ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na sever, strážcami rodiska,
ohromné dve čnejú skaliská.
Vľavo tá široká — ,Tupá‘ je skala:
uľahlou zdá sa ti ľvicou byť;
zubato vpravo zas ,Ostrá‘^[28] sa vzpiala,
akoby na čihu ostrovid.

Povedľa trčia tak od vekov
s nezvratnou trvania bezpekou,
svedci jak minula, metálmi^[29] v hone;
úzka len delí ich priehrada:
údol, kam vrhajú i vlastné tône,
slnce jak vychodí, zapadá.

Čo som sa za mladi nalozil
po oboch! za jarných-letných chvíľ:
hja! hať tam cíperia, cingilierov jest;^[30]
na valoch blúznieval vztýčený,
zakaždým na mysli pošmúrnu povesť,
počutú z úst vážnej stareny…

„Veru tak, deti!“ nám začla raz
rozprávať — „Za dávnych, iha! čias
dva zámky na totých skalách si stáli:
múriská — hrubizeň!… vežaté;
vysoké —“ mľaskla, „i nad obe skaly…
Výšky tej topoľa nemáte!

Stáli si, hovorím, naproti.
Na slnci blýskavé paloty;
za svitu mesiačka spiežove tleli:
pilier len tônistý vláčil chvost…
Brány kde? nevedieť; prez úval stmelý
oba však kožený spájal most.

Bezpečne mohol most spájať ich:
bratranci vládli si predsa v nich —
Ale čo tu zhyniem! neviem im meno;
hrdluješ, vytratíš pri práci…
Ba! Jób žil na Tupej, na Ostrej Beňo;
priezviskom? nebodaj — Skaláci!

Skaláci najskorej — dľa bydla.
Orly preds’ na kríkoch nesídlia;
no a tí boli, hí! mohutní páni,
rytieri bez bázne, bez hany…
Bez hany? — ech, ktože pána tu zhaní?
Po dolách čušali — poddaní…

Triasli sa — Zhíkli len, čujúc roh
zatúkať zo zámkov: ,Bože! och…
ktorouže idú nás pricviknúť skalou?
Veď z nás už suchý ak koštiaľ je…‘
Oddýchli: — Do hôr preds’ s družinou na lov
vychrkli tajné ich portále…

Napriek aj moci, cti z nádhery
zbojníci boli to rytieri,
tí, deti!… Odľahlo otrokom dolu,
na zboj keď trielila výprava
za noci… ,Ušetriac stajenku, roľu,
azda nám na ťarchách uľavia!…‘

Svorne v tom držali bratranci,
hraboši pre seba, ochranci —
Ale aj iná ich putnala páska
krom v krvi, v moste tej, v násilí:
detí ich rozmilých vždy tuhšia láska;
čomu sa akiste tešili.

Beňo mal dcéru a syna Jób;
mená ich?… Pamäť, ej! — v nej bár kop:
starý — hrob… Ani mlat z žabice hlúpej
nevzkriesi svetlého jadierka…
Ba! Danko zval sa štep, dedič raz Tupej,
na Ostrej kráska však: Hesterka.

Pekné to muselo, deti, byť!
Kraj keď tak mesačný zalial svit:
z Tupej, hup! mládenec — po moste chváta,
trasľavou bŕdnuc tam peresťou^[31] —
naproti z Ostrej, huš! holúbka zlatá…
,Hrk-hrkút…‘ ako brat so sestrou.

K sváru však všade dosť príčiny.
Napadli spoločne Tyniny,^[32]
zámok hen za riekou Oravou, v chvíli
pravdaže polnočnej, znezrady;
dobyli útokom, mužskú stráž zbili,
odvliekli zásoby, poklady.

Svitlo… jak obrátiš v knižke list.
Vzali sa podeliť o korisť.^[33]
Pre újesť^[34] márnu, oj! nejdú sa poklať:
deľba šla hladko ni vody tok,
priali si bratsky… Hm, ale ten poklad!
to im sťa zvariak bol oriešok.

Naprostred mosta — toť, medza preds‘! —
vysypli bohatý obsah vriec:
brnené výstroje… náčinie stola,
nejednu okrasu žiarivú…
Deti, ťaj! to vám len liskačka bola!
slniečko žmúrilo od divu.

Ten i ten to i to mal by rád;
nijak sa neznali pokonať.
Lós nech hrá?… Zmraštiac tvár, plecma len mykli:
Šťastene neveriť, lišici —
,Berte!…‘ na zbrojnošov oba vtom skríkli.
Vzal, čo kto stihnul… Hja, zbojníci!

Spokojnosť s úchvatkom? Horkýtam!
Bratranec?… Lakomec! lotor, priam
od zrady krvi, vraj, do vierolomstva!…
(takto sa chválili v predpeklí).
Hach! kde mu odplata?… Krvavá pomstva!…
(Akoby boli sa uzriekli.)

Noc búrna zaľahla na hory.
Z hradov, poď! oba von, topory
v rukách, hoc v svedomí záhrozu: ,Nuž, vy!…‘
Blýska sa, hrmotí; oni však
sek! radom u hákov v remenné húžvy,
most až — pľask! ozrutný jakby drak…

Noci tej milenci — žiaden čud —
na chvíľku nemohli pousnúť.
Pre búrku v nej? čoby!… Roztržka otcov,
vypuklá v nešťastný predtým deň,
tá medzi nimi, ach prívalu mocou
vyhltla, jak tá noc, priehlbeň…

Chceli sa potešiť, musejú
obživiť srdiečok nádeju!
Pohroma odtiahla; mesiačik rúči,
akoby z kúpeľa, zasvitol
spoza tam Ostrej a dlhými lúči
striebristo predýlil mračnú dol —

Z Tupej, hup! Danko vtom, mladý pán
vo broni, skvelý sťa tulipán.
Pozerá — naslúcha od Ostrej šuchu,
kde tiež tak Hesterka vymkla pásť
sluch i zrak, ako tá ľalia, v rúchu…
Pohli a — bac! naraz vo priepasť…

Veliké na zámkoch nešťastie!
Ale hnev otcov ním porastie
ešte viac, na vyššie, na širšie ešte;
matere trpia len prez svár, priek,
sŕdc zaštiknutých až v bolesti kliešte…
… Čuli ste kviľ už tam pustoviek?

A, deti, pre svet keď a či schvál
za robôt zájdete v priesmyk skál,
obzrite úplaz^[35] si z tej i z tej strany —
Stará som, vídam ich, ako prv:
červené škvrny tam, sťa čŕstve rany: —
nebodaj poteklá — mladých krv!…“

Umĺkla starena; deti, my,
zdýmli sme odfuky chvejnými.
Mne sa však povesť tá vrezala v pamäť
hlboko, odejúc podobu —
(Hútal som: staručká nemohla klamať,
blízka tak, blízka už ku hrobu.)

Od tých čias drela sa na povrch,
kvieťa jak listvový prez oprch;
list však len padal… Tak ju pozatisli
dnes ten mi, zajtra ten ducha smer;
nechže raz vyprýšti! väznená v mysli:
utkvie tu, črtnutá na papier.