ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

Ten Oravský zámok
z brala v oblač týči.
Hniezdi si v ňom ľúbe, hovie,
ako ten na jeho krove,
párik holubičí…

Dlho lietal holub
ponad zámky, hrady,
k Dunaja až zbočiac toku: —
kde sa — pátral zhora, zboku -
spustiť na vohľady?

Dlho v túžbach lietal
sem-tam po okolí:
až si našiel v tvŕdzi novej
v peknej Betke Coborovej
holubičku k vôli.

„Pôjdeš so mnou, švárna
holubička mladá?…“
zavrkal k nej vľúdnym zvaním.
Zhrkútala stydne za ním:
„Holúš, pôjdem rada.“

Pojal si ju, viedol
s plesom, pablesk svieži,
stínnou nížou, výšou smavou
hore Váhom, hor’ Oravou
čarnom po nábreží.

— Krížne cesty. Váh hneď
s Oravienkou v zväzku.
„Cesta tá,“ jej šepol v uško,
„k hniezdku smer… Páč, drahá družko,
obraz pri obrázku —

Pravda, jeseň,“ dodal,
„ale maľovaná.
Červenie i zlatie lístie;
teplučko tak, nebo čisté…“
Z údolia vtom brána!

„Choč, hľa!“ kývol, „zdravká.“
Roveň — kopce — mosty…
Ženú sivky rovno vtákom,
prskajú… „To,“ zhúdol, „znakom:
vďačných vezú hostí…“

Kňazský vrch — had cesta —
Zbehnú za tri chvíle.
„Majer tvoj, viď!“ zvýšil slová.
„Stadiaľ hniezdku páper, chôva…“
Usmiala sa mile.

„Na Oravskom zámku
vitaj, holubičko! —
Však tu mýto berú v bráne…“
Pozor zdvihla naľakane…
Podala mu líčko.

Na nádvorí panstvo,
čeľaď… „Či nás pustia? —
Ale pozri spravu hniezda…
Ako? zdá sa ti, či nezdá?“
K ústam pritkla ústa.

Dve sirôtky trnú
bázňou u zábradlia.
„Vaša matka!… Deti tvoje!…“
Zobjímala obidvoje;
jemu v náruč padla.

Zvony zhlaholili,
tiahnu do kostola.
Zápäť sňatok v zlatej sieni
radostníkom dovŕšený…
Jak on, šťastná bola. —

Ten Oravský zámok
z brala k nebu týči.
Hniezdi si v ňom, sladko hovie,
ako ten na jeho krove,
párik holubičí.

2

Ako chváce Oravy prúd spadlú do nej slamku,
tak nepokoj zmieta paňou na Oravskom zámku:
nepokoj to lásky, túžby, akou mrie až za ním,
svojím krotkým holúbkom a mužom milovaným.
Sotva týždeň žili spolu, a pád! — bôľ už straty:
sťaby holub v búrku, v takom zvirgal zaujatí,
a ani jej nevedel riecť, kedy sa jej vráti.
Hľa! i tie holúbky tam hor’ vždy si spolu sedia;
ona len, samička, sama… Beda srdcu! beda!
ako choré decko nijak utíšiť sa nedá…
Veď hej, riekol pred odchodom jej — ó, hudba reči!
posiaľ čuje ju… var’ aby jej stesk bol tým väčší —
riekol, rozcítený: „… Ľaľa, ľúbam ťa… ó, poľúb!…
Kým som s tebou, holubička, chcem byť ako holub,
milujúci, milovaný, oddaný ti scela;
na dni dvor tvoj, v snách nad tebou rozostreté kriela…
No i vlasť na srdci, pováž, ty jej hodná dcéra,
popri nej hneď utúlená — mladá naša viera;^[53]
starosť o obe však veľký zaobsiahla okol,
a ten káže, z holuba by vypieril sa sokol:
honiť hajná tureckých — žiaľ! — i domácich kaní…
Ním sa, pani, stanem zajtra! zlatom o svitaní;
ale ty si mužnej mysle, nejdeš kormútiť sa:
holubica so mnou, sama, šakže — sokolica?…
Potom…“ dodal — a tu vzpláli zvážnelé mu líca —
dodal s bozky (— Bože môj, Ó! chráň mi ho v tom boji —):
„zasa ako dva holúbky budeme si svoji…“
— Lež či to i sokolicu naraz uspokojí? —
Píše často z tábora, hej… a tie jeho listy
koja balzamom: — v nich teší, návratom ju istí;
tak srdečne teplé sú i nežné, dušou vonné,
že by bolo hodno samej zalietať si po ne,
hoďas nedohľadne vyšej nad zámockú hálku,^[54]
hoďas ponad vrchy siné v nekonečnú diaľku!…
Však sú preds’ len lístky trebárs z dubového stromu,
uronené víchrom kdesi blízko Ostrihomu;
pokým posol dôjde s každým, v ňom čo najsladšieho,
nahorkne, ach! — najvoňajšie, ach! vyvetrie z neho: —
požíva a — trpí hlad, ju žízeň trápi žhúca!…
— Ona tiež mu odpovedá na ne za horúca;
i jak plní šíru stránku hustučkými riadky,
,Vaša milosť‘ opakujúc, ,Pán a muž môj sladký‘:
v tom písaní náhlom-spešnom zavše sa jej zazdá,
meravé že brko máča do srdca si azda,
tak jej púšťa i tak šprihá, po papieri bledom
perly citné tratiac klíčne zapusteným sledom,
sťaby oráč… Aj vše blyskne vtipkom, trpkým síce,
narážavým na nevoľné ľudu poslovice:
v dôkaz, kou sa sokolicou stala z holubice!…
Lenže, Bože! čo jak vrelý cit sa zrazil v slová,
lístky to preds’ zakaždým… ach! listva osiková,
trasúca sa na stopkách už vo vysokom lete,
predtuchou čajs’, čo ju skoro jesene dych zmetie,
ako videla ju prchnúť už hen na Kýčeri,
vzniesť sa vetrom, tekať, klesať vo val rieky šerý…
— A tí posli! — bez skúsenia nikto neuverí!
Upachtia ti zviera,^[55] podkov utarmonia,^[56] na strach!
a nebodaj zrok je výheň stred viechových nástrah;
hroz im, pros ich, jak vieš, cestu im bár povyzlác i
postriebri, vždy zostanú ti, akí boli, tací —
posli-osli! — Hriech!… no, iste — olovení vtáci…

Včera mu tiež na odpoveď list písala dlhý.
Spomla hospodárstvo, majer… ktoré vtiekli dlhy;
jak mu statky spravuje tu, v Bytči, na Lietave…
Služobníctvo jak sa drží v poslušnosti, v mrave?
Pod bremeny poddanstvo čo? mnoho nestene-li?
a štep náboženstva v ňom či dosť už vkorenelý,
okvitlý dosť kališnate — k sviatku, ku nedeli?…
Susedná jak šľachta, s Pavlom sbratrená i s Petrom?
za ktorým as’ kustrí sa zas obrátiť plášť vetrom?…
Úrad ako dbá si úloh? Na zámku ký dozor?…
aby videl: všetko vidí, na všetko má pozor!
Šafárka je, tajomníčka, patrónka i pani;
nuž, môž’ na ňu spoliehať sa pán jej zvrchovaný…
— Dietky (v ďalšom postúpila vernom zpravodaní),
Zuzanka i Jutka, sú, vraj, praví anjelici,
hodné, veselé, jej azúr denne vo zrenici;
a keď idú spať, keď vstali, ranostajky skoré,
tož jak večerné sú pre ňu i zas ranné zore…
Práve vbrnkli k nej sťa škorce, štebotajúc milo:
prestať musela — i mysle jej tak pomútilo —
Popadli, tá za rukáv ju, za šatné tá krílo:
a s výskokom, pivonkových líčok, smavých očiek,
nasilu ju zviedli v sad, kde v chvíľke fialôček
natrhali… Komu? rečie… Pravda: tatíčkovi!
Skôr, vraj, príde na ten váb než na prosenie slovy…
Zvädnú — rečie — kým ta dôjdu… budú mrva-škvrna;
oj, nie; nie, vraj: Pánbožko sa i o kvietky stará…
… Pripojuje tedy k listu prvý pozdrav jara:
dvojakého vlastne, bo i vesny krásnych detí;
no a vrelý leta pozdrav, jej to, ako tretí,
s prívinšom: Ó, nechže sa mu tiež tak nebo smeje,
jak, toť, kvietky belasé, ním vsiate do nádeje;
vavríny mu zbierať dá i trofej na trofeje,
najmä opatrí ho, aby bol vždy, ako oni,
zdravý, bodrý, kdekoľvek dlie: spočíva-li v tôni
víťazstva či stíha vraha na ohnivom koni…
— Z prílohy tej presvedčí sa, s triumfom že slávy
zavítalo jaro i odľahlej do Oravy,
o ktorej jej bol hovoril — iste žartujúc s ňou,
var’ i pre skusky, či láska jej dosť bude vrúcnou —
vtedy, keď ju unášal sem so svadobným chvatom:
Vraj, tak trochu Pánu Bohu väzí za chrbátom,
prečo, keď by i chcel pozrieť na ňu požehnane,
nemôž’: — preto kol len skaly holé, pusté stráne;
hory temné, akoby sa hnev raz, z božej tvári
odhrnutý, bol tu spustil, zaľahol sťa chmáry…
Ale tomu nie je tak! Hej, iba prekáral ju,
vidí: či vhor zapustí zrak a či do úvalu.
Malebná je, čarokrásna i tá skala holá!
Stráň zas nádherne sa šatí: sťaby do kostola
mala ísť kams’… No a vľúdnej Širokej hen polia —
prsť žír! paša majrán! — oná kŕmi, táto pleká;
ramenom ich varujúcim otočila rieka…
Lesy, keď aj temravé, jak mračná keby zvisli,
nástojčive ponúkajú pohrúžiť sa v mysli,
i huš! z nich sa orlicou vzniesť zbožnom o zápale…
A ten zámok — jej to sídlo — na vysokom brale
králi! — svieti ako krištáľ do modravej diale:
útulok jej, bezpeč!… Nuž, niet horúcej tu biedy,
púšte divej; milostive i sem kedy-tedy
zhliadne Pán Boh — Hľa! v tom kvietí tiež smev jeho sedí…
— Spokojná je, áno! šťastná… Ach! len jedna chyba,
nedostatok… Čo? čo?… ale chyba pera iba!
vyšmyklo sa, jak vše z hrsti rybárovej ryba…
— Veselo jej, jasno!… Šmúžka len… Joj! brko hlúpe —
Či skôr mrak znad Ratiborskej zámok v tôni kúpe?
bobáčisko! — môžbyť — až sa hnevá na otupe,
óvi!…
Ovšem: zima bola dlhá, tuhá, smutná,
žalár jak!… Ej! jednému to, druhému to chutná;
tomu syn jej, mráz, je junák, čo i rieku skrotí,
prepne mostom — a hi! po nej dľa hrkolcov nôty —
abo majster, ktorý skúva klenot nad klenoty:
inovať, srieň… z vláken jemných, z hrani iskier-svetiel;
inému zas nad ševkyne je jej dcéra, meteľ:
ako chystá dúbravám kroj, oblieka i sníma,
až im pristal… Chvalabohu! odrazu i s nima
pominula —
Prišlo jaro: premenenie čudné!
Človek ihneď na trampoty zimy pozabudne;
rozptýli sa o moc širšie než v zátvore zimy,
zatrepoce všetkých túžob kriely vystretými:
vyletieť, ach! letieť… Ale — kam? a — z tohto hniezda?
ba čo!… Ináč miesto mení i na nebi hviezda,
hľadajúc čajs’ druha… Čo tam po nej! nech si mení;
slnce preds’ tu!… Ovešalo obrazmi bŕd steny,
ktorými je zôkol-vôkol zámok ohradený;
lahodný vzduch prúdi okny — škovránok ho zoral —
z krýh vyzutá rieka šumí velebný svoj chorál;
oblohou sa svieži blankyt strie, a na blankyte
pretkávať zrieť tajné ruky paprskové nite:
ako mladosť poprepletá radosť dúhovite;
čŕstvou dušou živicovou oddychujú lesy;
samé zmyslov prekvapenie: i smrť život kriesi —
všade ruch, zvuk zvšade, farieb výlev pod nebesy,
v súhru uvádzajúc novým prejavom sa kýmsi…
Lastovičky prileteli; obletujú rímsy,
staré hniezda opravujú… jak im bude dobre!
A veď jej je tiež!… Hja, človek, boháč, bár, vždy žobre,
vždy čos’ kutá, dychtí po čoms’ všetkom pri pohodlí;
modliká i na podnožke vlastnej zlatej modly…
Ona našla avšak i to! zavŕšila trudy
zdarom skvostným!…
Pošla totiž medzi biednych ľudí:
nachovala, podoprela, oviazala ranu…
Ó, jak utešene všetko pôsobilo na ňu!
zavinúc jej myseľ v rúšku blaha maľovanú —
Z tých vychádzok s akou nošou vracala sa domov!
s rozkošou i slasťou do dna duše povedomou:
ako s obnôškou sa vracia z lúčin k úľu včelka…
Nespomla by, no písať mu, chuť tak bola veľká —
Z toho vidí, že keď je aj zámku veliteľka,
i podzámčie zná… Ak ráči, môž’ i potešiť sa:
že keď aj je pani prísna, nie je ukrutnica:
leda taká z holubice pošlá — sokolica…

