ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Smutno, ej! tej Vešelínke, smutno! večne
osamote na vysokom zámku Strečne;
hoc je žena i nie vdova,
ktorá muža pochovala: predsa žiali,
smúti stále, akoby len za pokory —
Ach! veď muž jej, veliteľ hen Fiľakova,
nemusí bár, mesiace už mešká v diali!
ak i píše, pár slov zprávy,
a už — koniec; doloží ak: nie je chorý —
Hrdoš, snažec vypínavý,
po vojenských činoch radšej túžbou horí!
po hodnostiach, po cti, márnej sveta sláve:
rytier bez bázne a hany,
ale jakby nerozumel — srdcu práve…
hej! ohľadu nemá na ňu, vernú ženu,
ten jej Ferko milovaný,
lásku jej — ni čiernou smrťou k vyhaseniu…
Prv pribiehal domov predsa, trebárs zriedka,
potešil ju opustenú:
šťastná bola! u boka mu pevnej sily,
v ramenách, keď milučko ju oblapili;
clivosť predtým? zmizla ako s vetrom smietka —
Bohužiaľ, len nemal dlho pobudnutia
na zámku či panstve vôkol,
na poľovkách, vyrazeniach so susedy
(so Starhradom prervaná bár známosť všetka…).
Sníval s povstalci či s Turky?
,Zbohom!‘ naraz ráno… sťaby zhodil putá,
za chvíľku na osedlanom koni sedí,
a uletel, ako počas víchru sokol,
do krajinskej kdesi búrky;
dívala sa oknom (ach! tak úzky okol…),
zarazená, osinutá —
Bola sama zas, jak teraz. Či div tedy,
že čo deň má rosné oči, bledé líca?
Bez páru to, vskutku! biela holubica…

