Zlatý fond > Diela > Kratšia epika historická a spoločenská


E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Kratšia epika historická a spoločenská

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Michal Belička, Mária Kunecová, Zuzana Babjaková, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Miloš Gočik, Radmila Pekárová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 181 čitateľov

Rastislav

[10]


Na prestole sedel kráľ,
múdry Rastislav.
Pred ním biskup s kňazstvom stál
uklonených hláv.
„Richbalde! no, čo je zas?“
nevrle kráľ. „Či už raz
čujem na ľud môj i chválu?“
„Bohužiaľ, nie… pane kráľu!“
zúpel velekňaz.

„Čože? Vari poplatky
neodvádza rád?“
„Nejde zemské o statky
nám… (vhor zvrátil vzhľad):
meško[11] síc’, i tenčí ich;
často žobre kňaz ni mních…
Ľudu dušné o spasenie
reč včuľ!… a v tom chtivý nenie;
ba vzdor javí, pych!“

„Vzdor že? čoviac, pych!… a v čom?“
s podivom kráľ. „Rec
stručne — až som zvedavcom —
Krotký ľud to preds’…“
„Nielen ja, kňaz každý tu
vie mu výtku určitú —
Chrám obchádza, chrám… a v tom vše
tupí spev náš, kázne, omše…
Prosím — záštitu!“

„Obchádza chrám — obrady
tupí? — Žaloba
ťažká!…“ Kráľ sa zahľadí,
húta, lebo dbá,
ako dbal vždy, o svoj ľud.
Vyrkne: „Chvíľkový čajs’ zblud;
vlci do ovčinca radi…
Biskupe! — a vieš tu rady?“
„Viem, ráč stvrdiť v súd…

Do kostolov drábmi nech
poháňaný je —“
„Ach, iď! Pre cnosť páchať hriech?
Tož i na kyje
dôjsť má…?“ „Ak tra, dať mu zniesť…“
„Za zhrdu čo omše?“ „Trest…
smrti bár!“ „Z úst svätca čujem!?
Nedovolím!… Zakazujem!…
Iný spôsob jest —

Hladší spôsob musí byť
jeho nápravy!
Snažte sa s ním súcitiť;
slovom do hlavy
zasvitať mu z jasných strán,
jak, hľa! slnko svieti naň…
Tak do svätýň pôjde iste,
vidiac, že nie cudzinci ste —
Trýzniť? božechráň!“

„Darmo vľúdne pokusy,
pane kráľu, ver!“
biskup, ruky myjúc si —
„Bezbožná to zber…
V Devíne že zamýšľam
vybudovať velechrám:
lotri! — zdvihli ruku-nohu,
šij oproti… proti Bohu!
Kliatbu vyriecť mám —“

„Nuž, a akú príčinu
znáte protivne?“
„Nenávisť! tú jedinú —“
Kráľ zlkal: „Podivné…
Radcovia tu moji, vy —
Zemižízne[12] bedlivý,
znáte ju var’ skôr než títo,
ktorých slepí toto i to…
Zrieť chcem dnu i vne!“

Zemižízeň predniesol:
„Veľký kráľu náš,
posol som či neposol,
ľudu stesk tuť máš
(a ja v tom mu uverím):
spevný národ! — svoj chce rým,
zvuk svoj slýchať, v omši, v piesni…
S pohankou preč! rovno pliesni —“
Biskup: „Nechce — Rím!“

„Nerozumie — tiež si, viem,
cnie — ni kázni vše:
Kristove, k nimž vzbudil zem,
pravdy najvyššie;
nie je — Nemec!“ Biskup: ,Sclav‘…[13]
to jest — otrok!“ „Lužeš! ,Sláv!
Slovák!‘…“ skríkli radní páni.
Hluk; no v búrku zvolal hany:
„Cit!“ kráľ Rastislav.

A hneď kľudne prevraví
k duchovenstvu: „Vám,
vidím, trebným úpravy,
radím — nakladám:
každý — bo, toť, priazne lúč —
našej reči lap sa, uč!…
Nač? — preláte, azda chápeš!
Spurnieš? — Bráni i v tom pápež?
Nedbám: mám už kľúč.

Stôl sem! písať, náčinie…
Biskupe, saď blíž…
Neboj! písmo nevinné;
napovieme, píš: —
,Slávny cáru Michale![14]
Ľud môj trpí zúfale,
hlad-smäd jak kto trpieť môže…
Rád by požil slovo božie;
žriedla — nekalé…

Národ ten tiež prijal krst,
Slávy syn to tiež;
blúdi však, v tmách musí bŕsť:
pre — cudziu reč! vieš —
Západ dvíha pomníky
ku cti Boha; jazyky
veriacich však zhrdnúc Západ,
v chrámoch dá im strádať, kapať…
Úrek veliký![15]

Slýcham, máš tam učených:
našských do písmen
preniesť vládnych knihu kníh…
To by svitol deň
národu! i — Bohu česť!
rozumená — blahovesť…[16]
S radostnou tou blahodaťou
pošli, ó! tých — svetlých bratov…
Dôjdu slávy hviezd!…‘

… Píšeš — správne? Uverím!
so cťou súvisí —:
príjemca bár nie je Rím,
jemuž verný si…
Jak my, bude ti i ľud
vďačný, z bludu trafiac v púť
pravdy; ba za žízne muku
pobozká ti, hej! i ruku…
… U konca list? — Ujď!

Podpísal som. Udrite
veľkú pečať naň…
Zemižízne! — na svite,
a kto ešte?… vstaň!
Leťte v zlatý Carihrad,
kde náš sídli jasný brat…
Posli prídu! temer zemci;
slnko vzíde!… Čo, vy, Nemci?
Do Nemiec! hoc — spať…“



[10] (I. vyd. ZSBH.)

Rukopis ani iný autentický text tejto básne sme nemali k dispozícii. Text z I. vyd. Zobraných spisov básnických Hviezdoslava vyšiel síce až po básnikovej smrti (1923), no použili sme ho ako východisko. Preto na prvom mieste uvádzame text z I. vyd. ZSBH.)

13, 15: síc — síc’; 14, 8: chviľkový — chvíľkový; 14, 30: vľúdné pokusy — vľúdne pokusy; 15, 12: Zemižížne — Zemižízne; 17, 10: žížne — žízne.

[11] meško — kto nerád otvára mešec, skúpy; franský biskup Richbald žaluje sa Rastislavovi, že jeho ľud nerád odvádza jeho kňazom poplatky, takže musia žobrať ako mnísi

[12] Zemižízeň — jeden z posolstva, ktoré vyslal Rastislav k cisárovi Michalovi III.

[13] sclav — lat.: sclavus — otrok

[14] Slávny cáru! Michale — byzantský cisár Michal III., vládol r. 856 — 867; r. 863 na Rastislavovo želanie poslal do Veľkej Moravy vierozvestov Konštantína (Cyrila) a Metoda

[15] Úrek veliký — veľká ujma

[16] blahovesť, blahodat — archaizmy podobného významu: blahozvesť





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.