— Čože počať dnes?… Ach! nech je hoc nie pomazanou
na poetu — napríklad len vtipnou sestrou Annou,
vedela by zaobchodiť s nudou rozmaznanou:
k citare by siahla, chmatla v striebristé jej struny,
zahrala, až tok by zvukov vyhadzoval luny;
dlhá chvíľa, čo jak by si zapchávala uši,
hluk by čuli i prez dlane v svojej prázdnej duši,
i poď v nohy! o nejednom skoku, kotrmelci
trielila by, odľudi kde dunčia s omrzelci
ako dudky: každý sťaby koprvicu^[57] voňal…
Nepokoj jej, ten jak psíča zaskučiac, by skonal!…
Naspievala, hej! by piesní — celý kancionál: —
o viere, tej silnej, ktorá prenášava hory;
o láske, čo v srdci mladom ako slnko horí;
o nádeji, pochybám čo nadie lačné ústa,
nech sa zdráhajú, jak chcú, že vnád dnu nepripustia,
ba zažehná sladkou tuchou i zúfalstva pôsty;
obzvlášte však pieseň dlhú o — trpezlivosti —
i jak by jej odľahlo! — veď každá teší, hostí…
Trpezlivosť! Kde je?… Ach! tej ona nezná, nemá,
keby jej i dala výraz, či keď mlčí nemá;
tá je cnosťou mužských! (Knihu zachlopila Jóba.)^[58]
Ó, Sulamit^[59] šťastná! už sa láskajú zas oba
spolu, oba! — Vítajú kdes’ príchod krásnej vesny
s plesom… a kde? (Otvorila knihu ,Piesne piesní‘.)
Hľadá ich… Na rínku? Nie… Ľaď! skvitlých vo viniciach…
Och, jaj!…
Z kresla vstala. Chodí strmo po svetliciach,
že sťa riasa zbožia šuští kmentové jej rúcho.
V zrkadle sa zhliadla… nač? Zjav — vdovy jednoducho.
Ručníček si vzniesla k očiam; ale tam, ej! sucho —
Var’ má plakať?… A ak by vtom, ako z jasna strela,
z jeho rúk milených zrazu zpráva priletela
a ju našla v slzách?… Hanbou by sa niekam dela!
Neplakala ani dosiaľ, hoci oželená,
„hodná dcéra vlasti“, vraj: vždy pamätlivá mena;
no a to i sama vie: je hrdinova žena!…
Hej, list môž’ prísť: jeho hrdý výraz! bárs i letký;
požije zas od prvého do dnešného všetky: —
ten pôžitok! K tomu pospas! — Snívala čajs’ o tom:
biely vták k nej vletel, krúžil po spálni a potom
so spevom sa spustil na štít nad jej strojné lože —
A ak sám by pisár…? Boh vie: — vnuknúť i dať môže…
— Stíchla. Sadla. Zabrala sa čítať do postily.
… Ach! veď ráno bola v chráme, z celej duše sily
v nábožnosti účastná… Vraj: odpusť, Bože milý!
ale nejde vždy sa modliť, ani Bohu slúžiť;
človek musí i po svete, najmilšom v ňom túžiť,
musí! pokým nenájde ho, k srdcu neprivinie:
tak len splesá znova: Vďaka ti, ó, Hospodine!…
Dotiaľ avšak neľze — iba ískať v svetle-stíne:
kde je?…
Vzhupla. Zašla k oknu. Svet von jasu plný…
Bol i včera!… V úbočiach vrie zeleň: nové vlny…
Trochu väčšie!… Borovice zažíhajú sviece…
Môžu!… Holubí pár zbrnkal v slnku… Nech si liece!
naprotiveň jej, môž’, na jej sadol by si plece…
Otvorila okno: —- veniec vrchov v parách diaľky;
hneď oproti, kde už bola, v háji, sedlo Skalky —
„Kukučka, biely vták,
či dlho budem tak?“
spev z nej zaznel. Šťastná dievka! zakuká ti, ba, hej!
rôčik zrovna… pomyslela. Len jej z diaľky vlahej,
jasnej hneď, hneď hmlistej, tmavej ako čierna clona,
rozvíchrenej, zadaždenej… kedy skuká ona?
ohlási jej — dníček, Bože!… Kedy bude Jura?
Neďaleko, hej! — ach, ktovie… Hoc i za vrch chmúra —
nepristane nebu včuľ, jak ni jej šata burá —:
nič nového po vidieku, staré divy, čudá,
všednosť číra (zachlopila), odporná až nuda!…
V svetliciach tu? Jasno trebárs, jaksi všetko smúti;
každý predmet cudzo hľadí na ňu, vrčia kúty.
Kde sa stratiť, vtiecť citom kam, utkvieť myšlienkami?
namiesto že vrcholca sa stanú korienkami,
o ktorých nik nevie, ani v lese stromy samy…
— Vzala vyšívanie: čajsi plachtu do oltára —
Odtienok zlý hrozna na nej! — podstríha i pára.
Tak pochybiť, hrubá mýlka, až sa sama stydí;
ani šiť už na tej milej práci nedovidí…
Ech! hodila šitie; sprudka cengla na komorné.
Tíško vkĺzli, ochotné, k cti plaché, prepokorné.
Návod dala im, jak načim vyšiť pekne, vzorne
lístky, úponky i zrnko v zraní zlatom, sladkom;
i že zastieradlo treba k svätodušným sviatkom…
Všetci pôjdu Boha chváliť do kostola riadkom!
na večeri Pánovej sa zúčastniť tiež spolu;
splnia Najvyššieho i hneď pod Ním pána vôľu…
Aj to klásie pribledé je, chlieb kás’ škvrna! hrudka —
Mykli s úpravou. — Vtom malá vdrobčila k nej Jutka.
Kvietky, vraj, chce zbierať… Potrest! všetko ju chce mučiť.
„Teraz nejde“, riekla decku; „prv sa treba učiť,
potom baviť, moja skočka! Skoro budeš veľkô
dievča, nuž, i panna — múdra!…“ Bozkala ju v čielko.
„A veď beztak iných kvietkov nieto ešte, leda
v púčkoch ak. Iď do škôlky!…“ Vraj, plače, ,abeceda‘ —
… „Ach! čo počuť? Nepokoj ten opísať sa nedá!“
Nie div — kývla hlávkou, dlánkou podopretou — žena
opustená! milujúca, strachom utrápená…
Vybehla von. Preletela nižnom po nádvorí.
Na Valoch sa octla. Óvi! priepasť — rieka — hory —
Ako úkaz zmizla stadiaľ. Fantóm v bielom svetle,
brnká hore schody — za ňou stužky čepca vzletlé —
v črievičkách zo zlatohlavu: že len zrieť ju kráčať,
ale nečuť, akoby šlo to najľahšie z vtáčat,
biela tôňa po zlatistom piesku na plasišti^[60]
s vrchom trávky už — včas! až sa od radosti blyští,
ani za svet stúpnuť po nej!… Na prostrednom dvore
strmla, dlánku ponad oči… Ach! skôr vyššie, hore
trebárs po tisícich stupňoch príkrych, dušu prehriať
po znoj z udychčania trebárs, samý — na vyšehrad!…
A ak by tu v zámku tom kde, vo svetlici, v sieni,
kam ju uviedol prv — Tie dni v lásky opojení! —
zázraky sú! — ukrytý bol pred ňou, utajený —
Dávno nebola tam, musí!… Jaj! tiež všetko smúti,
trón pod baldachýnom zíva mrazom, vrčia kúty…
Blúzniš, treštíš! vyčíta si — uznám: hej, hádam
miesto pod srdcom že inde jeho odlesk hľadám —
Obraz zlatý! pôvodina! — na dvor strelí — kde si
na okruhu domoviny, kde jej pod nebesy?
Na vyšehrad, ta! hoc ťažko… láska má však kriela,
vznesie ľahko na nich! Strhla, hor’ nádvorím pelia^[61] —
Pod oblokom stane sklepa, tma kde v mätnom klbku;
cez kamenný zrub sa nahla, kuká v bezdnú hĺbku
studne v celci^[62] brala… čuje: vlny zblbotali: —
podobne z jej srdca cit sa lásky prúdom valí…
preto hore! Bzikla.
Stúpa, po štebľoch jak, ešte
nesčítaných, aspoň ňou, vhor; náhli, po náveštie
sťaby, viac než list, viac! vzlieta, ozaj, okrídlená
holubica-sokolica! — osamelá žena…
Vyletela konečne. Och!… sadla u záhradky
visutej, dnes pustej ešte. Ta, ó, hod ten sladký —
kytku priniesol jej z pozdných kvetín, zvolal: „Moja
Semiramis nová!^[63]… Pozri, z úcty vrchy stoja,
všetko praje nám — Krom smrti, nič nás nerozdelí!
ani smrť nie! Boh nás spojil a toť, zväzok, tmel i
scel sŕdc večný…“ Vtom ju objal. Videl, čul svet celý —
Krátky hod! Bo — kde je? „Chcem hneď!… darmo hŕby lún aj
vaľkáš, krútľavá ty rieka, nie si valný Dunaj,
blízky mu čajs’… Vidieť chcem ho! Ustúp, Magura, ty!
Choču! Hrdoš… nabok! všetky bašty, štíty-hroty,
po Považí roztýčené ako večné ploty,
zraku môjmu priechod! výhľad!… Kam, kam?… K Novým Zámkom,
do Komárna… kdekoľvek dlie, unášaný samkom
vraným harcuje si teraz — pred táborom — v boji,
sokol-náčelník… ach! zaň sa sokolica bojí…
Chcem ho vidieť! vidieť chcem si svojho — bohatiera!
Vranca popchne ostrohou a, hup! s ním krásne zviera…“
Hrádze trčia však — „Čo, vrchy neprenáša viera?
Ja myslela: vo viere súc silní, máme v moci
na dni jak svit zemský — kvieťa, hviezdy zbierať v noci;
nad obzor sa švihnúť, slnko, jak Jozue, staviť;^[64]
vzniesť nám drahý obraz, s ním sa zhliadať, postret sláviť,
dušu v duši na mžik bár!… že aká viera naša,
taká jej moc: a ono mam! — hory neprenáša…
Hriech! až rúhavá som…“ rtov sa dotkla. „Rozhreš, Bože!
Ach, čo od nedočkavosti chorá žena môže…
Odpusť!…“ Zliezla pokajaná.
Do svojej sa skrýše
utiahla — I dumá, srdce kojac mliekom tíše.
Mimovoľne vystrie blanku — pero, chvat! a — píše:
„Včera či zavčerom som Vám, pán a manžel drahý!
písala list. Všetko spomla mnohými v ňom ťahy,
dobre že nie — ako žena — i domáce prahy;
a predsa nie všetko! Hej, tá zpravodajka verná,
jak ju ráčite zvať — kým pod fúzkom vbok čajs’ perna —
lebo priobšírna zavše, často malicherná:
pozabudla tam preds’, ach! sťa keby v kratochvíle,
zdôrazniť, čo Vám, viem, nadovšetko milé!
O dcérkach reč ešte — nuž, hľa! čo je nežné, skrotíš
snadno; rozumné čo, hneď sa dovtípi — tá totiž:
Pán kazateľ Krišpín — tiež ver’ rada jeho kázne:
liek z Gilead^[65]… kanvy viery, lásky, božej bázne,
v pochybách že potom ani nádej nezaviazne —
on ich chváli zvlášť! Vraj, ani neverili by sme,
jak sú truc útlemu veku zbehlé v katechizme —“
Zastala. — Čo ďalej?… Viac nič? Toľko má ísť v písme
krem pozdravu?… Zasmial by sa; zhmkol: Za šafárka!
Niekoľko ti krivých riadkov čarbne na polhárka
a ostatný papier — okná! — Tak mi sporí ona?
Preto neštíti sa posla zmoriť, uhnať koňa?…
Preč! List zajtra, či… ak v túžbach-súžbach nedokoná!
— Majer obhliadla si dnes. Kol šíre hospodárstvo,
osev; rožný dobytok aj iný… na šafárstvo,
vážne dbajúc. Potľapkala hačkov v stajni novej,
prísadok… A po pochvale všade vľúdnoslovej
sadnúc v batár,^[66] velie hnúť späť — Ešte do Račovej!
obzrieť odvod studne, ktorá dolu zámok pojí;
radi pijú z nej, i sama: preto o ňu stojí.
Tam i tu jej úradníctvo k službám v úctivosti…
Vďaku kývla a — hrk! v pyšné sídlo. Padli mosty.
Prv však neomeškala i kuknúť v ovocný sad —
… Lenže sadla, odstrojená komornami, výsad
veľkých paní: — Teraz zas čo?…
Pravda! písať, písať
pánovi a manželovi svojmu… čoby iné?
Dávno mu už nepísala; bojsa týždeň minie! —
Prihladila pergamen a zápäť po pajene^[67]
jemné prsty zhmýria — mravky v ruchu po črtenie —
Tiež tak črtá, k črteníčku sádže črteníčko,
až jej zbronie — vzplápolá a — ružou blčí líčko:
pokým z okna nejeden lúč v libačkách^[68] jej čepca
zhrá si, nekonečne rád, že z úzkeho skla-klepca
vymotal sa, pretrepotal do nádhernej klietky,
kde sťa motýľ cucľať smie, toť, trblietavé kvietky…
S chvatom píše; plní stránky — zapísať chce všetky!
písmenami naložiac ich, okrúhle jak vajká
(vari odtiaľ, že ich kladie, utíska tak, hajká,
i nesnice^[69] pripomla mu, navlas zpravodajka —):
všetky, hej! hoc hladná-smädná nevstane prv z kresla.
A podivné! Tá jej myseľ: akoby ju niesla
kási loďka samosprávna, bez kormidla, vesla,
po hladine kejsi rieky a či je už morom,
na obzore kdesi a či za či nad obzorom;
vlnky člnok šinú… Do tých omočí vše prsty
so sokolím brkom, zdvihne a — čo? Na nich, v hrsti,
na parúťkach mäkkých — perly! Kvapkajú… i sype
na blanku ich: — ktorá výron túžby, ktorá vtip je…
Zasmiala sa, vraj, dnes, majer dozerajúc: toľká
pre ňu novota! Tam pieseň čuje od paholka,
ako priahal voly — iste nezbadal jej, panej,
v ohrádku, kde zeleniny, skúškou zamestnanej;
a či dlela v sýpke určiť, čo sa mlynom zverí —
Nôtil: ,Zapáčilo sa mi dievča na majeri,
takô…‘ Heglo v nej, bo skončil; ,strela mu v materi!‘
kujon, čerknúc bičom. Zvláštna záľuba, mrav — že, ľaď,
spáčil sa mu parsún,^[70] v dôkaz už by chcel doň strieľať.
Ale hlboký v tom zmysel: vysoký že preňho zvisel!
Líške tiež slasť vonia v hrozne a priam za tým páchol kyseľ.
Poznáva ľud, chápe; temer obľúbila si ho;
len mu rozumieť… znať zariecť: Dolu z duše, kryho!
a otaje… Skúsila už po chalupách zhusta:
pod tou kôrou surovou — cit… a nie grapa pustá.
… Ináč gazduje sa riadne. K duhu zimovisko
padlo. Z jaloviat čo kus, to ani medvedisko!
Len by potom nestretlo sa s naozajstným v holi —
zmrzla, keď jej vravia: aké ozory tam boli!
A už prepáči jej azda, kto tu sám je pánom,
malé vyrazenie v tomto svete rozpásanom:
na chvíľku si bola dala vypustiť i žrebce.
Haj, ten pokrut!… Hrebie, zdupká, strihač; chrapce-šepce,
nozdry rozduté a — hybaj! ako jasná strela,
chvost čo vlajku, kopýtkami šmierajúc štrk, pelia;
odrazu sa zhačká v skoku, splaviac prúdy hrivy,
v okáľoch blesk, z toho oblak dúhy opravdivý…
Niet tátoša, na ňomž by, jak frčí kružným smerom,
nevidela jazdca v kučme so sokolím perom;
uprie zrak — však bez sĺz si ho ani nepredstaví —
Oj, hej! navštívila si i dobré dojky, kravy;
ich zásluha: človek vzrástol a sťa buk je zdravý!
Pásť sa vyjdú skoro: kopce štice ježia-šíria;
bľakot čula stadiaľ oviec — Predá hodne syra;
z jahniat vzala tiež, keď menej mohlo zostať jarkou,^[71]
krom dvoch — pre zábavku na čas dietkam — chutných barkov…
Siatie vyklíčilo krásne!… Žitá krovatejú,
ligocú sa na slniečku, čuchrú; var’ sa smejú,
dnes-zajtra že i havrana v zeleň zaodejú —
Keby si, ó, svoje manie omladať tak videl!
veru by sa za gazdinku svoju nezastydel;
abo jej kiež na hodinku aspoň Boh dá krídel…
Jura bude, hej! Ó, Jur! Jur!… Všetko sa mu teší,
či si stojí a či lieta, behá, kráča peši,
uháňajúc v ústrety mu; lebo pre viazanku:
dar to vzrastu, sily, zdravia v každom členku-článku,
do Jána až trvajúci… požehnané veno!…
Sama čo? — sa teší tiež; jak? Namaľuje meno,
a čo flajster na srdce si vloží rozbolenô;
azda osoží… Hach, pohan Turek! svetlý sviatok
jej len, jej na čierny krute mal bys’ zmeniť piatok!?
Ach! odpustí jej rek slávny, že sa našla v boji;
pochybila, želie — veď nie o seba sa bojí…
… I tu v poriadku sú veci. Zámok čnie si smele
zoči-voči komukoľvek, priateľ-nepriateľ je;
tvrdza na tvrdej si skale strmí nedobytná:
s obrokom pre vraha, zmiesť ho do samého sitna…
pre obrancov v zásobách chlieb, no a — voda pitná…
Teplučké v ňom hniezdko; býva, čaká dnu tak rada,
kedy…? Keby… deň čo, preňho perím povykladá…
holúšik, huš! veň… By ,šu-šu‘ mu, čo zvedieť žiada;
stud čo, muknúť hoc, jej bráni i vlastnému písmu —
do uška len…
Vbehli deti — hádam z katechizmu;
sotva, lebo od slniečka jašú sa im očká:
mladšia — rúžatko jak, staršia ako ľaliočka —
Horký! S kvietím… „Dietky!…“ rečie, „čo zas prinášate,
rozpálených líčok…? Často vakácijky máte…“
Povedajú razom: „Kvietky — kašky!“ „Ony, zlaté,
vonné — zo záhradky, ašak?“ „Zo ,Skalky‘ až…“ „S holým
hrdielkom?… Joj, Zuzanka! ta ešte nedovolím —“
„Teplo, mamička…“ „Hm… kašky —“ „Tak i učiteľka…“
„Škoda bude strhať… bzukať-plakať bude včelka;
lebo načo sú tu? Na stôl…? Zvädnú do hodiny —“
„Tatíčkovi! tatíčkovi!“ vskokli, „na meniny!
Poslať, mamička! ich, poslať…“ obe prosia, súria.
„Vďačné dcérky, pekne!… Len, ach, pozajtre už Jura,
nedôjdu —“ „Oj, dôjdu!“ istia. Nevie, odkiaľ vedia;
predvídajú hádam? — „Pošlem!…“ sľúbi; ani nedá
sa to odoprieť im, bohchráň! — Pripojuje teda
viazanku čo rozpomienku v kytičke tej tuto.
Deti pošli s výskokom. — Ó, jak je jej ich ľúto!
kuriatok… Veď, áno, radosť zblyskoce im v zráčku;
ale jej sa vždy tak zdá, že svit to — pri mesiačku:
plavučký… Vše dosť sa silí na tvár teplú, jasnú:
usmejú sa s plesom aj; no, brnk! smev, očká hasnú,
len sa obrátia, či mesiac — zašiel… Bezpochyby,
slniečko im stále, slnce! — drahý otec chybí;
prečo nie div, Zuzanka keď zdá sa bledej tvári —
Detská tvár, hej! na slnku len s rumencom sa spári.
Keby, ach, kiež… Bože! ako zasvitlo by doma!
Však, áno, je sokolica: splna povedomá
vlastenských si povinností — to je jedna stránka
silná, ako silná druhá: tvrdá luteránka —
Spolieha sa na Boha. Nuž, poručeno Bohu!
I keď Jemu porúča ho pod ochranu mnohú,
do všestrannej opatery; keď k tým kvietkom detí
prikladá vinš k meninám mu, v srdci pozačretý,
možno, krvou obliaty — nič v svete bez obeti! —
zostáva tu na Oravskom zámku jeho, všetka
s telom, s dušou oddaná mu jeho — verná Betka —
Takto dlho písala mu, zpravodajka chýrna,
malicherná hádam tu-tam, všade priobšírna.
A s tým listom, zloženým i skrytým do obálky
s pečaťou, poď! von… Var’ posla dať s ním zmerať diaľky?
Nie! lež siaži na vyšehrad; zbočí na altánku:
osušiť tam nápis slnkom?… Ba! — Čuj! volá: „Vánku
od severa! zaduj na juh sprudka — nezaháľči!
Vezmi pánu manželovi náhly list ten — Válči
vieš, kde: šak si svetoznámy, s dedinami-mesty;
a ak kto, ty krížom-krážom poznáš všetky cesty —
Ale napni všetky sily, líca zdmi i pľúca,
za deň nech má, najviac za dva, list — nuž, za horúca!…“
Bezvetrie. „Och! hniliak… Tak ty, holube, z tej bašty
zleť! poď — ako žiaden vták, tak bystré kriela máš ty;
poslúchni! a list môj zanes, vieš, kam i to — komu?
Preds’, kde hniezdiš, bývaš zdarma: krov to jeho domu!
Kým sa vrátiš, neboj! družku nik ti neodvedie;
ku mne zíde — vítaný hosť — vďačnej ku susede —
Spolu budeme sa tešiť — ženy v rovnej biede…“
Ale nehnul sa ni holub. „Beda!… Hlúpe tvory!“
zjakla s hnevom. „Či ja blúznim? Duch môj leží, chorý?…
Koňa sedlať!…“ pohla zísť — Vtom však k nej zahovorí,
po vzdychnutí ťažkom, skube puty s nedostačou,
odvážny hlas — z temnice čajs’ práve pod pavlačou,
čoviac už i preto smelý, hodne nemóresný,
lebo dudajúci pritom, dvoriaci si v piesni:
„Mám koníka vraného,
ani šarkan! bohobisť —
Vysadol bych na neho,
zaniesol váš náhly list,
oddal zajtra-pozajtre
iste do rúk vlastných pána,
ako že tá spreklínaná
reťaz, uha! drie ma, trie.
Dávno stojí na maštali
vranec, dupká, rehce, žiali —
Presadím s ním oheň, vodu;
pusťte, pani, na slobodu!…“
„Kto si? v reč čo drze skáčeš, vchádzaš do protivy
so mnou?“ kríkla. „Umrlý ak, lež tam! čuš, ak živý!“
Ohlas: „Väzeň — bez viny
odsúdenec!
Aspoň neviem príčiny,
nech som — štenec!“
„Lužeš do hrdla! Tu pán je sudca spravodlivý!…“
„Nie on súdil, ale páni,
na šuhaja nahnevaní…“
„Mlč, ničomník! nepotvárať — nestrpím ich hany!“
„Ejha! Bože! ,… veď je ten svet zmotaný;
čo vystojí, čo vystojí chudobný poddaný!…‘“
spev či — nárek. Zbehla v zmätku —
„Chytro, kasteláne!
s listom tým v cval! — posli dva, dva kone osedlané …“
rozkázala.
Utiahla sa v svoj kút, ani obeť
uštvaná… Bár pozde bolo, poodtisla obed,
sotva zobnúc čos’: var’ soli viac?… či bez korenia?
a či nechuť skôr? — I sedí, dumá, pohrúžená
hlboko: ach! vzdychnúc — vskutku, osirelá žena —
Ni sa nehne, hlavu nabok, na podolku ruky;
cez obličaj tiahnu chmárky: čajsi srdca muky
trpiaceho — zatvárať ľze z toho nepokoja
na rtoch, chvenia viečok, kde sa na plač zrojiť stroja…
Ale čelom zrazu jas, sťa paprsk v zore mladej:
to tá iste, v pochybách čo neuviazla nádej!
kol úst jemné vlákna techy, v smev sa spriadajúce,
stkávajúce v očiach, na pleť peľom sadajúce —
Posli ženú s pozdravom!… sa vyhla, spod príšľapu
prút jak hybký; frčia bleskom! sprostní hoc, tiež chápu,
poslanie že súrne… Sú — kde? Váh kde sobáš slávi
s Oravienkou šumnou, hej!… Ó, tak! diaľ bez únavy,
zdraví! popod Starhrad, Strečno… letkom u Lietavy,
k Budatínu — poza Hričov… v rozkošnej kde Bytči
pohovel si v prvom letku párik holubičí;
pyšný kde čnie Trenčín — Beckov, tvrdza Čachtíc stráži,
i kde iné hrady strmia krásnom na Považí —
Dôjdu! dôjdu iste načas; ó, jak ju to blaží!
Zasvätia si aspoň v duchu spolu jurský sviatok,
bez objatia, styku úst bár — ach, preds’! nedostatok;
lež ak by tiež… Bože! koľko toho pokušenia,
úfať viac — nuž, hľa! i v raji vymýšľavá žena…
Hoj, len durte, poslovia! ich hucká, dráždi, okom
duše sprevádza, jak trielia popri zámkoch skokom,
kotúč prachu za sebou; tie tiene na vysokom
strope v mihu: nie ich pohyb?… Tak, hej! hoňte, koňom
prekypí bár para — ktorý vyvalí sa — po ňom —
Chúďa! oddýchnuť mu… ovsa, sena, vody! — Niesť tak
chlapa cvalom — nemaličkosť! — Potom sporšie… Beztak
zavčas dôjdu. Dôjdu! Živo zbroneli jej líca,
v očiach iskry zošprihali… veď i — sokolica.
Spokojne si hovie. — Inam obrátila zreteľ,
lebo holub trkol v okno krielom, ako letel;
skerovala v mysli…
Čo to rab ten hore tára?
Bez príčiny nikoho nezavrú do žalára!
neokujú do želiez — Sťa zver, i človek zbesnie;
zhrešil ťažko: pokutuje, prikvačený tesne…
Ale takej bolestnej ver’ nepočula piesne
ešte nikdy dosiaľ! akú na odchod jej húdol,
božekajúc; môžbyť, celý zaplavila údol,
ani rieka rozvodnená, by jej nezabudol
nikdy sluch. Jej aspoň hučí v ušiach, čkorom šparchá —
Ako? Poddanstvo je taká — do neznesu ťarcha,
na sedliackych šijach jarmo hoviad?… Nuž, nie božia
správa, údel? — Čítala tiež, ako pykal Dóža;^[72]
pravdu mal preds’? — Hľa, i pieseň dozvučala: v zemi,
pán-nepán, raz zrovnaní, vraj, všetci budeme my; —
prečo nie i na nej…? Tlstá otázka či chudá —
A tu potom, keď i páni, predsa súdia — ľudia!…
Ta až zaviedlo ju dlhé, trudné premýšľanie.
V tvári znova mráčky. Však je mračný ovešané
priam i nebo celé. Sťaby pradená z nich, stíny
postierajú zámok kol, hneď brnavý, hneď siný,
ako mrákavy sa valia prúdom spoza Hole.
Teraz teperí sa oblak, podobný raz smole,
popolu zas, zápäť zatým na krvavé pole
premenený; i jak vetrom poháňaný liece,
zjagá krikľave sa v oknách, trasľavé jak sviece,
pahreb, šarvanci juž, zjatriac, chytre poodpásli —
Niekde požiar var’? Nie; škvrny len sa vzňali, hasli: —
zápal blesku v ňom… ľaď! duní stadiaľ — už i durká…
So súmrakom skorým, s víchrom dorazila búrka.
Lejak spustil sa; tne v okná — sštrkocú ni čriepky
v rachot hromu; vodu chrliť ledva stačia žliebky;
svahom hradným jedle orkán skrúca na otiepky;
veterníky škrípu…
K deťom vtrhla do izbice,
spamätaná náhle, či sa totej blýskavice —
hrmavice neľakli…? Však, trebárs primalunké,
s jasnými si očky čupia starej pri pestúnke,
načúvajúc rozprávkam, kých ľud ten má hať darom;
môž’, že o predkoch v tom zámku… tatíkovi starom…
aspoň stará Katrena zná o živote mnohých
vladárov tu, pamiatky kde, znaky po nebohých.
„Večerali ste…?“ sa pýta. „Nie, mamička — spolu
s vami!…“ vzhupli. „Dobre…“ Vniesli. S nimi sadla k stolu.

