ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Do besiedky u Koreňov
všupol Svoreň, pán
s briadkou hladko vyholenou,
ručník za župan,
s kystkou čiapku šikmo k uchu —
„Dobré ráničko,
pán brat“, rečie k susedovi,
ktorý práve bzučnú muchu
plackom loví;
„po nej, Toníčko!“
zhuckal. „Máličko —
šuchta ak — ba kopŕcla, no,
ľaď je, Gustík! — Dobré ráno —

Vitaj, hačni…“ zdýmnul Koreň.
„Akos’ búval?“ „Ech,
zle-nedobre,“ šomral Svoreň;
„myš na vreci…“ „Mech,
myš — hriech! smiech… Ver’ durne, bratku.
Prečo? — Tŕňa ti
stle var’…? Žaluj“ — „Štekať psiny
nečuls’?“ „Nie ja.“ „Štabarc v sádku?
Iste kmíni…“
„Vetria dukáty,
pozor!…“ „Bohatý
inde. Sem ich pošlem —“ „Mreže!…
Dračica tiež: — sestra strežie —
I mám pokoj…“ „Nežiaľ ti s ňou,“
Svoreň tak. „Raj — hoc
pod dohliadkou som, pst! prísnou…
Nuž, zlú mal si noc?
Hja, čajs’ pocta dievke Mare: —
včera sobota;
záletník — psík, verím, máta…“
„Ah, iď! — Hebedo^[177] preds’ staré,
pritom škrata;
kôl ak do plota —“
„Porekadlo ťa
zrazí z nôh v tom práve svetskom:
Stará koza soľ i — s vreckom…“

„Nepleť!…“ „No, šuk! do mechúra:
načri do fajky,
pukaj… kým ja — Terka! šura^[178] —
zjem si raňajky.
Tys’ čo dnes?“ „Hm — rascovôčku —“
„Chutná pôjesť^[179] tiež;
chlebík so škvarkou sa pľačká…“
„Včude očko popri očku;
žabe — mláčka!…“
„Hí! si ako jež.
So mnou nedoješ?“
„Chlap som! — Len si dvor sám káve —“
Terka prikvitla s ňou práve.

„Dobré ráno!“ Svoreň z miesta
vzhupol zvesela,
„pani sestra… Za nevesta!…“
„Veď je nedeľa,“
usmiala sa. „Ani ruža,
bár nie vo venci:
v čepčeku len… ale — vdova —“
Koreň v reč: „Viac nechce muža!
Záder chová
sklamu v srdienci —“
„Starí mládenci,
rozum!…“ mykla zapýrená.
Svoreň mľaskol: „Rúča žena…“

„Ľaľaď!“ Koreň v div. „Lep, hádam?
Vrábiť bys’ sa chcel?
Z toho nič, môj milý Adam!
Eva má už cieľ:
doopatrovať mňa k smrti,
zač jej poručím
všetko, výdan je či príjem.
Sestra preds’ ma — nezaškrtí,
ak požijem…
Ty — čo medzitým?
Marke púšťaj dym
popod nos, keď frfrať ráči;
háj si ju však! — pred vohľači —“

„Ale hybaj!“ Svoreň čiapku
schytil. „Hô! — ni krok;
seď… Len vycedím tú kvapku,
dožvem poškrobok:
a si spolu pobafkáme;
reč tak — múdra vec.
Darmo: — kaliky sme oba;
lenže nás viac neobláme
lósu zloba…
Starý mládenec!
čože? — nakoniec
poetom tiež ospievaný
,Neokúsil bozku panny…‘“

Svoreň v checht. „Ej, figľoš! a si
dobrej vôle vstal.“
„Dobrej!“ Koreň mu. „Znak asi,
že som dobre spal:
ani kožuch — po nedeli.
V snách až na svite
som, jak principál vše, Juris,
v potu tvári prebral celý
,Corpus juris.‘^[180]
Právo — spletité;
uzol rozviť!…“ „Tie
oštary mňa šetria jaksi
i v sne, čo som mimo praxi.“

„Mňa nie! Čuj: I v zákonníku
s kečkou sparenou
sliedim, v právnom ískam zvyku,
vážim z prameňov;
rady pýtam u auktorov…
Obdôb pre prípad
azda niekde ňucháč trafí;
ale mlčia zbierky sporov,
paragrafy…
A čo za substrát^[181]
zbadám…?“ „Aspoň had
obrovský sa rozvil —“ „Chvostáľ
leda — som ti kauzu^[182] dostal.

Koľko námah! osnov, utku:
a z maštaľky, bzik!
na vidok^[183] — jak kedys’ vskutku —
teľa či už býk:
papľuh ho, nie senát skrotí —“
„Prehrals’!…“ „Naopak:
výhru — zisk-blysk, brachu!… A my
stáli sme si v pri zas proti
zástupcami —
Pamätáš ju, šak,
s chvostom ani drak?
Stránky: švagri — môj bol Dauda…“
„Aha!… a môj — gazdík Lauda.“

„O plavého šlo im býčka,“
Koreň dovráva.
„Tajím! — bola jalovička,
i to rysavá,“
Svoreň spurne. Koreň mu tak:
„Klient páričku
chcel sňať: býk že bol a plavý —“
„Môj zas, a ver’ žiaden kruták!
miesto kravy
žiadal k veníčku
aspoň — teličku,
tesť jak určil v testamente —“
„Argument i dokument je.

Faloš! — Vysvitlo…“ „Že si ty
škriepnik, zdávna viem!
Škoda bolo susediť ti,
prisadiť sa sem;
zajtra tiahnem, kde si ľudia
žijú v pokoji;
suseda si váži sused,
nenútia ho, len sa zbudia,
cnieť si musieť,
drsní nesvoji;
pravda ostojí
vždy!… K tým ujdem, nerohatým —
Fajku dohánu ti — vrátim…“

Svoreň vstal. „Žart, kamarát! nie —
čup… No, daj si riecť —“
„Uštípals’ ma jedovate;
ražeň chceš, ma piecť?
Pusť!…“ „Toť, pamäť má svoj koreň —
coky,^[184] ním, že, hľa,
lož; grunt má ti ni hen kostol —“
„V mojej tkvie to, vedz, sťa svoreň!“
buchol o stôl.
Terka pribehla.
„Svet vás čuje, hľa!
Chichot, škrk: vraj, prú-trú sa tí
vyslúžili — advokáti…“

Zazvonili. Protivníci
rozstali sa priam.
Zišli sa však vo bránici,
a s tým vchodia v chrám:
„I ja, kde ty,“ „kde ty, i ja…“
I jak bratov pár,
keď sa stojac pomodlili,
sadli si; tak z Tranoscia
velebili…
Z kancľa pán farár
nietil pravdy žiar,
z pút čo voľní bez obtiaže;
oba šepky: „Dobre káže…“

Z kostola sa zviedli spolu.
Lúčiac sa, kde byt,
k hojnému si prajú stolu
dobrý appetít.
„Kollego, hop…!“ skríkli naraz,
ako na rozkaz.
Prispešia, rys kol úst perný:
„Či je Karas…?“ „Hej, či Maras?
Po večierni
pokonáme zas…“
„Gazdi musia nás
upamätať: kto mal pravdu?
Laudu pozvem —“ „A ja Daudu!“