
a uletel, ako počas víchru sokol,
do krajinskej kdesi búrky;
dívala sa oknom (ach! tak úzky okol…),
zarazená, osinutá —
Bola sama zas, jak teraz. Či div tedy,
že čo deň má rosné oči, bledé líca?
Bez páru to, vskutku! biela holubica…

Tíško vošla za komornú v službe panna
do chyžky (len vrkoč, sukienku len krátku:
z prítulčiat var’, sirôt bez rodiny, vena,
tu čo našli aspoň matku…).
„Lístok, prosím (šepla), pani veľkomožná.
Doniesol ho rýchly posol včasne zrána,
i odovzdal do rúk pána kastelána.“
Ona celá pohrúžená
do modlitby vrúcnej, dlela na kľakátku;
nad ním v svetle symbol muky,
k tomu vzopínala tuho sňaté ruky:
svätica jak, bola pobožná i zbožná…
Vstala okriata, jak svieži
od rosy kvet, tmavou zašuchoriac šatou;
lístok vzala. (Červenou taj pod pečaťou.)
Od manžela azda?… až ňou úfnosť schvela;
ľahká červeň obličaj jej preletela.
Obzrie nápis: — ach! nie jeho ťahy driečne,
brko bár po pergamente bleskmo beží
(čajs’ jak šabľa jeho v bitke teká sečne…).
Znel tak:
,Toto písmo prináleží
veľpanej za Frankom Vešelínim
k vlastným rukám a nie iným
na vysokom zámku
Strečne.‘
S chvatom pečať rozlomila.
Číta:
,Žofka moja milá!
Nastokrát ťa pozdravujem!
Ale hneď aj prepytujem
pekne: prepáč, duša moja,
ak ti vtŕham do pokoja,
v akom si tam sladko hovieš;
bohchráň! bych ho narušila.
A veď, ako istučko vieš:
tvoja verná priateľka som,
srdcom, jak i úst tých hlasom:
jeho to hlas! — aspoň chvíľa
každá, čo raz tlklo, svedčí
ozvenou tej jeho reči:
neochladám ani s časom!
Ešte var’ v pamäti to máš,
že sme hen z dôb dobre známe,
keď tvoj otec Bosňák Tomáš
jak kapitán okázale
Fiľakovo obhajoval.
Dosť je tomu dávno; ale
mňa, oj! pamäť neoklame:
do nej mi ťa súcit schoval,
mám tvoj obraz v nej! sťa v ráme,
posiaľ: krásny tvári ovál…
Šťastná si ty, Žoška! žena,
hoc i často opustená,
osamelá trebárs často:
blaha črieš žien druhých za sto!…
Že ťa týmto znepokojím?
poteším aj, za to stojím!
— Vídam neraz Vešelína,
pána tvojho — vravím: neraz;
za dŕžava! za chlapina!
zarazí až zjavom svojím…
Jak ho vídam? Z okien; mreže
vadia ak: z cimburia — z veže,
kým nezájde, jak — i teraz —
Príležitosť jest tiež kedy.
Na ohnivom keď tak koni
popod Muráň sem-tam honí
s komonstvom,[38] tiež herskej triedy:
tu, vraj, na rozličné lovy;
možno, vše i pre výzvedy,
ľahko možno… akokoľvek,
škoda! cisársky, že človek…
Bohatier preds’! no a pritom
krásavec, až ťažko slovy
opísať, bár vládzem citom,
mysľou skresliť vkusu svojeť;
skôr by stačil na to nový
komorník, náš dvorný poet,
mňa čo… ech! — Ba žiadna iná,
pod slnkom nech žien sťa pliev jest,
parádnych i švárnych neviest,
ľalia tá, tá zas ruža,
nemá, nemá! ako muža
takéhoto gavaliera,
jak ty, majúc Vešelína.
Za nádherec! za hrdina!
Šťasteny si, Žofka! dcéra;
najšťastnejšia v svete žena,
bárs i často opustená…
Niekedy i hľadí hore —
vtedy je len akým hodným!
brada, fúz? noc, tvár v nej: zore;
kôň cifruje, skacká pod ním;
volavčie ho dvižú perá…
I to slnko sa mu smeje,
teší sa mu: pre prelesť — tu
v hábach zbrojnej do úpravy,
tu zas v krepkej sile, v zdraví —
až sa doňho zapozerá,
zabudnúc na ďalšiu cestu;
všetko sa v ňom, na ňom skveje!
ako splnie mužskej krásy:
číry skvost, lúč ligotavý…
Hračka tomu — o trofeje…
Na moj’ veru! šťastlivá si.
— Ale ti ho nezávidím;
omnoho ťa radšej vidím,
Žofíka… či starosť malá
o to ťa?…
Nuž, načarbala
som dosť toho, ba i veľa!
Dovoľ, nechže zavriem riadky,
hoc som ešte nehotová:
viem i na hároček látky,
kebych všetko vyriecť chcela,
a či bola taká smelá;
skončím radšej ich — Veď čas je;
nech sa azda zrak zas pasie
na videní — z Fiľakova…
Len ťa ešte pozdravujem;
koľko vinšov v srdci čujem,
všetkými ťa darím! slávim —
Bozkávam ťa vytržene,
že ti líčko očervenie
na pivonku, pobledavým
ak by bolo, ak by bojsa;
nekúsnem veň! upokoj sa…
Ozaj! ja že ako? zpráva
o mne čo zná za náveštie?
Zvedavá si, nezvedavá?
Nedbám: — Ako motýľ v tŕní:
dopichá ťa, otrie prášok,
ba i letky skmáše ešte;
tak je, keď sa splantáš s chrastím —
Rečú však: prť rôčkov — škvrny;
od srdečných tiež že triašok…
nač však reči šíriť? — A s tým,
sladké nech, nech trpké slová,
zakľučujem — podpisujem:
smutná vdova Bethlenova.
Horkýžetam! veľká pani,
zajatá skôr — na Muráni…
Prečo jej i skorej svedčí:
Marienka z tej kejsi Seči
a či Seča — Všetko jedno!
toto či to: všednô-biedno —‘