Tíško vošla za komornú v službe panna
do chyžky (len vrkoč, sukienku len krátku:
z prítulčiat var’, sirôt bez rodiny, vena,
tu čo našli aspoň matku…).
„Lístok, prosím (šepla), pani veľkomožná.
Doniesol ho rýchly posol včasne zrána,
i odovzdal do rúk pána kastelána.“
Ona celá pohrúžená
do modlitby vrúcnej, dlela na kľakátku;
nad ním v svetle symbol muky,
k tomu vzopínala tuho sňaté ruky:
svätica jak, bola pobožná i zbožná…
Vstala okriata, jak svieži
od rosy kvet, tmavou zašuchoriac šatou;
lístok vzala. (Červenou taj pod pečaťou.)
Od manžela azda?… až ňou úfnosť schvela;
ľahká červeň obličaj jej preletela.
Obzrie nápis: — ach! nie jeho ťahy driečne,
brko bár po pergamente bleskmo beží
(čajs’ jak šabľa jeho v bitke teká sečne…).
Znel tak:
,Toto písmo prináleží
veľpanej za Frankom Vešelínim
k vlastným rukám a nie iným
na vysokom zámku
Strečne.‘
S chvatom pečať rozlomila.
Číta:
,Žofka moja milá!
Nastokrát ťa pozdravujem!
Ale hneď aj prepytujem
pekne: prepáč, duša moja,
ak ti vtŕham do pokoja,
v akom si tam sladko hovieš;
bohchráň! bych ho narušila.
A veď, ako istučko vieš:
tvoja verná priateľka som,
srdcom, jak i úst tých hlasom:
jeho to hlas! — aspoň chvíľa
každá, čo raz tlklo, svedčí
ozvenou tej jeho reči:
neochladám ani s časom!
Ešte var’ v pamäti to máš,
že sme hen z dôb dobre známe,
keď tvoj otec Bosňák Tomáš
jak kapitán okázale
Fiľakovo obhajoval.
Dosť je tomu dávno; ale
mňa, oj! pamäť neoklame:
do nej mi ťa súcit schoval,
mám tvoj obraz v nej! sťa v ráme,
posiaľ: krásny tvári ovál…
Šťastná si ty, Žoška! žena,
hoc i často opustená,
osamelá trebárs často:
blaha črieš žien druhých za sto!…
Že ťa týmto znepokojím?
poteším aj, za to stojím!
— Vídam neraz Vešelína,
pána tvojho — vravím: neraz;
za dŕžava! za chlapina!
zarazí až zjavom svojím…
Jak ho vídam? Z okien; mreže
vadia ak: z cimburia — z veže,
kým nezájde, jak — i teraz —
Príležitosť jest tiež kedy.
Na ohnivom keď tak koni
popod Muráň sem-tam honí
s komonstvom,^[38] tiež herskej triedy:
tu, vraj, na rozličné lovy;
možno, vše i pre výzvedy,
ľahko možno… akokoľvek,
škoda! cisársky, že človek…
Bohatier preds’! no a pritom
krásavec, až ťažko slovy
opísať, bár vládzem citom,
mysľou skresliť vkusu svojeť;
skôr by stačil na to nový
komorník, náš dvorný poet,
mňa čo… ech! — Ba žiadna iná,
pod slnkom nech žien sťa pliev jest,
parádnych i švárnych neviest,
ľalia tá, tá zas ruža,
nemá, nemá! ako muža
takéhoto gavaliera,
jak ty, majúc Vešelína.
Za nádherec! za hrdina!
Šťasteny si, Žofka! dcéra;
najšťastnejšia v svete žena,
bárs i často opustená…
Niekedy i hľadí hore —
vtedy je len akým hodným!
brada, fúz? noc, tvár v nej: zore;
kôň cifruje, skacká pod ním;
volavčie ho dvižú perá…
I to slnko sa mu smeje,
teší sa mu: pre prelesť — tu
v hábach zbrojnej do úpravy,
tu zas v krepkej sile, v zdraví —
až sa doňho zapozerá,
zabudnúc na ďalšiu cestu;
všetko sa v ňom, na ňom skveje!
ako splnie mužskej krásy:
číry skvost, lúč ligotavý…
Hračka tomu — o trofeje…
Na moj’ veru! šťastlivá si.
— Ale ti ho nezávidím;
omnoho ťa radšej vidím,
Žofíka… či starosť malá
o to ťa?…
Nuž, načarbala
som dosť toho, ba i veľa!
Dovoľ, nechže zavriem riadky,
hoc som ešte nehotová:
viem i na hároček látky,
kebych všetko vyriecť chcela,
a či bola taká smelá;
skončím radšej ich — Veď čas je;
nech sa azda zrak zas pasie
na videní — z Fiľakova…
Len ťa ešte pozdravujem;
koľko vinšov v srdci čujem,
všetkými ťa darím! slávim —
Bozkávam ťa vytržene,
že ti líčko očervenie
na pivonku, pobledavým
ak by bolo, ak by bojsa;
nekúsnem veň! upokoj sa…
Ozaj! ja že ako? zpráva
o mne čo zná za náveštie?
Zvedavá si, nezvedavá?
Nedbám: — Ako motýľ v tŕní:
dopichá ťa, otrie prášok,
ba i letky skmáše ešte;
tak je, keď sa splantáš s chrastím —
Rečú však: prť rôčkov — škvrny;
od srdečných tiež že triašok…
nač však reči šíriť? — A s tým,
sladké nech, nech trpké slová,
zakľučujem — podpisujem:
smutná vdova Bethlenova.
Horkýžetam! veľká pani,
zajatá skôr — na Muráni…
Prečo jej i skorej svedčí:
Marienka z tej kejsi Seči
a či Seča — Všetko jedno!
toto či to: všednô-biedno —‘