Pojedli si. Ona, hej, im delila, sťa kvočka,
sama sotva hamnúc čo — veď sú jej kuriatočká!…
Zakľuckali. „Modliť!… a už každá do postieľky!…“
povedala. Slúchli, jakby ani roditeľky —
,Bzu-bzu‘ čos’ a — spia si, ako v narciskách by včielky.
Ticho vyšla.
V útulok svoj ustúpila zase.
Búrka trvá, blyskot-hrmot… až sa zámok trasie.
Po večernom malom Boh dal zvoniť veľkým zvonom;
tak sa teší svet i trnie — jeho pod zákonom.
K modlitbe si kľakla, samým Pánom stanovenej,
pošeptanej — raz, no z hĺbky srdca vyváženej.
Odľahlo jej valne…
Volať dala kastelána.
Vošiel, starec. „Vaša milosť, búrka neslýchaná,
o tom čase! Sparno aj dnes —“ „Prvý raz ja čujem
v sídle tom — Dač veľkolepé! Každý nad záujem
v prírode kol… Vidno predsa, že sa nestrachujem?“
„Vaša milosť — paňou reka!…“ úctive sa sklonil.
Zdýmla. „Honí prekliateho Turka, jak ho honil;
bárby — daj Boh! — skôr ho vyhnal z vlasti drahej… No, ľaď!
zabúdam, zač — nač som —? Aha! dala som vás volať,
Guzite môj: — Povedzte mi, ako obyvateľ
dlhšie tu, čo za jeden, tak neposedný ďateľ,
ďuboce a klopoce hen v múre pod pavlačou,
mece puty, že to zvreští ako tisíc plačov?“
„Kolodej, hej, z Dubovej, viem… Mládenec tam pyká;
zamestnáva do krvi vše nášho žalárnika,
až mu žilku…“ „Žaluje však, bez viny že sedí —“
„Loptoš jeden! o výsluchu bol var’ pri spovedi?“
„Páni ho, vraj, skrivodlive —“ „Hm, tak? Jak sa vezme,
tak sa súdi potom… Nuž-toť! Vaša milosť, nie sme
anjeli, ba!…“ „Posaďte sa!“ „Ďakujem, och!… Zblúdiť
môžme, krehkí ľudia… mieniť tak a — inak súdiť:
to sa vie…“ „No, k veci, starký…“ „Ale, vaša milosť!
neráčte sa pohoršiť, keď v tom je pošetilosť,
prostopaš, buj! — zápäť trest, zač onen musí sedieť,
hoc by hádam nemusel aj…“ „Počuť chcem! chcem vedieť!“
„Vaša milosť ešte nezná, ,Markova‘ kde skala?
Vyše zámku v rieke…“ „Ďalej!“ „Krútňava tam stála
vody — vír, čo, koho požrel raz, viac nevypustí,
veru! vaša —“ „Na úvod dosť!“ „Nuž, tak húsť? hoc ústy —“
odkašľal —
Do tej skaly zaštepenô,
zarastenô…
navždy násilníka meno!

