ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pán Boldko si sedí na trnáci,^[131]
z penovky^[132] si bafká.
Vzhliadol: vzduchom tmaví krúžia vtáci,
popri vrane kavka;
pretekajú sa a škrečia-vreštia.
„Bude pľuta,“^[133]
nahlas húta;
„pľušť, hm — dážď sa scedí na motúzy…
Ninka, čo ty, ehe! na náveštia
krkačiek tých zhora?…“
Dym odfúknuc, čutorkou^[134] si fúzy
popohladiac, fľochol do pitvora,
skaď čul šliapot — škamrot: ,Suka, beštia…‘
I zas škúli vtákov na krútňavu.

Ťupla na prah, do obrusa hlavu
zakrútenú, ruky krížom nazad;
sštrkali až za pásom jej kľúče.
„Či som striga, hoc i stará stvora,
veštica, há, ako horeká tie
kostrbaté, papuľnaté
veternice,^[135]
tuláčky i rákošnice…?“^[136]
začala mu od chrbta v sluch kázať
kamdiaľ prudšie,
jakby klocky^[137] sádzal na náručie.
„Veríš var’ tiež roztomilý brate,
z čoho ti ma vinia, hryzú-kúšu
bosorky i nebosorky,
hlúpe husi, sprosté morky
po dedine panenskú mi dušu?
Mátavam, vraj — čuj ho, šíry svete,
čo ich jazyk o mne mätie-pletie,
už či zlostník lebo šaľo —:
O polnoci,
vysoká, vraj, ani viecha,^[138]
do dlhokých po zem, bielych plachát
poubratá za ďubalo,^[139]
potĺkam sa v kejsi ducha moci,
vykračujúc po mäkkom jak machu,
ale zato — hrúzy páchať
a či kieho hriecha:
pod pazuchou kozľa, vraj, či z mecha
mravčadlo sťa gajdy —
Veďže zhíkni, Boldo! — svet, hľa, zhíkal —
od divu vskoč, keďže si sa zmykal,
na tvár prihoď ľaku pláchu,
bledú, plachú,
alebo sa aspoň smiechom zájdi —
Mechúr čoviac v hrsti napred seba,
tma keď hustá sťaby v rohu,
miesto lampáša, vraj, a či lampy,
ako plný mesiac z neba:
nu, ako sa patrí na mátohu,
keď je viecha ako týka,^[140]
od topoľa vyššia — bez rebríka…
Ale klebetniciam i to málo,
čo sa potiaľ naľaptalo!
Dokladajú prebrechané kľampy:^[141]
Zmok, vraj, ti mi do komory vláči,
čo len z komôr tu-tam pojať ráči;
v kochu zas že chovám Pikulíka^[142]
za paholka, za koníka,
za čokoľvek — ku pomoci —
bodaj každej trčal v čiernej duši,
cez deň pískal, drbčil v noci…
Ťarcha, uch! na vozy, kiare,^[143]
ťahúňa až tlačí-gniavi,
že až zdýma ani hláč na súši —
Rob sám — dobre, keď si mocný, zdravý;
ale potom vždy i — sám jedz,
samica si a či samec:
tak!…“
Vydýchla. Cmuľkla ústy,
ani po prekyslom cmare;
omáľa, jak žuvala by kôrku.
V líce bacla sa: ,Fuj! červy, chrústy —
vzteklec čert tu, čert tam besnák,
vŕta-štiepa — óvi!…
Daromnica — hrebíček či cesnak;
kliešťovú tým ibák svorku —‘
zahundrala. Jedným očkom
žmurkla, šibnúc po Boldkovi,
jak si puká pokojne a z chuti;
vypla sa a čosi kutí
dverným nad oblôčkom.
Nenašla čajs’, leda podnet nový
na Boldka sa osopiť zas slovy:
„Šak tiež veríš, slávny Baltazáre,
paskudám tým!?… veríš, ašak?
Žiadne kľučky-výhovorky!
Nakladám ti, synku:
s mienkou von, hoc rohatý je strašiak,
zubatý, jak ten dnu — na almare,
alebo kde vo priečinku
privrznutý:
spredku hodný pondus dorky,^[144]
naježenú hrivu,
v hrsti s prúty…
Slúcham. (Odkryla si jedno ucho.)
Ako?… Nemý — naraz? — Ku podivu!
Figliarik… No, zdudri už raz, udri,
druhý Šalamún ty múdry,
hlavu tam, kde brucho,
nehodnú ni — ďatelinnej štvorky —
Túrneš ho? Hneď spovedaj sa rúče,
naskutku!… Nu, nu, ty!…
Dupla. Štrnk-brnk! za pásom jej kľúče.)
Či ti kuráž hádam fuk, do sáry?
Podľahol si strachu,
v klaní tobôž vyšiel na minďary,
ako, ako — baran šutý?…“
a spustila šustom sťaby hrachu
za mericu nadávok a kliatby.
„Hí! smrad…“ kýchla-achla,
„sebe pod nos!…“ zásterou v tom máchla
odháňave kúru na kotúče —