Prečítajúc list, jak bola by ju sila
opustila razom: lapila sa kresla,
sadla; záchvev perí badať,
sťaby peria, vtač čo na úvetrí zniesla —
v brvách šmúžku, ktorá náhle prechodila
v chmárku sinú, v mráčik tmavý;
vzdychla zhlboka… Nač príčinu kde hľadať?
Iste búrny citov nával
zachytil ju, čomu darmo by sa staval
kto oproti: vlečie, sáca prúd ho divný
od úskalia do krútňavy:
od odporu ku protivni;
čln zalieva vlna, utenulo veslo…
V pravice dlaň mrivo naklonila hlavu
húta, háda… v ume všeličo jej bleslo…
Jak? mužovu na nevernosť
pomýšľať by mala? tak uraziť jeho,
milého jej nado všetko? na ohavu
si ho znectiť, nado všetko váženého…?
žiarliť?… Bielu dušu obliecť v hriechu činnosť?
Nikdy! — Zamestnaný, hej! je v povolaní;
ctižiadosti slávnej zdržujú ho plány,
starosť o vlasť — bez otázky…
Ani za svet!… Citom prikázala miernosť.
Trpezlivosť — cnosť… Tej hviezda
presvietila jej vždy oblak myslí trudný;
presvieti i včuľ!… Hľa svieti —
Tu jej na um zišli zálohy ich lásky:
podarené, šťastné deti;
ach! že len tiež vtáčky vylietali z hniezda —
Trebárs! nepretrhli — utužujú zväzky!…
Tak sa utíšila sama,
ukolísala, sťa decko-neviniatko;
čelom rozhostil sa jas jej opäť kľudný —
bolo jej tak bôľno-sladko. —
Zvesť vtom hrkla jej i zprávy
z listu, podobného ináč bezdnej studni,
zvesť, čo zlaté ústočká má:
Zdravý je! Veselo trávi čas, sa baví…
Zaplesala, strepúc duše peruťama.
Vstala. Pospešila — kľakla na kľakátko,
pomodliť sa za to Bohu…
Predvečerom
vkročila zas deva. „Lístok ráčte znova,
pani veľkomožná…“ riekla. „Ešte skorší
posol pricválal s ním, než ten s ranným šerom;
mal, vraj, naložené trieliť… Včuľ sa horší:
koník ustrel sa mu, chúďa —“ Na tie slová
strhla sa až dobrá pani,
meškajúca v tŕpnom, snivom zadumaní;
chvatla lístok. Iste od drahého Ferka!…
bláhala si. I ten vinš jej vyslyšaný
modlitby… Ó, šťastia vrchovatá mierka!
Akiste ho písal z krídla techy perom…
Ním sa vezme hneď si srdce upresviedčať,
liečiť, schradlé pod dônovím,
ním — sťa flajstrom balzamovým —
Sponáhľala k oknu: — Hovej, slnko! zhovej;
nebuď ti tak súrna dneska odobierka…
Pozrie. Čierna na ňom pečať.
Trúchlovesť? Znel… Žofke Bosňákovej.
Otvorila. Sestra písala jej, Terka: —

,… Drahá sestro! — maj sa na pozore!
V mužovom ti srdci zlodej orie.
Za záprah má všetky túhy, sily,
ošírené,^[39] haj! ba okrídlené,
by ho na prsť melkú pobrázdili:
kúkoľové, kliate pod osenie!
Oráč to, čo dlhé nosí vlasy;
s pluhom, kutým, vraj, kdes’ v kuzni krásy,^[40]
za lemeš zvod, pôvab za čerieslo,
stykom úsmech uškieravých zubov…
tak ti čičre-papre sa v ňom, pričom
šmižká^[41] žiarnym okáľom sťa bičom;
a čo zoral drzej pri bezpeči,
posype aj zrnom sladkých rečí…
I je, vraj, zvlášť súci na remeslo
úchvatu! to triumfu mu chlúbou…
Bodaj hromom do oráčky treslo,
na jej prácu čľuplo károu-zhubou,
prv než vzklíči, vyrúrkuje v klások:
ichž svet poznal, najzvrhlejšia z lások —
Bo tá orba-sejba ide letkom;
celý vidiek môž’, vraj, ti byť svedkom!…
… Vešelínovi píš bez predlenia:
veď si jeho — zákonitá žena;
máte deti — i tie žehrať budú,
cnieť si ver’, sa hanbiť pre ostudu —
Vycuzdi ho ostro!^[42] príkre zavráť;
nástoj! žiadaj takoj jeho návrat…
… Vieš, kto Siréna tá, kolodejka?
Na Muráni — striga! čarodejka…‘