Prečítajúc list, jak bola by ju sila
opustila razom: lapila sa kresla,
sadla; záchvev perí badať,
sťaby peria, vtač čo na úvetrí zniesla —
v brvách šmúžku, ktorá náhle prechodila
v chmárku sinú, v mráčik tmavý;
vzdychla zhlboka… Nač príčinu kde hľadať?
Iste búrny citov nával
zachytil ju, čomu darmo by sa staval
kto oproti: vlečie, sáca prúd ho divný
od úskalia do krútňavy:
od odporu ku protivni;
čln zalieva vlna, utenulo veslo…
V pravice dlaň mrivo naklonila hlavu
húta, háda… v ume všeličo jej bleslo…
Jak? mužovu na nevernosť
pomýšľať by mala? tak uraziť jeho,
milého jej nado všetko? na ohavu
si ho znectiť, nado všetko váženého…?
žiarliť?… Bielu dušu obliecť v hriechu činnosť?
Nikdy! — Zamestnaný, hej! je v povolaní;
ctižiadosti slávnej zdržujú ho plány,
starosť o vlasť — bez otázky…
Ani za svet!… Citom prikázala miernosť.
Trpezlivosť — cnosť… Tej hviezda
presvietila jej vždy oblak myslí trudný;
presvieti i včuľ!… Hľa svieti —
Tu jej na um zišli zálohy ich lásky:
podarené, šťastné deti;
ach! že len tiež vtáčky vylietali z hniezda —
Trebárs! nepretrhli — utužujú zväzky!…
Tak sa utíšila sama,
ukolísala, sťa decko-neviniatko;
čelom rozhostil sa jas jej opäť kľudný —
bolo jej tak bôľno-sladko. —
Zvesť vtom hrkla jej i zprávy
z listu, podobného ináč bezdnej studni,
zvesť, čo zlaté ústočká má:
Zdravý je! Veselo trávi čas, sa baví…
Zaplesala, strepúc duše peruťama.
Vstala. Pospešila — kľakla na kľakátko,
pomodliť sa za to Bohu…
Predvečerom
vkročila zas deva. „Lístok ráčte znova,
pani veľkomožná…“ riekla. „Ešte skorší
posol pricválal s ním, než ten s ranným šerom;
mal, vraj, naložené trieliť… Včuľ sa horší:
koník ustrel sa mu, chúďa —“ Na tie slová
strhla sa až dobrá pani,
meškajúca v tŕpnom, snivom zadumaní;
chvatla lístok. Iste od drahého Ferka!…
bláhala si. I ten vinš jej vyslyšaný
modlitby… Ó, šťastia vrchovatá mierka!
Akiste ho písal z krídla techy perom…
Ním sa vezme hneď si srdce upresviedčať,
liečiť, schradlé pod dônovím,
ním — sťa flajstrom balzamovým —
Sponáhľala k oknu: — Hovej, slnko! zhovej;
nebuď ti tak súrna dneska odobierka…
Pozrie. Čierna na ňom pečať.
Trúchlovesť? Znel… Žofke Bosňákovej.
Otvorila. Sestra písala jej, Terka: —