Boldko hlavu stiahol medzi uši,
buchnáty jak čakal na chrbát by;
stŕpal, kedy doňho búši.
Ledva škrkol: „Horký verím, horký,
Ninka! ani pomyslenia u mňa:
jediná ty cnôstka Hôrky,
opatrná — prerozumná,
nielen hlavy, nachovanej sečkou;
nuž, už ako — zrelá panna —
Len som myslel, počujúc tých škrečkov:
čas je zhabnúť z poľa,
stáce prezrie — zamoknú ti riadky —“
„Či nevidíš, že ma zuby bolia!?
Nečuls’, jojdám od svitania?
Neslýchané!…“
skríkla, cofnúc o krok spiatky;
hľuzovatoprsté spľasla dlane,
zmraštila sa, striasla v hneve,
kožovité ovesila pery.
Tľoskla, kyvkla, i zas zahurtuje:
„Pravda, ničoho že nevie,
drichmúc ani dunčo na pazderí,
či môj murko na prípecku,
a keď horko-ťažko vstane,
just, jakby sa vymotal vše z plienok,
vyvlečie sa z cárku rovno smele
a či ako slimák — na prístenok:
iba okaľuje,
naslúcha, kde brnká, gaudží vrana:
akoby ti hájil pole —
Ani decku,
dojčenčati na prsníku,
rozkoš mu je,
preň sa holub škvarí, prší manna —
Tomu starosť? napchať, zatlieť piecku,
bez všetkého ináč cviku;
leda nepýtaný kazár^[145] —
Nevie, že som chorá od roboty,
temer — lazár:
v pleci láme ma, mi v bedre vadí,
chybí v oku — v boku že ma kole,
ruky boháčky, ľaď! na mozole;
hrdlujem ža sama — bez čeľadi;
som sťa lipa orašmaná, holá:
príklad psoty!…
Ešte i tá, i tá — hrúza! —
nešťastnica, nevernica — Zuza
uskočí ti, obujúc mi bôty —“

„A veď ja nič —“, Boldko sticha.
„Gazdinka si — staň sa tvoja vôľa;
nevykukla nikdy pri mne pýcha
ani oknom, ani dvermi:
človek je rád, keď len dýcha.
Naozaj, no — ver mi:
ľúto mi ťa pre tie mrcha zuby;
nech som tebou — vyhádžem ich z huby —“
(zbafkal náhle, by mu nevyhaslo.)

