Zlatý fond > Diela > Kratšia epika historická a spoločenská


E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Kratšia epika historická a spoločenská

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Michal Belička, Mária Kunecová, Zuzana Babjaková, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Miloš Gočik, Radmila Pekárová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 181 čitateľov

Dva vŕšky

[201]


Lahodne, milo medzi dvoma vŕšky
si hovie pekná, šťastná dolina;
sa obdivujúc, májovej hneď pŕšky,
hneď priazne slnka s vďakou spomína.

V letnici ako o Turícach panna,
sťa mladucha si dvorí vo venci…
Ju strážia zrakom, plným milovania,
tie vŕšky dva, jak švárni mládenci.

I ako sa k nej s túžbou každý schýli,
druh žiarlivosťou vzňatý na druha:
tu odrazu sa stuha poškriepili,
že krása jej čia z nich je zásluha?

Ten pyšno vzpäl sa, jedlič kolo drieku:
„Ja od chladu ju chránim severu!…“
Ten, s bučia kečkou: „A ja od úpeku
zas!…“ pohrdlive vetil súperu.

„Ja v noci nad ňou pristavujem hviezdy,
že zradia sa v jej slávy diadém —“
„A v mojej štici mnohý slávik hniezdi:
čo sen, to pieseň veň jej zapletiem…“

„Ja na svite jej vlásky skúpem v rose,
prihodím hmlistý chalát[202] mäkušký —“
„Ja v jarku umyjem jej nôžky bosé,
a na tie zatknem kvetné pančušky —“

„A potom cez deň vypĺňam jej chúťky:
hru riadim motýľov, chór škovrankov…“
„Ja pripínam s ňou čipky na parúťky,
nalievam hlásky sladkou smotánkou…“

„Ja mračná odvraciam: hrad, leju-šľuhu;
hrom v bleskúcej už iskre zadusím —“
„A v ten čas nad ňou prepášem jej dúhu
a celú perlami ju potrúsim…“

„Ja som, čo som, páč!“ jedľou zmáchal sivou
a sto ráz zakukal v jej ostrý švist…
„Ja niemenej, viď!“ striasol bujnou hrivou,
i rozľahol sa šíre drozdí hvizd…

Tak svárili sa dlho oba vŕšky,
zmraštené čelá, boky podpreté;
májovej žiaden nepovážil pŕšky,
ni lúčov slnka pri jej rozkvete.

Nasluchovala, na rameni hada
čo zlatý náramok, ich trenici
dolina s úsmechom; veď bola rada,
že o ňu prú sa rúči chlapíci.

Nasluchovala, prisviedčajúc sebe:
hej, oba sú mi štít i bezpeka;
tu rozkladám sa — v pohodlnom žlebe,
nímž z východu slň v západ preteká…

A vetierky mi vonné zavievajú
v sluch slávnu symfóniu života,
až v potôčku sa uzriem voči máju!
Môj zjav je krása, pocit: dobrota…

A nado mnou sa hviezdy na korunu
zobručia, oviť sa mi kol čela;
a sen môj jemnosťou sa rovná ránu…
Ach, áno! sú mi — dobrí priatelia —

Slúchala… Vposled riekla: „Blázonkovia
ste, veru!…“ Čiahla, strhla na kríčku
a obom, na smiech stopiac ďalšie slová,
podala z vďaky — planú ružičku.

Až chvatli po nich. Ten si za opasok
ju zastrčil, ten za širák zas dal;
i bolo čuť: „Mňa rada má!…“ ples lások,
jak tešil sa ten i ten samochval.

No prišli trávnice, a z vnadných skraní
mát kudry zvliekli, medky,[203] vičence;[204]
školáčok priletel roj rozihraný,
skmásali veniec k skúškam na vence.

A kosci zdatní prišli, bystré žnice,
na duh jej ulipavý mnohý hosť:
a do tých potníc, bledej súkrvice
zholili kyprosť údov, šat i skvost…

Trpela, ovečka jak nemá, hluchá,
keď drsnatý ju strežie čeľadín…
A vozy pohli s nákladom jej rúcha:
šuchoril hodváb, kment[205] i mušelín…

A ani vŕšky, strážci, neozvali
sa proti tomu; na tresk, deväťsíl…
zabudli razom — stáli ako skaly:
nebodaj plen ich tak bol zarazil.

„Hľa, prečo sme sa preli —“ „Po čom mreli…“
len toľko z pŕs im sústrasť vyvolá,
keď videli hrab-pohrab: — na posteli
dolina-dievčina včuľ — mŕtvola!…

A ešte prišli šarvanci ta s kŕdli,
spásť strnište, vlas kde-tu zostalý;
spálili osti, pahýl, kočiaň zhrdlý,
umrlčie škvrny dríšteľ zdeptali.

Ba i tie oči mŕtvej nezapreté,
raz modré oči, oči studničné,
pozatlačili, jak kto blato hnetie…
No to už pohlo vŕšky zimnične.

Sa rozpálili hnevom, do mrákavy
zavili, šibkú odstavili pľušť: —
chlapčiská prvej utiekli, tak kravy…
a oni strežú už len holú púšť.

A osvitnúc, cez úval na podnoží
si ruky na zmier podali i mier.
Hneď ten, hneď onen z raždia ohník zloží,
kde zhrievajú sa večer po večer…



[201] (I. vyd. ZSBH.)

224, 14: vzpial sa — vzpäl sa; 225, 4: škovránkov — škovrankov; 225, 13: vidz — viď; 225, 32: symfonia — symfónia; 227, 7: s kŕdly — s kŕdli; 227, 9: pahýľ — pahýl.

[202] chalát — dlhý tatársky kabát, voľný kabát

[203] medky — lúčna bylina

[204] vičence — lúčna bylina (Onobrychis)

[205] kment — jemné plátno, nazvané podľa belgického mesta Gmentu





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.