Nedočítala. List vypadol jej z ruky
trasľavej… Ver’ mdloba, závrat
zrazí i ju z nôh, nech vtom sa neprichytí
za nárožie u podstavca Božej muky:
kotvy jej to ozaj v celom živobytí!…
Sklesla predsa na podlahu,
podlomená — na kolená,
neznesiteľnú na duši ťarchy váhu;
v prachu!… miesto pokorenia,
hej! jej patrí — a nie na oltárnom prahu…
Len, ach! čím si pričinila
trest ten strašný — prosto do srdca tú ranu?
zvierajúce útrap kruhy?
more žiaľu, víchrom pošibané v hneve?
potupu tú neslýchanú…!?
čo sa ako skúša — nenachodí, nevie…
Bola zbožná, verná, dobročinná, milá…
všetko málo do zásluhy!
na viacej bár ani nestačila sila;
málo všetko! — Ináč na kríži ten či by
dopustil tú hrúzu na ňu,
nech nie neznáme jej hriechy, viny, chyby?
Za odev sem! žíň jej, vrece z jedenice,^[43]
povraz na driek, na spôsob čo vretenice
opáše ju, po kosť zarežúc sa v tele,
popola hrsť! na jej vlasy presivelé:
kajať sa, sťa Magdaléna,
želieť!… A tu ruky ponad hlavu hriešnu
skrížiac znakom utrpenia,
ešte hlbšie podlomená,
vypukla v plač, v nárek, kviľbu bezútešnú:
až jej slzy tiekli cíčkom,
ako hrachy — hoďas kŕdľu strastí v zobky —
dolu jedným, druhým líčkom,
ťažšie, nežli na ruženci perly-krôpky;
fiká… medzičím vše prišlo sa jej zachvieť,
osike jak v búrke… Ach! veď:
najbiednejšia v svete žena,
povrhnutá, opustená!…
… Ale! (vzchopila sa z poníženia zrazu),
či je vskutku v niečom vinná?
Kde? v čom? Príď a — na tú v myšlienke bár kazu,
zádraplivý vo sne háčik,
špirku v duši jej hoc ako mačný máčik,
pokáž svetu pozor — hlas — prst Vešelína!
Nemôž, nesmie!… Či mu s láskou neslúžila,
v úcte — do samoobeti,
sebazaprenia? mu, o vlastný bár hrajúc
život pritom, milerada
nezrodila, pelikánom nekojila
štvoročku až pekných detí?^[44]
ponášku vše naňho — a nie zvrhľa, háďa…?
Na to všetko pamätajúc,
nemá pre ňu výtky, nemá dozaista!
ako anjel bola, je i chce byť čistá…
… Písať káže sestra. Zaraz odpíše mu!
neprehliadne ani nitky;
pero bude prút, nôž britký —
Lež, ach, Bože! (sadla, schablé ruky v lone…),
či je súca do karhania? na výčitky…?
Nechby teraz prišiel, našiel by ju nemú;
v slzách ak by vzhliadla k nemu,
ba i prez tie, môž, mu v pozdrav smevom zbronie,
vystrie ramená… Joj! nie — nie —
kde by vzala v mysli kamennú tú tvrdosť,
náruživé rozhorčenie…?
Jazyk jej — nie žarnov mlynský;
nedopustí zvady s ním jej ženská hrdosť,
ani dôstoj materinský!
Znežnela, hľa!… brvno ako slamka tenie…
… Tak však, ach! kde východište?
čierna kol tma, priepasť pod ňou… sudba hrozná!
Niet ho, niet — Jest! zná ho, ó! zná
ratujúce útočište;
ta sa utečie hoc o polnoci z loža —
Skrotne, bár by trikrát väčší sebec, zhrdca!…
Boh, hej, stvoril; zato obracia však srdcia,
prinavracia — Matka božia!…