… Betka, hen z Lehoty, — akoby na slamku
zo slamy stúpala, bystrá sťa strnádka, —
vracia sa po práci podvečer z Podzámku.
Prez oblé nôžky jej, biele,
v rancoch sa rozsýpa, stele
za chôdze suknica — letnica prikrátka…
Tuliti! vybŕkne z chrasti vták:
jastrab? — skôr kocúr, ba vlkodlak!
starý mládenec, no — jarek:
Turček Marek.

Líška sa, lichotí dievčine z Lehoty;
pokúša, zvádza ju… Mrzko len pozrie naň.
Uškrel sa; v líčko, štip!… S hnevom ho odsotí:
„Iďte!… Ja vážim si partu.
Jur môj zas nepozná žartu;
za mnou je zaraz tu — Practe sa! Hoc ste pán —“
„Hladoš! — Pán ľakať sa sedľače…?“
„Ostatné škunty vám vykváče.“
„Ejha!“ vzdul sa, čo je za rek,
Turček Marek.

Kol drieka lapil ju — Z ramienca košíček
spadol jej; vytrhla sa mu, ho zodvihnúť:
ohlášky písali, vzala veň vajíček…
Šliapol naň. „Ešte mi škodu…?“
„Nenosíš predsa v ňom vodu —
Dukát, na!“ „Držte si —“ „Dva!“ „Ani… Boh vás súď!“
„Musíš vziať! — prinesie viac ti zmok…“
pchal jej ich do tylca — v živôtok,
za ružových, vraj, pár škvariek…
Turček Marek.

Fľasla ho po rukách. „Hnusník, vy! oplzlec —
Pusťte ma! Náhlo mám; chorá mi leží mať…“
„Neumrie do noci; dôjdeš jej na koniec —“
„Ukrutník! bez citu — Boha!“
„Ruka je nie, ani noha…“
„Zrovna čert!… Ustúpte!“ skľučkuje — „Hô!… sa vráť!“
Za vrkoč chmatol ju odzadu.
Čiahla, ho drmať tiež za bradu;
kúsal… Nedbal na jej nárek
Turček Marek.

„Ratujte, ľudia, ma! Zachráňte od draka!
Kde si, hej, Jurko? Skáč! na pomoc…“ Betka v krik.
Schechtal sa. „Na tvoj vresk ni vrana neskváka…
Skrotniže, hrdlička moja —“
„Čia budem, volá sa Sloja!“
„Ja ťa rád — Hniezdko viem — vleťme…“ „Fuj! ničomník!“
pľuvla mu do tváre. Utrel sa;
„Ako med!…“ „Strasiem sa zbesnelca…!?“
Výskol: Úrek nič, nič zárek!“
Turček Marek.

Držal ju. Vlečie, sťa korisť… tiež šelma, hľa!…
Ona sa vzpiera, páľ dychčiac až, s hrôzou bŕv;
bohchráň, by vypriahla — capovi podľahla —
„Budeš, he! povoľná už, há…?“
„Len keď ma opustí — duša…
Úradník!…“ v tvár ho, bac! z nosa že, cík! mu krv.
„Rohatá, ľaďže!…“ „Ja Betka som,
panna…“ „Ja tým menej mamľasom…“
zmľaskal, lupič Zuziek, Mariek…
Turček Marek.

V borbu ich prihnal Jur. „Hrom!… Moja mladucha!…“
„Smotánka pánovi! sedliaku ibák — cmar —“
„Obušek páčte!…“ „Červ! skús moje zauchá…“
vyťal mu; širák v krut sem-hen…
„Hí! lotor, sto ráz bár zemän!…“
Sňali sa za pasy, bujakov jakby pár;
štoporčia, rujú sa na mieste,
vláčia vhor-vdol, stranou po ceste…
Sloja, šuhaj — starek-jarek,
Turček Marek.

„Joj…“ dievka, „kántria sa — Rozbrániť, ľudia! kým…“
„Neziap!“ jej Jur. „Radšej prihrab si — pačesy —
Bruchaj hoc! zažitý… ja sa ho nebojím…“
„V psí pysk ti!…“ „V hubu ti vlčiu!…“
Rimujú, kmášu sa, tlčú!…
zvaľkali po svahu, zdrúzgané cez lesy,
na skalu… zo skaly do vody…
Jur sa čo pstruh predsa vyhodí;
zatopil sa, jarek-starek,
Turček Marek.

Videl gvalt ten^[73] v odstávaní
z druhej strany
prievozník: Ján Podziabaný.

Potiaľ, vaša milosť! — Indy mechy lepšie mátam —“
„Ale, Guzite môj, vskutku, ako spevák…“ „Ja — tam!“
„Husliar… Aj si príhodu, môž’, navždy zapamätám!
Najbližšie aj obzriem si ver’ osudný ten kameň:
pranier! — pod ním krútňavu tú kárajúcich ramien;
veď to desná história — špatná — skoro hriech ký!…
Hrozím sa i mriavky… Ozaj, ach! sme ľudia krehkí…
Búrka — k búrke!… Ďakujem vám; že to viem, som rada.“
Prial jej dobrú noc. „Boh i vám daj tož’…“
Nuž, zla vláda
v tichom, krásnom ústraní tom tiež v pád porozkladá
zradné siete, oká, pasce osídel a nástrah…?
Prekaz Boh! — Chce nástrojom byť… veď by mravy, na strach,
pustli — Áno, nesmie zhora zhuby rmut! len rosa
požehnaná padať; svätá noha studu bosá:
tak i Kristus Pán raz chodil… Pomôž jej v tom boji!…
Nielen v diaľ, v šír: hľaď i v hĺbku, vysoko kto stojí…
… Búrka, zdá sa, uľahla spať v mocnej nočnej ríši;
zosŕka len, vzdychne — I jej srdce tak sa tíši,
v duši šíri pokoj, ako klenba, keď je bezdné
modro neba, bezoblačné, že i skoro zhviezdnie —
Pokoj! pokoj… Aby bol však istý, hviezdny, čistý:
zabrala sa ešte čítať manželove listy
od prvého k ostatnému; sladkými ich slovy
sýti sa… Ó, kedy dôjde, ako pospas, nový
a či…? Takto ustelie si mäkko, jemne k spánku.
Hej-hej! všetko obráti Boh na dobrú zas stránku…

