Zlatý fond > Diela > Kratšia epika historická a spoločenská


E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Kratšia epika historická a spoločenská

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Michal Belička, Mária Kunecová, Zuzana Babjaková, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Miloš Gočik, Radmila Pekárová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 181 čitateľov

Pani z Mahoču

[93]


Pani z Mahoču, vdovica mladá,
v žalobe od hlavy do päty,
čo deň k oknu si v jedálni sadá:
manžel kde na márach ustretý
ležal v paráde, kol rakvy sviece
v blku, obetne — (ó, čas jak liece
sprudka! líčka preds’ v slzách len moknú…);
a skaď v pohreb ho dvorania vzali,
s pompou i pochovali
v parku do hrobky — oproti oknu —
zavitej hrabových do snetí.

Prišli príbuzní. (Sirota bola.)
Vdovu si želali potešiť.
„Skroť svoj žiaľ… božia stala sa vôľa!
I kňaz ti prikázal nehrešiť
dlhým kvílením… Čím bol ti, vieme:
milý, dobrý muž… bližší však zeme
už, než… môcť zlaté jabĺčka snímať —“
„Mlčte!“ strhla sa. „Neviete — Mladosť
mne bol on! šťastie, radosť,
krem že stával mi za otca i mať…
Nuž, smiať sa? hulákať? pelešiť?“

Vkĺzli komorné, čeľaď tiež v zhone.
„Vznešená pani, ó, nekáraj!…
Sme si na chodbách mátožné tône:
svetla dnu, prosíme, vpustiť daj,
zdvihnúť clony, toť! — tma kde, prach: skaza —
čierny sňať povlak, kvety zmiesť: razia…“
„Viem, ach! smutno vám —“ spopod závoja
k nim; „no potrpte: čoskoro isto
rozpustia služobníctvo…
Iďte. Sieň tá je svätyňa moja —“
Obrátila k oknu obličaj.

Správca majetkov vkročil. „Ká škoda,
pokoj prerušiť! — Odpustiť ráč,
milostivá… lež prenájmy schodia,
obnoviť načim…“ „S tým teraz nač?“
hrkla ružencom. „Riad-sklad chce…“ „A veď
moje spustli by — znám drahú záveť:
mne ich nechal, jak srdce prv celé…
Ale nevyjdú, nie, vnivoč statky,
prídu, hej, pod poriadky:
zahája si ich — posvätné ciele…“
Vzdialil sa, očujúc horký plač.

Vtiahlo rytierstvo. „Vehlasná pani!
došli sme v dostihoch ku méte…
Ráč dať zatvoriť hostinné brány,
pošlúc nás, zbytočných, po svete —“
„Kam, ach…?“ odkryla dopoly závoj.
„Slúžiť cti, kráse… sláve kde za voj!“
vetil náčelník-gavalier. Bledý
skraňou mihol jej stín, zmrkal v oku.
„Staň sa, lež — až po roku —
Čím vás obdariť v spomienku, vtedy
rozpečatím jeho dôvetie.“[94]

Po nich vbadkal dnu kastelán starý,[95]
zhrbený, kol čela strúčkov lem;
kľúčmi zaštrkal, úzkostnosť v tvári:
„Vaša milosť, och! čo počujem? —
Beda! kam diem sa — taká keď zmena?…
Šesťdesiat… (capnul k nej na kolená)
liet varujem ich, no, tu! sú — kľúče…“
„Ešte maj ich len… (v slovách jej vrúcnosť).
Neboj sa o budúcnosť,
starký! Dožiješ v pokoji rúče —
Ľúto mi; ináče nemôžem.“

Rachot batárov. Šľachtické dámy
pred strmým zosadli zábradlím.
Hovor zaviedli, prehovor samý,
náhovor: ona kým medzitým
sedí u okna, na biely lakeť
hlavu opretú… „Drahúšku, a keď
bral si len krásu…?“ Precitla, stíška
odpovedala: „Chcel, aby zvädla…
(hru na kolbišti zhliadla)
v zápači cely.“ „Teda preds’ mníška…?“
„Rozhodne. Úmyslu nezmením.“

— Po zádušnej prv predstúpiť dala
junákom. Dôvetok v okamih
zrakom prebehla, a už ich zvala
do sklepov v úzadí priestranných,
vybrať si odkaz. Zbronelé líce,
vedie, zbroj kde, ich, do klenotnice,
v šatňu bohatú… Všade ich núka:
„Oku čo ľúbo, srdce čo žiada,
vemte si, dávam rada,
vlastne ctihodná mŕtva tam ruka…“
Vzali, šli, povďačný každý z nich.

Jeden len stojí v rozpakoch, váha,
krásavec: z Vyšňova Bohumil;
vzplanie, obledne: márna ak snaha…
Ona tiež prežíva tieseň chvíľ;
vpokon ozve sa: „Pane, voľ si! ber —
A či ťažký ti — či skrovný výber? —
Ak ľze, usnadním…“ „Ó, pani, keby
smel si voliť tak všetkého toho
vrchol!…“ „Hoc! čo jak mnoho —
Kde je…?“ Pri mne…“ „Ja?“ „Rec…“ „Verím, v nebi
súd, keď tak — srdcia i kodicil —“[96]

Zbehli schodišťom zámku — brnk detvy —
nádvorím spechajú v šíry sad,
ktorý práveže zaodel vetvy
v nádherný z jemnučkých krajok šat.
Dlhá aleja — V skupine hraby:
v nich čuť smev hrdlíc, van šuští slabý…
i sú u hrobky. Na dvernú kľučku
zvesil flór… Oba vtom sklonili hlavy,
prosia mu veniec slávy;
skončiac, obrátia… v ruke už rúčku,
čomu i nebožtík čajs’ bol rád.

Priam osobníctvo v dvoranu zvolá.
„Otvorte svetlice dokorán!…
mrak stien von!… všade dať prostred stola
vázy! v nichž ľalia, tulipán…
A vy, rytieri! v turnaj, lov… ďalej! —
Hejže, čašníku! Tokaju nalej…
Správče! opatri panstvá, jak treba…
Každý, kto v službe, piluj svoj úrad:
budovať hľaď, nie búrať…
Toto kážem — nie sama od seba:
tak chce, toť! ženích môj, nový pán.“



[93] (I. vyd. ZSBH.)

142, 9: dvorani — dvorania; 143, 16: nevyjdú, nie, v nivoč — nevyjdú, nie, vnivoč; 144, 15: precítla — precitla; 145, 13: krajek — krajok; 145, 23: prostried stola — prostred stola.

[94] dôvetie — dôvetok, závet

[95] vbadkal dnu kastelán starý — vkrivkal, drobnými krôčkami vošiel starý správca hradu

[96] kodicil — závet bez označenia dediča, tiež dodatok k závetu





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.