„Svoje vyhádž!“ zjakla. „Nač sú tebe?
Povedz, akže si si známy.
Nepovieš, šak? Ja ti poviem,
abys’ videl, že ti i v tom hoviem,
dobrá som ti — číry med a maslo —
Na to, ako sekáčami
klepnúť nimi: ,Poď sem, zjem ťa, chlebe!…‘
hoci krížom nepreložils’ slamy.
Len tu loptieš, kobzíš sa mi v kresle,
beztak na posmech už ošarpanom
(chudák, apko, dušu vydal na ňom),
a do vetra púšťaš kúdol;
oči predrapils’ len, by už s ránom
počnúc si mi cez deň napriek húdol.
Nemáš pochop o povriesle,
či sa krúti a či strúha
a kde, akom na kremesle
— veď aj za kumšt bavka pre papľuha,
nech len nemá kypty kľavé —;
ani čo sa kde a ako rodí:
z pôdy, z povetria či z vody,
pod koreňom, nad koreňom
rozkasaným,
spod pása či na vrchhlave?
Za gazda! ba!… v raji zatratenom,
truľo-chmuľo, s povolaním,
prepytujem: pásť ak — svine…
Ale zato večne keby — hody,
trakta ako — na veselí,
na hostine;
do nedele od pondelka,
a to cez kalendár celý:
polievočky
s žabacími aspoň očky
(taká iba je, vraj, dobrá tuhá!);
pečienočky,
sviečkovičky, spod krídelka…
tokajskom tak, starom popri víne
a nie dákej kapustnici,
čo ak mlsne v makovici;
hádamže i výmysly vše z múky,
s dušou, vzácnom o korení…
keď sa kuchár majstrom zaporúha,
hoci vyššej bez náuky,
obyčajný sluha;
po pospas tak — obed, pripravený
dľa receptu našich panských tabúľ,
o čom týždne po stolici,
ako hen tých, rapce kŕdeľ fabúl^[146]…
Priam si zurvalec, viem, na postati,
lepší ako — všetci robotníci,
kosci-mlatci… bubeníci:
chuť sťa vlk a dúšok ani dúha,
akých sotva kde jest;
námaha ti nezaškodí
od a po zet újesť prejesť:
žalúdku sa znamenite vodí,
vskutku viťúz, čo sa neochváti —
Vidím: potrhlo ťa v líci,
rozkriačenej po vidlici,
koľko ich máš, každej na kostonke
u frňúza…^[147]
Akú papu — aké vínko
na obed, há? rozkáž, prosím
(usmechla sa úškľabkom vtom kosým,
mľaskla). Slinka nabieha ti,
verím, kyslo — sladučinko,
môj ty — kochloš-kotloš zlatý
z Harkabúza —“
„Preboha, mlč, mlč už, Ninka,“
obrátený, ako ku patrónke,
úpenlivé, zajakave
Boldko prosí;
„Veď si sestra, krv tá — sme tu von, kie…
(prežrel horič schveli sa mu líca;
mickou^[148] drgol, poškrabal sa v hlave),
a nie — a nie — jašterica —“
„Iha, nevídali!
Úvod malý,
k tomu krotký, podobrotky;
pŕška rosy,“
zahriakla ho, podoprúc si boky.
„Mne je ver’ to radosť, rozkoš, zdravie:
dôtky^[149] tebe, s tebou pôtky?
žír, há? prázdne našústa mi štoky…?
Vyslúchaj si teda ešte koniec,
bohvie, koľký, kapitoly:
charakter svoj, kto si, čo si,
keď si nahý, bosý…
potom ťahaj — zvonec.
V trpkom vyčitujem žiali,
a ver’ ma i srdce podnes holí,
škrie ma potupa, hnev páli:
veď i na mňa dôpust, na mne kára!…
Z úradu ho — vypšikali;
nesúci, vraj, ani — za pisára!
Jakby odťal, takže
od stolov i svojich odstavili —
že by hádam maznák bol i
prieberčivý, hnilý…?
ani chýru! — naopak, že
po tanieroch mnoho škrabe, čmára…
Veru, za pán,
škoda krásy priemenia! — skôr Papan,
Papaj, de, de… s predikátom,^[150]
že mu páru nieto;
za cieľ vtipkov — pánom bratom —
Prečo? Preto,
lebo do škôl chodil — poza školy!
zima bola a či leto:
v hlave bôľ, vraj, zúbky ako koly…
Família nakladala
naňho dávna slávna família,
od úst si až odtŕhajúc;
pomíňala, čo len v mešcoch mala,
v skriniach (zbudol fafrnok ak, domec),
v ňom si pevne zakladajúc,
vyrastie, vraj, ponad rodný stromec
ani jedľa!
zemančíci leda — kriaky vedľa;
úfajúc sa — a s ňou i ja, i ja,
vtedy ešte pivónia —:
bude pánom,
slúžnodvorským! — môžbyť, vicišpánom!…
Zo štebľa tak na štebeľ sa vznesie
do výšavy,
ako vták hen po habarke v lese:
koľko pre rod z toho slávy,
samému zas aká česť i chvála,
koč za kočom vše sa totu staví!…
Akurát! hýľ ak… Sťa peň, tá skala,
tupý ostal, hlúpy, sprostý;
po úfnosti všetkej, po radosti —
Och, čo som sa naplakala:
chmára nemá toľko vlahy,
úpek znoja;
ostatní — tí všetci moji drahí
aspoň sa tej hanby nedožili,
zavčasu si ľahli — pod mohyly —
No, ja! no, ja!…
(kraj zásterky pochytla v tej chvíli).
Mívala som sa,^[151] hej, raz sa k nemu,
akže bych sa nevydala,
k chýrečnému, bohatému
pritúlim, jak povojka hen k slezu;
uňho budem žiť si na pokoji
bez starosti, v zácti, v hoji,
v páperí si spať, nie na bodľači:
kým ma pod kostelec neodvezú —
Klam a faloš všetka nádej
ostarenej dnes, jak predtým mladej:
tu ho máš, hľa, pri mne si ti kväčí,
u mňa sa ti hostí
na beztak už ohryzenej kosti…
Ale — choď si, cicaj hoci brezu;
ak nie: dolu kabát,
kosiť hybaj, hybaj hrabať;
orať na jar — v zime mlátiť:
robotou mi, keď nie grošom, platiť!…
Ako? chceš tak? povedz,
zabávadlo — hneď a zaraz rec mi! —“
strmela sťa prézes v súde.^[152]