— Ráno vstala včas; so slnkom rovno po svitaní,
tiež tak príčinlivá — a veď gazdiná i pani;
svieža, bodrá tiež… Ni stopy po tônke či chmúrke
v tvári, v očiach; pod čepcom sťa sneh — var’ po snehurke
zdedenom — jas čelom: — a veď vykúpaná v búrke
citov včera, myšlienok, ichž rozvírená sila
strhla ju, že bezmála sa v nich tiež utopila…
Vo snách vlastne pribila len ku pevniny kraju.
Opálila okná svetlíc. Jak sa podobajú
jeden druhému, hej, navlas! s vidiekom kol celým,
našla: ako povozila po ňom okom skvelým.
Hja, po búri tiež!… Čo stráň, má vyzváranú sukňu;
ešte schnie — zhrá v riase rosa, ako vánky fúknu;
pahorok čo, háj, les: huňu znova šnurovanú
na plecia si prihodil — sa vypäl, pyšný na ňu,
pozerajúc, či sa díva skalisko naň, bralo,
chvália…? trhani, ech! na tých obdiv, vkus dá málo —
Kýčera len, s tvárou v tôni, ako stará baba,
babuša, sa hrbí — plače za včerajškom…? Jaba,
odedz sprava presvitá jej! — purpurová hába,
kyprá; ružovatie líce, ako u nevesty,
čŕstve… kročila var’? vonia šat, jak zašelestí;
vidno kosičku z hmly jemnej plecom splývať práve —
Klopty^[74] nosí z krajok? Sotva; lebo na vrchhlave
slučka zrazu zlatá! kochľa — slnko ligotavé!
Ono vo vzostupe nad ňu! na stupeň vždy vyšší,
nazerajúc v záhyb zeme, v údol čoraz nižší;
ale pritom, ako stúpa ponad vrchy hore
po rebríku neznateľnom, s právom, na obzore
výlučným, môcť dejať: ako zázračný kýs’ pavúk,
pilne, bez žmurku i pradie… podľa božských náuk
nite súče z paprskov a snuje, vešia siete,
strie, až ním tak opradený naraz celý svet je!
ani mucha… Samá vláseň v hmýre po blankyte,
pazder v povetrí i jasot; zemou rozmanite
vzňatý kvet, blesk vôd, ruch, šum, spev… ba i v ľudskom cite
otras života čo radosť činná!… Toť, tých výklad
jeho vláken lúčových! Hej, slnce — večný príklad
práce! k práci budiaci…
Čo? dokiaľ do zrkadla
dňa sa bude ešte dívať? Sto ráz sa v ňom zhliadla,
ba viac… videla svet: zmladol, ako ona zmladla;
videla ho zochotnieť, jak slnce v zlaté nite
vzrušive ho oplietlo, že každé na ovitie
lúčom — zhrá viac… Však i ona ruky pracovité
má! má prsty-pablesky; ich k oknu zdvihla, ľaľaď!
oslnené, hybké, hoc len perie párať-kálať —
Neotáľať, čeľadná mať! chvíľky nezaháľať…
— K deťom vbehla: ako spali? Či už vstali? Áno;
želali jej, dobrej matke, pekne ,dobré ráno‘.
„Raňajkovať!…“ „Už sme, už!…“ jej zhúdlo obidvoje.
„Veď tak“, pohladká im hlávky, „kuriatočká moje;
no a chutilo, šak, a čo?…“ „Po krčiažku mliečka!“
„K duhu deťom!“ bozkala ich na ústka i viečka.
„A vy, mamička, ste…?“ vzhupli. „I ja, a — to, čo vy;
najlepší dar boží: ľahko prijme sa a stroví —
Teraz ale — učiť… von už med zbierajú včelky;
zbierať i vy známosti z úst dobrej učiteľky!…
Náboženstvo potom —“ „Joj! keď — staršia — pán kazateľ,
pán farár… je vždy tak vážny…“ „Lebo mudrc, znateľ
božích vecí! — v hlave mu už svätá kniha mnohá: —
naučí vás znať, milovať najskôr — Pána Boha!
Vážny musí byť i v tvári, dumný, ako v ume —“
Zuzanka v to: „Ale Jutka, veru! nerozumie.“
Kývla. „Porozumie časom ťažkým článkom viery;
budete nám rovno — vlasti, cirkvi hodné dcéry!
Tedy učiť sa hneď!…“ — Stadiaľ prešla do kuchyne
rozkaz vydať: nech sa varí dosť! i — málo minie;
v tom tkvie gazdovlivosť… Takto urobí deň každý;
ale svojim kuriatočkám ulahodiť dá vždy.
K švadlenám zas nazrie, či sa úbor prihotoví
načas?… Tafata a brokát — krása!… Chce mať nový…
Od nich k vyšívačkám: ako drahom na obruse
pokročili? Držia návod?… Pravda, ešte kus je
do Turíc; hoc… Sadla. Ihlu vzala v totie prsty
z pableskov, a zlaté klásky krôpočkami krstí
brunátnymi, odtienkujúc; lístkom mieni vienok
stebelným… Však, hup!… Šla, iných hnaná od myšlienok.
Kapitána zvala k sebe. To tiež pre ňu veľká
starosť; hja, je sokolica, teda — veliteľka!
Vyšetruje: výzbroj-výstroj či je pri poriadku…?
Nakladá mu dohliadať, hej! prísne na posádku,
cvičiť, zamestnať ju: práca nado všetky pôsty,
ak aj vzklíčia, zdrží uzdou mrzkých od žiadostí —
Nerada by niektorého na pestve kom dorvať —
„Vaša milosť, nikdy!“ „Tak, môj kapitáne, Chorvát!…“
Prefektovi pre úradských prikrútla to samé;
vie, čo? prečo? Odvčera je po horič jej známe.
— Takto pôsobila, neriad v sklad a v súzvuk nelad
obracajúc, lien v ruch… všetku na zreteli čeľaď.
Ani nespozorovala, ako deň sa míňa,
otáčavá v celom zámku, opaterná, činná.
Videla sa čajs’ tiež slnkom v pracnom sveta strede,
posväcujúc, pripekajúc k dielu…
Po obede:
čože robiť, odpočívať? Bohchráň! deň nie na to,
to by bolo právu noci ľstive poubratô;
zaplniť deň celý prácou! Z tej sa ťaží zlato,
radosť, rozkoš života a pohodlie i hojnosť…
Mrzí ju tá včerajšia jej prudká nespokojnosť,
nedočkavosť, po prasknutie až strún napínanie;
škoda, že čo sa raz stalo, viac sa neodstane…
… Zabrala sa v nákres, ako zasvätí deň Jura.
Na obličaj sadne smútok, na nebo jak chmúra?
Nie! veselá bude, jasná: predsa v sviatok jeho,
ľúbeného nadovšetko, v svete jediného!
Do kostola pôjde, áno! v onom rúchu novom,
všetci s ňou! — sa posilniť tam mocným božím slovom,
na modlitbe, speve vzývať Boha, Bohu slúžiť,
prosiť, aby doprial… po čom neustáva túžiť;
požehnal jej pána v mieru dňoch, jak v hluku hromov
zachoval!… Mu s víťazstvom, i s hrudou povedomou,
Ó! ich lásky, navrátiť sa dal prv-neskôr — domov…
Tedy sama bude sláviť? Sama, ach!… Nie, zistí,
trôfa si… Hej! rad-radom si jeho vzácne listy
predloží čo obraz srdca, duše verný, čistý;
toto urobí — hoc v chráme, nemiestna hoc skromnosť:
na prítomnosť premení tak jeho — neprítomnosť!
Dúfa: odpustí jej Pán Boh, že sa s listom láska,
veď je lásky zjav, jak Boh je stelesnená láska…
Na streche ten pár holubí má z nej, keď sa ľúbi;
všade náruč otvorená — úsmech — pokyn — chlúby
milovania…
Podvečer, ha! naraz hlahol trúby;
zahrala, sa ozvúc v zámku, v horách, po údolí —
Čula: čo to?… Vyzrie: vidí zástavu — jej poly
vysoko si trepotajú, sťaby krídla boli.
Skoro cvalot paríp… Pokrik! z vítania jak hostí.
Čosi-kamsi ostrý vrzot, hrmot! Padli mosty…
„Deti!…“ zvolá, poskočiac si temer od radosti,
závoj hodiac zabudnutia dlhú na samotu.
„Poďte! deti, rýchle! von, von… Dobrý tatíčko tu!“
On bol s družinou — V jej čele — kone zaerdžali —
vtiahol na hrad, pán i víťaz, popod brány — Valy.
Ona, zbledlá, trasúca sa, čaká na nádvorí:
s deťmi zbehla, privítať ho; no, nič nehovorí,
onemela, prekvapená, ohromená všetka —
„Ja som!“ kríkol. „Tu som! muž tvoj, moja zlatá Betka!“
Objal si ju… „Rada si?…“ „Ó!“ vzdychla precítene,
„ako! pán a muž môj…“ Rty mu pritkla rozochvené.
„Veľmi! Ani vyriecť…“ „Verím, trochu prekvapenie,
prepad; nedal som znať… nuž-hľa! Tôňa sadá burá,
mrk hneď: — prichádzam ti práve na svätvečer Jura!
Drahý list tvoj odňal som hen… tretích u susedov,
poslom! vieš: i pribehol som sám — naň — s odpoveďou.
Ďakujem za vinš! Hej, riadkom za riadky v ňom všetky;
teraz hromadne!“ ju primkol… „I za pekné kvietky
vám, vám! Poďte — uhnul sa k nim — na srdce mi, dietky
radostné!…“ ich bozkáva tiež. „Chvalabohu! zdravý
oboje kvet.“ K žene sa zas zvrtol — tá mu slávy
vrcholom! — Ju zmeral okom od piat do vrchhlavy:
usmial sa; a pocelujúc zardelé jej líce,
pojal si ju, s deťmi vopred — vedie do svetlice —

3

Orava už vysadila slamku
na breh, kde ju blyštek pod krov prijme.
Pokoj sladký — na Oravskom zámku…
„… Pán a muž môj… ako zasvätíme,
ráčte riecť mi, deň ten, váš — náš sviatok!?“
„Ako, anjel môj? Nuž — jednoducho,
ako iný deň; je beztak — piatok.“
„Nemožno!… To hlucho by a sucho;
smutno, jaj!…“ „Ty, ako by si chcela,
poklade môj?“ „Zámok opráporiť;
mažiare nech zdurkajú a delá!…
Hostia prídu gratulovať… Dvoriť
vstane všetko, čo má srdce, ústa,
hlásať radosť, rozkoš povedomia:
tvrdza tá že nie je viacej pustá,
hniezdom sov; lež pán jej mešká doma!
Sokol-bohatier sa vrátil z boja;
Jura slávi!…“ až sa rozhorlila.
„Dovoľ,“ riekol, „drahá žienka moja:
všetkým tým bys’ skorej zahlušila
šťastie, že sme znova takto — spolu…
Jaro, viď! už ovešalo krásne
stráň, sad… samo, i tú skalu holú;
zeleň v oknách, v oltár mení jasné
slnce stôl náš… Velebia kol vtáci;
zhíknu! zmĺknu, nech tak mažiar zdurká…
Pánov bratov hostiť?… Darebáci!
doma drepia, nejdú biť ti Turka:
kus raz spraviť panskej robotizne;
nezaslúžia pohodovať s nami!
Medové — len pretrhnuté — týždne
nadpriasť, Betka, stačíme si — sami.
Že je Jura, čo je po tom koho,
preto nik nás nemá vyrušovať;
sviatok náš len! — v svete mien tých mnoho —
Sami budeme sa láskať, chovať;
sokol v bitkách, doma je zas — holub…
Manželských hier nadpriasť kratochvíle:
keď ja ľúbam ťa, no! ma tiež poľúb;
mám i mena!…“ Slúchla roztomile:
„Bozky za bozk, toť! sú…“ „Radovánky,
hej! bár —“ Vzhliadla po tom zaseknutí;
na ústa mu náhle pritknúc dlánky,
zvolá: „Pán a muž môj, bozk dosť chutí!…“
„Nuž, keď sami len… si zrozumená,
nemáš za nevľúdnosť, zarputilosť?“
„Pán a muž môj, nikdy! Dobrá žena,
chce, čo muž, vždy i ja, vaša milosť!“
„Teda zasvätíme sviatok milý…?“
„V úprimnosti —“ „Tak! hoc — jednoducho.“

Do kostola zvony zazvonili.
„Poďme!“ kríkla. „Upravím len rúcho;
tiež som chcela — najprv do kostola…
Hneď! len zrovnám v zrkadle, čo vadí —“
„Ba sa uriaď, bys’ mi pekná bola!
Do chrámu ja len tak bez parády,
v pokore… jak púť tú vždy som konal —
Teda poďme!“ „Už — len dietkam riecť to…
Ešte — aha! — vezmem kancionál.“
… Zhromaždené dlelo úradníctvo,
ako vošli. Sadli. Zdunel chorál
slávy v chráme, novopostavenom;
zarezal, by každé srdce zoral,
skypril vhodne slova pred semenom.
I kým stran oltára kľačia dietky
anjelikmi, očká povznesené,
v rúčkach držiac zlaté kašky-kvietky:
žalm spievali oba, pritlmene
on, no ona jasne, splna dúšku,
vediac: Boh je ľadvín spytovateľ,
skladajú Mu z nábožnosti skúšku…
Z kancľa vyčnel vtom, ni duch, kazateľ.
Začrúc v studňu Písma, pomazane
o manželstve najšťastnejšom kázal;
že je len to takto požehnané,
čo vraz: kňaz tu, na nebi Boh zviazal…

