Zlatý fond > Diela > Kratšia epika historická a spoločenská


E-mail (povinné):

Pavol Országh-Hviezdoslav:
Kratšia epika historická a spoločenská

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Pavol Tóth, Michal Belička, Mária Kunecová, Zuzana Babjaková, Eva Lužáková, Karol Šefranko, Ivana Černecká, Lucia Muráriková, Dušan Kroliak, Eva Štibranýová, Miloš Gočik, Radmila Pekárová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 181 čitateľov

Pomsta mŕtvych

[118]


„Miesto! miesto na cmiteri
boháčovi!
Za živa bol vážny, miery
na okovy;[119]
patrí sa, i po smrti by
do rozlohu, do pohovy
na priestore nemal chyby!…“
Šla z bránice prímluva k zástupom v hroboch.
Čajs’ palier či hrobár tak? a či vzkaz oboch? —

A lenže sa ,bim-bam-bom!‘ ozvalo z veže,
priskočili odsiažiť, ustlať mu hrob
stred cmitera. „Potiaľ rež! —“ „Joj, pane, nieže!
veď hroby tu —“ „Zapadlé! Zatni a kop;
dosť drichmali, hniliaci: — s kosťmi ich k plotu!
Aj v živote vychodia na takú psotu…“
I duní zem. Spreryli za radom rad;
s ustrnutím šmierajú črep tu, tam hnát …
„Len veselo z hrudou von! z čela hrk! krôpke;
pomyslite, chlapci! ak poklad tak dnu —
Hej, ešte dnes musíme k samému dnu
grunt založiť k širokej, vysokej hrobke!
Pst! — boháč už nehľadí na odmenu…“

— Ku polnoci zatým škrek v cmiteri, lomoz.
„Kde čeľusť mi, záhlavok?…“ „Mne píšteľ zas?“
„Mám lopatku! — no mi ju nasadiť pomoz! —“
„A obratlík niekto môj nezavzal z vás?…“
„Hu! sto striel doň páralo, v sitne kde včera
okovaných! aby doň, do kazimiera!…“
„A kde sme to?“ Mesiačik vykukol z chmár.
„Ľaď, ohrad tu! — Bol z vás kto samovrah var’?“
„Nik!…“ „Za mukou spali my — Luč! domov poďme —“
Odcápkali; mnohý však v kadlub tam, bac!…
„Ná! podsadnúť idú nás…“ „Hájme si plac!“
„V šurd[120] násyp toť, susedia!…“ „Podstav tiež zhoďme!“
No úder vtom na zvon; i nestihli viac. —

„Miesto! miesto na cmiteri
boháčovi!
My sme jeho pionieri;
príkrov nový
staviame mu, lôžko clonné,
kde mu ani lazárovi
bude v Abrháma lone…“
S tým bránicou vpálila včerajšia čeľaď:
v kraj pokoja robotný hurhaj i nelad —

A ako zas v nárek sa pustili zvony,
ulievajúc v hranu svoj trojaký zvuk:
na podzieďke murujú, lepia už oní,
tí hrobnicu stroja, zvlášť umelých rúk,
prv odkľudiac úšust hlín — „Odkiaľ, hľa, kosti?“
„Vieš? chachacha! — ohryzky polnočných hostí!…“
I v úle jak na pláste hromada včiel,
z nich každý svoj piluje na diele diel.
„Tak, majstri, tak! Hor’ ich, tie piliere, steny!
sklep, rakev kam uloží pohrebný žiaľ;
štít pod oltár, kresaný z malebných skál,
dnu s patróna obrazom nevšednej ceny:
dnes všetko to!… Boháč, ej, spal by už, spal…“
— O polnoci kostlivci zhŕkli sa znova
do obrannej roboty. „Počkajte len
za chvíľku“, k nim rebroň kýs’, „na dve-tri slová:
Kto poznal ho, čo nám preň pretrhli sen?“
„Nepamätáš obludu?“ zhíkali v hluku,
„to srdce sťa zvariak? tú hrabivú ruku? —“
„Na Dušičky nečuls’ ston vdov, sirôt plač?“
„Ba drak bol to!“ „Logaj sĺz, mozoľov žráč!…“
Trh vetra vzal kliatbu z úst… „Dosť bolo v žití
krívd od neho, útiskov! —“ „Klieští jak, krýh!…“
„Hŕŕ!…“ Zdupkali na krypte; do protivných
stien vzopreli kolien, píiec kĺb zanovitý…
Však zvon vtom ,tlk!‘ Prerušil v búraní ich —