*

V predhorí zámockom kaplica
navrchu ozrutnej skaly.
V zrkadle Váhu vše vidí sa,
prúdy jak otočne valí
s obrysy okolia na nich —
Maninou^[45] chodník len vedie k nej,
potom vhor po stupňoch, do skalnej
opachy vyrúbaných.

Obraz v nej na skvostnom oltári,
sčadlý od voskovíc svetiel;
rozozná ťahy však vo tvári
trpiacej veriaci zreteľ,
vzkriesi, hoc čas aj ich skváril;
Sedmibolestnej v nich výraz že,
pravá mu na srdce pokáže,
úkoj skaď mnohým sa zdaril…

Do totej kaplnky chodila
zo Strečna pani i predtým,
potrebná posily, unylá,
s úmyslom modlitby svätým;
a vždy, zač prosila, v cene
obsiahla vysokej: božských plác
kvet — pokoj získajúc, odvrátiac
od muža — pokušenie…

Striehli ju poddaní, nešťastní
u ciestky… v dobročinnosti
že ich zas milostne zúčastní;
boli aj vďační jej hosti!
Kapsicu, previslú z tyla,
prázdnila, mešec i podolok…
Takto sa, túžiaca vozvysok,
do služby pripravila.

— V deň ten či vlastne už tmavú noc
pútnický vzala šat, šitý
z hrubizne, sandále zotkla… hoc
mrazilo tuho, hôr štíty
pod snehom — Spozdilosť jara…
Lampášik v ruke, „pst! Pusť, že nik…“
vrátnemu šepla, a fortňou,^[46] myk!
zbehla vdol — Po ciestke fára.

Neoberala, kam stúpiť má…
Vybrnkla za schodky v brale,
Oddýchla sťažka. Kľúč škripol… Tma,
chlad zavial; svetielko stále
v svätynke trasave bliká.
Navzájom musia sa vidieť preds’!…
Rozžala pochytre riadky sviec,
nahradiac kostolníka.

Zatým priam vrhne sa pred oltár
s výkrikom, zaslzená:
„Sedmibolestná, ach!… Z tvári v tvár
vzhliadla ti bolestná žena,
v prsiach meč, ostrejší hrdze…
Zmiluj sa! — Posiaľ jak, udržať
ráč pre mňa… obráť ho, pozavráť…
ó! vráť mi — mužovo srdce…“

(V Podzámčí chýr — reči tlmené:
V kaplici cez noc, vraj, svetlá!…
Omša, hu! mŕtvych?… I kamenie
cestou, vraj — vec čajs’ s tým spletlá —
krvavé: zarazíš až sa!…
Div!… Krútia hlavami ľudkovia: —
Boh, ejch! nás prividí… Zachová!
Na zámku — anjel-strážca!…)

Druhú noc neskornú zasa tam
strávila, ako včera.
Na dni čo vzhúklo sťa sebaklam,
za noci vyplela viera
živá v nej, pevná ni skala.
V duši jej mieru tiež pribýva…
Modlitba, prosba jej horlivá
zázrak ten vykonala!

