ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Paratovie lúka^[171] — kde je?
— Aha! samom na úpätí
vrchu, pozdĺž jeho stien
skalných, šedivých sťa brvy
ponad oči — dve tam studne,
vôd kde nikdy neubudne,
ako ľad, hoc slnce hreje…
Popod tieto práve strie sa:
poľaň bujná na zeleň,
na kvet štedrá — Oblak prvý,
druhý zápäť, teraz tretí
ponad ňu sťa havran letí
maľované prez nebesá —
Preleteli aj ich tieň;
celá sa hľa v slnci smeje!…

*

Naprostred lúky tej dávnymi pred roky
samotná stála si jedlica,
nádherná riasnitou chvojou, vzrast vysoký…
Človeku prišlo vše diviť sa,
spatriac ju — Hádal: utiekla z hája
spod vlády smreka, čajs’ — tyranstva
a či sa z dákej viny tam kaja,
postiac sa o strave vyhnanstva…?
Nemožno zmýšľať tak o nej, ju potvárať.
Podistým pôvodne vzrástla tam.
Pohľad má smelý vždy, bujný i lesklý šat;
rada sa oddáva s vánky hrám,
vedomá cti, jak k slobode sklonná,
bez tiesne v úvalu koterci;^[172]
za slnkom mrie, kým vonná jej tôňa
po lúčnom chodí si koberci.

Búrok čo za leta, za zimy fujavíc
prestála mužne! bo bez toho,
by i len vlások jej utrhli z mihalníc,
nie to ju zdruzgli… ba omnoho
silnejšou strmla z pôtky! Sťa svieca
zahorel v slnci jej vrchovec;
trofejou srieň, no sperlený predsa,
abo pás dúhy jej visí z pliec…

Pyšný aj na ňu bol poľany majiteľ,
nábyvca — možno, syn už či vnuk;
nebol by ulomil za sveta trebárs diel
z nej si hoc chvojočku za klobúk —
gazdiná zas, bár čistota samá,
drhnúca každý kút na skvelo:
ani len haluz, príhodnú najmä
na metlu alebo omelo.^[173]

Tak si ju šetrili ani ten oka skvost.
,Jedlica naša…‘ sa spomína.
Za kosby tráv vše, haj! radosť tá na radosť!…
Poludniť zasadla rodina,
len keď im jedľa obrus-patelat^[174]
prestrela prez senné podlôžky;
na nej drozd scengal… kruh zavrie čeľaď,
smev jas sám… Chutnajú pirôžky…

Zapiť ich, po vodu na studne pod braly
vybehol poškrobok, chasník-žiak.
Otec si zakrešúc, na bok sa zavalí;
hľadí, jak jedľu by meral zrak —
neuspí vzduch tu… Ostatní sticha
trávia čas pohovu spočinný;
jedľa v to sšumí, korenno dýcha
najvyšší úžitok dediny.

— V taký čas prihnal k nim dedinčan, komorník.
Neprial im dobrú chuť, samej bár
gazdinej: ,Zjedzte si…‘ už-už šlo na jazyk —
Nôž v zraku, odulú hnusne tvár:
„Practe sa!“ zrykol, „to lúka moja —“
„Odkedy?“ gazda ho na slovo.
„Odkedy, bruchaj? — od pysku oja
po zadok…!“ odsekol surovo.

„Slýchal si neraz, viem, chvastúnstva otcove.
Pánom tu predok môj bol, môj ded!
,Paratom‘ prezvali ho — prečo? čert ho vie;
prezývka: moja však rukoväť^[175] —
Richtára znectiť znal svet i vtedy,
a bol ním! s vážnosťou, aká má
moc i dnes — musí pomôcť mi z biedy,
pomôže!…“ „Spomínaš Adama,“

gazda mu s úškrnom. „Adam či Neadam!“
sškriekal ten. „Otec môj mal ju tiež —“
„Môjmu ju založil —“ „Do času! dobre znám —“
„Vymeniť omeškal —“ „Pre faleš
tvojho len… Preto pre mňa to záloh
ešte vždy! Aj si ho vymením —“
„V knihách ja vlastník…“ „Šaľba i v kráľoch!“
„Vymeníš, braček? iď! neviem, čím —