,… Drahá sestro! — maj sa na pozore!
V mužovom ti srdci zlodej orie.
Za záprah má všetky túhy, sily,
ošírené,[39] haj! ba okrídlené,
by ho na prsť melkú pobrázdili:
kúkoľové, kliate pod osenie!
Oráč to, čo dlhé nosí vlasy;
s pluhom, kutým, vraj, kdes’ v kuzni krásy,[40]
za lemeš zvod, pôvab za čerieslo,
stykom úsmech uškieravých zubov…
tak ti čičre-papre sa v ňom, pričom
šmižká[41] žiarnym okáľom sťa bičom;
a čo zoral drzej pri bezpeči,
posype aj zrnom sladkých rečí…
I je, vraj, zvlášť súci na remeslo
úchvatu! to triumfu mu chlúbou…
Bodaj hromom do oráčky treslo,
na jej prácu čľuplo károu-zhubou,
prv než vzklíči, vyrúrkuje v klások:
ichž svet poznal, najzvrhlejšia z lások —
Bo tá orba-sejba ide letkom;
celý vidiek môž’, vraj, ti byť svedkom!…
… Vešelínovi píš bez predlenia:
veď si jeho — zákonitá žena;
máte deti — i tie žehrať budú,
cnieť si ver’, sa hanbiť pre ostudu —
Vycuzdi ho ostro![42] príkre zavráť;
nástoj! žiadaj takoj jeho návrat…
… Vieš, kto Siréna tá, kolodejka?
Na Muráni — striga! čarodejka…‘

Nedočítala. List vypadol jej z ruky
trasľavej… Ver’ mdloba, závrat
zrazí i ju z nôh, nech vtom sa neprichytí
za nárožie u podstavca Božej muky:
kotvy jej to ozaj v celom živobytí!…
Sklesla predsa na podlahu,
podlomená — na kolená,
neznesiteľnú na duši ťarchy váhu;
v prachu!… miesto pokorenia,
hej! jej patrí — a nie na oltárnom prahu…
Len, ach! čím si pričinila
trest ten strašný — prosto do srdca tú ranu?
zvierajúce útrap kruhy?
more žiaľu, víchrom pošibané v hneve?
potupu tú neslýchanú…!?
čo sa ako skúša — nenachodí, nevie…
Bola zbožná, verná, dobročinná, milá…
všetko málo do zásluhy!
na viacej bár ani nestačila sila;
málo všetko! — Ináč na kríži ten či by
dopustil tú hrúzu na ňu,
nech nie neznáme jej hriechy, viny, chyby?
Za odev sem! žíň jej, vrece z jedenice,[43]
povraz na driek, na spôsob čo vretenice
opáše ju, po kosť zarežúc sa v tele,
popola hrsť! na jej vlasy presivelé:
kajať sa, sťa Magdaléna,
želieť!… A tu ruky ponad hlavu hriešnu
skrížiac znakom utrpenia,
ešte hlbšie podlomená,
vypukla v plač, v nárek, kviľbu bezútešnú:
až jej slzy tiekli cíčkom,
ako hrachy — hoďas kŕdľu strastí v zobky —
dolu jedným, druhým líčkom,
ťažšie, nežli na ruženci perly-krôpky;
fiká… medzičím vše prišlo sa jej zachvieť,
osike jak v búrke… Ach! veď:
najbiednejšia v svete žena,
povrhnutá, opustená!…
… Ale! (vzchopila sa z poníženia zrazu),
či je vskutku v niečom vinná?
Kde? v čom? Príď a — na tú v myšlienke bár kazu,
zádraplivý vo sne háčik,
špirku v duši jej hoc ako mačný máčik,
pokáž svetu pozor — hlas — prst Vešelína!
Nemôž, nesmie!… Či mu s láskou neslúžila,
v úcte — do samoobeti,
sebazaprenia? mu, o vlastný bár hrajúc
život pritom, milerada
nezrodila, pelikánom nekojila
štvoročku až pekných detí?[44]
ponášku vše naňho — a nie zvrhľa, háďa…?
Na to všetko pamätajúc,
nemá pre ňu výtky, nemá dozaista!
ako anjel bola, je i chce byť čistá…
… Písať káže sestra. Zaraz odpíše mu!
neprehliadne ani nitky;
pero bude prút, nôž britký —
Lež, ach, Bože! (sadla, schablé ruky v lone…),
či je súca do karhania? na výčitky…?
Nechby teraz prišiel, našiel by ju nemú;
v slzách ak by vzhliadla k nemu,
ba i prez tie, môž, mu v pozdrav smevom zbronie,
vystrie ramená… Joj! nie — nie —
kde by vzala v mysli kamennú tú tvrdosť,
náruživé rozhorčenie…?
Jazyk jej — nie žarnov mlynský;
nedopustí zvady s ním jej ženská hrdosť,
ani dôstoj materinský!
Znežnela, hľa!… brvno ako slamka tenie…
… Tak však, ach! kde východište?
čierna kol tma, priepasť pod ňou… sudba hrozná!
Niet ho, niet — Jest! zná ho, ó! zná
ratujúce útočište;
ta sa utečie hoc o polnoci z loža —
Skrotne, bár by trikrát väčší sebec, zhrdca!…
Boh, hej, stvoril; zato obracia však srdcia,
prinavracia — Matka božia!…