Boldko zívol, stisol plecmi,
pomykal sa. „Ej, neborák, vdovec,“
vzdychol, „iná bola moja Tinka —“
„Lepšia, ašak, nežli Ninka?“
pretrhla ho. „Smej sa na oblude!
Ešte čo ti nevykoná,
želie… Tinka? Zmizla ako tôňa;
na oštaru bols’ jej, na ťahobu
iba, číms’ jej dopomohol — k hrobu…
Skončme. Riekla som; tak bude.
Áno: zobrať z poľa!
Vrany kváču, chmáru durí chmára,
tu-tam vidno stávať kopy;
tvoja bola, je i moja vôľa:
vyplní ju, kto sa vzchopí —

Juro, priahaj!“ kríkla na želiara,
obstarlého Krchu.
„Kde je, skrčenec? hrom…! kde sa tára?“
„Hou!“ z ovčiarne čupol. „Žije ovca,
mhm, dýcha, chvalabohu;
po trávičku čiahla do válovca —“
„Ech, zlomila, drada, nohu;
nech… A priahaj priam tú starú mrchu:
do — do, pravda, drabinovca;
na Vtáčnik ruš! kosiť, hrabať, viazať,
a hneď s vrchovatým vozom nazad:
zvezieš ľahko triplovanú kopu —
Nešipli sa, netrtoľ^[153] sťa medveď,
máš do čertovského vrchu!“
Zmrmlal: „Veď hneď, hneď — veď…“
„Nezabuď nič…“
Čosi-kamsi
zapriahol. „Hop! postoj, pomocníka
preds’ ti treba, sám si — sám si;
pavúz nerozumie snopu —
Nuž, keď chytroša ťa, tvoja Katra
nevedela dočkať — do jesene,
keď je všetko z poľa dovezené,
ale v jar už, fujas! loj kde kopú:
na pomoc toť vezmi — vrstovníka,
mocného, čo? robotníka,
chovaného — vypočinutého,
nečud: dosiaľ — daromníka.
Pohni, Boldko! Dolu z pántu-patra!
Klobúk pochyť, odlož fajku;
skoro, jeden si, nie dva-tria,
a pamätaj, ešte terajšieho
dňa zasadím nad fajkáreň — hájku!“

Sciepkal na dvor. K vozu prikrádal sa.
„Vieš tú, brachu: ,Tancoval by kňažko…‘?“
prepukla v checht, ako redikal sa,
stenúc, na voz horko-ťažko:
kde sa po prvý raz, miesto kresla,
uvelebil — na povriesla.
Na rozlúčku ešte chrkla zhora:
„Po chlapsky sa tam drž, nie si — dievča;
ak kde závoz, lap sa lievča!…“
Štrnk-brnk! kľúčmi, zahla do pitvora:

Pošli.
Tiahnu hore strmou stráňou
drgotave-hegotave
cestou zjarčenou i sprerývanou
ulichami.^[154]
„Oha! beda mojej hlave,“
zhorekoval Boldko. „Až ti črepká,
keď tak sepká;^[155]
nech som kujon, vytrasie mi dušu!
Obsedieť tu ibák — koze;
samé skaly, hroble, jamy…“
Juro badkal, zhrblý, popri voze.
Riekol: „Nechcú cesty opravovať
gazdovia, — nu, hlavaj samý;
orúc, aj vše urobia z nej užšiu —
Poviem neraz: ,Poďme za poriadku
ponaprávať, vyštrkovať…‘
Do mňa každý ako ovad:
,Paholok, iď, rovnaj, kde ti prieči —
hladkaj, ak ťa v bruchu kole…‘
Preto je, hľa, taká — do vývratku;
koleso, hup! i zas skáče.
Richtár žeby rozkaz — ani reči!
Hja, má inokde si pole,
nepokazí voza, statku.
Hijó! kročom… Vyššie bude hladšie,“
zmĺkol. Zalomil väz v kejsi péči,
hádam pošlej z rozpomienky —

Boldko naraz: „Nože, podur, Juro!
Ako vidíš, hustnú chmáry —“
„Nejde do vrchu, pán urodzenký,
nejde, čoby hore samý chmuro,
čierny bobák;
ľaď, už z kobylky sa parí,
a veď, chúďa, nelezie sťa chrobák,
zatína dosť kopytká v tie šváry…“
„A nie to hen dážď tie dlhé šmúhy?“
„Slniečka len fúzy — pruhy.“
„Hore vrtielka… čo za čeliadka?“
„Vták, pán urodzenký: priadka.“
Hlavu zalomil zas i zas stíchol.

„Čo si si tak, Jurko, nahlas vzdychol?“
Boldko vtom. „Ach, ľúto, ľúto
ešte vždy mi — aj ma trápi tuto
(na prsia si bacnul), bolí, bolí,
či som doma, či som v poli —
za tou mojou starkou — Býľa na nej,
to už rastie!…“ obrátil zrak k obci.
„A mne Jurko,“ Boldko zvolal,
„ako ľúto mojej dobrej panej,
kebys’ vedel! (Tvár až pýr mu polial.)
Neraz zo srdca mi krv ver’ vzkypí
v boli, v žiali,
a či v hneve,
človek ani dobre nevie:
taký som, čo chceš len, so mnou zrob si —
Bár by ste ma skoro pochovali
k nej — tam, na tom istom kopci
u kostolca — pod tie šumné lipy —“
„Ale, ale, urodzenký,
u pána, joj, čo to za myšlienky!…“
k nemu Juro, pozbierajúc vtipy.
„… Jurko, budeme dnes bez merindy,
na obede — pri slniečku —“
„O vtáčom, šak, urodzenký, mliečku?
Oj, nie prisám, nablízku tu pysku:
dali panička, hej, ako indy,
ba viac… Už včas ráno v kapse bola;
celembá, hľa, na kosisku.“
Pán zavrtel hlavou: „Aká, no, ľa —
človek by sa nebol nazdal.“

Došli na Vtáčnik.
Tam strie sa roľa
na šír obstojná i na vzdiaľ.
s jarcom stácim kus, kus pokoseným:
vták jak s jedným krídlom ulomeným;
panna skôr, jejž spola zvädol vienok…