Po modlitbe, vrúcnom Otčenáši,
pošli s deťmi. Sadli ku obedu.
„Ale,“ riekol pán, „preds’ všetko naši!
Nech nám netrú — o meninách biedu,
gazdinka! — vieš, sprievod, osobníctvo…“
„Nebudú trieť…“ usmiala sa pani.
… Pochvaľuje si i služobníctvo:
„Ale nám svet!…“ „Rozdiel! ako vlani…“

4

Spoza Roháčov mesiac plný
vyhupol v mladej noci klin,
že východ, sťaby na úslní,
osvitol temer… schvel sa, vlní,
jak bol by jeho baldachýn.
A mesiac, vajce zázračné,
sa kotúľave gúľa nahor;
či kolo?… zo striebra ráf, bahor,
i ružica špíc, ba i — hlava!
Nie; ani jedno. Opačne,
tvár živá v ňom! tak milá, smavá…
A ako stúpa, čudný tvor,
bo bez nôh — vzlieta i — bez krídel,
vždy vyššie strmý na obzor:
noc zbuble kúzly maľovidiel,
že stvárnejú i klady hôr;
tu zliská sa, kde vráž bys’ videl,
tam sškvrnatie, hoc farieb brod,
to fľuskne ako chochol z peny…
k nevyčerpaniu ani studňa
vín tančiacich kýs’ chorovod:
na skočnú ihneď ľahne kľudná,
a vrcholom hneď priehlbeň…
Tak povznáša sa umilený
z hrebeňa mesiac na hrebeň:
až k odpočinku na hrebeni
zasadne tlstej Kýčery,
odetej do plášťa či hune.
Staď okom v obvod zamerí,
obozrie úboče i grúne
čo schody k valnej Magure,
sťa v kresle na šír rozloženej,
no zatratenej, utopenej
do črty v nočnom azúre;
bo márne čaká: vyškerí
svoj obrys — aspoň brvou pohne
lesnatou… nie tá! — odpor, nu,
to! — ňou však hviezdy — či sú ohne? —
Čajs’ pre tú vadu priekornú
zrak vráti z okolia strán razom,
a — nikdy! stojí pred obrazom
napodiv krásnym, bez páru,
i veľkolepým… Jak sa hadí
kol, vidí rieku bujarú,
tratiacu skvosty — šupiny:
čo spodný, oválny to rám, ok
vždy jastrivých, vždy ostražných…
A vyššie hustnú, stuhnú vnady
na výjav… Útvar jediný!
Na príkrej skale — štíhly zámok;
i kruhu vrchov chlúba, pych,
že ako drahokam či krištáľ,
by vypukle sa vo svet blyšťal,
vrezaný do prsteňa ich,
si čnie tam, hrdý, mnohohranný,
s povelom v štyri sveta strany.
Sťa rám zas, krážom u hlavy,
mu oboch Vozov slúžia hviezdy;
z nich najjasnejšia, severná,
si s hálkou hrá, sa jaše, trasie,
tak natešená, nádherná…
… Či sídlo to? a kto v ňom hniezdi?
i mesiac sám je zvedavý.
Či orol? sokol?… Ak nie ten,
tož rovnej odvahy s ním muž,
a poklonník nie menší kráse.
Pozerá, škúli do okien,
ni kmín sa plúži… Zvedel už!
bo vo chvíľke tej na terase
sa dvojka stínov objaví.
„Ó, pán a muž môj! ako pekne
sa súmrak zmenil na večer:
mesiačik, hviezdy…“ svetlý riekne,
pokynúc bielym ručníčkom.
Odpovie tmavý temným hlasom:
„Drahúšku, pravda: pekne ver’ —
Nuž, prichodí to s mája časom;
vo kvete lúky, ker i strom…
noc ako balzam sladká, vonná…
I srdce v kvet — sa zaľúbi;
mu láska slnkom, rosou — chlebom,
a najmä — v čase, keď je hosť…“
Tu mesiac zžmurkal. On i ona
čo iného? — pár holubí,
kých, až si skľucne o svitaní,
vraj, prez noc trafí ešte dosť;
vstal z Kýčery, a hybaj! nebom…
A stíny — ramä v rameni;
patrne hradný pán a pani —
sťa prúd by s dvoma prameny
sa ligotavým spúšťal žlebom,
z terasy schodia, po stupni
zo stupňa — „Pozor! duša zlatá,“
on, vedúc ju, „mi nehupni…“
„Oj, nie! mám oporu, čo ráta
za všetky iné pri mne vše,
hoc piliere, toť, bez poruchy…“
a primkla sa mu tesnejšie.
Tak tíško zišli z terasy
na druhú, v svetle ozaj duchy
mesačnom; tupé ohlasy
len krokov v múroch budúnkov,^[75]
a dlhé tône za sebou.
Najnižšie zliezli na nádvorie;
kam zamýšľajú, z hradieb von…?
„A teraz vtáčkom zľahka hore!
preds’ holubička…“ vrkol on,
„päť schodkov — Ak chceš na ramená,
bych ušetril ti drobných nôh…“
„Och, pán a muž môj! — ťažká žena…“
A ocitli sa na — Valoch.

Tam v uhle ohrád slávostánok
z kresaných zdobne kameňov
k posiedkam, najmä v takú dobu,
hoc priepasť pod ním s hrôzou hrobu —
k besede úprimnej a s ňou
k pôžitkom lásky radovánok.
Usadli jeden k druhému;
kuk! mesiac — oči výtrešť plánok —
„Si bledá, ružička,“ vtom k nej
on, „nie ti — večer — bojsa chladno?“
„Nie, pán môj! ani najmenej.
Tak mesiac premaľúva snadno,
i na ľaliu…“ vetila.
„Noc, ako balzam vonnú, sladkú,
ste spomli, vaša milosť, prv;
a vskutku! máj bár pri začiatku,
je nielen taká, spanilá,
lež lahodná i vzduchom, teplá,
ba horúca!… Hej, pri vás!“ šepla,
„i v zime môž’ zvrieť srdca krv…
Staď ja — i z vyššej — neraz predtým
som povzniesla prosbu k nebesám
— ni decko nádejac sa: vzletím!
poletím — zletím tam kdes’ k vám —
tú prosbu vrelú, žhavú túžbu
zakaždým: Boh by zachoval
rni pri zdraví vás!… vašu službu
však korunoval víťazstvom
v čas bitiev, beštíj na honitbe,
kam cit vás duril viac než kráľ —
A bolo mi, jak po modlitbe,
späť uvítanej útulkom,
hoc rovným vše, ni krypta, krytbe:
že potom, silná — Trebárs, žiaľ!
viem, nestalo sa posledný raz —“
„Si potom dala tomu výraz
i v listoch, šak? čo ja zas viem,
za ktoré znova ďakujem
ti takto! deň-noc, sto a stokrát:
veď každým sviežim slovkom v nich
viac než sen, dala si mi okriať,
viac! ako rána jas a dych,“
ju objal, láskal… „Moja Betka!…“
Tak zdleli rad chvíľ blažených.
„No včera, ak sa spýtať smiem
— až zdúpla som, bo viem, nie pletka —:
čo pohlo vás tak odrazu,
zmietané vrhnúc na vážky?
kej v cestu balvan náhodilý
vám zavalil sa prekážky,
kameňom stal sa úrazu?
že, pán môj, ste sa zamračili
do ostatného znamienca
čŕt, jasných dotiaľ, úsmechom…
spojených jakby do venca, —
zatriasli, nabehnuté žily…
jak, bohchráň! od — čajs’ porážky;
zdupkali — skoro skríkla som —
päsť zaťali, ňou o stôl tĺkli…
a stŕpli — do poludnia zmĺkli?
Zlý chýr! nám? — vlasti na skazu?…
Ach, recte!“ „Na zlosť vlastenca
i hanbu zpráva, Betka, vskutku!
krv ženie v tvár i mračno smútku…
Však Mars je pohan — — Predsa, hrom!
im… Lajdáci tam! handrburci —
Za noci prepadli ich Turci
a uchmatli zas — Ostrihom.
Pád!“ zdýmol trudne, osŕkol;
na prsia pritkol ruky siné,
a potlačiac snáď trocha bôľ,
doželel: „Dožijem sa? Či nie…
že kríž sa zaskvie na Budíne?
znak vraha v krvi zapadne,
že nespatrí ho Uhra oko…?
Ech, jak hen… drepí privysoko!
a posmieva sa poriadne —“
Naň zazrel, v očiach unylý
lesk, jakby boli slzili.
Hľadela v tvár mu so súcitom,
rty schveli sa jej — toľko, v plač
že nevypukla — bolo zač:
veď žena, dcéra vlasti pritom;
v mihalníc riase v hmýr vlaž kmitom,
zmrvená — Nešťastný jak hráč,
sa strhla, pomnúc na rozluku.
„Var’, Kriste!… nepremýšľate,“
a vtom mu chvatla pravú ruku,
mu znať dať svoju tieseň, muku,
„o skorom k svojsku návrate?
To — hoc sa zdám byť málo skromnou,
ver’ nebolo by dobre so mnou…“
„Nie, perla perál, neboj sa!“
ju teší — „Ani myšlienky —
no z pliecka kraj ti halienky…
tak; ba nech k srdcu si ťa viniem,
kde úchylok… Hej! spokoj sa:
jak dlho, borca hotový,
som válčil, toľko odpočiniem
si, pravda — doma, s tebou, môj
radostník!…“ „Radosť!… Okovy
až spadli zo mňa; z hĺbky bez dna
som vraz sa vyšvihla, kde hviezdna
povala; skľudnel nepokoj
v jazierce blaha… Lebo sľub
váš, viem, je pevný, slovo stálo!
ni zámok ten, či pod ním bralo,
čo nepodlieha zubom zhúb,
bár vôkol by sa troskotalo —“
„Tak, tak; nie hrdza, mole, zub…
Tys’ holubička a ja holub
tu; no, keď ľúbam ťa, ó! poľúb
ma i ty… Lásky v svete málo…“
Za okamihom okamih,
čo motýľov roj rozkošných.
Po chvíli, ruku na zábradlí,
na prste pečatný čajs’ skvost,
on díva sa, jak odzrkadlí
vše rieka mesiac, na radosť
samému, smieškovi; no tá,
mu na omrzlosť, pohoršenie
tiež, — sotva že tam sa zligotá
a usmiať stihne, — krátko trvá:
bo už mu struštil obličaj
na šteľky^[76] sťa sklo, na padrť
prúd rieky rozmarný… i tenie,
čo pošin v beh, to v ďalší kraj,
hneď odštepok, hneď márna mrva
vo večnej pomíjavej zmene: —
tak jeden škrt a slávy — smrť —
Kým ona sa zas zahľadí
vzad, na ohromný nástin zámku,
sinalé nebo v úzadí:
jak vykľul sa vraz z lona noci!
a ustrnul tam z kejsi moci,
čo prízrak, socha zárivá.
Nevidí zmietanú hen slamku
v tekavej vode; ale stan
nehybný, zraku dokorán
i trvale… I hneď sa sprostí
pút údivu až do mriva:
niť vezme, ihlu z obraznosti
rúk úslužných a — vyšíva…
Zaplní striebrom tmavú jamku,
na jasný ťah dá odtienok,
pleť zdvihne, zhustí brvy ok;
tak liece čarnom po nákrese,
uberá svetla tu, tam vnesie:
na vkusu dbajúc úsudok,
opraví — schváli — prečiarne…
Môž’ zrovnáva v tom okamžení
mesačný osvit ním a denný,
na plachty mysliac — oltárne —
Hej, veleba! čo ku pokore
zohýna… krása — hniezdo, ktoré
hrá blahom; keby žalár nie!…
Vtom sňali sa im naraz oči,
strhnutým z toho divadla.
On, obodrený, temer vskočí —
Sa zasmial.
Ona preriekla:
„Už viac ráz mala na jazyku
som dotaz, vaša milosť, k vám,
opekajúci ma ni plameň,
na srdci ťažiaci sťa kameň;
no, reku, vás len namrzím —
I ako vznikol, v okamžiku
bol smelý úmysel môj tam;
som zahriakla sa, zahanbená: —
hoc pohla by si nešťastím,
všetečná nesmieš preds’ byť žena!
Mlč —“ „Čo je, Betka? Von hneď s tým!
Chcem vedieť, a to — bezodkladne;
nech kameň zo srdca ti spadne,
a čo ťa páli, zhasne plam:
citeľné oba, ver, i mne —
Znáš moje myšlienky a city,
len objaví sa ich vše klík;
tak otvorenou máš byť i ty!…
Nuž, úzkostlivý tajomník
môj, povedz! čo vieš, úprimne…“
„Nedávno, dostať ku výhľadu
sa šíremu v svet, vyšla som
vám na pavlač hen vyšehradu —“
„Preboha! odvaž v stave tom…“
„Nič neškodilo… Stadiaľ chcela
som — vskutku! ako neumelá
školáčka, žabka — zhliadnuť vás
kdes’ v diali, drobnú bár čo mušku,
i sama ňou, zhúsť vášmu ušku…
na okamžitý trebárs čas,
si s vami pohovoriť v duchu;
či vlastne posledný svoj list,
naňž — ó, to šťastie! — s odpoveďou
ste, aha! sami stihli prísť:
ten, bo i s vinšom, odoslať
vám na perutiach hoci vzduchu
veterných — hoci od holuba —“
„Ó! starostí i slastí mať,
s tou tvárkou ružnou hneď, hneď bledou
a zápäť s nežnou kľudu stredou —
nech poľúbim ťa, večne ľúba!…
Boh najdlhším ti vekom splať —“
„Tu naraz v reč mi túžby, sluchu
v protiveň — sršňom takú muchu
zvú slušne — zamiešal sa chlap…
až krv mi uderila v tvár —
Jak striebrom-zlatom ruky hráčov
reťazmi sštrkal — pod pavlačou
z temnice práve väzeň, rab:
čajs’ vražedlník — zbojník — žhár,
a búril-zúril v žalovaní…
Vraj, zaškripli ho bez viny;
ho krive odsúdili páni,
sudcovia naňho nahnevaní…
Pru nato hneď, jej vývin i
zbeh predniesol mi starý Guzit
náš, hodný, verný kastelán:
som skrahla — Večer vtedy tiež
s kou búrkou! — zvrátiť, pozahrúziť
svet, akoby ho za veteš
bol považoval… Darmo je,
hoc červa — človeka znám malosť:
nie! nikdy nezabudnem naň,
hnev nebies — ani na udalosť
tú s červom tým hor’ — oboje.
Mne zdá sa, trpí nevinne —“
„Vieš, Betka, keď je hlava práva
preč z domu, súdu predsedáva
vše prefekt,^[77] možno, kapitán —“
„Viem! preto aj v tej príčine
sa k hlave utiekam, bár: neporúhaj
sa súdu… zdnu ma kára hlas;
no, ľudia… omyl, priazeň hravá…
A, chudák, počula som, šuhaj;
v tmách trávi zlatý žitia čas…
Napravte, prosím, kvôli mne —“
„A — spravodlivosti! — Tak, áno,
jak nadsudca, Boh, prikázal.
Bez pomeškania, zajtra ráno
zasednem nad ním v tribunál…“
„A ako z výšin schodila som,
zmätená jeho škriepnym hlasom:
ľvom zreval dračej zo sluje
a zrinčal… Po ozvene skál,
brál zanôtil však takú pieseň,
juž zalkať môž’ ak smutná jeseň:
vraj: ,Ach, Bože! veď je ten svet zmotaný;
čo vystojí, čo vystojí chudobný poddaný…
Pán-nepán ho, vraj, sužuje,
hoc v zemi raz — tak koncuje,
tým uvoľňujúc si var’ tieseň —
budeme všetci — zrovnaní —
Ja zákonom sa nerozumiem
panským-poddanským; len tak dumiem
a hútam citom — hádam, blud —
nad sudbou prikovancov hrudy;
no poznávam ho: dobrý ľud!…
je hoden poľahčenia pút —“
„Preskúmam, áno! pomery
tých nám kol podrobených ľudí;
dôvera dôveru, viem, vzbudí,
že každý sa mi zdôverí…“
„Ó! viem, jak sudca spravodlivý,
môj pán že iste — sto ráz skôr,
než iní! — bude milostivý —“
„Môj zlatoústy prokátor!^[78]…
Hej, precúdim tých odvisov;
na svojom nech si skáču grunte.
Zemančík ťažší ak o funt je:
narobím, vieš, čo? Šoltýsov;^[79]
tak!“ Vzozrela.
„No, schladilo
dosť prenikave. Vetrík fúka.
V šum Orava, švist-chrk! ni sluka.
I mesiac skláňa vetrilo.
Bys’ neprestydla… poďme dnuká!“