*

V predhorí zámockom kaplica
navrchu ozrutnej skaly.
V zrkadle Váhu vše vidí sa,
prúdy jak otočne valí
s obrysy okolia na nich —
Maninou[45] chodník len vedie k nej,
potom vhor po stupňoch, do skalnej
opachy vyrúbaných.

Obraz v nej na skvostnom oltári,
sčadlý od voskovíc svetiel;
rozozná ťahy však vo tvári
trpiacej veriaci zreteľ,
vzkriesi, hoc čas aj ich skváril;
Sedmibolestnej v nich výraz že,
pravá mu na srdce pokáže,
úkoj skaď mnohým sa zdaril…

Do totej kaplnky chodila
zo Strečna pani i predtým,
potrebná posily, unylá,
s úmyslom modlitby svätým;
a vždy, zač prosila, v cene
obsiahla vysokej: božských plác
kvet — pokoj získajúc, odvrátiac
od muža — pokušenie…

Striehli ju poddaní, nešťastní
u ciestky… v dobročinnosti
že ich zas milostne zúčastní;
boli aj vďační jej hosti!
Kapsicu, previslú z tyla,
prázdnila, mešec i podolok…
Takto sa, túžiaca vozvysok,
do služby pripravila.

— V deň ten či vlastne už tmavú noc
pútnický vzala šat, šitý
z hrubizne, sandále zotkla… hoc
mrazilo tuho, hôr štíty
pod snehom — Spozdilosť jara…
Lampášik v ruke, „pst! Pusť, že nik…“
vrátnemu šepla, a fortňou,[46] myk!
zbehla vdol — Po ciestke fára.

Neoberala, kam stúpiť má…
Vybrnkla za schodky v brale,
Oddýchla sťažka. Kľúč škripol… Tma,
chlad zavial; svetielko stále
v svätynke trasave bliká.
Navzájom musia sa vidieť preds’!…
Rozžala pochytre riadky sviec,
nahradiac kostolníka.

Zatým priam vrhne sa pred oltár
s výkrikom, zaslzená:
„Sedmibolestná, ach!… Z tvári v tvár
vzhliadla ti bolestná žena,
v prsiach meč, ostrejší hrdze…
Zmiluj sa! — Posiaľ jak, udržať
ráč pre mňa… obráť ho, pozavráť…
ó! vráť mi — mužovo srdce…“

(V Podzámčí chýr — reči tlmené:
V kaplici cez noc, vraj, svetlá!…
Omša, hu! mŕtvych?… I kamenie
cestou, vraj — vec čajs’ s tým spletlá —
krvavé: zarazíš až sa!…
Div!… Krútia hlavami ľudkovia: —
Boh, ejch! nás prividí… Zachová!
Na zámku — anjel-strážca!…)

Druhú noc neskornú zasa tam
strávila, ako včera.
Na dni čo vzhúklo sťa sebaklam,
za noci vyplela viera
živá v nej, pevná ni skala.
V duši jej mieru tiež pribýva…
Modlitba, prosba jej horlivá
zázrak ten vykonala!

