ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pani z Mahoču, vdovica mladá,
v žalobe od hlavy do päty,
čo deň k oknu si v jedálni sadá:
manžel kde na márach ustretý
ležal v paráde, kol rakvy sviece
v blku, obetne — (ó, čas jak liece
sprudka! líčka preds’ v slzách len moknú…);
a skaď v pohreb ho dvorania vzali,
s pompou i pochovali
v parku do hrobky — oproti oknu —
zavitej hrabových do snetí.

Prišli príbuzní. (Sirota bola.)
Vdovu si želali potešiť.
„Skroť svoj žiaľ… božia stala sa vôľa!
I kňaz ti prikázal nehrešiť
dlhým kvílením… Čím bol ti, vieme:
milý, dobrý muž… bližší však zeme
už, než… môcť zlaté jabĺčka snímať —“
„Mlčte!“ strhla sa. „Neviete — Mladosť
mne bol on! šťastie, radosť,
krem že stával mi za otca i mať…
Nuž, smiať sa? hulákať? pelešiť?“

Vkĺzli komorné, čeľaď tiež v zhone.
„Vznešená pani, ó, nekáraj!…
Sme si na chodbách mátožné tône:
svetla dnu, prosíme, vpustiť daj,
zdvihnúť clony, toť! — tma kde, prach: skaza —
čierny sňať povlak, kvety zmiesť: razia…“
„Viem, ach! smutno vám —“ spopod závoja
k nim; „no potrpte: čoskoro isto
rozpustia služobníctvo…
Iďte. Sieň tá je svätyňa moja —“
Obrátila k oknu obličaj.

Správca majetkov vkročil. „Ká škoda,
pokoj prerušiť! — Odpustiť ráč,
milostivá… lež prenájmy schodia,
obnoviť načim…“ „S tým teraz nač?“
hrkla ružencom. „Riad-sklad chce…“ „A veď
moje spustli by — znám drahú záveť:
mne ich nechal, jak srdce prv celé…
Ale nevyjdú, nie, vnivoč statky,
prídu, hej, pod poriadky:
zahája si ich — posvätné ciele…“
Vzdialil sa, očujúc horký plač.

Vtiahlo rytierstvo. „Vehlasná pani!
došli sme v dostihoch ku méte…
Ráč dať zatvoriť hostinné brány,
pošlúc nás, zbytočných, po svete —“
„Kam, ach…?“ odkryla dopoly závoj.
„Slúžiť cti, kráse… sláve kde za voj!“
vetil náčelník-gavalier. Bledý
skraňou mihol jej stín, zmrkal v oku.
„Staň sa, lež — až po roku —
Čím vás obdariť v spomienku, vtedy
rozpečatím jeho dôvetie.“^[94]

Po nich vbadkal dnu kastelán starý,^[95]
zhrbený, kol čela strúčkov lem;
kľúčmi zaštrkal, úzkostnosť v tvári:
„Vaša milosť, och! čo počujem? —
Beda! kam diem sa — taká keď zmena?…
Šesťdesiat… (capnul k nej na kolená)
liet varujem ich, no, tu! sú — kľúče…“
„Ešte maj ich len… (v slovách jej vrúcnosť).
Neboj sa o budúcnosť,
starký! Dožiješ v pokoji rúče —
Ľúto mi; ináče nemôžem.“

Rachot batárov. Šľachtické dámy
pred strmým zosadli zábradlím.
Hovor zaviedli, prehovor samý,
náhovor: ona kým medzitým
sedí u okna, na biely lakeť
hlavu opretú… „Drahúšku, a keď
bral si len krásu…?“ Precitla, stíška
odpovedala: „Chcel, aby zvädla…
(hru na kolbišti zhliadla)
v zápači cely.“ „Teda preds’ mníška…?“
„Rozhodne. Úmyslu nezmením.“

— Po zádušnej prv predstúpiť dala
junákom. Dôvetok v okamih
zrakom prebehla, a už ich zvala
do sklepov v úzadí priestranných,
vybrať si odkaz. Zbronelé líce,
vedie, zbroj kde, ich, do klenotnice,
v šatňu bohatú… Všade ich núka:
„Oku čo ľúbo, srdce čo žiada,
vemte si, dávam rada,
vlastne ctihodná mŕtva tam ruka…“
Vzali, šli, povďačný každý z nich.

Jeden len stojí v rozpakoch, váha,
krásavec: z Vyšňova Bohumil;
vzplanie, obledne: márna ak snaha…
Ona tiež prežíva tieseň chvíľ;
vpokon ozve sa: „Pane, voľ si! ber —
A či ťažký ti — či skrovný výber? —
Ak ľze, usnadním…“ „Ó, pani, keby
smel si voliť tak všetkého toho
vrchol!…“ „Hoc! čo jak mnoho —
Kde je…?“ Pri mne…“ „Ja?“ „Rec…“ „Verím, v nebi
súd, keď tak — srdcia i kodicil —“^[96]

Zbehli schodišťom zámku — brnk detvy —
nádvorím spechajú v šíry sad,
ktorý práveže zaodel vetvy
v nádherný z jemnučkých krajok šat.
Dlhá aleja — V skupine hraby:
v nich čuť smev hrdlíc, van šuští slabý…
i sú u hrobky. Na dvernú kľučku
zvesil flór… Oba vtom sklonili hlavy,
prosia mu veniec slávy;
skončiac, obrátia… v ruke už rúčku,
čomu i nebožtík čajs’ bol rád.

Priam osobníctvo v dvoranu zvolá.
„Otvorte svetlice dokorán!…
mrak stien von!… všade dať prostred stola
vázy! v nichž ľalia, tulipán…
A vy, rytieri! v turnaj, lov… ďalej! —
Hejže, čašníku! Tokaju nalej…
Správče! opatri panstvá, jak treba…
Každý, kto v službe, piluj svoj úrad:
budovať hľaď, nie búrať…
Toto kážem — nie sama od seba:
tak chce, toť! ženích môj, nový pán.“