ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Po nešpore a s ním spolu odbavenej nedeli
— na vsi kdesi ktorej a či skorej kdesi v mestečku —
v krčme podľa tradície starodávnych slávnych ciech,
koľko ich len v mieste činných, — páni majstri sedeli:
vážni hneď, hneď veselí,
dávajúci potmehúda, všetečku…
hej-hej! lebo cnosť či hriech
(hoďas! veď sme — na Uhriech!),^[186]
ako na stôl dochodilo, pri neškodnom vínečku.
(Do troch rímskych za bečku.)

Prvý, keď sa poschodili, úkon: načim rozhodnúť,
ctihodnej kto predsedať má schôdzke, hoden prednosti?
Zmĺkli hláčmi vo vode. Nik za svet! samokandidát —
Taká prísna sebaskúška? a či falošný len stud?
Háčik čajs’ im skazil chuť:
zvyk, čo bársjak tučný mešec vypostí…
Hej-hej! lebo ,predsedať‘
príkazom aj: hasiť smäd.
,Item…^[187] strovilo se‘ s cechou v archíve tlie do kosti —
Kráľ tu dvor ctí za hostí!

Konečne sa osmelili. „Najstaršiemu patrí česť!“
„Najmladší,“ už sšomral garbiar, „ten nech, včera tovariš,
pripovie sa k nám tak —“ „Ale! švec však, začiatočník z vás…
Príklad mi…“ „Tromf! — Var’ kto ustal, stojac týždeň, tomu z miest
kreslo, do ruky —“ „Hoc piest
miesto berly, riadiť ríš si —“ „Rekestýš!…“^[188]
„Hej-hej! kováč!“ všetci vraz.
„Stolár tančil aj!…“ „Sťa kvas,
ver’ som nehnil; no kto rád si hovie, nôžky pekne v kríž…“
„Krajčír! pravdu hovoríš…“

Mrdnul fúzom. „Dobre; len ak trojnoha nie za oltár,
losujme — Preds’ bodidiel moc! ktoré viažu k varštati:
ihla, šidlo, lapoška… I bidlo, nímž lub stĺka tkáč;
pilníček aj, páratko… šak správco času? hodinár —“
Zhundral: „Keď nie príštipkár,
felčiar cibúľ-klepsydier^[189] tiež neplatí —“
„Hej-hej! majstrom vystrájač
módy! Iď, si hačnúť ráč —“
„Neslúcham.“ „Aj dámy znesú nových parád útraty,
vlastne — mužov chrbáty…“

Krajčír odhrýza sa ďalej. „Pri remesle sedávam;
klepec to… Však venčiť hlavu, po rebríku poďte vhor!
Na vyššom kto drnčí štebli?“ „Sedlár! v sedle —“ „Na koni!“
„Husár? ba!… No i tak vyššej mlynár pustí v beh svoj krám,
v koči-koši panští sám —“
„Murár, prosím! hniezdo lepí…“ Naraz chór:
,Hej-hej! palier patrón i —“
„A mňa tesár prehoní!“
„Plch mňa…“ „Na zem z pántu! — Váha vážnosti nech rieši spor!“
„Vidno, pekár —“ „Mäsiar skôr!“

„Mäsiar!“ súhlas všeobecný — Vrchstôl voľky-nevoľky
fučiac zaujal: — čo prst, tož hrubé na ňom prstene,
roveň prstom, po stole jak sklopkal nimi v rozpakoch;
prez život sa jase reťaz obručou… Nuž, okolky
prislabé tu na volky,
kde i podhrdlinka, i líca červené…
hej-hej! síl kde ani v troch,
nejeden hoj vylial roh…
Aj sa vzmužil, vypäl — Mrknul: — Abrháma zjavenie!
s lúčom, rmut čo rozženie…

Štrnk-brnk! pohár o pohár… a každá tvár sa vyjasní,
k chlipku utiahnu sa ústa… Rozpustia sa jazyky,
až im rady nedá ani furmanova hamovka…
Mľask a chvála: „Dobré časy!…“ „Svet je, vskutku! prekrásny…“
„Len hneď slnko nezhasni…!“
„Spln je, braček: mesiac, tuť! —- von veliký…“
„… Hej-hej! ako vandrovka…?“
„Vidíš, prišiel z príchovka…“
Smiech. Zas štrnk-brnk!… fígle dľa tých ,z mokrej štvrti‘ praktiky;
„Vivat prézes!“^[190] pokriky.