(… Domacli hádke vtom na jamku
srdečnú: — Nie to zjav podlý
povery; pani tam zo zámku
iste — i za nich sa modlí.
Oni tiež modlia sa za ňu…
A tu ju chvália, v cti dvižú ju;
pre krv tú z bosých nôh ľutujú
najlepšiu na svete paniu…)

Noc tretiu zaspala, umdlená…
K polnoci strhla sa z loža.
„Jaj!…“ zhíkla, podniesla ramená —
„Odpusť mi, Matičko božia!
Srdce už tahor sa plúži;
s ním naraz!… ináč, ach! beda mne…“
Ubrala, vymkla sa náramne;
došla. I slúži a túži…

Na svite spustili padací
most na znak — bez fanfáry —
,Pán prišiel!…‘ potŕpli sedliaci.
Kastelán vítal ho starý,
s posádkou — Všetko sa trasie…
„Zdravá je? spí si, šak, veľmožná?“
Prstom mu ten: „Hen dlie, nábožná…“
„V kaplici? o takom čase!?“

Zvrtol sa, bleď, pýr hneď na líci,
fakľa jak v držiatku brány.
V ruke kord, hnal… Strnul v kaplici
u dverí. Kľačí si pani;
schríply jej hlas čuť: ,… ó! z tvŕdze
vymaň tej… Zľutuj sa, božská mať!
zachovaj — obráť ho a mi vráť,
ach! vráť mi — mužovo srdce —“

S tým padla na dlažbu. Do ramien
schytil ju; decko jak choré,
ovil v plášť, nesie — veď kryhu len —
(Deň belel, sineli zore…)
Na zámku uložil do postele;
preberá… (V kozube dudnie pál.)
Scitla: „Tys’, pán môj…? Kto mi ťa slal?
Ona!… Zas šťastná som cele —“

Onemocnela však. „Kdeby nie?“
pán cnel si. „V sychravé noci…!“
„Komu čo súdené — neminie…“
tíši ho. „Lekárov k odpomoci!…“
k poslom on; „kto prv… mu krom priepust dám
ves!…“ „Nač? Môj Vešelín — doktor môj…“
pravicu chvatla mu. „Nad všehoj!…“
k horúcim pritkla ju ústam.

„Ale, hej — kňaza mi, Feríčko,
kňaza —“ „Var’ horšie ti? Bože!…“
zúpel. „Ba odľahlo máličko…
Nemusí — stať sa však môže;
preto sa úzkostiť — prestaň —
Príprava neškodí medzitým;
zakaždým radno byť hotovým…
Veď si, šak verný tiež — kresťan?“

… Leží si, na ruže skvitlých líc,
hviezdy jak oči jej tlejú,
najprudšou zmietaná z úložníc[47] —;
manžel sám ošetruje ju.
Blúzniť vtom začala:
„… Krásna pani,
ako tá dennica, na Muráni!
díva sa — očima poľuje…
jak si tak-trávnitej po poľani
parožniak, jeleň, tam strečkuje:
najkrajší hájov kol domatín[48]
Táram, ech! — ako si harcuje[49]
na koni-popod hrad — po doline
najkrajší uhorskej krajny syn —
gavalier! bohatier!
ktože je? — Ktože by? — Vešelín…
Nehľaďže tahore, Vešelíne!
na bystrom vrancovi nevrť sa:
urečie, podkosí bez rosy,
trafí ťa — do srdca!
vtom, jaj! i — na Strečne — kohosi…“

Užasnul, čujúc to z nežných úst,
striaslo ho, na duchu ohromí;
naveky bude mu v ušiach húsť,
pichať ho vo svedomí!…
V dlane si boľavú hlavu
zavrznúc, spomína — minulosť;
i muž bár, hrdina: v očiach — hosť…
Rozmäčkal — slzu žhavú —

Tým viac sa trudil včuľ kolo nej,
postil sa, nezdriemne chvíle;
každý jej sliedi dych, hnutie jej —
Tej krvi dal by jej! sile
utrhol — pre ňadrá drahé…
Horúčosť upadá, omladá
nádej v ňom; naopak — uvädá: —
oboch duh na tejže váhe!…