(… Domacli hádke vtom na jamku
srdečnú: — Nie to zjav podlý
povery; pani tam zo zámku
iste — i za nich sa modlí.
Oni tiež modlia sa za ňu…
A tu ju chvália, v cti dvižú ju;
pre krv tú z bosých nôh ľutujú
najlepšiu na svete paniu…)

Noc tretiu zaspala, umdlená…
K polnoci strhla sa z loža.
„Jaj!…“ zhíkla, podniesla ramená —
„Odpusť mi, Matičko božia!
Srdce už tahor sa plúži;
s ním naraz!… ináč, ach! beda mne…“
Ubrala, vymkla sa náramne;
došla. I slúži a túži…

Na svite spustili padací
most na znak — bez fanfáry —
,Pán prišiel!…‘ potŕpli sedliaci.
Kastelán vítal ho starý,
s posádkou — Všetko sa trasie…
„Zdravá je? spí si, šak, veľmožná?“
Prstom mu ten: „Hen dlie, nábožná…“
„V kaplici? o takom čase!?“

Zvrtol sa, bleď, pýr hneď na líci,
fakľa jak v držiatku brány.
V ruke kord, hnal… Strnul v kaplici
u dverí. Kľačí si pani;
schríply jej hlas čuť: ,… ó! z tvŕdze
vymaň tej… Zľutuj sa, božská mať!
zachovaj — obráť ho a mi vráť,
ach! vráť mi — mužovo srdce —“

S tým padla na dlažbu. Do ramien
schytil ju; decko jak choré,
ovil v plášť, nesie — veď kryhu len —
(Deň belel, sineli zore…)
Na zámku uložil do postele;
preberá… (V kozube dudnie pál.)
Scitla: „Tys’, pán môj…? Kto mi ťa slal?
Ona!… Zas šťastná som cele —“

Onemocnela však. „Kdeby nie?“
pán cnel si. „V sychravé noci…!“
„Komu čo súdené — neminie…“
tíši ho. „Lekárov k odpomoci!…“
k poslom on; „kto prv… mu krom priepust dám
ves!…“ „Nač? Môj Vešelín — doktor môj…“
pravicu chvatla mu. „Nad všehoj!…“
k horúcim pritkla ju ústam.

„Ale, hej — kňaza mi, Feríčko,
kňaza —“ „Var’ horšie ti? Bože!…“
zúpel. „Ba odľahlo máličko…
Nemusí — stať sa však môže;
preto sa úzkostiť — prestaň —
Príprava neškodí medzitým;
zakaždým radno byť hotovým…
Veď si, šak verný tiež — kresťan?“

… Leží si, na ruže skvitlých líc,
hviezdy jak oči jej tlejú,
najprudšou zmietaná z úložníc^[47] —;
manžel sám ošetruje ju.
Blúzniť vtom začala:
„… Krásna pani,
ako tá dennica, na Muráni!
díva sa — očima poľuje…
jak si tak-trávnitej po poľani
parožniak, jeleň, tam strečkuje:
najkrajší hájov kol domatín^[48]…
Táram, ech! — ako si harcuje^[49]
na koni-popod hrad — po doline
najkrajší uhorskej krajny syn —
gavalier! bohatier!
ktože je? — Ktože by? — Vešelín…
Nehľaďže tahore, Vešelíne!
na bystrom vrancovi nevrť sa:
urečie, podkosí bez rosy,
trafí ťa — do srdca!
vtom, jaj! i — na Strečne — kohosi…“

Užasnul, čujúc to z nežných úst,
striaslo ho, na duchu ohromí;
naveky bude mu v ušiach húsť,
pichať ho vo svedomí!…
V dlane si boľavú hlavu
zavrznúc, spomína — minulosť;
i muž bár, hrdina: v očiach — hosť…
Rozmäčkal — slzu žhavú —

Tým viac sa trudil včuľ kolo nej,
postil sa, nezdriemne chvíle;
každý jej sliedi dych, hnutie jej —
Tej krvi dal by jej! sile
utrhol — pre ňadrá drahé…
Horúčosť upadá, omladá
nádej v ňom; naopak — uvädá: —
oboch duh na tejže váhe!…

