ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Miesto! miesto na cmiteri
boháčovi!
Za živa bol vážny, miery
na okovy;^[119]
patrí sa, i po smrti by
do rozlohu, do pohovy
na priestore nemal chyby!…“
Šla z bránice prímluva k zástupom v hroboch.
Čajs’ palier či hrobár tak? a či vzkaz oboch? —

A lenže sa ,bim-bam-bom!‘ ozvalo z veže,
priskočili odsiažiť, ustlať mu hrob
stred cmitera. „Potiaľ rež! —“ „Joj, pane, nieže!
veď hroby tu —“ „Zapadlé! Zatni a kop;
dosť drichmali, hniliaci: — s kosťmi ich k plotu!
Aj v živote vychodia na takú psotu…“
I duní zem. Spreryli za radom rad;
s ustrnutím šmierajú črep tu, tam hnát …
„Len veselo z hrudou von! z čela hrk! krôpke;
pomyslite, chlapci! ak poklad tak dnu —
Hej, ešte dnes musíme k samému dnu
grunt založiť k širokej, vysokej hrobke!
Pst! — boháč už nehľadí na odmenu…“

— Ku polnoci zatým škrek v cmiteri, lomoz.
„Kde čeľusť mi, záhlavok?…“ „Mne píšteľ zas?“
„Mám lopatku! — no mi ju nasadiť pomoz! —“
„A obratlík niekto môj nezavzal z vás?…“
„Hu! sto striel doň páralo, v sitne kde včera
okovaných! aby doň, do kazimiera!…“
„A kde sme to?“ Mesiačik vykukol z chmár.
„Ľaď, ohrad tu! — Bol z vás kto samovrah var’?“
„Nik!…“ „Za mukou spali my — Luč! domov poďme —“
Odcápkali; mnohý však v kadlub tam, bac!…
„Ná! podsadnúť idú nás…“ „Hájme si plac!“
„V šurd^[120] násyp toť, susedia!…“ „Podstav tiež zhoďme!“
No úder vtom na zvon; i nestihli viac. —

„Miesto! miesto na cmiteri
boháčovi!
My sme jeho pionieri;
príkrov nový
staviame mu, lôžko clonné,
kde mu ani lazárovi
bude v Abrháma lone…“
S tým bránicou vpálila včerajšia čeľaď:
v kraj pokoja robotný hurhaj i nelad —

A ako zas v nárek sa pustili zvony,
ulievajúc v hranu svoj trojaký zvuk:
na podzieďke murujú, lepia už oní,
tí hrobnicu stroja, zvlášť umelých rúk,
prv odkľudiac úšust hlín — „Odkiaľ, hľa, kosti?“
„Vieš? chachacha! — ohryzky polnočných hostí!…“
I v úle jak na pláste hromada včiel,
z nich každý svoj piluje na diele diel.
„Tak, majstri, tak! Hor’ ich, tie piliere, steny!
sklep, rakev kam uloží pohrebný žiaľ;
štít pod oltár, kresaný z malebných skál,
dnu s patróna obrazom nevšednej ceny:
dnes všetko to!… Boháč, ej, spal by už, spal…“
— O polnoci kostlivci zhŕkli sa znova
do obrannej roboty. „Počkajte len
za chvíľku“, k nim rebroň kýs’, „na dve-tri slová:
Kto poznal ho, čo nám preň pretrhli sen?“
„Nepamätáš obludu?“ zhíkali v hluku,
„to srdce sťa zvariak? tú hrabivú ruku? —“
„Na Dušičky nečuls’ ston vdov, sirôt plač?“
„Ba drak bol to!“ „Logaj sĺz, mozoľov žráč!…“
Trh vetra vzal kliatbu z úst… „Dosť bolo v žití
krívd od neho, útiskov! —“ „Klieští jak, krýh!…“
„Hŕŕ!…“ Zdupkali na krypte; do protivných
stien vzopreli kolien, píiec kĺb zanovitý…
Však zvon vtom ,tlk!‘ Prerušil v búraní ich —