Na tretí deň prišla ku sebe.
Naňho sa usmiala milo:
„Pri tebe… v rajskej jak velebe;
slnce mi — zasvietilo…“
„… Poddaných nevinné dietky
priniesli kytky ti kašičiek…“
„Nakŕmiť ich — dať im na oblek…
Jar: — Tráva vzdor mlatku — kvietky —

Prichádzajú, keď ja musím — ísť…“
„Nepustím!…“ ľúba jej ruky.
„… Pod vankúš čiahni, nájď — čítaj list:
schlácholí — žalostné muky: —
z Muráňa —“ Hadom jak uštknutý vskočí.
„Seď… Rada má ťa; ty?… lipku — dub:
viem… Vezmi — vdovicu — Vezmeš?… sľúb! —“
Chrkla a — zavrela oči.

*

Na Strečnianskom smutno zámku, smutno! Ešte
smutnejšie, než bolo panej
samotnej — i preto neraz uplakanej:
srdce v tiesni, zacviknuté jakby v kliešte,
v žiali, temer — bez nádeje…
Z uhlov veže dlhý čierny prápor veje,
sem-tam vetrom unášaný;
zvony hučia na náveštie:
zasielané vo štyri z nej sveta strany,
usedave nariekajú, ulievave:
že i ona, osamelá,
nado všetky šľachetná a dobrá pani,
odišla preč — pred chvíľočkou-chvíľkou práve —
ozaj sťa tá holubička uletela,
ani sa viac do hniezda už nenavráti…
že — umrela! Zvlášte oný
na kaplici, čisto striebrozvuký zvonec
husté hlásky — a či husté slzy roní?
ako dieťa, keď ho opustila mati;
tomu, ej! len srdiečko to klope-bije,
srdcelomné budiac tóny,
ten len kričí, jajká, nyje
do omdletia, zájdenia sa, do závrati:
že už koniec, ach! už koniec…

Ale predsa najsmutnejšie v Podzámčí je!
Na tú trúchlu zvesť i známku,
kde ho stihla, kde ju zazrel v dennej práci:
ako tráva podkosená,
oslabnuté na kolená
pokľakal ľud po úpätí vôkol zámku —
Križujú sa; zbedákajú, neboráci:
Beda nám!… Ejch! večná škoda
patrónky, tej zlatej mamky!
chrániteľky, dobrodejky… sťa kus chleba!…
Nie! tie skaly tvrdé — ešte tvrdšie zámky
takej viacej neporodia!
hoc by za kútnice kol šestonedieľok
rozvešali — oslnené, ohviezdené,
z belasa hor’ kradmo ustrihnuté plachty;
dovedený anjel z neba!
a tu u nás aký v samej spolok-celok!
zasnúbenie — zaľúbenie:
ľalia a pšeničný klas — zo pňa šľachty…
a ti umrie — taká! Óvi!
osiralé naše — sirôtky a vdovy…
Takto vykladajú, vyčitujú lkave,
skormútení, utrápení:
stárež, mládež — chlapi, ženy —
kolo babiek kuriatočká belohlavé;
budú pamätať ju v nešťastí vše, v trýzni,
spomínať si, ej! i plačky…
… Ešte raz-dva oblietajú smelým, plachým
zrakom zámok veličizný
s krúžiacimi, s kvíliacimi naraz vtáčky;
rty im skube, slzy visia na viečkach im —
Zhorekujú: Ach! ty, biela dušo, ani
pablesk ranný… kde si? kde si?
Iste vyšej, ako hore
na vysokom, prístupnom preds’ dosiaľ Strečne:
pod nebesy — nad nebesy —
na lone už — najsvätejšej Matky-Panny,
láskou v tvári pousmiatej, sťaby zore,
milostivej, pohostinnej: —
Oroduj, ó! oroduj i za nás pri nej…
… Vzdychnú: Boh ju osláv! Svieť jej svetlo večné!
A (— Vraj, dráb nech neotrizní[50]…)
prežehnajú — rozídu sa pri pokore
po dedičnej — robotizni.



[36] (r., stĺpcová kor. od zač. básne po posledné slová: „… rôčkov škvrny“.)