„Miesto! miesto na cmiteri
boháčovi!
Kto nevidel, neuverí:
Sťaby slovy
vyčarený, v krátkej chvíli
kaštieľ sa mu dohotoví —
Rušaj, boháč, do mohyly!…“
V smiech chasa, keď v rytmoch tak zakrákorila;
hja, o smrť sa nestará mladosť a sila —

A ako sa zvonu zvon ohlásil zvaný,
i kladivká v remesle zrýchlili tep.
Čo šichníctvo, vrtí sa po roštovaní[121]
so stavivom na vrchný oblučný sklep:
makovicu s cimburím na spôsob zubov,
archanjela v temeni s vzkriesenia trúbou —
Z alabastru urny už na uhloch zrieť;
tí v prôčelí cifrujú ružice kvet…
až v slnku zhrá stavba ni ľalia biela!
„Oj, teším sa ochote vašej i sám!…
Sme kumštári! — namiesto náhrobku chrám
čnie, chválne čo žiari i na staviteľa —
A boháč, haj! bude zvlášť povďačný nám…“

— Za búrlivej polnoci umrlci vstanú
a zahrozia frungáľmi[122]… „Pospolu v sbor!
oboriť sa na pyšnú budovu —“ „Na ňu!
kým neudrie jednu —“ „Hej, zrumiť ju skôr!…“
„Tam na svete v strachu mu ustupovali:
tu nie…“ „Tu nie!…“ „Rúcajte! — hŕŕ! od povaly —“
„Do stĺpov sa! výklenkov —“ „Do vežičiek!…“
I jak noc vše na záblesk pozdvihla viek,
tu vidieť: tých vyraziť vo zdive štrbu —
tých piliermi drmať — tých mlátiť zas v baň…
až s rachotom hromu, jak ozvenou naň,
na mizernú všetko sa stroskoce hŕbu!
„Máš! palác svoj…“ „V cmiteri takýs’ ty pán!“ —

„Miserere…“ zaúpelo[123]
žalmu slovo;
zvonia: vezú mŕtve telo
boháčovo.
V čele s kňazmi zástup dúži
— koruhvy v let nehotovo —
k cmiteru sa zvoľna plúži.
Nik v bránici nezvolá: „Miesto mu, miesto!“
Pre každého bolo tam, bude i jesto —

I ,Requiem…‘[124] odznelo za chvíľu krátku
u hranice v pošmúrny zániku kraj.
Pochovali boháča, ale dľa riadku
len, k ostatným zosnulým: dočasne vraj…
— „Pán staviteľ“, dedič tak, „veru bych zakliať
mal… Škoda i posmech ký! — Prečo? Bo základ
bol pod hrobkou nanič!…“ „Nie; sypká však zem,
prekopaná…“ „V spodku preds’ celina, viem —“
„A potom tá víchrica… otras aj zeme…
Toť, vývraty líp kol! sťa bútľavý plot,
i jakby nie kamenie?“ „Svoreň nie drôt
hen kol hrnca —“ „Mudrujme aj, ako chceme:
nepohýbať mŕtvych…“ „Eh! povery plod —“

— A od tých čias v cmiteri v tú istú dobu
čuť veselie. Kostrúni pri huku sov
plesy-besy stvárajú okolo hrobu
boháčovho, tancujú, prez čerstvý rov
kotrmelce sádžu; čo zmyslí si žiadosť,
obracajú divokú na škodoradosť…
„Hľa, boháčku! prachár si, ako i my —“
„Jak spí sa ti v riadočku s chudobnými?“
„A statček tvoj: črviačky jak sa ti vedú?
Len z podbrušia, z lalku im…“ Pokročme v hrách!“
„Cit! Kuvik ,kvik‘?“ „Ale čo, jeho to ,ach!‘…“
„Tak?“ ziskril im hryz — „Aha! cíti už biedu…“
Checht tiahly — až zamĺkne v rozvalinách — —



[118] (I. vyd. ZSBH.)

162, 4: zaživa — za živa; 163, 10: súsedi — susedia; 165, 22: korúhvy — koruhvy; 166, 9: črstvý — čerstvý.

[119] okov — miera na tekutinu (56,6 litra)

[120] šurd — skálie, štrk

[121] roštovanie — reštovanie, lešenie

[122] zahrozia frungáľmi — palicami, tu možno vlastnými rukami, ktoré im frungajú, opálajú na kostre

[123] Miserere zaúpelo — Miserere — zmiluj sa, začiatok žalmu, spievaného pri pochovávaní mŕtveho

[124] Requiem — katolícka zádušná bohoslužba; názov podľa začiatku žalmu „Odpočinutie večné daj mu, Pane“





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.