„Miesto! miesto na cmiteri
boháčovi!
Kto nevidel, neuverí:
Sťaby slovy
vyčarený, v krátkej chvíli
kaštieľ sa mu dohotoví —
Rušaj, boháč, do mohyly!…“
V smiech chasa, keď v rytmoch tak zakrákorila;
hja, o smrť sa nestará mladosť a sila —

A ako sa zvonu zvon ohlásil zvaný,
i kladivká v remesle zrýchlili tep.
Čo šichníctvo, vrtí sa po roštovaní^[121]
so stavivom na vrchný oblučný sklep:
makovicu s cimburím na spôsob zubov,
archanjela v temeni s vzkriesenia trúbou —
Z alabastru urny už na uhloch zrieť;
tí v prôčelí cifrujú ružice kvet…
až v slnku zhrá stavba ni ľalia biela!
„Oj, teším sa ochote vašej i sám!…
Sme kumštári! — namiesto náhrobku chrám
čnie, chválne čo žiari i na staviteľa —
A boháč, haj! bude zvlášť povďačný nám…“

— Za búrlivej polnoci umrlci vstanú
a zahrozia frungáľmi^[122]… „Pospolu v sbor!
oboriť sa na pyšnú budovu —“ „Na ňu!
kým neudrie jednu —“ „Hej, zrumiť ju skôr!…“
„Tam na svete v strachu mu ustupovali:
tu nie…“ „Tu nie!…“ „Rúcajte! — hŕŕ! od povaly —“
„Do stĺpov sa! výklenkov —“ „Do vežičiek!…“
I jak noc vše na záblesk pozdvihla viek,
tu vidieť: tých vyraziť vo zdive štrbu —
tých piliermi drmať — tých mlátiť zas v baň…
až s rachotom hromu, jak ozvenou naň,
na mizernú všetko sa stroskoce hŕbu!
„Máš! palác svoj…“ „V cmiteri takýs’ ty pán!“ —

„Miserere…“ zaúpelo^[123]
žalmu slovo;
zvonia: vezú mŕtve telo
boháčovo.
V čele s kňazmi zástup dúži
— koruhvy v let nehotovo —
k cmiteru sa zvoľna plúži.
Nik v bránici nezvolá: „Miesto mu, miesto!“
Pre každého bolo tam, bude i jesto —

I ,Requiem…‘^[124] odznelo za chvíľu krátku
u hranice v pošmúrny zániku kraj.
Pochovali boháča, ale dľa riadku
len, k ostatným zosnulým: dočasne vraj…
— „Pán staviteľ“, dedič tak, „veru bych zakliať
mal… Škoda i posmech ký! — Prečo? Bo základ
bol pod hrobkou nanič!…“ „Nie; sypká však zem,
prekopaná…“ „V spodku preds’ celina, viem —“
„A potom tá víchrica… otras aj zeme…
Toť, vývraty líp kol! sťa bútľavý plot,
i jakby nie kamenie?“ „Svoreň nie drôt
hen kol hrnca —“ „Mudrujme aj, ako chceme:
nepohýbať mŕtvych…“ „Eh! povery plod —“

— A od tých čias v cmiteri v tú istú dobu
čuť veselie. Kostrúni pri huku sov
plesy-besy stvárajú okolo hrobu
boháčovho, tancujú, prez čerstvý rov
kotrmelce sádžu; čo zmyslí si žiadosť,
obracajú divokú na škodoradosť…
„Hľa, boháčku! prachár si, ako i my —“
„Jak spí sa ti v riadočku s chudobnými?“
„A statček tvoj: črviačky jak sa ti vedú?
Len z podbrušia, z lalku im…“ Pokročme v hrách!“
„Cit! Kuvik ,kvik‘?“ „Ale čo, jeho to ,ach!‘…“
„Tak?“ ziskril im hryz — „Aha! cíti už biedu…“
Checht tiahly — až zamĺkne v rozvalinách — —