Juro vypriahol i odširoval
paripu si; na pašienok
odviedol, jej, jak ju poťahoval
za šticu, sa líškajúc: „Ne, starká,
plesňuľka, ne!
Kozina kde, šuvar^[156]… a nie psiarka,
ostružiny^[157] tvrdé, plané.
Na ovsík sa neobzeraj, to nie,
i naň príde rad: chlp sa ti hodí;
ako vidíš, iba bronie —
Múdro zviera neurobí škody…“
Prihnal. Z voza zložil riady
na úvrati.
Boldko s chvatom zodel kabát.
„Čože robiť, Juro? Pomáhať ti
kde a ako? Cítim v sebe vlády
ani lev!… Niet v čom mi palci dlabať,
fajka fuč! — I treba habať:
čierňavy, ľaď!…“ „Ale, urodzenký,
panské ruky — šanované,
vankúšiky… Božechráň, nie!
Bolo to tu — robotienky;
hanba by mi… Aha, k tomu dlane;
chvost ten v okamžení zrežem-zmažem,
beztak, ako mačkin, tenký;
potom pohrabem i zviažem,
na voz posádžem, a hybaj — v drdy,
pekne-krásne — domov —“
„Nepopustím! Viac si nepolením,
hoc by s kľavou rukou, nohou chromou;
nezaháľam… (vzpäl sa, tvrdý-hrdý).
Nadarmo som nezobliekol kabát:
robotníkom budem — oželeným!
Aj skôr prácu ovládzeme oba;
potom zjeme s pochutením
obed, ako dobrí chlapi robia.
Sem mi hrable! Idem hrabať,
snopy šúľať;
ako študent — v Gemeri, hoc mäkké
paprčky, som vedel sneh ti gúľať,
hajaj! — od vrchu až k rieke —
Ty iď, kos!“
A vskutku, s obra chuťou
vyvinutou,
akoby ho bol kto najal,
neúnavne — neochable
rozohnal sa, zabral do roboty;
frungali až v rukách jeho hrable.
Odhora si riadok rúče zajal,
i ho hrnie-vlečie proti
sebe s úsilnosťou mnohou,
s šudrom-hurtom nadol,
pomáhajúc si i nohou,
račisko jak, spätkujúc, kde brázda:
šuchoriaci zbožiny val,
chlpatý i kostrbatý,
ani príval,
v ňomž si vlny skáču na chrbáty —
Zatým druhý riadok — tretí — štvrtý…
s touže silou, akou vládol;
klobúk v tyle,
nedbajúc či nebadajúc azda:
pot mu z bŕv sťa dážď zo strechy kanie,
po skráňach sťa jarčoky mu prtí:
leda náhodile
šuchol plechu opakom ak dlane.
I vše, ako novú hrobľu zhliadol,
zastavený príval:
spokojene hlavou skýval…

Z proťajšej sa Juro obzrel štvrti.
„Úha!“ zhíkal. „To ti gazda!
Len sa dívaj, aký tam riad —
nepľuj, ak sa zdržíš, na to;
šúľať-gúľať dostačí, sa nazdá…
Za robotník, ťaj! ten pomôže mi,
bisťu! ako by som sám rád
(zaklial): z jednej — dve roboty robiť;
z jačmenčeka ani zlato
umiasť chamraď.
Nestrpím to ďalej, veď len nemý,
slepý nie som: vypoviem mu!
Nedbám, keď sa bude zlobiť;
ináč — vymláti aj na tej zemi…“
Kosu zložil.
Speľal k nemu.^[158]
„Urodzenký,“ uškrnul sa, „nie tak,
joj, nie!… Inak sa to pýta
od zbožíčka — opatera iná;
nie to ľadník, ďatelina
abo dáky šmäták…^[159]
Povrieslo prv takto načim rozstrieť
a hneď klásť naň zbožie po náručí:
klásä spolu, spolu ríťa,
aby snop bol, ako šuhaj, rúči,
vyriadený za nedele
nie kýs’ strašiak, osťmi ešte zostrieť;
a keď hŕba náležitá,
konce povriesla vziať v obe hrsti,
kolenom vtom chlapsky, smele,
hoci vreští-praští, hŕbu zgniaviť,
kde v nej ôsťa, toho pekne zbaviť:
a už tade, driek kde prostried,
stiahnuť konci, poľahučku
skrútiť tieto, zrobiť slučku,
tú zas takto pod opasok prsty
podopchať a — hopa-hop!
šakže, do výskoku snop?
na voz, v záčin — na samý hoc vôdor,
ako neskákal ni chudák Bodor —
S omelom, ľaď! z riasy;
pre gazdu aj niet ver’ krajšej krásy!
Kňaz či — mrak len nech ho neprekrstí —“
„Nerozumiem do takých sa pleták,
hodných deravý ak päták —
Palce viem, no — do kešienky strčiť
po ocieľku, práchno,^[160] kremeň;
i to príde odučiť sa — i to:
toľko premien,
strach! no,
ocieľka, von! kremeň, práchno —
Pačrev som nie, znova — do učenia:
starigáň! i hlava pomútená…“
Boldko sfrfral. Zakasal sa v páse.
Chvist^[161] tiež musel čajs’ ho napaprčiť,
bo sa rozkrákoril zase.
„Uhorské, hľaď, nohavice:
a v tých sa ti, Juro, po zem krčiť
mám? rec! ale slovo — svedomitô;
potrieskať ich?… Vetché síce,
matéria, a nie — remeň,
opak tiež už len, nie líce;
kde však nové? z čoho? Ibák — rabi
v akom chodia po stoličnom dvore,
vopred Házik, vajda, pyšný more:
srsť-plsť, vrece ako sito…
Robota, ech, pre hrbaté baby;
idi, diable!“
šmaril hrable.
„Kosiť budem — to pre chlapa práca!
Uvidíš, jak háj tam skoro skáca,
čoby výšky ani žito.
Kosiť, a ty — hrab si;
môžu krátki, ako ty si, chlapci.
Hybajme, kde fuzoň ešte stojí.“
Pošli.
„Kosu naostri mi
krvavej až do rúbačky,
zohriať toto zastydnuté salo,
vykúpať sa znova v znoji.
Preseklo ma. Cítim mriavky zimy,
vrt tu v stehne — po čižmu, i v lýtke —
Ale nech je ako britva, žialo!…
hoci mal bych holiť kolenačky.
Ako študent vedel som ti v boji
ťať, hí! — ,duel‘ sa to zovie;
za pasy ísť, na ruvačky —“
„I ja som, hoj, sekal nepriateľa,
ako vojak, v nejednej raz bitke,“
Juro v reč mu pohotove.
„Ale hybaj, táraš veľa;
ibák v tvojej krčme osaďanskej,
keď ste potiecť dali okovitke —“
„Na môj’ hriešnu, holé skutky,
popáchané — v Talianskej —“
„Pomaranče kde, šak, ako súdky
rastú? padnú: len ich načapovať…?“
„Menšie. Ako jab’ká u sypárne;
lenže na chuť musejú sa schovať —“
„A si videl morskú pannu
v mori tam kde, alebo var’ v rieke?“
„Nie ja. Ale dievky sta tam švárne:
oči oheň a tvár — maľovanú;
no a more mi, sťa mláka, vecou —
Urodzenký, hej…?“ „Hej: v apatieke
za vysokou plávala si pecou
ani ryba.“
„Ah-ah…“ „Chytro, Juro, treba zrábäť
Frklo. Zabávaš ma iba;
kosu daj — ty cválaj hrabať —“

