ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na prestole sedel kráľ,
múdry Rastislav.
Pred ním biskup s kňazstvom stál
uklonených hláv.
„Richbalde! no, čo je zas?“
nevrle kráľ. „Či už raz
čujem na ľud môj i chválu?“
„Bohužiaľ, nie… pane kráľu!“
zúpel velekňaz.

„Čože? Vari poplatky
neodvádza rád?“
„Nejde zemské o statky
nám… (vhor zvrátil vzhľad):
meško^[11] síc’, i tenčí ich;
často žobre kňaz ni mních…
Ľudu dušné o spasenie
reč včuľ!… a v tom chtivý nenie;
ba vzdor javí, pych!“

„Vzdor že? čoviac, pych!… a v čom?“
s podivom kráľ. „Rec
stručne — až som zvedavcom —
Krotký ľud to preds’…“
„Nielen ja, kňaz každý tu
vie mu výtku určitú —
Chrám obchádza, chrám… a v tom vše
tupí spev náš, kázne, omše…
Prosím — záštitu!“

„Obchádza chrám — obrady
tupí? — Žaloba
ťažká!…“ Kráľ sa zahľadí,
húta, lebo dbá,
ako dbal vždy, o svoj ľud.
Vyrkne: „Chvíľkový čajs’ zblud;
vlci do ovčinca radi…
Biskupe! — a vieš tu rady?“
„Viem, ráč stvrdiť v súd…

Do kostolov drábmi nech
poháňaný je —“
„Ach, iď! Pre cnosť páchať hriech?
Tož i na kyje
dôjsť má…?“ „Ak tra, dať mu zniesť…“
„Za zhrdu čo omše?“ „Trest…
smrti bár!“ „Z úst svätca čujem!?
Nedovolím!… Zakazujem!…
Iný spôsob jest —

Hladší spôsob musí byť
jeho nápravy!
Snažte sa s ním súcitiť;
slovom do hlavy
zasvitať mu z jasných strán,
jak, hľa! slnko svieti naň…
Tak do svätýň pôjde iste,
vidiac, že nie cudzinci ste —
Trýzniť? božechráň!“

„Darmo vľúdne pokusy,
pane kráľu, ver!“
biskup, ruky myjúc si —
„Bezbožná to zber…
V Devíne že zamýšľam
vybudovať velechrám:
lotri! — zdvihli ruku-nohu,
šij oproti… proti Bohu!
Kliatbu vyriecť mám —“

„Nuž, a akú príčinu
znáte protivne?“
„Nenávisť! tú jedinú —“
Kráľ zlkal: „Podivné…
Radcovia tu moji, vy —
Zemižízne^[12] bedlivý,
znáte ju var’ skôr než títo,
ktorých slepí toto i to…
Zrieť chcem dnu i vne!“

Zemižízeň predniesol:
„Veľký kráľu náš,
posol som či neposol,
ľudu stesk tuť máš
(a ja v tom mu uverím):
spevný národ! — svoj chce rým,
zvuk svoj slýchať, v omši, v piesni…
S pohankou preč! rovno pliesni —“
Biskup: „Nechce — Rím!“

„Nerozumie — tiež si, viem,
cnie — ni kázni vše:
Kristove, k nimž vzbudil zem,
pravdy najvyššie;
nie je — Nemec!“ Biskup: ,Sclav‘…^[13]
to jest — otrok!“ „Lužeš! ,Sláv!
Slovák!‘…“ skríkli radní páni.
Hluk; no v búrku zvolal hany:
„Cit!“ kráľ Rastislav.

A hneď kľudne prevraví
k duchovenstvu: „Vám,
vidím, trebným úpravy,
radím — nakladám:
každý — bo, toť, priazne lúč —
našej reči lap sa, uč!…
Nač? — preláte, azda chápeš!
Spurnieš? — Bráni i v tom pápež?
Nedbám: mám už kľúč.

Stôl sem! písať, náčinie…
Biskupe, saď blíž…
Neboj! písmo nevinné;
napovieme, píš: —
,Slávny cáru Michale!^[14]
Ľud môj trpí zúfale,
hlad-smäd jak kto trpieť môže…
Rád by požil slovo božie;
žriedla — nekalé…

Národ ten tiež prijal krst,
Slávy syn to tiež;
blúdi však, v tmách musí bŕsť:
pre — cudziu reč! vieš —
Západ dvíha pomníky
ku cti Boha; jazyky
veriacich však zhrdnúc Západ,
v chrámoch dá im strádať, kapať…
Úrek veliký!^[15]

Slýcham, máš tam učených:
našských do písmen
preniesť vládnych knihu kníh…
To by svitol deň
národu! i — Bohu česť!
rozumená — blahovesť…^[16]
S radostnou tou blahodaťou
pošli, ó! tých — svetlých bratov…
Dôjdu slávy hviezd!…‘

… Píšeš — správne? Uverím!
so cťou súvisí —:
príjemca bár nie je Rím,
jemuž verný si…
Jak my, bude ti i ľud
vďačný, z bludu trafiac v púť
pravdy; ba za žízne muku
pobozká ti, hej! i ruku…
… U konca list? — Ujď!

Podpísal som. Udrite
veľkú pečať naň…
Zemižízne! — na svite,
a kto ešte?… vstaň!
Leťte v zlatý Carihrad,
kde náš sídli jasný brat…
Posli prídu! temer zemci;
slnko vzíde!… Čo, vy, Nemci?
Do Nemiec! hoc — spať…“