5

„Pusťte nás na zámok,
pán kastelán!“
„Hocby duch — ani krok!…
Zakázal pán.“
„Nemožno!“ „Osožno —“
„Sto ráz hoc!…“ „Prečož’, no?“
„Keď sa mu, kto sme tu, bez falše oznámi,
bisťuže! sám
pobeží — poletí… vlastnými rukami
otvoriť nám.“

„Ľaľaď! kí trôfalci —
Vrátniku, brš!…“
„Sotva zlí zurvalci —“
„Kľúče mi drž!“
„Prosíme…“ „Neproste!“
„Zbúchame!…“ „A kto ste?“
„Oddanci. U boku Betka Kleň z Lehoty;
ja z Dubovej
Sloja som.“ „Známosť! zvlášť, keď si, náš Jurčo, ty —
Odomkni, hej…“

„Hopte! — sa opýtať
Sloju mám… Nuž,
do klietky späť bys’ rád?
Vtáčik v nej už.
S Betkou, hm… tam, šak, raj…?“
„Inde!“ „Tak povedaj:
k pánom poč…?“ „Vám že riecť?“ „Komu…?“ „Ich milostiam.“

„Som kastelán!“
„A my, kto, viete. To dosť vedieť vám!
Viac zvie pán.“

„Zvíjaš vždy! — Oznámim,
čo ste za… tu.
Vrátniku, pozor! kým…
Nedovoľ dnu!“
„Tvrdý pán kastelán…“
Vrátnik mu: „Nepohaň,
figľoval… Ďakoval bys’ mu i za iné!
Že ťa hen múr
vychrkol —“ Betka: „Šak, sedí že nevinne…?
Joj! prchkýs’, Jur —“

„Vstúpte!… im kastelán
panovite.
Sloja hneď: „Pre päť rán…
odpustite!“
„Rúče len držte sa!
Skoro tam — nebesá…“
Vkročili na palcoch. Krása, hí! veleba…
Betku bral ľak.
Strmnul Jur. V pekle už nebol som bez seba…
priznal si tak.

V kreslách si hoveli
manželia. On,
brnoš, fúz vyspelý,
v očiach mu zhon
zhral iskier… Bledunká
ona jak pivonka,
podpretú briadku, dlie v svetlých si nedbalkách.
Zvučne on priam
k došlým: „Čo prez náš vás vysoký prah
vedie, há k nám?“

Usmial sa, obzrúc ich:
mládencov vzrast…
pýr v lícach deviných;
tiaž sa jej nájsť —
„Recte!“ Jur smelo: „Ja za zlatú slobodu
ďakovať chcem…“
„Synku, tož musel bys’ za vzduch tiež! za vodu…“
„S Betkou však sem

prišli sme, milosti,
vás pekne zvať
na svadbu, za hostí —
Máme sa vziať.“
Pán vstal. Čajs’ spýtať sa, panej, sa uklonil,
muž gavalier —
„Svadby čas…?“ „Po zbierkach.“ „Tak radi,“ doložil,
„prídeme ver’!“

Potľapkal šuhaja…
„Jur sa, šak, zveš?“
„Hej.“ „Druhsa — obaja;
Betka tam tiež!…“
Tu pani prikýva,
na ňu sa zadíva —
Láskave hovoriac: „Statočná panna si…“
hladká ju v tvár.
„Patrí ti rozmajrín do venca na vlasy,
v ňom pred oltár…“

„Vďaka vám nastokrát!“
Jur v príreč tú.
„Budeme pamätať
sa na úctu,
smrť až k nám pribacká…
Svadba síc’ sedliacka;
slušná však bude —“ Pán: „Dľa zvyku!… Pred nama
na celú šír
rozvitá, rýdza!…“ V škrk Betka: „A totka má —
kuchárky chýr.“

… Schádzali s radosťou,
bezmála v spev
prepuknúc. U mostov
Sloja v krik: „Hnev
nedržte, dobrý pán,
zlatý pán kastelán!“
modliká… „Zlatý!… hoc sadol vám na temä
srieň — striebro… nu,
vzácne tiež!“ Kleňča v žvast: „Veru, aj pošleme
vám poklonu —“

Ten: „Jak vás prijali?“
s úškrnom k nim.
Jur v ples: „Niet pochvaly
dostačnej im!
Chlieb on!… tých pšeníc niet —“
Betka: „A ona med —“
Jur: „Milosť nad siatbu včas… štedrú nad mlatbu!…
Nebol som rab!“
výskol až. „A riekli…?“ „Prídu nám na svadbu!“
„… Zbohom — Si chlap!“

6

Šťastlivci! Jur Sloja a Kleňovie Betka,
oba rovnako! Veď nie maličkosť, pletka:
sami páni zámku ich tak vyznačili,
že sa tam v ich krásnom chráme sobášili.
— Všetci dubovskí a lehotianski svati,
družina i starší, v kroj svoj poubratí,
v malebnú dosť odedz, hoďas jednoduchú,
predsa primerane svadobnému rúchu
vyšnorení pekne… v hromade už stáli,
tíško — oči len ak uprúc do povaly,
po oltári, stenách podnesené vtáčky,
a kde paprsk z okien, sťaby dúha, hračky
vyvádza, vše zhrá i v družičkinej parte:
vediac, v kostole sú, na božej to varte,
a čakajú zbožne, s mladým párom v čele.
Zvony zhlaholili.
Priam sa organ smele,
splna ozval, splesal spev do jeho hrany,
a dnu vošli vážne zámku pán a pani.
Spredu zasadli si, hnedky vbok oltára,
na ňomž voskovice hrubé blkom žiaria,
do hlavných tam stolíc, zdobne vyrezaných;
prápory nad sebou, skvostné erby na nich.
Tak sa usádzali s chvatom svadobníci,
komu kde sa miesto ušlo vo stolici.

Pred oltár si jedným párom stali mladí.
Betka, mladucha, tá ozaj do parády
oblečená: sukňa len tak sšuchotala
zbožnou riasou, ako k oltáru sa brala,
hodváb čajs’; zo zlatohlavu cez živôtok
vzácnej kosičky sa zvlnil hmlistý potok
s konci-prúdy nazad; na jej strojnej hlave
venček mladušský sa zaskvel trblietave,
že sa rozmajrínik, akoby sa stydel,
uhnul stranou, visel… Ale i Jur videl
sa byť parádnejším čo mladý zať: vesta
aspoň na ňom, ako blankytného miesta
v nebi kúsok, kde sa modrie najjasnejšie;
jak sa postúpili napred, aj to, hej, vše
zvržďalo — I krpček zakusoval hanu?
Skôr var’ u mladuchy bôtky z kordovánu…
Nebodaj ich takto prikrášlili darom,
stojacich si teraz párom pred oltárom,
slávni patróni, ich priateľka a priateľ
vysokí, čo sedia totam…
Pán kazateľ,
Krišpín, k oltáru vtom vykročil. Už starec
striebrovlasý; ale s tvárou, ako marec
vľúdny: na temenách hôr bár ešte sniežok,
no kde srdce zeme tkvie, už teplý briežok,
svah, stráň, porastené trávkou, pestrým kvietím —
Prihovoril sa aj so zápalom svätým,
ako pred ním kľakol, ku mladému páru,
peknou rečou, plnou milosti a žiaru.
Vyzdvihol po názor živý, v prúde čoraz
väčší, vypuklejší kladúc na vec dôraz:
ako v svete divne osudy sa zvijú
ľudí… Nevina jak často Kalváriu
musí utrpenia prejsť, až do dna kalich
vyprázdniť múk, na blen horký neskonalých;
tu sa skrz odporcov pravdy v kaluž zníži,
tam zas na vztýčenom potupí sa kríži:
jak, ľad! najvyšší ten sveta utrpiteľ,
ale preto potom — jeho Vykupiteľ!…
Hej, zvíťazí pravda, hoci na smrť zbitá;
vzkriesenia moc — Boh! — bdie v nej… a nástroj skytá
výprostu, hoc vlákno… Nevinnosť, jak krištáľ,
zaskvie sa… „I vám sa úsvit vo tmách zblyšťal,“
obrátil sa zrovna k nim, jak kľačali tam,
„vzošlo slniečko!… čo i sám denne vítam
na modlitbe… Hej! bo neomylne hostí
spravodlivosti lúč v hlavách u vrchnosti,
ktorej každá duša poddaná buď verne;
zdroj čistoty, nech sú vrstvy čojak čierne,
prýšti tiež… a nie je ani kvietka zhrdcom
poľného… Ste šťastní! týmto zdrojom-srdcom
šľachetným, sťa rosa nebies svetlých známok,
vznešeným nad rmutom sveta, ni, toť, zámok,
byvše napojení… Korte sa mu oba,
ako občerstvení pútnici vždy robia,
do smrti ho chváľte! Podnet sa, ó, zavdá…
Recte spolu so mnou: Požehnaná pravda!
prameň požehnaný!… Tak vás osud strašil,
dietky moje, hľa! až…“ — S tým ich osobášil.
V tej, vraj, prísahou čo spečatiť chcú, páske,
aby našli vždy, čo — najlepšieho v láske;
šťastie za nešťastie, za žiaľ, súžbu, stratu…
radosť, blaha poklad… všetko na odplatu.
V zrukovaní, ešte zvolal: „Vidím, zlaté
obrúčky… Ó, nech vždy zlato v srdci máte!
v duši striebro čisté — Totam v službe pravou
vernosťou je, toto ctihodnosťou mravov;
táto nezná kalu, ako oná zmeny…“
— Úvod tiež bol pekný. Povinnosti ženy
nad práva, vraj, muža!… Každá perla váži;
najdrahšia však, ktorá rodinný krb stráži…
— Po sobáši.
Vyjdúc, na výstupku chrámu
pán pár mladý prizval. Poklonili sa mu.
„Nešípte v tom, deti,“ riekol, „neochotu;
ale môžeme prísť iba na Lehotu,
kde, šak, pristupuješ, druhsa?“ „Áno, vtačí
prístavok… keď vaša milosť žiadať ráči.
Chvíľka hoc nám bude šťastím —“ „Na večeru
tedy; i to, možno, nakrátko len —“ „Veru“,
ozvala sa hlasom roztomilým pani,
ani škovránok či zvon staď na svitaní,
„holúš náš, nám k dvojke požehnaný jadier,
závislý je veľmi od matkiných ňadier.“