Otec, ty zle ste, zle —“ „Otec, ty dobre ste
hrabali — klamali! Trhana,
myslíš, zrieš?… Peniaze od strýka na ceste;
practe sa, moja to poľana!
Ale čuj; zdá sa, máte hen krpku:
glg len… keď borgovať nechce Žid.“
„Krčah! a — pravdu vraviac ti trpkú —
s čerstvou hen zo žriedel; budeš piť?“

„Môžem k nim vyliezť sám a sa hoc zaliať v nich —
Tak aspoň štipku daj do fajky!
Pipíša pýta piť,“ cmuľkol, „ver’ i ja bych…“
Napchal si; piznul aj potajky.
„Za mechúr!…“ Puká. „Pekná to jedľa!
Moja tiež… svedčiac, hľa! kýva sem.
Bez koňa vzhupnem prosto do sedla!
Zaujmem poľaň — prv neumrem —

Lotor si, kujon!… bych ti ešte vynadal.
Namiesto ,ďakujem‘ toľko ti.
Practe sa!… ostatný aby som raz vás zval;
nemáte na mojom roboty!“
Strom v kyv zas… Zvrtol; v dolinu backá,
kúriac, že dym ho vše otočí
iskrivý… Skydne; zviecha sa, tacká…
až zmizol v podhorskej úboči.

Tŕpla mať, dcéra, sa trasúc, jak nikdy prv.
Chlapec sa k otcovi pritúlil.
Ten, chladný napodiv, dlel, hnúc ak párom bŕv,
zubami stisnúc vše za tých chvíľ.
Syn, chlap, však už-už zhnieždil sa, vzchopiť,
vrhnúť sa akoby na zvera;
otec mu bokom: „Pokoj daj — Popit
nemá zač slopať, nuž vydiera…“

Gazda: „Hop!“ zvolal, jak stratil sa bedár v tmaň,
„Prevracať…“ Všetko sa schytilo
dosušiť, zhrabať, než tieň padne na poľaň.
Mlčali, dotknutí nemilo
návštevou; dievke prešla chuť spievať,
brat, fučiac, vidloval zo zeme…
„Do krtín rúče!… bude ich z deväť,“
gazda k nim. „Zajtra včas zvezieme…“

Po seno tiahnu dva záprahy v ranný čas.
Doraziac, gazdovci obledli: —
Pár halúz zlomených… na hrubšej za povraz
visí však komorník na jedli,
tvár hroznú… „Bránim prsty v to štúrať!“
otec hneď, syn že bral valašku.
„Chlapče, sfrč!… mať nech vypraví úrad
za svedkov… zariadiť odvážku —

Medzitým veselo nakladať do drabín!…“
Úradskí došli vtom pospolu.
Darmo sa mrzutý odvozu vzpieral syn:
museli zavziať i mŕtvolu.
„Synku, nech! obeť prinesieš prujšiu…“
otec mu, „prikryjem, ľaď, ho sám —
Na mojom grunte vypustil dušu;
ak niet zač, pochovať tiež ho dám…“

Ako to hovoril včera ten zúfalec?
,Zaujmem poľaň, prv neumrem —‘
Jedľa bár v odpor sa stavala, spravil preds’;
preto var’ bude mu ľahšia zem…
— Jedľa však cnie si… Nahla priam vrchol
(cit má i rastlina nemalý);
ihlíc lesk zhasol — chvojný šat spŕchol…
Čo zbudlo? Slziac, ju — vyťali.

— Naprostred lúky tej preto viac nestojí,
zelená, ligotná, rozsiahla.
Obstála v tisícich nešťastí príboji;
pod obesencom však — podľahla.
Chybí tam večne, chybí čo kytka
na stole s pokrývkou, na ktorej
kvetom i lúčom každá je nitka —
Domáci vzdychnú vše: Škoda jej!…