Ale tento trhnul uzdou. „Raz už nech on hovorí —“
Stíchol rákoš; pozoru terč za vrchstolom obličaj
plný, smavý.“ Teraz, áno! každý rúče rozpovedz:
ký vytresol majstrovský kus v týždni, pošlom za hory?
ale nevbŕsť — v rozpory…“
„Tak i pod zuby čos’ príde nebodaj?“
„Hej-hej! to by slušná vec,“
v kúte škrkol mladý švec.
„Čuj ho, vajce!“ Prézes: „Múdra reč… Nuž, mier ak — vojde aj
v malom — debrecínsky raj…“

Krajčír začal. „Mladuche som ušil šaty k sobášu
z látky ako pavučinka —“ — Hí! než zájde, zoderie…“
„Črievičky ja na jej nôžky, maškrtka! sťa piškóty —“
„To ich iste zje pán…“ „Kožka pokazuje na našu —“
„Deviatu, bo najdrahšiu —“
„Ja postieľky spravil… dnu len páperie —“
„Hej-hej, bolo roboty —
kolísku ja… a čo ty?“
„Diežku.“ „Ľapot!“ „Veď nám zľahli… Rok síc’ chytro prez dvere…“
„A veď reči — v dôvere —“

„Ja som okul kočiar —“ „Striebrom? — Tokár, no doň zapárni! —“
„Ja ošíril paripy, čo pofrčia s ňou na sobáš…“
Štrnk-brnk! lebo medzitým i v lýtke došla zájedka.
„Vy to; a my ostatní vás prevýšime — v kolkárni!…“
— Nezbadali, obstarný
vtom že panák votrel sa v ich čarokráž.
„Hej-hej! máme susedka —“
„Z kraja sveta? z prostriedka…?
„Tulák kýs’…“ „Pst!“ mäsiar hrozí. „Ponúknuť ho! hosť to náš —“
„Ďakujem; chcem na salaš…“

„Bude večer; nepustíme!“ „Do vrchu aj pánkovi
ťažko redikať sa…“ „Tu si v chládku s nami poseďte;
predseda, ľaď! sám tak žiada, dobrodej náš! tento deň —“
„Ale kto ste, čo ste? Najprv nech sa známosť stanoví…“
„Som — nu, majster, ako vy.“
„Kollega? česť!… Pohár — Pre vás načreté —“
„Hej-hej! kompan buďte len,
ako olej na oheň…“
„Lenže aký majster? To je, prosím! jadro k odvete.“
„Akých tiež dosť na svete.“

Štrnk-brnk. „Zdráhate sa vyznať?“ „Ukážte nám aspoň dlaň!
V dlani náš herb zarezaný…“^[191] „Áno, dlaň je pargament,
fundament, i ,všetko ve všem‘…“ „Utrčte ju smelo — tak!“
Obhliadajú znalci; hmcú. „Mäkká, ako máva pán;
bez záderov, šrámkov z rán…“
„Na hruškách len — farbiar, pozri! — púšťa kment —“
„Hej-hej! vyzvedz, ký to vták,
na líce i na opak…“
Farbiar skúma ruky mu: či indich?…^[192] Skričí: „Sakrament!
podľa machúľ: atrament…“

„Hm — pán pisár jednoducho —“ „Zamlčali ste nám schvál?
Prečo? veď to poctivý tiež, keď je zaslúžený, chlieb;
pravda, darebákov mnoho po úradoch nájdeme —“
„Zato štrngnime si predsa! Nedozvie sa principál —“
„Vínce, pivce… Pánboh dal!
Žinčica, bŕr…“ „Hopže! nie tak na oslep —“
„Hej-hej! i my píšeme
kontá; ale zovieme
pre iné sa majstri: — diela — všetko vyšších do potrieb —“
Titul ten nie v plánku štep!“

„Tak je! začo majster?“ „Teraz musíte už zvedavosť
uspokojiť našu, ináč —“ „Nie sme dlhšie priatelia!“
Prézes zahriaka ich: „Pokoj pocestnému! Žiadam, chcem!…“
„Prečo by však nepriznal sa, kto je, keď je spoluhosť?
Úprimnosť je k srdciam most!…“
„Priznám sa, oj! otvorím sa docela —“
„Hej-hej! vrelý záujem
všetkých to, jak skusujem…“
Štrnk-brnk. „Tedy čujme majstra!“ Obkľúčiac ho, zvážnela
kompánia veselá.

„Majster že som, ako vy: nie! do vetra sa nechlúbim.
Ako páni majstri, tu čo obživili vzácny zvyk,
v ruke nástroj, dielcia v takte pilujú si, majstrujú:
stváram pierkom robôtku tiež, a môj takt je medzitým
rytmus, koncom-zvoncom — rým;
čím sa rovnám v majstrovstve vám, ako nik —
Hej-hej! sú, čo ,ujuju!‘
zvýsknu, keď sa radujú
môjmu kumštu…“ „Zarytmujte!“ „Posiaľ znel môj spevný cvik…“
Štrnk-brnk. „Vivat veršovník!“

Chceli zodvihnúť ho. „Odstúp!… Mňa povznesie k azúru
Pegaz^[193] môj, keď vysadnem naň, zlatý odcloním mu cieľ:
a už vzletel so mnou — letí po belasých výšinách;
len zachovať pritom tempo, zdvih-spád v oddych cezúru^[194] —
nezavadiť vo chmúru…
Nesie ma… Pá!…“ „Chyťte ho, to pochábeľ…“
„Hej-hej! pane, rozum… strach!…“
„Bez kriel ste — len na nohách —“
Zdržali ho… Štrnk-brnk! — Jemu dali vody! pretrezvel…
„Vivat réva!“ „Vivat chmeľ!“