Svati, že tak ticho boli na tom mieste:
zbehnúc, nahrádzajú na hradskej si ceste.
Frčia s krikom, spevom, až sa rozliehalo;
hluk ozývli hory i zámocké bralo.
A veď veseliny, svadba, nuž, sa znáša:
veselo na sobáš, tak i zo sobáša…
— K večeru aj, vskutku, prudkom pri pohone,
na kočiari ľahkom — štyri bujné kone
zapriahnuté doňho — prikúrili páni.
Zišli, na sebe šat skvostný. — Uvítaní
hodnostárstvom svadby, vošli. Všetko stíchlo.
„Bez ostychu!…“ pán k nim. Starejšej sa kýchlo.
„Pravda, hľa!“ „Čuš!“ durkla muža. „Hí! sťa, kolom…“
Pánov posadili pekne za vrchstolom.
Misy prichádzali zápäť, prinášané
družbovci; chuť v ústach, fľochali z miest na ne,
ani vtáci na lep, svati natiahnutí,
keďže kamdiaľ viacej pribývalo k chuti
v ústach, hja! i — sliniek… Jedlo sa i pilo
teda, komu sa v čom kochliť zapáčilo.
„Ej!“ pán zvolal, „ozaj, s medom — za kašička!…“
Pani ak čo štipla, ani holubička.
„Chutné…“ riekla len, keď neprestali núkať,
„kuchárka ver’, na dlaň zaslúžila dukát…“
A zas misy — misy, teraz družicami
nakladané. „Ujesť! rozkoš, ťú! žír samý…“
svati v pokrik — Smiech, spev; ale pridusený —
Fígeľ zjakol stračkou, v striežika sa zmení,
potmehúda v plote. A tak kratochvíle
ponášali sa skôr nemé na motýle,
lenže pestrých farieb, preletavé v párach
abo v kŕdli sem-tam po vyhriatych tvárach.
Nuž, šetrnosť znali; hoci posmeľoval
pán ich dosť, tu i tu s ktorým zažartoval:
Po svojom sa bavte! vraj… Zač okúňaví?
Bez manierov!… Prajú si, vraj, tie ich mravy
bez pokrývky poznať, samorasty pekné…
Škoda toho, vraj, čo človek nedoriekne
z priečnej zdráhavosti — úprimnosti škoda!
To tá bez úžitku odtečená voda…
Ale neprospelo. Najmä ženy, s ružou
na líci bár každá, zahriakali mužov. —
Po pečienkach vstal pán. Akoby bol klinom
v debno hovor zabil. Zdvihol pohár, vínom
naplnený zlatým, najskôr z pivníc zámku;
riekol, usmejúc sa, v briadke hravú jamku:
„Pripíjam dvom — Sloja, Kleň, hm… ako? V sloji
rastie čo? Šakže sa sloje gazda bojí?“
„Bisťu!…“ oddavač tak, „horšia ako marga;
táto rozsype sa, no tej darmo všparchá
oráč zrnce — sklije…“ „Tak je!“ pytač stákal;
„zdá sa chlebom už, hej! čertom… číry zákal —“
„Prečo nie — napríklad: dub?“ pán ďalej, „milý
ako smrek, kam klen sa pod ochranu schýli —
Nehodí sa mi ten názov akokoľvek;
prirodil si ho, hej: zmeniť môž’ však človek
slušne — Nuž, pripíjam manželom, toť! mladým,
tak úprimne, jak im úprimne v tvár hľadím:
nech ich Pánboh živí dlho v dobrom zdraví!
spokojných vždy, verných v láske bez únavy;
požehnáva práci ich rúk usilovných,
v šťastí by nemali vôkol sebe rovných;
od zlého ich chráni… A keď o mužovi,
žene reč je, páre novom, končím slovy:
tieto pozostalé, v iskrot rozjatrené
kvapky na ich zdarné, šíre rozmnoženie!…“
Na mladuchu pozrel. Vzhliadla, leda dbalá;
nerozumela var’, či sa zamýšľala?
Matky vzdychli. Zhúdli, dedinskí bár hudci;
ale zvučne zahrať pod nohy ver’ súci.
Hlučné zdravkanie. Štrng-brnk!… Súkali svati
nebodajže prúdik tokajského zlatý.
Páni štrkli si tiež… s Betkou najmä pani,
na nej zabúdajúc pohľad nežný, ani
páper… Starec povstal; najskôr starý ňaňo
ženáča dnes. Šeďo; vlasy začesano
hrebenčekom — Zdýmol, zvolal: „Ďakujeme,
ako vládzeme len, črviaci my zeme,
vašim milostiam! za počesť, šťastie, milosť,
schválnu, úrečitú! a nie náhodilosť…
Boh vás živ! Hej! jak váš zámok vysoký je,
tak nech dlho vaša milosť každá žije
šťastne, spokojne — I vaše drahé dietky
nechže vzrastú smreky! a nielen čo kvietky
krehké… To vám daj Boh! dobrodinci naši,
otec, matka…“ Slzy vyhŕkli mu: krajší
pozdrav od slov všetkých. Pán poslúchal, prsty
hrajúc po obruse — a, chvat! trímal v hrsti
kornatú dlaň, ako zmĺkol; mnohé ,vivat!‘
mu k cti opominúc slychom, začal dívať,
zadíval sa mrivo vo vrásčitú tvár mu…
Zdúpnel: hriech! človeka odsudzovať k jarmu;
beda!… Trel si čelo tuho —
Po večeri
v chvíľke vypratali otvorom hneď dverí,
okienky hneď stoly, lávky nepotrebné.
(Ľutovala stárež: kde si teraz strebne…?)
Muzikanti hrajú. Tanec. Mladuchu si
prvý pojal pán: vraj, vykrútiť ju musí,
aby bola ako vrtielka čo žena,
ako rybka — smial sa — na breh vyhodená…
Rozkázal a zdudal:

„,Arárež!
rež ju, rež —
Komuže sa, moja milá,
dostaneš?

Nikomu
inému:
iba tebe, šuhajíčko,
švárnemu!‘

Šak tak, nevestičko?
Nerec!… prisvedčilo červené ti líčko…“
k Betke privrával sa, haštriac na tú nôtu.
Ostrôžkami kreskal a, pľask! v žltú bôtu
so zlatom, vše dlaňou; dolmáň rozopnutý
pometával kriely, jak tak tančil z chuti.
Do vlasov si vpálil čiernych ani žúžeľ —
Výskol: „Vretienko, poď! keďže som ja kužeľ…
Teraz — ustal — hudci! a čo vás kŕč zmorí…
(štipku žltákov vtom spustil do barbory)
ešte túto —“ Zdudal:
„,Pod oblôčkom vyskakoval,
štyri groše ukazoval:
dajte mi to dievča vaše!
dám vám tieto štyri groše…’
Pekná, užtoveru!
zihrajú tiež žilky, trebárs znajúc mieru.
Pekná!… či znie uchu a či nohám vraví —
najmä pod krpček tak šumný, šuchotavý…“
A zas tančí s Betkou taktom ukladaným;
pravda, ako predtým, všetci svati za ním:
smelší, veselší už, ako boli sprvu.
Zo žmúravých očí pán im vyňal mrvu.
Družina, i tá sa posošila rúče;
našiel pán ku každej dobrej vôli kľúče:
pootváral dvierka: — hybaj! na Príslop až…
že sa obrátilo skoro na prostopaš.
„Teraz ale, na si, druhsa, keď je tvoja.
Dosiaľ sádzal Thurzo; ukáž, čo vie Sloja!“
Tento vzal si žienku — Ondráš mu tiež zhudie —
Drpčia s Betkou. „Ihu!“ stlieskal pán, „ba bude!…“
Po tanci mu kynul. „Čo si za taran? ej!…
Sedieť dáš tu jednej — starejšej, hen — panej!“
Zbadala, sa zdvihla sama, úsmech na rtoch.
Mladý zať sa potí: — Bože! či to žart? Och!…
Rozkázal pán, zdudal:
„,Nezaškodím, nezavadím,
keď si milú odprevadím
hore vŕškom na salaš,
zo salaša na sobáš…‘
Teda, druhsa! vo prúd…“
Voľky-nevoľky ju objal s chvením, čo prút.
Tančia. Zhýbali sa poly dykytové
jej vtom, ako vlnky, keď im vánok hovie;
drahokamy čepca sa ni hviezdy triasli
za zimy: — i sviečky po nich oči pásli —
Upustil ju; chcela pláštka napravenie —
Cifruje mu teraz, ako veniec tenie
tichej po vode — ak šum, že strasie zvonky;
prsty dvižkala lem drahej u záponky…
No on prepletal len, slučky za ňou črtal;
postihol ju vtom a — otáčave zvŕtal —
„Vidíš, bryndzoš! išlo,“ pán mu, „hoci tíško.
Ešte túto!“ zdudal:
„,Dávalo dievča husom
v kuchyni pod obrusom;
dávalo husárovi,
švárnemu šuhajovi…‘
Teraz zasa friško!…“
Pojal ihneď paniu, už nie bojazlive.
Jak si teraz vedie, vskutku, napodiv je:
dvorí v tanci ni páv… nasledujúc pána.
Bol by ju vykrúcal do bieleho rána;
lenže, spamätaná, „dosť už…“ vtom mu riekne.
„K ich milosti zaveď… Tak; ďakujem pekne —
Pán a muž môj, poďme —“ „Už? — No, ešte sadni…“
„Drahý Imriško náš bude iste hladný —“
„Synček náš? Oj, už-už!… Kde ste, hostitelia?
Na slovo sem, hneď! — nebude toho veľa.
Domov musíme; pán, hoci ešte celky
drobný, ako päsť či ruka skôr, no veľký
kazár, vystíhač^[80]… ten káže nám, nás čaká —
Nuž, tak zbohom! a za pohostinstvo vďaka!
Svati! nedajte sa mýliť. Pekne ďalej
radujte sa; a ty, šenkár!… no, im nalej:
má byť z čoho — a sú veseliny predsa:
zoriť svedčí tváram, očiam sťa hen svieca
svitať…
Aha! mladý párik: Sloja kýsi,
kde si? — Tu? No, dobre. Oddnes ,Dubovský‘ si,
vieš? Tak rozkazujem; pamätaj si — oddnes!
Máš čo na Dubovej, s menom sem si odnes,
prístupník preds’… Pravda, grunt tam musí zostať;
za to k tutejšiemu máš raz toľko dostať,
dva-tri razy toľko!… rozumieš? Len piluj
zem si potom šetri, ako žienku, miluj;
riadne vyoraná, učesaná brázda
v zbožín úbore — erb! hlásiaci: toť! gazda
na chýr, opravdivý — zeman!… A s tým slovy
končím: Gratulujem ti čo — šoltýsovi.“
Všeobecný úžas; rozškľab úst a očí…
Páni zobrali sa. Vyšli. Už sa v koči
usadzujú: — vtedy svatstvo, skamenelé
divom, občulo sa — v stisku von sa mele,
sprevádzať ich, zdravkať, na odchod sa dívať —
koč, hrk! — vtedy stihlo skríkať: „Vivat! vivat!…“
Starejšia vtom matke: „Zuza, máte šťastie!…“
Druhá: „… hádam! také v chrasti nenarastie —“
„Zašli už — to kone!“ starejší zas. „Čo tie?“
iný, „ale — páni!“ „Poďme dnu…“ „Hej! poďte…“
— Nikdy takej svadby ešte na Lehote,
svet čo svetom stojí! — a čo bude stávať
dokiaľkoľvek — krk ľze na to v sádzku dávať —
ani jej nebude, podobnej tej, ktorá
mala za starejších slávne panstvo zhora…