Zajmúc postať šíru, Boldko kosí,
rúbe, stína odhodlane,
keď si prvej popľul obe dlane,
klobúk nazad sotil, sšomrúc čosi.
Zohnal jednu — horkýže mu postať,
oddýchnuť si hoc na okamženie —:
po druhú už siaži nahor postať.
I tú zachytiac však, rozhorlene
hneď ni búrka vdol ju ženie,
kosí, tne a rúbe
v potu tvári
až sa všetko na ňom myká-skube,
bruško sepká mu, sa húžvia sáry;
bajúz jeden nahor
ohnutý sa pnie sťa bahor,
druhý lengá okväcnutý, kosý…
,Škoda,‘ pomyslel si, ,že niet roky:
druždí-treští jaks’, sa vzpiera —‘
Zahriakol sa: ,Neslúchajte, chmáry,
ani slzy do večera
nepúšťajte, ani kvapky —
Aha, vietor — rozduje ich vari…
Zakosiac zas, strmo pokračuje,
ako riadok káže, kosom
za úkosom;
i jak kosí, podkľakuje
ani v tanci: a tak jačmeň káca,
skladá letné poľa hábky…
Pravdu mal: pre chlapa chlapská práca;
kosec, vskutku, napodiv: sťa záraz
víchra, les keď váľa…
Naraz
hrk-štrk!… „Oha!“ zdúpnel. „Po nej — ameň!
Mršina — si iste našla kameň,
či skôr kosu kameň ostrý-tľapký?
Odfuňal, ľaď!“ — kose neodolal —
„Juro, čuješ?“ náhle zvolal.
„Otupela kosa; kde je osla?“
Ozval sa: „Tuť mám ju privesenú
v oselníku!…“
„Ja len nepobežím pre ňu!?
Staroch — a trúp, bez móresu, cviku —
osol… Prines ju sám miesto posla!“
Prifrčal.
„Šak veru horká-trpká kosba?“
„Ech, čo! — Kosa narazila
na kameň…“ „Až zúbok — štrbka,“
Juro nachodí. „Hja, mužská sila,
keď sa roky v žilách dusí…
Ale hneď jej dáme rady
na hlavičke, tu-ľa, babky;
poklepeme… Mlatček môj i brúsi…
Tak, a koniec, môž’ ísť do parády —
Snieti aj, hľa, mätie, ako sníme;
na príčine — poslabené hrabky.
Pocvíkame… Zákovku tiež prirazíme;
no a kosu takto — vymydlíme…
Fertik!“ Uskočil.
A Boldko znova
kosí, rúbe v potu tvári.
Ako úpusty prúd zbožie šústa;
pre šum nečul vlastného by slova.
Zakášajúc, postupuje,
unášajúc, podkľakuje:
červený ni rak, skrivené ústa…
Nebom nad ním odvisujú chmáry.
Vzozrel. Zmrmral: „Ešte ku mrákave
pribudnú ti potvory tie tmavé:
vrany, kavky… Ale hoc by zhustil
sám vás parom… darmo vaše čary,
kráže, kopŕcanky —
Čo raz Boldko zachcel, to sa zdarí.“
Bez prehánky
za snop stálo, čo v tom sprudka hodí
k riadku. I sa namáhave
po chlp zasa zahnal stuha;
však i potočil sa — kosu pustil,
že podskokla ani spruha,
a — bac! ako dlhý, na strnisko,
zryčiac: „Juro! zle mi — chytro vody!“
(Kotúľ! klobúk do slobody.)
Občul Juro, hoci zbožím šustil,
ozlomkrky, hybaj! dol’ záhonom
na studienku… (Šťastie: bola blízko.)
Načrel pyskom u klobúka;
rozlievajúc, pritrielil i núka…
Schrčal ešte pán a — bolo po ňom.
„Rata, ľudia, poďte kriesiť pána!“
Juro skríkol. „Kto ste z Boha, poďte!…“
Niekoľkí sa zbehli dedinčania,
zbližša poľnej pri robote.
„Pomôžte!… Och, hrozný pád i čudný —
Pracovať som nechcel mu dať, ver’ nie,
Boh mi svedkom!…“ „Nezabudni,
Juro: Bohu sa tak zaľúbilo.“
„Ten len vzkriesi umrlca — v deň súdny.“
„Pravda: veď už belasie pán, černie —“
„Najskorej ho porazilo…“