Na tretí deň prišla ku sebe.
Naňho sa usmiala milo:
„Pri tebe… v rajskej jak velebe;
slnce mi — zasvietilo…“
„… Poddaných nevinné dietky
priniesli kytky ti kašičiek…“
„Nakŕmiť ich — dať im na oblek…
Jar: — Tráva vzdor mlatku — kvietky —

Prichádzajú, keď ja musím — ísť…“
„Nepustím!…“ ľúba jej ruky.
„… Pod vankúš čiahni, nájď — čítaj list:
schlácholí — žalostné muky: —
z Muráňa —“ Hadom jak uštknutý vskočí.
„Seď… Rada má ťa; ty?… lipku — dub:
viem… Vezmi — vdovicu — Vezmeš?… sľúb! —“
Chrkla a — zavrela oči.

*

Na Strečnianskom smutno zámku, smutno! Ešte
smutnejšie, než bolo panej
samotnej — i preto neraz uplakanej:
srdce v tiesni, zacviknuté jakby v kliešte,
v žiali, temer — bez nádeje…
Z uhlov veže dlhý čierny prápor veje,
sem-tam vetrom unášaný;
zvony hučia na náveštie:
zasielané vo štyri z nej sveta strany,
usedave nariekajú, ulievave:
že i ona, osamelá,
nado všetky šľachetná a dobrá pani,
odišla preč — pred chvíľočkou-chvíľkou práve —
ozaj sťa tá holubička uletela,
ani sa viac do hniezda už nenavráti…
že — umrela! Zvlášte oný
na kaplici, čisto striebrozvuký zvonec
husté hlásky — a či husté slzy roní?
ako dieťa, keď ho opustila mati;
tomu, ej! len srdiečko to klope-bije,
srdcelomné budiac tóny,
ten len kričí, jajká, nyje
do omdletia, zájdenia sa, do závrati:
že už koniec, ach! už koniec…

Ale predsa najsmutnejšie v Podzámčí je!
Na tú trúchlu zvesť i známku,
kde ho stihla, kde ju zazrel v dennej práci:
ako tráva podkosená,
oslabnuté na kolená
pokľakal ľud po úpätí vôkol zámku —
Križujú sa; zbedákajú, neboráci:
Beda nám!… Ejch! večná škoda
patrónky, tej zlatej mamky!
chrániteľky, dobrodejky… sťa kus chleba!…
Nie! tie skaly tvrdé — ešte tvrdšie zámky
takej viacej neporodia!
hoc by za kútnice kol šestonedieľok
rozvešali — oslnené, ohviezdené,
z belasa hor’ kradmo ustrihnuté plachty;
dovedený anjel z neba!
a tu u nás aký v samej spolok-celok!
zasnúbenie — zaľúbenie:
ľalia a pšeničný klas — zo pňa šľachty…
a ti umrie — taká! Óvi!
osiralé naše — sirôtky a vdovy…
Takto vykladajú, vyčitujú lkave,
skormútení, utrápení:
stárež, mládež — chlapi, ženy —
kolo babiek kuriatočká belohlavé;
budú pamätať ju v nešťastí vše, v trýzni,
spomínať si, ej! i plačky…
… Ešte raz-dva oblietajú smelým, plachým
zrakom zámok veličizný
s krúžiacimi, s kvíliacimi naraz vtáčky;
rty im skube, slzy visia na viečkach im —
Zhorekujú: Ach! ty, biela dušo, ani
pablesk ranný… kde si? kde si?
Iste vyšej, ako hore
na vysokom, prístupnom preds’ dosiaľ Strečne:
pod nebesy — nad nebesy —
na lone už — najsvätejšej Matky-Panny,
láskou v tvári pousmiatej, sťaby zore,
milostivej, pohostinnej: —
Oroduj, ó! oroduj i za nás pri nej…
… Vzdychnú: Boh ju osláv! Svieť jej svetlo večné!
A (— Vraj, dráb nech neotrizní^[50]…)
prežehnajú — rozídu sa pri pokore
po dedičnej — robotizni.