45, 1: Bosňákova — Bosňáková; 45, 3: o samote — osamote (prísl.); 45, 13: po hodnosťach, po hodnosťach — po hodnostiach; 45, 22: milúčko — milučko; 45, 23: smieťka — smietka; 45, 26: so súsedy — so susedy; 45, 28: s Ťurky, s Turky — s Turky; 46, 1: S Bohom! — Zbohom!; 46, 15: z rána — zrána (prísl.); 46, 27: obzre — obzrie; 46, 27: tahy, ťahy — ťahy; 46, 27: driečné — driečne; 47, 4: nastokráť — nastokrát; 47, 10: istúčko — istučko; 47, 30: čreš, črieš — črieš; 48, 3: nezajde — nezájde; 49, 3: ďaľšiu, ďalšiu — ďalšiu; 49, 10: o mnoho, omnoho — omnoho; 49, 15: zavrem — zavriem; 49, 28: na pivoňku — na pivonku; 49, 29: akby bolo, akby bojsa — ak by bolo, ak by bojsa; 49, 34: v trní — v tŕní; 49, 35: otre — otrie; 50, 1: keď sa spľantáš, keď sa splantáš — keď sa splantáš; 50, 2: pŕť — prť; 50, 3: (od slov: „od srdečných tiež že triašok“ do konca básne je už len rukopis); 50, 19: mráček — mráčik; 51, 19: kľakatko — kľakátko; 51, 21: pred večerom — predvečerom; 51, 23: rekla — riekla; 52, 1: dneská — dneska; 52, 2: pozre — pozrie; 52, 8: okrýdlené — okrídlené; 52, 34: sirena — Siréna; 53, 2: závrať — závrat; 53, 27: Magdalena — Magdaléna; 54, 6: príjď — príď; 54, 9: ako máčny máčik — ako mačný máčik; 54, 17: na ňho — naňho; 54, 29: vystre — vystrie; 54, 30: kdeby — kde by; 54, 32: žernov — žarnov; 55, 5: bárby — bár by; 55, 5: trikráť — trikrát; 55, 7: matka Božia — Matka božia; 55, 24: káplnky — kaplnky; 55, 31: pokúšenie — pokušenie; 56, 17: stupiť — stúpiť; 56, 21: v svätyňke — v svätynke; 56, 22: na vzájom — navzájom; 56, 29: v prsách — v prsiach; 56, 29: hŕdze — hrdze; 57, 1: tlumené — tlmené; 58, 2: famfary — fanfáry; 58, 10: fakla — fakľa; 58, 19: krihu — kryhu; 58, 23: zcítla — scitla; 58, 25: kde by nie? — kdeby nie?; 59, 32: v ušach — v ušiach; 60, 2: v očach — v očiach; 60, 8: ňádra — ňadrá; 60, 13: na ňho — naňho; 60, 22: najď — nájď; 61, 4: prapor — prápor; 61, 11: pred chviľôčkou-chviľkou — pred chvíľočkou-chvíľkou; 61, 15: striebro-zvuký — striebrozvuký; 61, 19: srdcolomné — srdcelomné; 61, 21: zajdenia — zájdenia; 61, 28: po upätí — po úpätí; 61, 35: šestinedielok — šestonedieľok; 62, 7: umre — umrie; 62, 11: stáreš — stárež.

[37] Žofia Bosňáková — manželka Franka Vesselényiho, uhorského veľmoža, známeho najmä zo sprisahania proti habsburskému režimu, ktoré bolo potlačené r. 1671

[38] komonstvo — jazdecký sprievod, družiny vznešenej osobnosti

[39] ošírený — kôň s postrojom; tu: ošírené túhy — nedočkavé túžby

[40] v kuzni krásy — vo vyhni krásy

[41] šmižkať — švihať, mihať

[42] Vycuzdi ho ostro! — Vyhreš ho!

[43] vrece z jedenice — vrece z hrubého, drsného tkaniva

[44] pelikánom nekojila štvoročku už pekných detí — či mu ako pelikán nekojila už štvoro pekných detí; o pelikánovi (veľkom vodnom vtákovi) legenda hovorí, že sa sám zraňuje, aby mohol chovať svoje mláďatá.

[45] manina — neschodné miesto

[46] fortňa — bránka

[47] úložnica — týfus, horúčka

[48] domatín — domáci pán, hospodár

[49] ako si harcuje — ako si skáče

[50] trizniť — ohovoriť, žalovať na niekoho





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.