Zapriahli. Čo v snopoch, naložili
na voz: urovnali, ako znali.
Na postlanie zápäť Boldka dali;
kabátom ho prihodili…
Juro pohnul.
Lezie dolu stráňou
tíško, ako mohol, cestou planou,
hamujúc, až sškrípali vše kolá.
Sprievodom mu ľudia, samí známi,
z roboty čo domov šli už z poľa.
(Zľakaní aj búrkou za hoľami.)

Vtiahol na dvor. Za ním hŕba ľudu:
stárež-mládež… Nina na trnáci
skrsla. Zjakla: „Čo to za diváci?
Či tu svadba? muzikanti hudú?…
Skladáte čo, chlapi!?“ „Veru ťažkú
nošu, panička, až — záder do síl —“
Juro lkave o tom: „… Pán, jak tak kosil,
hoc som prosil ho dať pokoj práci,
zrazu spadol z nôh, len ,Juro, vody!‘
kríknuc… Čujem; nezrúc na prekážku
v ceste, akým som len stačil honom,
trielim po ňu na studničku,
letím, chod bár starca ináč vleklý,
do vrchu i hore schody —
Načriem, vskutku, z nej za maličičkú
chvíľku, hoci skrytej v kríčku;
nesiem — smrť však rýchlejšie, ej, chodí,
mladá vždy, i unášaná koňom —
Podávam piť — Chrkol — bolo po ňom.
,Pomoc!…‘ volám. Zbehli chlapi. Riekli:
,Darmo… Umrel — na porážku‘.“

Ako dáka socha, Nina stála
na výpustku, u stĺpa hneď v uhle,
zarazená, onemelá,
prihrmievajúcej búrky bleskom
z času na čas osvetlená scela.
Hore schodky nesú telo stuhlé.
Skríkla, ruky vzpäté i zas skleslé,
srdcelomiacim až steskom:
„Bože môj!…“ a vykladala,
tvárou hrach sĺz k tým, čo mrač už siala:
„Och, ja najbiednejšia v svete žena,
nadobre už opustená,
osamelá — osiralá…
Dosiaľ vysedával ti tu v kresle;
teraz večne ležať bude — v truhle!“